Delhi

Vlak mal meškanie púhé dve hodiny, takže sme do Delhi dorazili namiesto o deviatej pred 11h.

Vystúpili sme na New Delhi Railway Station, kde sme sa vo Waiting Room osprchovali (teda ak sa krčeniu pod asi 1m vysoko umiestneným kohútikom dá povedať sprcha - venovala som tichú spomienku Paolovi a jeho "sprche" v KFC), v Cloak Room sme si odložili batohy a vyrazili do Pahar Ganj na raňajky/obed.

Pahar Ganj je štvrť priľahlá k vlakovej stanici, a je to centrum všetkých turistov v Delhi - hlavný bazár je lemovavný obchodmi so všetkým možným za výhodné ceny, a postranné uličky sú plné lacných hostelov a reštaurácií.

My sme zakotvili v Sam's Café (v rekonštrukcii - vďaka tomu neustály buchot a rachot) sme si prisadli k Škótovi - výskumníkovi, objednali si cestoviny a vypočuli si aké všetky povolenia sú potrebné k návšteve Gujaratskych národných parkov - chudák už je v Delhi sedem týždňov a ešte stále mu chýba papier či dva.

Asi po hodine dorazili moje cestoviny. Neobjednala som si lasagne a predsa som ich dostala, a aj keď som si objednala výslovne bielu omáčku (v preklade smotanovú), bola červená (čili paradajková). Ale vzhľadom k akútnemu hladu som sa rozhodla ich zjesť.

Nie tak Katka, ktorej po ďalších 10 minútach doniesli zelené cestoviny omastené maslom s troškou syru a húb na vrchu, a po smotanovej omáčke ktorú si objednala ani chýru ani slychu.

Po reklamácii čašník doniesol malý kýblik smotany.

Po ďalšej reklamácii čašník doniesol väčší kýblik HORÚCEJ smotany.

Tak sme zaplatili, kúpili namiesto Katkiných cestovín pečivo, a šli. Katka na net a ja omrknúť obchody.

Kúpila som si čierne "fisherman pants" a jednala o opasku a ďalších nohaviciach, ale nedojednala. Zato som si prečítala Jaimeho správu o postupe projektu v New Yorku - nemá žiadne papiere, nemá letenku, ale projekt bol pozastavený takže nič nezmešká - ovšem kedy sa projekt znovu rozbehne, to je otázka. Výsledok ale je, že Jaimeho zrejme ešte uvidíme v Hyderabade.

Ako ďalší sme mali na programe Qutb Minar ktorý je dosť ďaleko na juh, a tak sme prešli na druhú stranu vlakovej stanice, identifikovali zastávku busu č. 505 a zviezli sa za Rs 10 každá dobrých 45 minút.

Pri vstupe k minaretu nám úplne bez slov akceptovali Foreign Registration Permit a vydali lístky za Rs 10. S Katkou sme už boli také pripravené na tuhý boj že nás to úplne zaskočilo... žeby to na nás bolo nejak vidieť?

Minaret a ruiny okolo (vrátane storočia nehrdzavejúceho železného stĺpu) sme si obišli a vyfotili, a rozhodli sa že je čas pomaly vyraziť nazad do Pahar Ganj, kde sa len potúlame, nakúpime nejaké ovocie do vlaku a pohodlne si vyzdvihneme batožinu na vlak o 17.45 do Amritsaru - príhodne pomenovaný Golden Temple.

Plány nám ale skrížil podnikavý vodič rikše, ktorý nám ponúkol zvezenie za Rs 75 až do Pahar Ganj, alebo za Rs 40 s komerčnou zastávkou (pre úplnosť, cena je samozrejme nižšia preto, lebo vodič rikše za duše ktoré dovezie do obchodu inkasuje províziu - zdá sa že nezáleží na tom či niečo kúpia alebo nie. A zaujímalo by ma teda koľko dostáva...)

Vzhľadom k tomu že sme mali zatiaľ dosť času sme zvolili alternatívu so zastávkou v obchode, a cestou sme zabočili do pekne zkopaného obchodu so všetkým možným - sárí, salwary, šály hodvábne aj vlnené, tričká, kravaty a košele, a samozrejme nejaké tie sošky, posteľné prádlo a podobne. Snažili sa preveľmi, ale my sme drsne nič nekúpili a vyrazili na cestu ďalej.

Cestou sme pružne modifikovali náš plán - za príplatok Rs 10 + ďalší obchod dostaneme navyše Humayun's Tomb s čakaním a India Gate.

Pri Humayun's Tomb sme po krátkej diskusii o chýbajúcej pečiatke na Katkinom povolení k pobytu zopakovali svoj úspech z Qutb Minar a za Rs 10 poobdivovali krásy červenej skorokópie Taj Mahalu. Medzitým náš vodič rikše šiel natankovať, vec v Hyderabade nevídaná - nepamätám sa či som kedy na benzínke videla PRÁZDNU rikšu!

Odtiaľ sme sa presunuli k India Gate, čo bol pekný šok - z ľudoprázdnej Humayun's Tomb k precpanému parku okolo India Gate, ale tá bola v zapadajúcom slnku krásne nasvietená a nás pobavil hlavne pohľad na sto šlapadiel v malom kanále s fontánkou neďaleko. A vraj tam robia aj kayaking courses (aspoň tak to písali na tabuli s pravidlami pre šlapadlá)!! No jo, kam sa hrabe kanál v Troji :)

V druhom obchode nás dostali - alebo aspoň mňa :) Páčila sa mi hodvábna vínová šatka, ale nie zas tak že by som ju musela mať za každú cenu - a určite nie za Rs 550. A tak keď sa ma predavač spýtal na "my price" tak som povedala 200.

On to komunikoval ďalej nejakej madam, a tá že ok, zabaliť.

No tak som teda zaplatila a mám šatku.

Vrátili sme sa do Pahar Ganj kde sme ešte vyskúšali tielka, ja som kúpila nejaké korále, a so zastávkou po mango sme švihali na stanicu.

Vyzdvihli sme batohy, vybehli na nástupište (Plat-form či Plateform) č. 9, nasadli obligátne (rovnako ako cestou do Delhi) do vozňa č. 3 a po chvíli čítania som vyliezla na svoje horné lehátko a sladko zaspala.