Ideme domov...

Budíček sme mali o piatej – presní ako hodinky nás zobudili zamestnanci rezortu. Vôbec sa mi nechcel opustiť postieľku (teda skôr postelisko), ale času nebolo nazvyš. Ledva som si umyla zuby, zbalila sa a už ma súril nosič, vzal môj veľký batoh a svižným tempom sme vyrazili na cestu.

Loď parkovala ďalej než som čakala, a keď som prišla, všetci už boli na mieste – ale Damien sa vyberal na cestu nazad. Spal v jedálni, a nejak mu ostatní nevzali vecí, ktoré zostali zamknuté v chatke.

Namiesto o 5.30 sme teda vyrážali skôr o šiestej, ale cesta vraj trvá tri hodiny a náš let bol posunutý na 10.20, tak sme sa zatiaľ ničoho zlého neobávali.

Vzhľadom k môjmu neskorému príchodu sa mi už neušlo miesto v tieni, a tak som sa usadila na slnku a snažila sa spať. Čoskoro mi ale bolo pekne teplo, a tak som vyskúšala rôzne varianty zakrytia hlavy uterákom, ale ten po troch týždňoch na cestách tak smrdel, že som radšej vypatlala zvyšky svojho opaľovacieho krému a zmierila sa s nevyhnutným dúfajúc, že ranné slnko nie je až také silné.

Pred desiatou sme skutočne zahliadli prístav v Port Blair, na móle sa rozlúčili so Sushilom a ním poskytnutými autami sa prepravili na letisko.

Tam od nás tentoraz už žiadali pasy, a tak sme opäť prešli cez všetky bezpečnostné kontroly (prehliadka pre pánov bola na stupienku, vyzerali tam akoby vyhrali nejakú medailu) a bola som udivené množstvom cestujúcich fosilných babiek – vyzerali že sa ledva šuchcú a ozaj by ma zaujímalo kde trebárs vzali na letenku....

Let som celý prespala natiahnutá cez tri sedadlá, ktoré som si zavile bránila zlým pohľadom a vlastným telom, a po dvanástej sme už pristávali v Chennai.

Tam sme ako obvykle mali problém zohnať rikšu/taxi za normálnu cenu (o metri by sa nám ani len nesnívalo), a samozrejme sme nakoniec zaplatili viac, ale už nás to nebavilo...

Naším cieľom bola Spencer’s Plaza (Steph neustále označovaná ako Expensive Plaza), nákupné stredisko s kopcom fast – foodov. Zakotvili sme v Subway, a po tom čo sme sa konečne najedli (naše prvé jedlo od rána, ak nepočítam keksy na letisku v Port Blair), šli sme sa stratiť do Landmarku – obrovského kníhkupectva/hračkárstva/music shopu, kde som bola fascinovaná nízkymi cenami Penguinov a investovala sto rupií do Pride and Prejudice, a osemdesiat do poviedok od F. Scotta Fitzgeralda.

S Katkou sme sa o štvrtej oddelili, nakúpili nejaké zásoby na cestu a čokoládu pre Anu, a šli ju odovzdať výmenou za svoje krámy ktoré sme si tam odložili.

Tam boli všetci užasnutí na d Katkinými fotkami, nad faktom že existuje miesto na Zemi kde je ešte teplejšie ako v Chennai, a Ana do dvoch prstov chytila moju čiapku a neveriacky sa pýtala či som toto skutočne nosila.
Ale to už bol čas sa rozlúčiť, aby sme stihli vlak do Hyderabadu. Relatívne ľahko sme chytili rikšu a zviezli sa na Chennai Central Station, kde nás rikša zákerne vysadila na druhej strane cesty pretože za dohodnutú cenu sa mu nechcelo sa otáčať, a tak sme došli po vlastných, kúpili si ešte niečo na pitie, rozlúčili sa s bangalorskou časťou výpravy ktorá má neskorší vlak, so zvyškom hyderabadskej výpravy pretože má iný vagón a o 6.20 sme opúšťali Chennai Central Station, miesto kde som za 10 minút napočítala 9 potkanov na nástupišti a medzi koľajnicami.

Ráno už zas budeme v Hyderabade, ktorý sme opustili skoro presne pred troma týždňami.

P.S. Až neskoro som sa od Sushila dozvedela, že kto sa ide potápať, má ubytovanie v Barefoot rezortoch zdarma... tak nabudúce :)

Aspoň máme dôvod sa vrátiť....