Týmto teraz trávim svoj voľný čas...

CSG Annual day

V sobotu sme mali (vraj) každoročný CSG Annual day. V praxi to znamenalo, že celé CSG si spolu vyjde niekam do "resortu" kde sa budú družiť.

Teda musím povedať že po tom zážitku som rada že je to len raz do roka :)

V sobotu bol oficiálne pracovný deň, a tak sme ráno normálne naklusali do práce busom o ôsmej, pol dňa sme predstierali prácu, dali si obed a o druhej sme busom vyrazili do Leo Meridian resortu.

Mali sme pripravený obrovský A/C bus, ale šlo nás ním asi tak desať, pretože management bol na Tamasovej prezentácii o P/E ratio, niektorí šli autom... no výsledok bol že v buse sme boli Daven, ja, Anoop, Bijan (grafik, pracuje na handbooku), Sara (ktorá má nejakú chorobu a je vysoká len tak meter niečo), Gayathree a Raji (bývalá a súčasná sekretárka), Padmaja (HR), Shobhana (netuším čo ale hrozne hlučná, afektovaná a akčná) a Ansu (ktorá je mi charakterom najsympatickejšia, pretože je príjemne sarkastická...). A aby som nezabudla, vzadu sa krčil náš office boy.

A rozhodli sa hrať nejakú spevavú hru, kedy niečo spievaš a potom ďalší majú nadviazať na poslednú slabiku alebo tak niečo - vzhľadom k tomu že všetky pesničky boli v hindi sme s Davenom zvolili spánok.

Ja som z neho ale bola čoskoro vyrušená, pretože Padmaja navrhla novú hru - tri slová (fuzzyduck, duckyfuzz a fuzzy) ktoré sa majú hovoriť, pričom posledné nejak mení poradie alebo tak niečo. Daven z toho mal dosť silnú psychickú traumu že sú dospelí ľudia bez akéhokoľvek množstva alkoholu v krvi schopní hrať niečo takého - a ešte si to užívať. Ja som sa bavila na tom ako Padmaja stále vymýšľala nové pravidlá - najprv sa jej nezdalo že ľudia hovoria pomaly, tak vydala pokyn že treba odpovedať do dvoch sekúnd. Potom zas zistila že vlatne keď budú všetci hovoriť stále jedno slovo tak nikto nikdy nespraví chybu, a tak zakázala za sebou povedať to samé viac ako 5x. No proste úžasné.

Po tretej sme konečne dorazili do resortu Leo Meridian kdesi za mestom, kde nám pridelili dve izby kde sme si mohli zložiť veci, a pozoznamovali sme sa s tými ktorých sme zatiaľ nepoznali a obdivovali hotel. Izby boli organizované do obdĺžníka okolo trávnatého dvora, a na jednom z dlhších koncov bolo pódium.

Čoskoro dorazil Tamas, a keďže sa nič nedialo a šla reč o nejakých športoch (ktoré boli aj na oficiálnom programe), tak sme Tamas, Daven a ja vzali svoje tašky, svižne sa prezliekli do plaviek a skočili do bazénu.

Nestihli sme preplávať ani jeden okruh (bazén bol totiž zatočený ako had s rôznymi ostrovmi a mostami a podobnými vylepšeniami), keď sa objavil office boy (chudák nemá kľud ani počas voľného dňa) že sa máme dostaviť naspäť.

Tak sme sa s preklínaním obliekli - teda ja som sa prezliekla do suchého a chalani si vzali tričká - a vrátili sa pekne krásne naspäť aby sme sa družili so svojimi kolegami.

Na programe totiž boli rôzne teambuildingové hry - predávať si nejakú reťaz bez použitia rúk, praskať balóny, bojovať o kosť a dokonca nejaké pretláčanie, ktoré ale vezmúc do úvahy indickú súťaživosť nebolo zrovna najlepší nápad - myslím že viac modrín mám od vlastného teamu, pretože vytlačiť druhých z kruhu s priemerom tak 5m nie je zrovna jednoduché. Druhého pokusu (prvý skončil tak že všetci popadali na kopu) som sa už nezúčastnila, a dobre som urobila lebo skončil úplne rovnako.

Navyše keď sme niečo prehrali, tak víťazný team určil ostatnými trest - najprv sme robili "catwalk" a potom sme po našej HR opakovali nejakú riekanku ktorú som ale nedocenila pretože bola v hindi.

Po týchto radostiach servírovali čaj a nápoje, tak sme si posadali - ja som si logicky prisadla k Davenovi a Tamasovi, ktorí sa ocitli v kruhu s naším top managementom, a za pár minút som si uvedomila že som jediná osoba ženského pohlavia ktorá tam sedí - inak všetky dámy sedeli pekne spolu, a páni tiež spolu...

Po čaji sme sa teda odobrali k bazénu, tentoraz už oficiálne - ale už to bolo houby platné pretože medzitým zašlo slnko a bola tam pekná kosa. Zaplávali sme si a vrátili sme sa k ostatným, ktorí hrali kriket (páni) a badminton (dámy), a zahrala som si chvíľu badminton.

Ale nič dobrého netrvá dlho, a tak až bol kriketový zápas dohraný a vyhraný, zhromaždili sme sa na pódiu na ďalšiu aktivitu.

Dostali sme každý dva kamienky, a boli sme inštruovaní ich dať dvom ľuďom, a povedať im niečo čo sme im zatiaľ nepovedali.

Ja som predpokladala že sa to bude diať tak nejak simultánne pre všetkých, a že sa tak voľne rozptýlime a povieme si to len medzi nami dvoma, ale ani náhodou.

Pekne pred všetkými sme to museli vyklopiť.

Takže každý predstúpil, dostal darček (ktorý bol obvykle "vtipný"), odovzdal svoje dva kamienky a povedal pár (alebo celú hromadu) teplých slov.

Snáď ani nemusím hovoriť aká som bola zhrozená :(

No ale nejak sme to prežili, a boli za to odmenení otvorením baru a zahájením tanca.

Keďže nás ale bar zaujímal výrazne viac ako tanec, Ashish sa rozhodol že to nemôže nechať len tak, zmocnil sa mikrofónu a menovite nás vyzval aby sme sa zapojili do tanca.

Dobrovoľne - nedobrovoľne sme sa teda zúčastnili, a nevedeli sa dočkať večere, ktorá ale ako obvykle začala až niekedy o desiatej večer. Ale aspoň sme ten skvelý stroganov mohli zjesť pri stole....

Domov som sa nakoniec dostala až niekedy o jednej, ale bus mavyložil až pri mojej odbočke z Rd 10, takže som to mala pohodlne až skoro k domu.

V nedeľu ráno som napriek ponocovaniu nemohla spať, a tak som vstala, zašla si kúpiť nejaké ovocie na Rd 10 do stánku, a vyprala si jednu bielu várku.

Zvyšok dňa som potom strávila pri Joeym (ktorého som bohužiaľ dopozerala a teraz čelím problému čo ďalej), neskôr pri žehlení restov ešte z Andamanov, a večer som si zašla do Go Bananas pozrieť či tam nenájdem nejaké košele na letné obdobie, plus som nakúpila jedlo v Hyderabad Central.

V nedeľu sa tiež mal vrátiť Jaime, ale sa nevrátil pretože Air Deccan im zruľšil let, a tak si dovolenku nedobrovoľne predĺžili o jeden deň.

Včera som ráno slávne zaspala - zabudla som si večer zapnúť budík, a Katka nebola doma takže ma nemohla zobudiť, ale zato ma dosť zvláštnym spôsobom zobudil Rodrigo - snívalo sa mi totiž že sme niekde v podzemí s bandou ľudí, a Shailesh chcel aby Anca namaľovala nejaký portrét, ona že nieeee, a na to Rodrigo zavelil že je čas ísť domov, rozlúčil sa so mnou a len tak mimochodom sa ma spýtal kedyže zajtra vstávam.

A vtom som sa zobudila, pozrela na budík a bolo 7.49.

Tak som vyskočila, bleskovo sa obliekla, umyla si zuby, a dokonca som si stihla aj upatlať šalát - a s Monicou sme to stihli ku Golkonda hotelu ešte tak s dvojminútovou rezervou.

V práci som bola ako obvykle nevýkonná, snažila som sa nájsť na internete Quick reference card k Photoshopu CS2, ale bezúspešne a tak som to o 15.45 zabalila a šla domov.

Tam už bola Katka aj Teresa, tak som sa s nimi zvítala, zistila že v Bangalore bolo supe, jedli a pili čo sa do nich vošlo a diali sa zaujímavé veci s čokoládovou fontánou, a Teresa s Jaimem sa mali na severe skvele, šli na trek do Dzongri a Jaimemu vraj decká k narodeninám zaspievali "happy birthday dear tourist" lebo nevedeli jeho meno :)

Jaime bol v práci, tak sme mu šli kúpiť tortu a trpezlivo sme čakali kým sa vráti domov.

Čakali a čakali...

Už sme s Katkou skoro zaspali keď po jedenástej konečne prišiel, tak sme mu zanôtili, dali si kus príšerne sladkej čokoládovej torty, pokecali ako bolo na severe a o pol jednej konečne zapadli do postele.

Dane - kde by som vzala na ne...

Som lenivá.

Nič sa mi nechce robiť, už vôbec nie pracovať, a ešte k tomu vraj mám vyplniť daňové priznanie.

V práci sa teraz nič nedeje, po odchode trainees z Adarsh heights je tu pekne ticho a poloprázdno, tak to zvádza ku kdeakým nepravostiam, napríklad skôr odísť z práce, nič nerobiť, a tak podobne.

Včera som sa ešte snažila, a vyvinula akú-takú aktivitu, aj keď nie zrovna v oblasti za ktorú som platená. Napísala som si totiž v pracovnej dobe životopis v anglickom aj slovenskom jazyku, a venovala pol dňa jeho úprave. A keď to tí personalisti neocenia, tak už ozaj neviem :((

Vypísala som si do pôvabnej excelovej tabuľky tiež svojich perspektívnych zamestnávateľov, a zaplakala nad informáciou na stránkach McKinsey že ich konzultanti pracujú v priemere 60 hodín týždenne... hneď som to škodoradostne zvestovala Davenovi ktorý tam podal prihlášku už deň predtým, a zlomyseľne sledovala ako ozelenel. No jo, už niet cesty späť...

Dnes som mala v pláne k životopisu splodiť motivačný list, ale než som sa k tomu dostala (pretože celé doobedu som strávila konzultáciou so Stephanie na tému nákup nového foťáku a ako obvykle korešpondenciou, ač tentoraz s nie tak obvyklým subjektom) tak ma pred obedom Mamut mierne povedané zaskočil správou že mám podať daňové priznanie.

Vždy som sa smiala z Jakuba ako vypĺňa daňové priznanie zo svojich ôsmich živností a štyroch zamestnaní, ale prišiel na psa mráz. Nemajúc zamestnávateľa ktorý by túto nemilú povinnosť vykonal namiesto mňa, som to teda ja a daňový úrad.

Na túto správu som sa musela posilniť, a tak som skonzumovala svoj kaloricky nevýznamný šalát, pokecala so Santiagom o inflácii v Brazílii a vrátila sa s desom čo sa tak asi dozviem o svojich dlhoch rodnej hrude.

Dozvedela som sa že dlhy zrejme nemám, ale aj tak musím podať priznanie. Preliezla som teda stránky daňového riaditeľstva, zistila že aj tak musím kdečo podpísať a odovzdať osobne takže nemá zmysel sa zložito registrovať na elektronické vyplnenie, rozhodla že bude najjednoduchšie to vyplniť, vytlačiť, podpísať, nascanovať a odoslať, a dala sa do toho.

To už bol čas na poobedňajšiu prestávku, a tak som sa na reálne vypĺňanie posilnila kaloricky nevýznamným ovocím a kaloricky významými keksami (nejak som nemala pocit že by som mala dostatok energie) a pustila sa do toho.

Než som ale stihla skonzumovať svoje maslové sušienky, zistila som že som na riadku 32 (pričom riadky 12 - 31 som vynechala) a neviem ako ďalej.

Síce tuším koľko som zarábala, a dokonca mám aj výplatné pásky, ale za august, kedy zrovna sme dostali inú výplatu než všetky ostatné mesiace, som pásku akosi nedostala.

Tak som si zazúfala, a skusmo pozrela dole čo ma ešte čaká... a nebol to teda pekný pohľad. Ani som netušila či sa tam dáva hrubá mzda (asi áno), kde sa prípadne dáva daň zaplatená v Indii a tak podobne.

Napísala som teda na payroll aby mi poslali potvrdenie o príjmoch, a dúfam že sa mi podarí donútiť niekoho iného aby za mňa tú hrôzu vyplnil. Lebo inak to bude krííííza....

Odhliadnuc od toho sa nič prevratného nedeje, teda keď som sa pýtala Katky tak mi povedala že jasné, že za ňu to už dávno urobil brat, a ešte mi ako bonus pridala informáciu že do konca júna sa musíme prihlásiť do druhého piliera, ak teda chceme, a znelo to tak akože chceme. Tak to tiež budem musieť preskúmať.

Zajtra plno ľudí ide na výlet do Bangalore, ale ja zostávam doma z finančných dôvodov, a namiesto toho sa zúčastním na pikniku z CSG ktorý máme v sobotu namiesto časti práce (sobota je totiž pracovný deň - nadrábame na štvrtok, což je zas voľno. Nejaké neplánované sviatky, a Satyam by nezarobil svoj bilión dolárov keby sme náhodou dostali voľno jeden deň navyše...).

Dnes asi večer behať, a doma ma čaká už týždeň nevyžehlená hromada prádla, tak by som sa do toho mohla dnes pustiť... po behaní, alebo namiesto, pretože dnes sa mi teda vôbec, ale vôbec nechce ísť...

Aha, a ešte som sa dnes dozvedela že musím zakaždým jak blbá zadávať word verification pretože

Blogger's spam-prevention robots have detected that your blog has characteristics of a spam blog.

What's a spam blog?

... spam blogs can be recognized by their irrelevant, repetitive, or nonsensical text, along with a large number of links, usually all pointing to a single site.

Toľko na túto tému blogger.com.

Tak to teda pekne ďakujem.

Víkend s počítačom

Skoro celý víkend sme s Katkou strávili zahrabané za počítačom, ja na jednej strane stola, Katka na druhej a mazali, popisovali a organizovali sme fotky zo svojich ciest ako divé - a stále to nie je úplne hotové.

Inak sme víkend zahájili vcelku príjemne - v piatok bol okrem mojich menín Deň sv. Patrika, patróna Írska, takže Peter pri tejto príležitosti zorganizoval party. Pozvánka znela na siedmu, tak sme sa dovalili o deviatej aby sme zistili že tam zatiaľ niet ani nohy okrem Petra, ktorý v kuchyni vyváral večeru ktorej len vôňa nám spôsobovala nadmernú tvorbu slín - na panvici sa opekali bravčové rebierka, v hrnci zemiakové pyré s jarnou cibuľkou a na ďalšej panvici žampiony s cibuľkou. Mňam.

Šli sme teda pozrieť na Steph, ktorá sa ešte len dosrpchovala, dozvedeli sa že ostatní sú v Easy Riderovi, a tak sme sa vrátili k Petrovi, otvorili si pivo/Breezera a než sa ostatní objavili, robili sme mu spoločnosť a ubezpečovali ho že vôbec nevadí keď nikto nepríde pretože my to klidne spráskneme sami a ešte nám môže zabaliť domov.

Ostatní ale prišli, jedlo bolo presne také dobré ako jeho vôňa a v príjemnom rozhovore sme strávili celý večer. Katka porozprávala Brazílcom o Veľkej noci, a tí z toho boli úplne unesení - stále im nešlo do hlavy že môžu s dievčatami do sprchy, a ešte k tomu za to dostanú alkohol či hotovosť. Tak sa zdá že na Veľkonočný pondelok nebude o kupačov núdza.

V sobotu sme sa potom viacmenej spamätávali z party, ja som konečne doprala všetky resty z ciest a Katka si bola kúpiť letenku do Mumbai, uvarili sme si obed a zjedli ho, a potom večer boli za Steph a chalanmi.

So Steph sme sa porozprávali, a s chalanmi sme boli behať. A dozvedeli sme sa zaujímavé správy!

Zdá sa že Andamany predsa len nebudú tak úplne bez následkov... pretože máme v Hyderabade nový párik :) Spoločná noc v chatke priniesla svoje ovocie a Steph s Ramonom to predsa len dali dohromady. My s Katkou sme sa síce ráno zrovna zhodli že Ramon je presne ten druh chalana ktorého nemáme radi - taký diskotékový frajer, ale ako Katka konštatovala, na zábavu je viac než vhodný :)

V nedeľu sme vstali neskoro, spala u nás aj Anca opustená Rodrigom, ktorý odišiel do Malajzie so svojou rodinou, a po tom čo som sa neúspešne asi hodinu pokúšala uvariť kukuricu som to vzdala a šli sme kúpiť lístky na Pride and Prejudice o 3.45.

Lístky sme dostali, a nakoniec sme vyrazili v zložení Katka, Steph, Nora, Anca a ja. Ja som bola už zvládla anglickú verziu a bola pripravená na všetko, ale nakoniec som bola príjemne prekvapená... knihy sa to držalo, Elizabeth sa mi páčila a ač Darcyho som si predstavovala trochu inak (pochopiteľne), myslím že to mohlo byť aj výrazne horšie.

Cestou domov sme sa ešte stavili u Ancy pozrieť jej byt s Rodrigom - je veľmi pekný, aj s klimatizáciou... a doma nás už čakali navrátilci z Rajasthanu - Monica a Tore. Samozrejme boli nadšení, a tak sme si vypočuli najnovšie zážitky, pozreli fotky a vyrazili behať do parku.

Tam ma nehorázne dohrýzli mravce, takže dnes sa vlastne ani neviem veľmi sústrediť a musím sa stále škrabať a škrabať.. brrr. Chceli sme ísť na Memoirs of a Geisha, ale nakoniec to dnes nedávajú, takže asi budeme len doma a budeme sa družiť so svojimi dlho stratenými spolubývajúcimi :)

Moja nová úloha

Už je to tak! Dostala som novú prácu, a po dvoch mesiacoch ničnerobenia pre zmenu pracujem :)

V utorok sa mi podarilo si dohodnúť stretnutie so Shaileshom, čo sa rovná menšiemu zázraku pretože náš milý šéf je viac na cestách než tu, a keď už tu náhodou je tak je obvykle príliš zaneprázdnený na to aby mal čas na nás holotu... ale v utorok som sa k nemu vlúdila a dohodli sme sa na štvrtok.

V stredu bolo totiž Holi - festival farieb. Nikto presne nevedel čo má znamenať, ale dozvedela som sa že je to na oslavu jara a ružová či červená farba má symbolizovať novú krv, alebo niečo takého... v praxi to vyzerá tak, že v deň Holi (mimochodom sloveso ktoré sa s oslavami Holi viaže je "play" - takže "play Holi") sa ľudia zhromaždia, navštívia, zorganizujú party.... a ohadzujú či oblievajú sa farbami. Prevažuje ružová, a už v utorok cestou z práce sme mali možnosť pozorovať niektorých kolegov s farebnými šmuhami na košeli či s ružovými dlaňami.

Po skúsenosti s Ganesh festivalom, kedy celé mesto bolo ako zmyslov zbavené sme sa s Katkou rozhodli sa aktívne nezúčastňovať a radšej ani nevyliezať na ulicu. Ja som deň strávila praním, a organizovaním fotiek z Varanasi, Sikkimu, Darjeelingu a Andamanov - mám desať filmov, takže to už zaberie nejaký ten čas.

Katka sa potom odvážne vybrala do ulíc, a zastavila sa u chalanov na Rd. 3 po novú dávku fotiek z Andamanov, ale po návrate referovala že už je zjavne po všetkom, a jediná stopa po oslavách sú ružové fľaky na uliciach.

Dohodli sme sa aj na behanie, takže o ôsmej sme sa vybrali k Stephanie, nabrali ostatných a v rekordnom počte 7ks sme sa vybrali behať do parku.

Nebolo to až také hrozné ako sme si po mesačnej prestávke predstavovali, ale teda ani skvelé... no ale je to začiatok :)

Včera sme teda plní nového elánu (a ja plná snu ktorý som mala ako mi mimozemšťania odkusujú z boku - žeby podvedomá túžba zbaviť sa nejakých tých kilogramov? :)) nabehli do práce, a ja som bola príjemne prekvapená keď po mňa poobede prišiel Shashi že ma chce vidiet Shailesh.

A dostala som prácu! Priamo pre veľkého bossa :)

Mám preskúmať možnosti založenia development centra na Slovensku či v Čechách, a dostala som vzorovú správu ako to má vyzerať. Takže na nasledujúci mesiac sa ponorím do štatistík a správ o predošlých investíciách... vyzerá to veľmi zaujímavo.

Tiež sa ma pýtal čo by som chcela robiť potom, a tak som sa mu zdôverila so svojím plánom skúsiť si nájsť prácu ako konzultant (= darmožráč), což mi schválil a povedal že Satyam pre mňa teda zrejme zatiaľ nemá uplatnenie, ale že nad tým pouvažuje, a keby som prípadne bola ochotná pracovať inde než v Európe... ja som sľúbila že to zvážim, tak uvidíme čo bude.

No a odvtedy predstieram prácu o niečo aktívnejšie než predtým :) Popri ekonomických ukazateľoch o ČR som sa dozvedela že najmenšia obec má 21 obyvateľov, že najpopulárnejšie chlapčenské meno za január je Jakub, a že na 100 sňatkov pripadá v ČR 64,3 rozvodu. No jo, štatistika je mocná veda...

Ha, a ešte som sa včera od Carlosa dozvedela že jeho LC umožňuje druhú stáž! Tak som napísala aj do Prahy ako to vyzerá u nás...

Inak dnes je (okrem mojich menín, heč) St. Patrick's day, čo v praxi znamená že sa koná party organizovaná Petrom (Írsko) na Road 3... a my tam samozrejme nemôžme chýbať :)

Návrat do krutej reality

Tak už sme zasa doma (teda nakoľko môžme Hyderabad považovať za svoj domov...).

Dorazili sme do Hyderabadu vlakom z Chennai s púhým dvojhodinovým meškaním, odviezli sa domov, spláchli zo seba špinu cesty, zjedli raňajky a plní entuziazmu vyrazili do STC busom o 12.30.

Teda, ten entuziazmus bol trošku zakalený obavami z reakcie nášho šéfa na našu trojtýždňovú neprítomnosť, ale našťastie sa ukázalo že s tým nemá problém - jediné čo ho zaujímalo bolo či nás má zahrnúť do rozpočtu na budúci rok. To sme mu odsúhlasili, a sme teda naďalej platnými členmi veľkej rodiny CSG :)

Na obed sme mali po troch týždňoch egg noodles v našej milovanej kantíne, nasledované obvyklým odpisovaním na emaily... až na to, že tentoraz som vo firemnej pošte našla jeden zaujímavý kúsok: mail od Amita, ktorý mi po SLOVENSKY (no teda gramatika príšerná, ale aj tak) napísal že študoval na technike v Košiciach strojárinu, a že sa o mne dozvedel od rumunských dievčat, a rád by sa so mnou stretol a prehodil pár slov v slovenčine.

Tak som mu napísala že jasné, a dohodli sme si rande pri bus bay po obede... odviedla som ho na strechu, kde sme pokecali, a ja som sa dozvedela že študoval v Košiciach sedem rokov, z toho jeden slovenčinu, že s láskou spomína na pivo, slivovicu, borovičku a podobne - skončil v 1992 a odvtedy síce bol v písomnom kontakte s bývalými spolužiakmi, ale hovoriť nemal príležitosť. Ja som sa bála či mu budem rozumieť, ale bolo to úplne bez problémov...

Pokecali sme, neskôr sa k nám pridala ešte Katka, ale keď prišiel Tamas tak som sa ospravedlnila že musím ísť prehovoriť so Shaileshom, vzala som svojho Inda a pri východe sme sa rozlúčili s tým, že zostaneme v kontakte.

Vyčíhla som Shailesha v nestráženom okamihu samoty, vlúdila sa k nemu do kancelárie a vyrukovala s dotazom na prípadné podnikanie Satyamu na Slovensku. Dozvedela som sa že Shailesh by rád vo východnej Európe niečo podnikol, ale že zvažuje viacero alternatív, a že by sme o tom mohli hodiť reč neskôr, keď bude mať čas. Dohodla som si teda termín na štvrtok, a som zvedavá čo bude.

Inak som strávila deň odpovedaním na nahromadené maily - na Andamanoch nebol ani signál na mobil, ani internet, takže za ten vyše týždeň toho bolo celkom dosť.

A večer nás čaká to čo sme načali už po príchode - veľké vybaľovanie a hlavne pranie... sme s Katkou samy doma, Tore a Monica sú v Rajasthane a Jaime s Teresou v Sikkime, takže máme celý byt (a prádelné šnúry) len pre seba..

Ideme domov...

Budíček sme mali o piatej – presní ako hodinky nás zobudili zamestnanci rezortu. Vôbec sa mi nechcel opustiť postieľku (teda skôr postelisko), ale času nebolo nazvyš. Ledva som si umyla zuby, zbalila sa a už ma súril nosič, vzal môj veľký batoh a svižným tempom sme vyrazili na cestu.

Loď parkovala ďalej než som čakala, a keď som prišla, všetci už boli na mieste – ale Damien sa vyberal na cestu nazad. Spal v jedálni, a nejak mu ostatní nevzali vecí, ktoré zostali zamknuté v chatke.

Namiesto o 5.30 sme teda vyrážali skôr o šiestej, ale cesta vraj trvá tri hodiny a náš let bol posunutý na 10.20, tak sme sa zatiaľ ničoho zlého neobávali.

Vzhľadom k môjmu neskorému príchodu sa mi už neušlo miesto v tieni, a tak som sa usadila na slnku a snažila sa spať. Čoskoro mi ale bolo pekne teplo, a tak som vyskúšala rôzne varianty zakrytia hlavy uterákom, ale ten po troch týždňoch na cestách tak smrdel, že som radšej vypatlala zvyšky svojho opaľovacieho krému a zmierila sa s nevyhnutným dúfajúc, že ranné slnko nie je až také silné.

Pred desiatou sme skutočne zahliadli prístav v Port Blair, na móle sa rozlúčili so Sushilom a ním poskytnutými autami sa prepravili na letisko.

Tam od nás tentoraz už žiadali pasy, a tak sme opäť prešli cez všetky bezpečnostné kontroly (prehliadka pre pánov bola na stupienku, vyzerali tam akoby vyhrali nejakú medailu) a bola som udivené množstvom cestujúcich fosilných babiek – vyzerali že sa ledva šuchcú a ozaj by ma zaujímalo kde trebárs vzali na letenku....

Let som celý prespala natiahnutá cez tri sedadlá, ktoré som si zavile bránila zlým pohľadom a vlastným telom, a po dvanástej sme už pristávali v Chennai.

Tam sme ako obvykle mali problém zohnať rikšu/taxi za normálnu cenu (o metri by sa nám ani len nesnívalo), a samozrejme sme nakoniec zaplatili viac, ale už nás to nebavilo...

Naším cieľom bola Spencer’s Plaza (Steph neustále označovaná ako Expensive Plaza), nákupné stredisko s kopcom fast – foodov. Zakotvili sme v Subway, a po tom čo sme sa konečne najedli (naše prvé jedlo od rána, ak nepočítam keksy na letisku v Port Blair), šli sme sa stratiť do Landmarku – obrovského kníhkupectva/hračkárstva/music shopu, kde som bola fascinovaná nízkymi cenami Penguinov a investovala sto rupií do Pride and Prejudice, a osemdesiat do poviedok od F. Scotta Fitzgeralda.

S Katkou sme sa o štvrtej oddelili, nakúpili nejaké zásoby na cestu a čokoládu pre Anu, a šli ju odovzdať výmenou za svoje krámy ktoré sme si tam odložili.

Tam boli všetci užasnutí na d Katkinými fotkami, nad faktom že existuje miesto na Zemi kde je ešte teplejšie ako v Chennai, a Ana do dvoch prstov chytila moju čiapku a neveriacky sa pýtala či som toto skutočne nosila.
Ale to už bol čas sa rozlúčiť, aby sme stihli vlak do Hyderabadu. Relatívne ľahko sme chytili rikšu a zviezli sa na Chennai Central Station, kde nás rikša zákerne vysadila na druhej strane cesty pretože za dohodnutú cenu sa mu nechcelo sa otáčať, a tak sme došli po vlastných, kúpili si ešte niečo na pitie, rozlúčili sa s bangalorskou časťou výpravy ktorá má neskorší vlak, so zvyškom hyderabadskej výpravy pretože má iný vagón a o 6.20 sme opúšťali Chennai Central Station, miesto kde som za 10 minút napočítala 9 potkanov na nástupišti a medzi koľajnicami.

Ráno už zas budeme v Hyderabade, ktorý sme opustili skoro presne pred troma týždňami.

P.S. Až neskoro som sa od Sushila dozvedela, že kto sa ide potápať, má ubytovanie v Barefoot rezortoch zdarma... tak nabudúce :)

Aspoň máme dôvod sa vrátiť....

Snorkeling trip II.

Budíček o 6.30 bol krutý, ešte by som spala – ale ryby volajú :)

Mátožne sme sa zhromaždili na raňajkách, a o 7.15 musíme po pláži vyraziť do prístavu. Dnes máme navštíviť dva ostrovy s plážou, tak by to malo byť príjemné... ale šnorchlovať už idem len v kraťasoch – jednak sa vyperú, a jednak sa mi nepripečie zadok :)

Miesto odchodu bolo boat jetty, a po raňajkách sme sa tam odobrali po pláži.

S Josém sme dorazili poslední, a lodník nás privítal s vyčítavým „You’re half an hour late!“. Nalodili sme sa, a vyrazili.

Ma Middle Button sme došli o pol jedenástej a boli očarení nádhernou bielou plážou so zaparkovanými dvoma jachtami.. toto bolo miesto pre náš obed, a tak sme si rozobrali plutvy (tentoraz už mali aj moju veľkosť) a šli pozorovať podmorský život. No čo si budeme vykladať – kto to nevidel si to aj tak nepredstaví, a kto to videl tomu nemusím nič hovoriť J Farebné ryby sa preháňali medzi koralmi... videla som aj krásnu veľkú tigrovanú mušľu, a keď som ju horko – ťažko vylovila spomedzi koralov, potvrdilo sa moje prvotné podozrenie že je ešte obývaná. Navyše sa mi dostala do šnorchlu voda, a v prekvapení som ju pustila – spadla medzi koraly, ktoré pri dotyku pŕhlia, a už bola predo mnou v bezpečí.

Vyliezli sme postupne z mora, ja som si vyfotila pláž a more, nazbierala nejaké mušle, a po tom čo som tú najväčšiu zbavila všetkých kameňov a väčšiny piesku som sa dozvedela že je zakázané ich vyvážať z Andamanov – povolený je vraj len export semien.

Napriek tomu som si mušľu zatiaľ nechala a rozhodnutie o jej osude odložila na neskôr.

Medzitým sa pred našimi očami chystal obed – cestoviny s paradajkovou omáčkou, a ak sa zadarí, bude aj ryba...

Nezadarilo sa, a tak sme mali vegetariánsky obed, ale aj tak boli všetci v siedmom nebi z inej nečakanej delikatesy – z termosky náš sprievodca vyčarovali pravý parmezán J Steph bola skoro nepríčetná, a všetci jej pripomínali že tá kôpka je aj pre ostatných :)

Po obede sme blažene trávili (teda ja som z toho taká na vetvi nebola, ale mne sa proste človek nezavďačí – dokonca ani syrom nie!) a keď nám potom Sushil navrhol či nechceme ísť ešte na North Button, súhlasili sme.
Vybrali sme sa teda zasa loďou na posledný ostrov, a boli nadšení – krásny biely piesok, scénická skala... až na to, že loď tentoraz nešla na breh, ale skákali sme do vody z paluby.

Pozrela som koraly, poplávala si okolo a rozhodla sa že mi stačilo (ešte som si teda spomenula na Švéda ktorého sme stretli včera na beach no. 7 a ktorý mal niečo čomu Steph hovorila „monopalm“ – taká veľká plutva do ktorej sa dajú obidve nohy, a človek vyzerá ako prerastená morská panna... aj sa s tým vraj tak nejak pláva, že sa človek vlní, a vraj je to úplne iný pocit :))

Vyliezť na loď bolo dnes akési ťažšie než minule, a so Steph sme dosť bojovali, a keď sme nakoniec za cenu niekoľkých modrín a odrenín vyliezli na palubu, len sme sa neveriacky dívali na ostatných ktorí znovu a znovu skákali do vody zatiaľ čo my sme boli radi že sme hore :)

Vrátili sme sa na Middle Button, zbalili zvyšok vecí a vyrazili na cestu domov. Tá bola akási dlhá, a do village no. 1 sme dorazili až za tmy. My menej zdatní sme si vzali rikšu, Steph sa ešte zastavila po svoju opicu vyrezanú do kokosového orechu, a potom už sme len v Café del Mar zaplatili rikšu, našli Ramona a Damiena, osprchovali sa a zbalili.

Došlo tiež na vyrovnanie účtu – za dnešok nám nakoniec naúčtovali pol dňa, a po krátkej diskusii sme sa rozhodli najprv zaplatiť každý za tú chatku v ktorej býval (pretože my sme boli šiesti a Brazílci len štyria), ale nakoniec sme platili transparentne (ale nie spravodlivo) všetci rovnako.

Vysťahovali sme sa, a o 20.30 nás už čakal jeep aby nás vzal do Jungle View Resort, kde strávime poslednú noc a odkiaľ ráno vyrazíme loďou do Port Blair na letisko.

Do džípu sme sa horko – ťažko nasáčkovali, a keď sme nabrali ešte Mayu a Zamina, tak Santiago visel z jeepu vzadu a Zamin zboku. Ale nejak sme došli, a boli uvedení do izieb – dostali sme štyri chatky, a na priamy dotaz sme sa dozvedeli že normálne tam jedna noc stojí Rs 4.000, ale my to budeme mať zadarmo. Dôvod neznámy :)

Zas tak sme neprotestovali, a obdivovali rezort – chatky boli sem – tam rozhodené v bohatej vegetácii, a boli obrovské. V strede velikánska posteľ so stĺpmi a moskytiérou, kachličkovaná kúpeľňa... to je teda zmena oproti sprchovému kútu s betónovou podlahou a stenami z vlnitého plechu :)

Na večeru sme sa zhromaždili v reštaurácii – mali sme na výber z thali ktoré ešte zostali v kuchyni, alebo potom raňajkové menu. Ja som si dala palacinku a ovocný šalát, a prvýkrát v Indii som ochutnala mango JBola som ale pekne unavená, a nejaká bez nálady, tak som sa čoskoro odobrala do postele... Steph a Katka prišli až keď som už tvrdo spala – vraj bolo pol druhej ráno :)

Carlosove narodeniny

Nespala som veľmi dobre – čiastočne preto že mi bolo teplo, čiastočne preto že som musela na záchod, plus ešte stále spálený chrbát – a na posteli sme spali tri, Katka, Steph a ja, čo ku komfortu tiež veľmi neprispievalo.

Ráno som vstala okolo pol ôsmej, obliekla sa – už sme úplne netečné k spiacemu Josému, ktorý si po našom odchode vždy prelezie do postele a dospáva – a dala si na raňajky banánovú palacinku.

Chalani nešli na snorkeling ako včera zvažovali, vraj to nejak zabudli potvrdiť, ale zato dorazila volejbalová sieť, a Katka, Ramon a Santiago ju šli inštalovať.

Ešte sme objednali Carlosovi narodeninový darček – pretože dnes má 26 rokov – masáž u Karoliny, ktorá inzeruje na stĺpe našej reštiky (a služby poskytuje pred jednou z chatiek na pláži – sú vysuté, ale o celé poschodie, a pod izbou mala stôl obkolesený z troch strán s výhľadom na more), a po ktorej síce Carlos túžil, ale na ňu nemal peniaze. Takže dnes o 18.30, a potom zrejme vyrazíme na večeru do Wild Orchid.

Inak plán na dnešný deň je pre zmenu beach no. 7, ale najprv zdá sa volejbal... ač „ihrisko“ je napoly tráva, napoly piesok a naboso sa mi team nechce zo strachu že na niečo podivného stúpim...

Ostatní sa ale nenechali odradiť, a kým ja som spisovala svoje memoáre, veselo hrali volejbal. Ja som sa potom presunula do siete odkiaľ som ich pozorovala v mori, a zanedlho bola požiadaná miesto uvoľniť právoplatnému majiteľovi.

Teda vlastne majiteľke, pretože sieť patrila Karoline, Švédke u ktorej sme Carlosovi objednali masáž a ktorá tu pobýva už mesiac. Teraz sa chystá do Sikkimu, ktorý som jej vychválila, ale ceny sa jej nezdali – v Himachal Pradesh a Rhishikeshi vraj chodí za Rs 1000/deň a Nepál je vraj už preturistovaný – trek na Everest base camp je vraj jak diaľnica. Tak uvidím až sa tam vypravím, ha!

Čoskoro ostatní vyliezli z vody a započali sme prípravy na odchod na beach no. 7.

Tak sme sa pripravili a vyrazili, počkali na bus, zviezli sa na pláž (teda najprv sme namačkaní ako sardinky čakali kým sa vráti vodič autobusu...) a zasadli do jednej z miestnych reštík na obed.

Objednali sme, a čakali, a čakali.

Po 40 minútach prišli hranolky.

Potom postupne aj ostatné jedlo, ale vajíčka ktoré som si k nim chcela dať by som už musela zjesť samé, tak som ich zrušila a nahradila trsom malých banánov, ktoré konzumujem v množstve väčšom než malom.

Ešte stále sme čakali na Josého noodles, a tak som sa odtrhla, nechala peniaze a šla si zaplávať. Vlny boli neobvykle veľké, a tak som sa skôr len tak plácala pri brehu, ale účel to splnilo – bola som osviežená a keď som vyšla, ostatní už mi šli oproti najedení.

Prešli sme sa na ďaleký koniec beach no. 7, kde sme našli cyklistov Carlosa a Ronalda, zložili sa pri nich a plánovali prechod do Thajska morom.

Keď sa začalo zmrákať, vyrazili sme na spiatočnú cestu – my busom, chalani na bicykloch. Predbiehali náš bus a bicykli a cinkali naňho zvončekom...

Dorazili sme domov o 18.10, vyšikovali Carlosa do sprchy a ponevierali sa okolo – pozorovali sme ohňovú show, ktorú predvádzal drsný cestovateľ, ktorý priletel s nami – hlava oholená až na osamotený dred vzadu, nastúpil do lietadla bosý a zaodený len v dlhom a špinavom lungi. Ale s dvoma palicami, na konci každá zapálená, to vedel perfektne.

O pol siedmej prišla správa že masérka je pripravená, a tak sme sa podujali tam Carlosa dopraviť.

So sľubom niečoho špeciálneho sme ho vyzvali aby šiel s nami, a pri reštike ho chalani chytili že ho ponesú. Carlos bojoval ako zmyslov zbavený a naše uisťovanie že sa mu to bude páčiť ho vôbec neukľudnilo. Nakoniec sme ho horko – ťažko presvedčili že ho naozaj nečaká nič zlého, a on sa teda nechal odniesť.

Zložili ho na masážny stôl pod Karolininou chatkou s výhľadom na more, zablahoželali sme mu, zaspievali a odišli sa tentoraz my osprchovať.

Keď s ním bola Karolina hotová, vybrali sme sa spoločne (okrem Zamina a Maye, ktorí si objednali rybu v stánku pri vchode do Café del Mar) na večeru do Wild Orchid.

Tam sme museli chvíľu čakať kým sa uvoľnil stôl, ale medzitým sme si objednali a tak to potom šlo celkom rýchlo.

Mala som nejakú barmskú rybu, a potom karamelový crème brulée, ktorý ma ale veľmi nenadchol. Pri odchode ešte chalani riešili morálnu dilemu či zaplatiť svoje jedlo ktoré sa neobjavilo na účte, a potom znovu keď za nami čašník vybehol až na pláž, ale nakoniec teda zaplatili.

Doma sme boli pekne unavení, a tak sme sa len dohodli že spíme ako včera, umyli zuby a šli spať.

Zajtra nás čaká snorkeling, ale odchádzame o 7.45 z boat jetty, takže budíček o 6.30... našťastie sa potom nemusíme skoro vracať na trajekt, náš sprievodca nás do Port Blair vezme v nedeľu ráno loďou – čas nášho odchodu sa priblížil a my máme pred sebou zajtra posledný deň na Andamanoch.

Beach no. 5

V posteli sa spalo dobre, ráno sa mi ani nechcelo vstávať, ale keď už všetci okrem Josého a Damiena vstali, tak som sa tiež vytrepala, namazala krémom po spáleninách (ktorý som si požičala od Stephanie, keďže môj ma opustil ve chvíli nejtěžší) – celú noc som spala na bruchu a na boku, brrr...

Na raňajky som si dala vajíčka, a po raňajkách sme sa vybrali na prechádzku do village no. 3 než bude príliš horúco.

Mala som len plavky sukňu a tričko s dlhým rukávom, ktoré som si len voľne prehodila cez plecia aby som si chránila spálený chrbát s úmyslom si ho obliecť až budeme na dohľad dediny aby som tam nepohoršovala. Než som tak ale stihla urobiť, pred dedinou sme uvideli troch policajtov, a jeden z nich sa ku mne rozbehol, ukazoval na mňa prstom a kričal „This is not allowed! Put on your shirt!“ No vyzeral akoby ho šlo od jedu rozpučiť. Tak som mu len povedala že nemusí ziapať, obliekla sa a bolo.

Už cudne zahalené sme teda došli do dediny, kde sme si ako prvú vec kúpili každá liter vody. Takto posilnené sme pokračovali ďalej, a našu pozornosť upútali náramky a misky z kokosového orechu.

Začali sme jednať, ale ako obvykle na Andamanoch, veľa sme toho nevyjednali. Nakoniec som si kúpila jeden náramok za Rs 40, Steph dva a dve misky za Rs 250.

Pohli sme sa ďalej, a objavili malý obchodík s podobnými vecami – až na to, že ceny polovičné. Kúpili sme si so Steph prívesky s Óm a obdivovali opicu a Ganesha vyrezaných do kokosového orechu – a to tak, že dnu ešte zostalo a žblnkalo mlieko!

Dievčatá nakúpili ďalšie misky z orechu, a vyrbrali sme sa na spiatočnú cestu. Doma sme zložili svoje nákupy, namočili sa vo vode a s Katkou sme sa vybrali na fotografickú prechádzku po pláži smerom k Wild Orchid.

Prešli sme pekný kus – došli sme až k Dolphin resort, kde sa menia peniaze (banka vo village no. 3 nám odmietla túto službu poskytnúť – a vôbec, bola to len taká banka v stodole) a otočili sme sa na spiatočnú cestu.

Ešte som vzala na pláži nejaké mušle a semienka pre Mamuta, vyložili sme svoju korisť v chatke a pred obedom sa na desať minút natiahli.

No dlho sme teda neležali, a za chvíľu prišiel Santiago že či ideme jesť, a tak sme šli.

Dala som si pre zmenu fish noodles, a diskutovali sme čo ďalej. Jednak sme sa dohodli že si každý zaplatíme solidárne rovnako chatku po Rs 100/noc, a jednak že by sme predsa len šli na Long Island na výlet.

Dotázali sme sa nášho hoteliéra, a všetko bolo inak. Loď ide len dvakrát do týždňa, a zajtra teda nie. Takže naša jediná možnosť je jednodenný výlet ak osme mali na snorkeling.

Po obede som si chvilinku pospala, rozobrala s Katkou možnosti návštevy iných ostrovov (veľmi obmedzené) a poobede sa vraj chystá volejbal na ihrisku vo vedľajšom rezorte, a o tretej idú chalani na ryby, tak všetci dúfame že sa nám postarajú o dnešnú večeru.

Volejbalová sieť akosi nedorazila, a tak som si ešte chvíľu čítala na pláži (medzitým tam začala lekcia jógy) a keď potom prišla Katka po karty že idú hrať, tak som sa pridala.

Keďže sme boli piati, hrali sme shitheada, a potom „brush“ – brazílsku hru na ktorej pravidlách (a počítaní bodov) sa Brazílci akosi nevedeli dohodnúť, a nakoniec Uno – postupne sme odchádzali a prichádzali ako sme sa sprchovali v chatke, a čakali na chalanov s našou večerou.

Vrátili sa až za tmy – a doniesli dve ryby.

Jedna bola dlhá asi 30 cm, a druhá tak 5 cm.

Tak sme to vzdali a objednali si grilovanú rybu so zemiakovým pyré v reštaurácii.

Doniesli nám ako obvykle najprv rybu, a až keď sme ju mali úplne zjedenú tak dodali zemiakové pyré.

Posedeli sme, ale ja som bola hrozne unavená (ač nie je mi jasné z čoho...) a tak nedlho po desiatej som sa odobrala do postele – keďže sme sa dohodli že platíme všetci rovnako, tak si môžem užiť aj trošku komfortu. Navyše som ešte stále pripálená, tak sa mi na chrbte blbo spí.

Snorkeling trip I.

Ráno som sa zobudila na krásny východ slnka bez mrakov, a znovu zaspala...

Druhýkrát som sa zobudila na to, že slnko je relatívne vysoko, a zrovna keď som vstávala som videla Katku ako ma ide zobudiť.

Správu som predala Damienovi vo vedľajšej sieti, ale ten vôbec nevyzeral dobre, povedal mi že ho bolí brucho, v noci zvracal a nikam nejde – dnes je totiž deň nášho výletu loďou.

Obliekla som sa do ešte mokrých plaviek, a objednala si opulentné raňajky. Svojich vajíčok som sa nedočkala, a tak som sa uspokojila s banánovou palacinkou, vzala batoh a šla sa nalodiť.

Cesta bola dlhá a únavná, Katka so Steph sa usadili vpredu, my dnu a čítali, pospávali a snažili sa nejak zabiť čas.

Prvé miesto na potápanie, South Button, bol malý ostrovček, bez pláže kde by sa dalo pristáť, takže sme sa potápali z lode. Vybrali sme si plutvy (vopred sme udali veľkosť), masky a šnorchle a skočili.

Ja som len mala problém s plutvami, lebo po tom čo si všetci vzali, zostali sme len Jose a ja, a mali sme dvoje obrovské, jedny 41/42, jednu 38/39 a jednu 44/45, obe žlté. Sťažovala som sa že pre mňa nemajú plutvy, a dozvedela sa že majú len páry, a niekto si musel vziať také čo nejdú spolu. Hádala som sa že asi ťažko niekto mohol vziať 38 a 44, ale sprievodca bol neoblomný. Tak sme sa dohodli že až všetci vyjdú z vody tak sa teda pozrieme na toho vtáčika čo má jednu nohu dvakrát takú veľkú ako druhú, vzala som si tie najmenšie z ponúkaných plutiev ktoré mi boli mierne voľné, nasadila masku a hupla do vody.

Obkrúžila som celý ostrov pozorujúc koraly, ryby a každých 5 nádychov vylievajúc vodu zo šnorchla, ktorý nejak prepúšťal, takže som si to veľmi neužila.

Vrátili sme sa so Steph, ktorá mala rovnaký problém, vyliezli sme na loď a čakali na ostatných. Postupne sa vrátili až na Josého, ktorý ešte rejdil vo vode, a Carlos konštatoval že zrejme učí ryby UML (narážajúc pritom na jeho knihu ktorú sebou vzal ešte aj na dovolenku a v jednom kuse ju študuje).

Nakoniec aj on usúdil že má dosť a s loďou sme sa pohli k ďalšej destinácii – ostrov Henry Lawrence. Tam sme pristáli na pláži a dostali rozchod s tým, že sa máme vrátiť do 13h na obed.

Najprv som sa prešla s foťákom na vedľajšiu pláž, a potom čapla čierny šnorchel od ktorého som si sľubovala lepšiu funkčnosť, a šla sa potopiť.

Tentoraz všetko fungovalo ako malo, a tak som v kľude pozorovala ryby – najviac sa mi páčili čierno žlto biele placaté s dlhou hornou a dolnou plutvou, a videla som aj jednu obrovskú – musela mať aspoň 1.5m a keď mi pohliadla do očí tak mi nebolo všetko jedno. Okrem toho kdeaké koraly, chuchvalce kdečoho a jedna hviezdica.

Vyliezla som von a obed sa už servíroval – na kmeni stromu bol bufet odkiaľ sme si nabrali ryžu, dhal a aloo gobi – k môjmu sklamaniu žiadna ryba.

Tú sme ale dostali separé na prídel od pána, a bolo to opäť výborné.

Po obede sme si dali colu (boli sme príjemne prekvapení jak studenými nápojmi, tak spústou banánov a mandariniek) a natiahli sa na pláži, ktorá už medzitým bola celá v tieni.

Keď som sa prebrala, namazala som sa ešte krémom (nie že by sa toho dalo ešte veľa zachrániť) a šla ešte raz do vody. Opäť som stretla svoju známu veľkú rybu, modrú hviezdicu a už radšej vyšla, pretože som cítila ako mi pripaľuje zadok.

Ešte sme chvíľu vegetovali vo vode, podarilo sa mi vybrať si ďalšie tri triesky zo Sikkimu a smiali sa že Daven sa vybral namiesto Andamanov do Goa pretože chcel byť v Hyderabade na víkendové party.

Pomaly nadišiel čas aj na cestu domov – zbalili sme sa, nalodili a vyrazili. Cesta domov bola nekonečná, a väčšinu z nej som strávila čítaním Wild Swans. Medzitým zapadlo slnko, a z lode sme vystupovali už za šera.

Damien bol stále v chatke, osprchovali sme sa, namazali rôznymi prípravkami proti spáleninám, obliekli sa a zamysleli sa nad večerou. Chalani prišli s revolučnou myšlienkou najesť sa vo Wild Orchid a tak sme ukončili tretiu partiu Kentu treťou prehrou mňa a Josého a vyrazili na cestu.

Wild Orchid mal byť hneď ďalší resort za Pristine, ale šli sme aspoň 15 minút než sme tam došli – ale bolo to tam ozaj pekné. Počkali sme v bare než nám pripravia stôl pre 10 osôb a zasadli k večeri – menu bohaté a relatívne drahé, tak dúfam že to bude aspoň dobré!

Bolo to výborné, dva kúsky ryby (red snapper, nech už je to čo chce) v omáčke so šalátom a zemiakmi... posedeli sme a naspäť sme sa prešli po pláži pozorujúc kraby vo veľkých hnedých mušliach.

Dnes sme spali všetci v chatke (okrem Ramóna, ktorý keď videl počet záujemcov sa dobrovoľne odpratal do siete) – ja som dostala spolu s Damienom posteľ, Katka so Steph boli na verande a José na zemi v chatke. Musím teda podotknúť že zem to bola veľmi nepohodlná, pretože chatka bola vysutá, a podlaha teda pozostávala z bambusových tyčiek... uf, dúfam že tam tiež neskončím.

Elephant Beach

Ráno som sa zobudila asi desať sekúnd predtým čo ma Katka upozornila na východ slnka – ale teda nic moc...

Potom sme vstali pred pol ôsmou, zobudili Steph a šli vedľa do Pristine na raňajky. Dala som si french toast, a nebol zas tak dobrý, ale aspoň sme naňho nemuseli tak dlho čakať. Zato pre urýchlenie servisu zaviedli objednávanie v kuchyni...

Po raňajkách sme sa vypravili na Elephant Beach, ktorá mala byť 3 km naspäť po ceste z Beach no. 7 a potom pol hodinu džungľou.

Vyrazili sme v niekoľkých várkach:

• Steph, Ramon, Maya a Zamin – motorky
• Carlos, Santiago, Ronaldo, Patrick – bicykle
• Katka, Jose, Damien a ja – bus

Bus bol celkom v pohode, za chvíľku sa vyprázdnil a my sme za Rs 5 pohodlne sedeli až na beach no. 7.

Tam sme si požičali okuliare a šnorchle (ja som vyhádala nový zelený za Rs 25) a vyrazili sme na cestu naspäť.

Nemám hodinky, ale šli sme po ceste na pražiacom slnku celú večnosť. Cesta ide hore-dole, my sme boli mokrí úplne všade a cestou sme sa zastavili len na colu a záchod, ktorý nám ozvláštnila mierne šibnutá blondína, ktorá rozprávala bludy, ale nedala sa zastaviť.

Konečne sme dorazili k odbočke do džungle (Katka sa inteligentne spýtala v buse a miestni jej ju ukázali), tak sme sa potešili a vyrazili vľavo.

Najprv to nebola žiadna džungľa – šli sme po lúke a pražili sa na slnku.

Po jednej zlej odbočke do banánového poľa sme našli správnu cestu a pokračovali, tentoraz už ozajstnou krásnou zelenou džungľou... museli sme aj prejsť bahno, ale podarilo sa suchou nohou. A po pol hodine chôdze sme dorazili na pláž (btw, cestou sme ozaj videli stopičky slona v bahne).

Pláž bola biela, more modré, okolo suché stromy (podľa Katkinej teórie pozostatky tsunami), našli sme veci našich blížnych, ktorí nás už predbehli, zhodili odevy a vrhli sa do vody.

Šnorchlovanie bolo super, videla som koraly, krásne farebné rybičky – čierno žlté, neónové, veľké čierne a jednu tmavočervenú – a plno koralov, fialových prieduchov a kadečoho čo netuším čo je.

Potom sme len tak vegetovali v tieni, čítali, ležali, jedli banány, kokosové orechy a samosy (Zamin vraj mal šesť!)

Naveľa som sa odhodlala ešte raz do vody – namazala som sa teda krémom a vyrazila niečo vyfotiť kým sa krém vsiakne – a keď som sa vrátila, moje okuliare boli fuč. Všetkých som sa spýtala, a nikto o nich nič nevedel. Tak som sa len opláchla a rozhodla sa nasledovať Steph, ktorá sa vyjednala cestu naspäť loďou zo strachu z hada (a zrejme aj z cesty nazad – vraj sa brodili bahnom až po kolená).

Loď na pláž doviezla Indku ktorá šnorchlovala pri brehu kompletne oblečená za pomoci plávacieho kolesa a lodivoda, tak sme sa za Rs 50 pripojili na spiatočnú cestu.

No vytriaslo nám všetky kosti, a skoro sme ohluchli, tak zajtra to bude zážitok, pretože na potápanie zrejme budeme mať obdobnú loď. Tá funguje na nejaký diesel zrejme, motor si tróni pekne na palube a jednou trubkou čerpá vodu, a druhou ju zas vyflusáva do mora. Inak je to taký prerastený drevený čln s prístreškom z modrého igelitu...

Ale dorazili sme ako prvé, a uvedomili si že nemáme kľúče. Tak sme sa usadili v reštike (ja som dostala svoje čisté prádlo) a čakali.

Damien dorazil samozrejme posledný, a čakal pred chatkou – zabudol že má kľúč :)

Keď sme sa všetci osprchovali (čo teda netrvá krátko...), a medzitým sme si vypočuli Ronaldovu strašidelnú story o tom ako všetky šteniatka a mačiatka v hoteloch držia len kým sú malé pretože bavia turistov, a na konci sezóny... ups :(

Na večeru sme vybrali Pristine, len Zamin, Maya a Damien šli do rezortu kde býva Maya so Zaminom, ale my sme chceli rybu a tak sme sa vybrali do Pristine.

Tam sme si objednali grilovanú rybu, a čakali.

A čakali, a čakali.

Mali sme to ozvláštnené výpadkom prúdu, výpravou do kuchyne po sviečku a hádzaním závistlivých pohľadov k susedom ktorí už dostali jedlo.

Nakoniec sme po hodine a pol boli odmenené obrovskými rybami s hranolkami – a to len za Rs 50!

Aspoň sme si mysleli.

Pretože ja som odišla, nechala Katke peniaze a šla do svojej siete. Až ráno mi potom Katka prezradila, že nám naúčtovali inú rybu, a platili sme nakoniec podľa váhy.

Noc bola trošku studená a trošku ma bolel krk, ale inak celkom v pohode.

Beach no. 7

Ráno sme sa síce zobudili na východ slnka, ale len sme otočili hlavu zo siete, konštatovali že slnko je na fotenie príliš vysoko, otočili sa na druhý bok a spali ďalej.

Zrovna keď som uvažovala o vstávaní, prišla k mojej sieti Steph a povedala že ideme na skútre.

Tak som vstala, objednala si vajíčka a lassi, obliekla sa (plavky a kraťasy samozrejme), zjedla svoje dobré vajíčka a nedopila nedobré lassi (ktoré namiesto mňa rado dorazilo miestne mačiatko), vychystali sme sa a vyrazili do village no. 3 požičať si skútre.

Tam sme za veľkých obetí na tekutinách došli, ale rýchlo s nami zatočili – mali len motorky, a po skútre si vraj musíme ísť do village no. 1. Vzali sme teda za Rs 30 rikšu, a vydali sa hľadať požičovňu skútrov.

Ja som si šla na pláž odfotiť loďky a než som s vrátila, po ostatných (tj Steph, Ramon a Damien) ani stopy. Nakoniec sa mi ich podarilo objaviť vzadu za domami, kde dohadovali prenájom dvoch skútrov.

A teda že to boli nejaké vehikle! Tie snáď pamätali ešte doby anglického kolonializmu! Vyblitá hnedá a zelená (teda kde zrovna nebola hrdza) a teda neviem či by majiteľ neuprednostnil totálnu skazu skútra keby si mohol výmenou za to nechať našu zálohu päťsto rupií.

Steph ma navyše upozornila že nemajú automatickú prevodovku, takže ona to riadiť nevie a budem musieť ísť s Damienom. To mi nevadilo, a tak po krátkom zacvičení vodičov sme s krátkou zastávkou na natankovanie vyrazili.

Začiatky boli rozpačité, náš skúter hrozne hučal a chrčal zakaždým keď sa Damien snažil preradiť, a ja som tak nejak tušila že to nebude nedostatkom jeho skúseností s radením. A skutočne, keď sme zastavili aby sme sa počkali a potom chceli naštartovať aby sme predbehli autobus, naša motorka sa nehla z miesta a riadítko so spojkou sa pretáčalo o 360 stupňov.

To sa nám nezdalo veľmi kóšer, a keďže skúter aj tak odmietal naštartovať, usadili sme sa do tieňa a dúfali že Steph a Ramonovi budeme chýbať natoľko, že sa rozhodnú sa vrátiť a pozrieť čo s nami je.

Tých ale nebolo, a tak som Damiena vyslala doviesť mechanika, a ja som čakala Steph a Ramona. Tí sa čoskoro objavili, Ramon odfrčal za Damienom a my so Steph sme sa usadili naspäť do tieňa a čakali.

Čoskoro sa objavil Damien s mechanikom, oznámil nám že zrejme ide len o pokazený spoj a oprava vraj nebude trvať dlho. Vyslal teda Ramona so Steph napred s tým, že my ich budeme nasledovať len čo to pôjde.

Oprava bola hotová rýchlejšie než sme čakali (desať minút môže v Indii znamenať takmer čokoľvek), a za pár minút sme znova boli na ceste.

Šli sme stále vpred, ale keď sme došli na štvorcové parkovisko a za ním nič (a rozhodne nič čo by akýmkoľvek spôsobom pripomínalo pláž) sme sa otočili a spýtali sa školáčok kade ďalej. Tie nás poslali naľavo, a tak sme na najbližšej križovatke odbočili vľavo... prudko do kopca.

Damienovi sa akosi nepodarilo podradiť, a výsledok bol že sa motorka postavila na zadné koleso. Ja som nejakým zázrakom zoskočila a Damien to zapichol k stromu vedľa cesty pred príhodne situovaným domom rovno pred zrakmi troch miestnych týpkov.

Tí nám pomohli zdvihnúť motorku, vyjadrili prekvapenie že som sa zľakla a nechceli motorku pustiť akoby sa obávali čo s ňou Damien vyvedie ak ho pustia za riadítka.

Nakoniec sme ju ale vybojovali naspäť, tentoraz už správne odbočili a po nedlhej (ale ani nie zas tak krátkej) ceste pred sebou konečne uvideli pláž č. 7 alias Radha nagar beach.

A netrvalo nám to ani tri hodiny.

Vykúpali sme sa na pláži s nádherne bielym pieskom, sýto zelenými stromami a priezračnou vodou. Na dne toho ale veľa nebolo, a tak sme sa osviežení vybrali do reštaurácie sa najesť.

U spomaleného čašníka sme si objednali rôzne fried rice a thali, pohodlne sa usadili a čakali.

A čakali, a čakali...

Medzitým sa objavili José a Santiago, ktorí spolu s ostatnými dorazili na bicykloch, a už sa stihli potápať na odľahlejšom konci pláže.

Po hodine a pol dorazili naše velezložité jedlá, a po ďalšej polhodine aj účet. Zaplatili sme a vyrazili na ďaleký koniec pláže... cestou som obdivovala jak pláž a more naľavo, tak hustú džungľu s vysokými stromami napravo. Pod nohami sa nám k tomu tmolili malé krabíky v rôznych mušliach, a tak som nemala veľa možností očumovať okolie, lebo som musela dávať pozor aby som niekomu nestúpila na príbytok.

Prešli sme cez kamenný predel, a vliezli do vody... videli sme krásne farebné rybičky, korále (väčšina ale mŕtva), ale najviac ma zaujali také fialové vlnovkovité „dýchajúce“ veci prilepené na skalách.

Keď sme mali dosť, vyliezli sme a rozdelili sa. Steph nebolo dobre, a tak sa rozhodla vrátiť k reštauráciam do dochádzkovej vzdialenosti od toalety, a ja s chalanmi sme sa rozhodli ísť sa prejsť ešte kúsok ďalej. Ja som fotila, a Damien s Ramonom sa vybrali na riskantnú cestu po klzkých skalách do mora... ale vrátili sa nadšení že korále sú tam oveľa krajšie než kde sme boli predtým.

Slnko už bolo pekne nízko, a tak sme sa otočili na cestu naspäť. Ja som ešte fotila a zbierala nejaké semená, a tak som za chalanmi zaostala... a tak sa stalo že som videla kúpajúceho sa slona. Zrazu len tak vyšiel z džungle (teda aj s vodičom, také šťastie aby som videla divokého slona som predsa len nemala), vodič mu vyliezol za hlavu a dosť krutým bitím ho zahnal do mora, kde sa slon (v spoločnosti asi troch šnorchlistov, z toho jeden s foťákom) ponoril, poprechádzal, a zasa vyšiel von.

Medzitým úplne zapadlo slnko, a ja už som sa ponáhľala za ostatnými. Tí mi ale moje meškanie odpustili keď som im prezradila že sa mi podarilo vyfotiť slona :)

Vyrazili sme teda na spiatočnú cestu. S Damienom sme mali opäť nejaké tie poskoky a on sa mi ospravedlňoval za „emotions“, ale už to nebolo také dramatické ako pred obedom a čoskoro sme boli na ceste domov.

Tentoraz spadli Steph a Ramon, ale udialo sa tak v dobrej nálade a viac menej bez vážnych zranení... pre zmenu Ramon do kopca namiesto jedničky zaradil neutrál, a tak sa pomaly šmykli dole a na stranu. Ale zato sa im podarilo sfunkčniť svetlo, a tak sme pomerne bezpečne došli na križovatku vo village no. 3, kde sa k nášmu konvoju pridal Zamin, a spoločne sme došli do „požičovne“.

Majiteľ nebol prítomný a jeho asi osemročná dcéra nejavila ochotu nám vrátiť naše zálohy, a tak sme tam nechali Damienov skúter, a Zamin s Ramonom sa rozhodli si tie svoje ponechať aj na zajtra. Ja som sadla za Zamina, a vrátili sme sa do Café del Mar, kde sme sa osprchovali (a zabrali tým chatku takmer na hodinu) a usadili sa tentoraz do našej reštaurácie na večeru.

Servis bol na Andamany šokujúco rýchly, a fish noodles celkom v pohode...

...ale výlet, šnorchlovanie a „emotions“ nás akosi vyčerpali, a tak už o deviatej je spoločnosť značne preriedená.

Dohodli sme ešte na stredu výlet loďou na šnorchlovanie – mali by sme pokryť dve lokality a vyšli nám v ústrety že môžeme ísť všetci spolu.

Zajtra teda Elephant beach, busom alebo bicyklom, a pre zmenu šnorchlovanie... treba tam ísť tak pol hodiny džungľou, tak som zvedavá aké to bude.No ale teraz moja sieť už čaká.. Katka si dáva budík na výhcod slnka... hm, kde som to už len videla???

Port Blair

Tak konečne nadišiel deň nášho odletu na Andamanské ostrovy! Zdá sa to skoro neuveriteľné... ale je to tak :)

Keďže náš let bol z 5.30 posunutý na 7.35 (a to vo všetky dni, takže zrejme zistili že tak skoro lietať nie je v ľudských silách...), vstali sme o piatej, umyli si zuby, zbalili pyžamky a spacáky a vyrazili na ulicu, kde nás teoreticky mali čakať dva včera Katkou objednané taxíky.

V praxi tam bol jeden, tak sme si doňho piati naložili batožinu a čakali na druhý. Jeho meškanie zatiaľ zas tak nevadilo, pretože jednak sme mali dostatočnú časovú rezervu, a jednak akosi chýbali ľudia ktorí by sa doňho naložili – poniektorí mali pomalší ranný štart, a zatiaľ sme ich márne vyhliadali. Najviac ma prekvapilo že v prvej vlne bol Carlos, ktorý ešte stále javil známky opojenia Kingfisherom (čo nám ale do očí zapieral).

Naveľa ale dorazili aj ostatní, a otázka druhého taxíku sa stala nanajvýš aktuálnou. Taxikár nás vyzval aby sme zavolali mobilom, ale to sa nám s roamingom zas tak nechcelo, tak sme mu doporučili použiť skvelý vynález ktorým ho vybavila taxislužba – vysielačku. Kecal do nej teda neúnavne, ale bez zjavných výsledkov. Keď druhého taxíku stále nebolo, nakoniec sme zastavili jeden idúci len tak po ulici, nášho taxikára umlčali s tým že už sme čakali dosť dlho a je nám úplne jedno že je to od inej taxislužby, a vyrazili sme na letisko.

Tam sme prešli niekoľkými security checkmi – najprv odbavovaná batožina, potom príručná batožina, potom my osobne, kúpili si predražený donut, chvíľu sa poflakovali v kníhkupectve a nasadli do lietadla.

Jediný poľutovaniahodný incident spôsobila Stephanie, ktorá (podľa Katkinej verzie) plánovala za pomoci svojho švajčiarskeho nožíka uniesť lietadlo a donútiť ho pristáť v Thajsku. Bdelá indická polícia nanešťastie tento plán odhalila a donútila ju nožík podať extra – vyzdvihne si ho v Port Blair.

Za celý čas odo mňa nikto ani raz nechcel pas či inú identifikáciu s fotkou... mierne ma to vydesilo a naplnilo neistotou - keby mi niekto ukradol letenku tak som v háji. No hlavne že ma dôkladne osobne prehľadali (čo na tom že prístroj pípal každú chvíľu).

No proste India.

V lietadle sa sedelo na voľno, a miest bolo viac než dosť, takže sme obsadili každý jednu radu, a po čom čo sme sa pokochali štartom lietadla sme sa takmer všetci uložili krížom cez tri sedadlá k zaslúženému spánku.

Dve hodiny prešli ako voda, a už sme pristávali v Port Blair. Tesne pred ním sme ešte mali možnosť sa z okna pokochať pohľadom na ostrovčeky rozosiate v sýtomodrej vode, a pomaly sme začínali veriť tomu že naozaj ideme na Andamanské ostrovy, a že tie snáď naozaj budú vyzerať presne tak ako na obrázkoch.

Na ostrovoch sme museli vyplniť formulár, pretože na Andamanské ostrovy oficiálne treba povolenie, vyzdvihli sme si batožinu, dostali povolenie (vyvolávali nás jednotlivo ako v škole) a vyrazili von.

Tam je pekne horúco – navyše na ostrovoch síce ešte fungujú podľa indického času, ale v praxi to znamená východ slnka o štvrtej ráno a západ o štvrtej – piatej večer.

Okolo desiatej, kedy sme sa vymotali z letiska, bolo teda prakticky poludnie a slnko pekne pražilo. Taxíkom za Rs 70 sme sa zviezli na Aberdeen Bazaar, kde sme dúfali nakúpiť výbavu na šnorchlovanie, a vydali sme sa dole ulicou.

Vzhľadom k tomu že je nedeľa bola polka obchodov zatvorená, ale napriek tomu sa mi šťastne podarilo nakúpiť filmy do foťáku, a zastihnúť ostatných keď sa poberali ďalej.

Ďalej znamenalo do prístavu zistiť kedy ide loď na Havelock Island, a ostatní znamenalo Katka, Steph, Carlos, Patrick a Ronaldo. Nezvestní boli Snatiago, Zamin a Ramon, ktorí sa opedeli nevedno kam.

V prístave sme našli len policajta, ktorý nám anglicky nerozumel ani slovo, ale objasnil nám že okienko s lístkami je zatvorené a otvorí vraj o druhej. To bolo dosť divné vzhľadom k tomu, že loď mala odísť o pol druhej...

S Katkou sme na neďalekej budove objavili rozpis lodí, z ktorého sme zistili e o 13.30 ide na Havelock loď Long Island, a trvá jej to len dve hodiny. Dotazom priamo na lodi (ktorá mimochodom vôbec nevyzerala že by prepravovala pasažierov) sme sa dozvedeli že máme prísť o jednej, a bude tu úradník ktorý nám predá lístky.

Do jednej boli ešte skoro dve hodiny, a tak sme sa rozhodli ísť najesť.

Z Lonely Planet sme vybrali dve reštaurácie, o ktorých vodiči rikše samozrejme nikdy nepočuli, ale zato nám navrhli Light House, o ktorom sme nikdy nepočuli my, ale dali sme si povedať. Súhlasili sme teda s destináciou, ale nie s cenou, a tak sme sa rozišli.

Ďalší vodič dosť podozrivo gúľal očami, a nemohli sme sa ubrániť pocitu že je duchom niekde úplne inde – zrejme vďaka konzumácii nejakej omamnej látky a tak sme ho tiež poslali kade ľahšie.

A to už pri nás zastavil jeep, a naznačil nám aby sme nastúpili. Vpredu nápis „on court duty“ nenasvedčoval tomu že by to bol taxík a skutočne – na náš dotaz na cestovné len mávol rukou a zviezol nás na križovatku nad Light House.

Tam sme si objednali kadečo, a chodilo to podľa neznámeho kľúča – moje noodles došli predposledné a najjednoduchšie jedlo zo všetkých – Stephine varené zemiaky – úplne posledné o 12.45 keď už sme si s Katkou šli pýtať účet.

Zaplatili sme a za Rs 15 sme sa zviezli na mólo, kde už na nás čakali naši stratení spolupútnici aj so šnorchlovacou výbavou, za Rs 500 zakúpenou v Port Blair.

Za Rs 150 sme zakúpili lístky, pokecali si s českým párom, ktorý tu strávil mesiac, a o pol druhej už sedeli v lodi, smer Havelock Island.

Nahodili sme ramienka a kraťasy a tešili sa z vánku na hornej palube – ale nie dlho, pretože kapitán nás čoskoro vyhodil s tým že tu pasažieri nemajú čo hľadať, a tak sme boli nútení sa stiahnuť naspäť do horúcej kajuty.

Po dvojhodinovej ceste nás už na nábreži čakali José a Maya, oznámili nám že toto je raj na zemi a po registrácii do veľkej knihy nás rikšou vzali do Café del Mar na pláž 3. Ostrov je taký malý, že dediny a pláže tu nemajú mená, len čísla. Pristáli sme vo village no. 1, bývame na beach no. 3 a najkrajšia má byť beach no. 7.

Hneď sme sa pohádali s vodičom rikše, pretože José dopredu nedohodol cenu a keď potom za päť minút jazdy pýtali Rs 50, právom sme sa cítili podvedení. Dali sme im tridsať, což bolo tak trikrát viac než si zaslúžili, ale zevlovali okolo a otravovali až kým im Katka nehodila aj zvyšných dvadsať.

Okamžite sme sa prezliekli do plaviek, a šli do mora. To je nádherne modré, vstup pomalý, a videli sme aj živý korál!

S Katkou sme sa potom odpojili aby sme šli do dediny pozrieť na húpacie siete. Bohužiaľ naša chatka má len jeden kľúč, tak to ešte bude zábavné sa dohadovať tak aby bol stále v dosahu – tentoraz sme našťastie na Damiena čakali len chvíľku.

Vyrazili sme pešo po ceste ako sme prišli, a v každom obchode sme sa pýtali po húpacích sieťach, ale bezvýsledne. Až sme konečne našli krajčírstvo kde nám ich boli ochotní ušiť, pýtali za nich nehoráznych Rs 340! To sme odmietli a vyrazili ďalej po ceste do village no. 1.

To nám trvalo peknú chvíľu, už sme to skoro vzdávali, keď sme tam zrazu došli.

Dedina to bola malá, Katka šla telefonovať domov a ja som šla pozrieť po obchodoch na trhu či náhodou neobjavím nejakú tú sieť.

To som neobjavila, a tak som sa vrátila za Katkou a cestou kúpila veľký trs malých banánov len za desať rupií. Tam som sa dala do reči s pomocníkom predavača, ktorý mi samozrejme vedel zohnať siete... vzal ma do obchodu kde mi ich pred pár minútami do očí zapreli a vytasil sa so štosom látky na sieť.

Merali sme a jednali ako divé, až sme to nakoniec zrazili na Rs 1 100 za štyri trojmetrové siete vrátane povrazu.

Ale potom nás napadlo – nie je tá látka akási úzka? Meranie ukázalo, že má 90cm, a to sme si neboli isté či bude dosť. Chlapík nás silou mocou presviedčal že je to viac než dosť a že už ich predal tak sto a všetky boli výborné, ale nám sa to stále nejak nepozdávalo. Tak sme odišli s tým, že keď tak sa vrátime zajtra ráno či ich teda chceme alebo nie.

Cestou sme sa stavili naspäť v krajčírstve, kde mali jednu hotovú, a odmerali sme ju.

Mala 1.40m.

Zablahoželali sme si teda že sme nedali ušiť tamtie, a rozlúčili sme sa s tým že prídeme zajtra ráno a dohodneme sa priamo s majiteľom/krajčírom/otcom predavača.

Doma ani nohy, v reštaurácii nikto nevedel kam sa podeli, až sme našli na dverách nápis že šli do prvého rezortu vpravo, a šípka na smer.

Vybrali sme sa teda naznačeným smerom, ale to „vpravo“ nám bolo akési divné, pretože vpravo bolo vnútrozemie kde bola čierno čierna tma, zatiaľ čo všetky rezorty sa logicky nachádzali na pobreží. Predbežne sme sa rozhodli veriť inštrukciám a kráčali vpred, ale čoskoro sme usúdili že zrejme mysleli vľavo, a šli sme sa pozrieť do rezortu naľavo.

A samozrejme že tam boli.

Sedeli na pódiu okolo malých stolíkov, a čakali na večeru.

Objednali sme si tiež, a čakali.

A čakali, a čakali...

Prvé jedlo dorazilo asi hodinu po tom čo sme s Katkou prišli, a než došlo moje tak skoro všetky banány boli zjedené a ja som už skoro spala.

A napriek dobe akú príprava jedla zabrala bolo moje grilované kura nedopečené! Kosť s kúskom mäsa teda putovala šteniatku ktoré sa obšmietalo okolo a dostalo meno Chapati.

Po večeri sme sa za pomoci Mag Litu prešli po pláži do nášho rezortu, objavili na pláži prázdne siete a rozhodli sa ich na noc obsadiť.

Vzali sme teda spacáky, prezliekli sa, umyli zuby a „zaľahli“ do sietí.

Večer nás ešte trošku rušil generátor, a potom v noci nejaký štekajúci pes (ktorý Katku dosť znervózňoval pretože tvrdila že pes nikdy nešteká nadarmo, ale my, čo máme skúsenosti so švihnutou Lucky o tom vieme svoje), ale inak bola noc krásna a spalo sa nám skvele.

Ešte teda musím podotknúť, že všetky správy ktoré sme počuli o nízkych cenách a neskazenosti Andamanov sú passé. Ceny sú naprosto porovnateľné s Goa, a miestni ryžujú jak môžu – MRP je tu len pre srandu králikov a ceny jak za ubytovanie, tak za jedlo sú vzhľadom ku kvalite pekne vysoké.

Chennai

Skoro celý deň sme strávili pospávaním, jediné čo nás trošku vytrhlo z rutiny boli návštevy transvestitov – jeden dosť drsne ošahával chalana na bočnom lôžku, a druhému sa zapáčili moje náušnice, ktoré som mu ale zavile odmietla dať, a namiesto toho som mu doporučila lepšie oholenie, pretože mal akosi strnisko.

Vyhladované (posledná zastávka pred Chennai bola o desiatej ráno) sme s hodinovým meškaním dorazili na miesto nášho určenia o trištvrte na sedem. Od najhoršieho hladu som si odpomohla v Merry Brown hamburgerom, a vyzbrojené inštrukciami od Any sme sa vybrali vybojovať si férovú cenu za rikšu.

Ana nám povedala že by to malo byť približne Rs 40, ale prvý vodič rikše nám s kamennou tvárou povedal že dvesto, a ešte sa tváril urazene keď sme túto výhodnú ponuku odmietli. Nakoniec sme sa spoľahli na prepaid, a za Rs 56 sa doviezli až k Apollo cliniq na T. Nagar, kde nás už mali po telefonickom dohovore čakať Stephanie alebo Zamin.

Čakali nás obidvaja, a odviedli nás do neďalekého bytu chennaiských trainees.

Dali sme si s Katkou vytúženú sprchu, prezliekli sa do čistých šiat a vyrazili do ulíc kúpiť si niečo na obed, ako aj vybrať peniaze na Andamany.

Všetko sme to krásne zvládli, v byte sme pokecali s holkami ktoré vyrážali do mesta (koniec koncov, je sobota večer) a potom s chalanmi ktorí sa práve vrátili z večere v Subway, dali si pivo a poniektorí v druhej vlne vyrazili tiež von.

Carlos nám ešte stihol ukázať Mag lite, obrovskú čiernu baterku na štyri veľké baterky situované za sebou, takže mala si pol metra a spôsob akým nám ju prezentoval si asi už každý domyslí sám :)

Prebalili sme si batohy – nechali sme u Any svoje nákupy zo severu, teplé veci a dlhé nohavice, zavreté topánky... samé veci ktoré už nebudeme potrebovať.

Okolo jedenástej sme sa uložili k Ane na podlahu, ale po celom dni polospánku som nebola skoro vôbec ospalá, navyše bolo pekne horúco, takže som počula ako sa výpravy za nočným životom jedna po druhej vracajú domov, a bola som celkom rada keď Ana prišla a povedala že Luxmi nebude spať doma a jedna s nás si môže vziať jej posteľ. Katka spala, tak som nečakala a zhrabla toto nečakané privilégium pre seba.Steph nám ešte pred spaním stihla prezradiť že prvá vlna imigrantov na Andamany, Damien, Maya a José síce majú izbu, ale to je tak všetko a ďalšia voľná nie je, takže nás zrejme čaká spánok na pláži. Chalani sa už chystajú na nákup hojdacej siete, a mne teda táto myšlienka tiež nie je práve protivná...

Kalkata

No tí chlapi snáď ani nespali. Zaspávala som so zvukmi ich revu, a keď som sa znovu zobudila, bolo to preto že už zasa ziapali. Už som rozmýšľala či by bolo príliš drsné keby som ich požiadala aby stíchli, ale Katka ma predbehla a prekvapivo ticho a zdvorilo ich požiadala aby boli trošku tichšie. Páni prikývli, a za dve minúty ziapali rovnako ako predtým. Keď som sa jej potom pýtala koľko vlastne bolo hodín, dozvedela som sa že štyri nad ránom.

Napriek tomu sa mi ešte podarilo zaspať, a zobudila som sa až na klepanie na rameno spolu s prehlásením „We have reached our destination“ pre istotu zopakovaným dvakrát. Naozaj som spala, a poklepanie bolo nevyhnutné, pretože som si jeho vetu zapracovala do snu a myslela som že sa mi to sníva.

Rekordne rýchlo som si teda musela spratať spacák a vytrepať sa z vagónu než nás odtiahnu niekam do depa, a tak som sa po stanici potulovala ešte so zalepenými očami a v polospánku.

Vlak do Chennai nám išiel z Howrah, zatiaľ čo z New Jalpaiguri sme prišli do Sealdah. Rozhodli sme sa že si necháme batohy v úschovni na Howrah, pôjdeme sa pozrieť do mesta a potom aby sme sa už nemuseli nikam vracať len vezmeme batohy, nasadneme na vlak a ideme.

Medzi stanicami premával špeciálny autobus do ktorého sme po odmietnutí všetkých nehoráznych ponúk zo strany taxikárov a vodičov rôznych druhov rikší nastúpili, a za päť rupií sa splavne zviezli až k Howrah.

Tam sme sa osprchovali v Ladies waiting room, prezliekli sme sa do „mestských“ šiat, nechali batohy v úschovni (ktorá sa pýšila hrdým nápisom „Beware of rats – don’t leave any eatables in your luggage“) a vyrazili do mesta.

Naším prvým cieľom bol Kali temple, vzdialený skoro hodinu cesty z Howrah. Opäť sme si vypočuli brutálne ponuky taxíkov, a opäť sme sa rozhodli pre autobus. Po tom čo sme po desaťminútovom márnom čakaní boli nasmerované na správnu zastávku sa správny bus č. 56 objavil za necelú minútu, my sme nasadli, zaplatili po päť rupií a šli.

Autobus bol úžasný – mal jak drevené steny, tak drevenú podlahu (a možno aj motor, pretože sa nehýbal zrovna rýchlo), a sedelo sa po stranách na hrozne vysokých laviciach. Ako obvykle, vpredu dámy a vzadu páni, ale tento autobus bol poloprázdny takže snáď skoro celou cestou sme všetci sedeli.

Cesta trvala pekne dlho, a poskytla nám príležitosť pozorovať rannú Kalkatu. Videli sme rikše ťahané ľuďmi, čistenie stôk po stranách cesty, ktoré boli úplne čierne a lopatkami na dlhých poriskách z nich vyťahovali čierne bahno neznámeho pôvodu, rôzne stánky predávajúce kadečo... po Darjeelingu teda pekný šok! Našťastie nie aj teplotný, pretože (na moju radosť) bolo zatiahnuté.

Posledný úsek k chrámu sme došli pešo, pretože most bol beznádejne zapchaný, tak sme sa preplietli uličkami a za pár minút sme sa ocitli pri chráme Kálí.

Tam nás pred vstupom na vnútorné nádvorie donútili sa vyzuť, dnu nám zakázali fotiť... no vzali nám všetku radosť zo života :)

Vnútorné nádvorie bolo obkolesené stavbami – zo strany pri rieke to boli malé červené murované búdky s kopulovitými strechami, v ktorých v strede boli také stĺpy, na ktoré veriaci liali vodu z rieky, a miestami tam sídlil nejaký ten svätý muž za drobnú úplatu žehnajúci masám. Za búdkami bol ghat, kde sa veriaci očisťovali pred vstupom do chrámu (aj keď neviem či sa pri takej hnedej vode dá naozaj hovoriť o očiste), a na druhej strane nádvoria bol samotný chrám s veľkými sochami pred ktorými návštevníci bili hlavami o zem (a nútili k tomu aj svoje deti, ktoré dosť dobre nechápali čo sa deje a nemali veľkú chuť sa pokloniť až po zem – zdá sa že zákaz ľudských obetí Kálí značne ubral na rešpekte, aj keď Caroline nám hovorila že keď ona bola pozrieť chrám, tak zrovna zastihla každodenný ranný rituál obetovania kozy).

Veriaci prichádzali s malými košíčkami s kvetmi, kokosovým orechom a neviem čím ešte, a zapaľovali vonné tyčinky.

Z chrámu sme chceli k Victoria Memorial, a keďže sme nemali chuť znovu celú cestu absolvovať busom, rozhodli sme sa priblížiť sa rikšou k metru, zviezť sa metrom až k parku a potom sa kúsok prejsť k Memorial.

Vodiči rikše nám ale prešli cez rozum – rikše asi nemajú povolené ísť hocikam v meste, a tak jediná alternatíva boli taxíky, ktoré boli príliš drahé, alebo autobus. Zvolili sme opäť autobus, na námestí sme za pomoci miestneho sprievodcu identifikovali stanicu metra, zakúpili si pri okienku lístky (teda vlastne lístok, lebo sme dve dostali len jeden) a zostúpili do kalkatského metra.

To nie je také krásne ako pražské J, ale bolo celkom v pohode, a dokonca digitálna tabuľa ukazovala kedy príde ďalší vlak! Ten prišiel celkom skoro, a aj keď bol plný, nebol až taký narvaný ako nás varovali. Po chvíli sa nám dokonca uvoľnili sedadlá, a to už nám nič nechýbalo. Zaujalo ma ale, že vlak jazdí s otvorenými oknami... to sa neboja plynov? J Že ventilátory frčia na plný výkon ma neprekvapilo.

Vystúpili sme na Maidane, a po tom čo sme zistili že k Victoria Memorial sa nedá prejsť krížom cez park sme sa museli uspokojiť s prechádzkou po chodníku. Kúpili sme si lístky len do záhrad, ktoré zahŕňali pár jazierok a intenzívne zavlažujúci systém, a obišli sme si ten zázrak dokola. V parku boli dokonca aj smetné koše, a na chvíľu sme sa cítili ako v Európe... krásny biely palác, udržiavaný park, zákaz plastových tašiek...

Keď sme sa dostatočne pokochali, usúdili sme že je čas na obed, a vzhľadom k mojej zaspatosti sme radšej vzali taxík na Sutton Street – centrum backpackerov v Kalkate.

Tam sme si na obed vybrali Blue Sky restaurant, objednali sme si špagety a užasli nad neexistenciou záchodu v tejto ustanovizni. Museli sme teda zneužiť blízky hotel, ale vec už nezniesla odkladu.

Po obede sme sa už zviezli rovno na stanicu – doprava bola zúfalo pomalá, a taxíky v Kalkate majú milý zvyk na každej križovatke vypínať motor aby im nebežal taxameter, resp. aby sa stále znovu vynuloval. Náš taxikár ten svoj dokonca dômyselne pred nami zakryl červenou handrou, a neustále ju upravoval aby držala na mieste a aby sme náhodou nevideli že na metri je ešte stále len desať rupií.

Na stanicu sme dorazili po asi 45 minútach, nakúpili sme ovocie na cestu, vyzdvihli sme si batožinu a vyrazili k svojmu vagónu S7 – slušná prechádzka, museli sme prejsť snáď okolo celého vlaku.Ale nakoniec sme predsa len došli, nastúpili a venovali sa po zvyšok dňa svojím obvyklým vlakovým činnostiam – spánku, čítaniu, Sudoku, denníku... od Any sme smskou dostali inštrukcie ako sa dostať k nej domov tak si u nej zložíme bundy a mikiny ktoré na Andamanoch zrejme potrebovať nebudeme a v nedeľu ráno už nás čaká lietadlo do Port Blair J Dnes som dostala smsku že budeme meškať a poletíme až o 7.35, tak ani nebudeme musieť vstávať o takej hroznej hodine aby sme na letisku boli včas. Musím si po tej dovolenke trošku oddýchnuť :)

Tiger Hill

Budík sme teda nastavili na piatu, a keďže naše postele boli príjemne vyhriate, dožičili sme si ešte dodatočných desať minút... skoro som dúfala že bude zamračené aby som nemusela vstávať a mohla si ešte v kľude schrupnúť, ale Katka referovala že vonku je krásne jasno, tak mi nezostalo než sa obliecť a vyraziť na ulicu zohnať nejaký shared jeep.

Zišli sme dole na hlavnú ulicu, ale po iných turistoch nebolo nikde ani chýru ani slychu – zrejme neboli leniví ako my a skutočne o pol piatej už stepovali na Tiger Hille a vyhliadali slnko.

Po chvíľke blúdenia po okolí sme sa teda museli zmieriť s myšlienkou že si musíme najať taxík sami, a tak za Rs 300 sme sa jednosmerne zviezli na Tiger Hill. Tam nás náš jeep vysadil pri vrátnici aby nebodaj nemusel platiť desať rupií za vstup hore, my sme si kúpili obyčajné lístky vonku (k dispozícii boli aj kdeaké deluxe, super deluxe a iné lóže) a vyšlapali si posledný kúsok hore po ceste. Naokolo všade parkovali jeepy, a už zdola sme počuli hýkanie Indov fascinovaných pohľadom na hory. Darjeeling je magnetom rovnako pre Indov ako pre zahraničných turistov, a na Tiger Hille tí prví jednoznačne prevažovali.

Slnko už vyšlo a krásne nasvecovalo Himaláje v diaľke... tentoraz sme videli celý hrebeň, nielen osamotenú Kchangzendzongu ako z Gangtoku, a tak sme rovnako ako všadeprítomní Indovia fotili čo sa dalo. Keby sa nám to náhodou nepodarilo, predávali tam už hotové fotky krásnych hôr, ktoré zrejme idú na odbyt hlavne keď je hmla.

To ale nebol náš prípad, oblaky boli pod nami vo vedľajšom údolí, ale medzi nami, Darjeelingom a Khangchendzongou bolo úplne jasno a my sme si užívali výhľadu.

A ako obvykle trkotali po slovensky... čo sa chytilo ucha neďaleko stojaceho mladého muža, a za chvíľu už sme sa zoznamovali s troma chalanmi – dvoma zo Slovenska a jedným z Čiech, ktorí cestujú po Indii, prišli o pol piatej ako bolo doporučované ale odvtedy než sme prišli sa toho veľa nedialo – s Katkou sme si teda pogratulovali že sme sa nenechali zlomiť, a s chalanmi sme sa pomerne rýchlo dohodli že spolu vyrazíme do Darjeelingu pešo, a cestou sa pozrieme na budhistické kláštory ktorých tam je pekných pár.

Vyrazili sme teda na jedenásťkilometrovú cestu najprv lúkami, cestou sme fotili stále viditeľné hory a kecali o zážitkoch v Indii. Neskôr sme boli nútení sa napojiť na cestu, a navštívili sme tri kláštory – prvý bol najmenší, mnísi na dvore hrali hazardné hry a nevenovali nám veľkú pozornosť, ale v druhom kláštore sa nás spolu s kanadským manželským párom ujal mních, ukázal nám všemožné obetiny pri príležitosti Losaru – zvláštny chlieb, ktorý vyzeral ako kruh skrútený dovnútra, úžasné sošky vytvarované z farebného masla, olej, tsampu (tibetská múka), maslo, všelijaké ovocie... a videli sme aj čaj, ktorý ale vôbec nevyzeral ako čaj pretože bol zlisovaný do tehličky :)

Keď sme s ním chvíľu hovorili, boli sme všetci pozvaní na čaj, a tak sme sa usadili a dali si dobrého Darjeelingu :) Dozvedeli sme sa že náš mních už bol aj v Európe, že dalajláma ich navštevuje každý rok, aj keď len na chvíľu, a hovorila som si že to sa teda namaká keď musí navštíviť každý budhistický kláštor na svete :) Na rozlúčku sme dostali so želaním šťastia a všetkého najlepšieho tradičné biele šály, a takto ozdobení sme navštívili posledný, najväčší kláštor na ceste z Ghoomu do Darjeelingu.

Ten bol zavretý takže dnu sme nemohli, ale zato sme pozorovali mladých mníchov (vraj do kláštora prichádzajú vo veku okolo 9-10 rokov) ako hrajú na dvore kriket. Pozorovali sme aj vláčik idúci z Darjeelingu do Siliguri, ale keďže 80km dlhá cesta mu trvá osem hodín, s Katkou sme na ňu nemali čas.

Mali sme už pekný hlad, a tak sme po chvíľke cesty z kláštora chytili stopa, a ocitli sa pod ICICI bankomatom. Vystúpali sme teda po schodoch hore, a ocitli sa na nám známej ulici z ktorej sme ráno odchádzali jeepom na Tiger Hill.

Ako miesto svojho obedu sme pre zmenu zvolili Glenary’s, ale keď sme sa tam usadili, dozvedeli sme sa že kuchyňa ešte nie je otvorená, a museli by sme čakať pol hodiny až štyridsať minút. Chalani si dali kafe a povedali že sú unavení a nevadí im čakať, a my s Katkou, keďže sme o tri hodiny museli pomaly vyrážať na cestu do Siliguri aby sme stihli vlak do Kalkaty, sme sa rozhodli medzitým vybaviť nejaké nákupy.

To sa nám úspešne podarilo, a tak sme sa za pol hodiny vrátili do Glenary’s, objednali si (ja noodles, a ostatní boli sklamaní že boneless chicken z nejakého dôvodu došlo – pripísali sme to vtáčej chrípke. Do Sikkimu bolo dokonca zakázané dovážať hydinu z ostatných štátov Indie aby sa tam tiež nerozšírila...), počkali si a najedli sa.

Po obede sme sa rozlúčili s chalanmi – my s Katkou sme si zašli do pekárne na dezert, a oni si šli odpočinúť do hotela pred návštevou kina. Keď sa mi šťastne podarilo si kúpiť aj novú knihu na ďalekú cestu z Kalkaty do Chennai a na Andamany, vyhlásili sme svoje pôsobenie v Darjeelingu za skončené, a šli sa do hotela zbaliť na cestu do Kalkaty.

To sa nám podarilo celkom rýchlo – veď už máme prax – a ja som v hotelovej izbe zanechala svoje milované, ale už beznádejne na viacerých miestach roztrhané rifle, a vyrazili sme vybrať fondy na cestu.

Už po ceste k bankomatu na nás kýval vodič jeepu, že užajhneď idú a máme sa ponáhľať, ale našťastie naše vyhrážky že keď nevyberieme tak neplatíme naňho zabrali, my sme si vybrali peniaze, nechali svoje batohy ako obvykle priviazať na strechu a jeep poloprázdny vyrazil.

No ešte sme ani neopustili Darjeeling, a doteraz krásne modrá obloha sa zatiahla, a spadla taká hmla, že sme ozaj nevideli ani na desať metrov. Mysleli sme na chalanov ktorí do kina vošli za slnečného počasia, a vyjdú do takej psoty.

Cestou sme tu niekoho nabrali, tu niekoho vysadili.. ale obecne vzaté sme šli veľmi pohodlne rozvalené a s Katkou sme si vymieňali zážitky z rokov štúdia na strednej škole...

Zišli sme dole z hôr, a v malom bezmennom mestečku sme boli donútené presadnúť do iného jeepu, ktorý už bol výrazne plnší, a mne na rameno stále padala hlava dieťaťa vedľa sediaceho chlapíka, ale vodič nás hodil až na stanicu v New Jalpaiguri a s veľkou časovou rezervou.

Náš vlak už bol pristavený, ale vagón ešte nebol otvorený, tak sme si sadli na lavičku a konverzovali s prítomnými businessmanmi, ktorí boli z Kalkaty a boli nejakí hyperaktívni – naplánovali nám čo si máme pozrieť a že si máme vziať taxík a nemáme si nechávať veci na stanici ale ich ťahať stále so sebou... zdvorilo sme poďakovali za pomoc a boli radi keď sa vagón otvoril, pretože sme mali miesta inde než oni.Veľmi sme si ale nepomohli – vo vlaku sme mali opäť jedno stredné a jedno spodné lôžko, a našim spolucestujúcim sme navrhli výmenu, aby sme mali lôžka pod sebou, pretože chceme ísť hneď spať. Pán najprv vyzeral že sa zo svojho miesta ani nehne, ale nakoniec súhlasil. Cesta napriek tomu nebola práve príjemná, pretože naši spolucestujúci väčšinou patrili k nejakému organizovanému zájazdu, a hrozne vášnivo o čomsi diskutovali – a ziapali pritom tak, že sme ich opakovane žiadali aby sklapli, a nakoniec som rezignovala, pustila si hudbu, cez hlavu natiahla šatku a po vyčerpávajúcom dni zaspala.