Port Blair
Tak konečne nadišiel deň nášho odletu na Andamanské ostrovy! Zdá sa to skoro neuveriteľné... ale je to tak :)
Keďže náš let bol z 5.30 posunutý na 7.35 (a to vo všetky dni, takže zrejme zistili že tak skoro lietať nie je v ľudských silách...), vstali sme o piatej, umyli si zuby, zbalili pyžamky a spacáky a vyrazili na ulicu, kde nás teoreticky mali čakať dva včera Katkou objednané taxíky.
V praxi tam bol jeden, tak sme si doňho piati naložili batožinu a čakali na druhý. Jeho meškanie zatiaľ zas tak nevadilo, pretože jednak sme mali dostatočnú časovú rezervu, a jednak akosi chýbali ľudia ktorí by sa doňho naložili – poniektorí mali pomalší ranný štart, a zatiaľ sme ich márne vyhliadali. Najviac ma prekvapilo že v prvej vlne bol Carlos, ktorý ešte stále javil známky opojenia Kingfisherom (čo nám ale do očí zapieral).
Naveľa ale dorazili aj ostatní, a otázka druhého taxíku sa stala nanajvýš aktuálnou. Taxikár nás vyzval aby sme zavolali mobilom, ale to sa nám s roamingom zas tak nechcelo, tak sme mu doporučili použiť skvelý vynález ktorým ho vybavila taxislužba – vysielačku. Kecal do nej teda neúnavne, ale bez zjavných výsledkov. Keď druhého taxíku stále nebolo, nakoniec sme zastavili jeden idúci len tak po ulici, nášho taxikára umlčali s tým že už sme čakali dosť dlho a je nám úplne jedno že je to od inej taxislužby, a vyrazili sme na letisko.
Tam sme prešli niekoľkými security checkmi – najprv odbavovaná batožina, potom príručná batožina, potom my osobne, kúpili si predražený donut, chvíľu sa poflakovali v kníhkupectve a nasadli do lietadla.
Jediný poľutovaniahodný incident spôsobila Stephanie, ktorá (podľa Katkinej verzie) plánovala za pomoci svojho švajčiarskeho nožíka uniesť lietadlo a donútiť ho pristáť v Thajsku. Bdelá indická polícia nanešťastie tento plán odhalila a donútila ju nožík podať extra – vyzdvihne si ho v Port Blair.
Za celý čas odo mňa nikto ani raz nechcel pas či inú identifikáciu s fotkou... mierne ma to vydesilo a naplnilo neistotou - keby mi niekto ukradol letenku tak som v háji. No hlavne že ma dôkladne osobne prehľadali (čo na tom že prístroj pípal každú chvíľu).
No proste India.
V lietadle sa sedelo na voľno, a miest bolo viac než dosť, takže sme obsadili každý jednu radu, a po čom čo sme sa pokochali štartom lietadla sme sa takmer všetci uložili krížom cez tri sedadlá k zaslúženému spánku.
Dve hodiny prešli ako voda, a už sme pristávali v Port Blair. Tesne pred ním sme ešte mali možnosť sa z okna pokochať pohľadom na ostrovčeky rozosiate v sýtomodrej vode, a pomaly sme začínali veriť tomu že naozaj ideme na Andamanské ostrovy, a že tie snáď naozaj budú vyzerať presne tak ako na obrázkoch.
Na ostrovoch sme museli vyplniť formulár, pretože na Andamanské ostrovy oficiálne treba povolenie, vyzdvihli sme si batožinu, dostali povolenie (vyvolávali nás jednotlivo ako v škole) a vyrazili von.
Tam je pekne horúco – navyše na ostrovoch síce ešte fungujú podľa indického času, ale v praxi to znamená východ slnka o štvrtej ráno a západ o štvrtej – piatej večer.
Okolo desiatej, kedy sme sa vymotali z letiska, bolo teda prakticky poludnie a slnko pekne pražilo. Taxíkom za Rs 70 sme sa zviezli na Aberdeen Bazaar, kde sme dúfali nakúpiť výbavu na šnorchlovanie, a vydali sme sa dole ulicou.
Vzhľadom k tomu že je nedeľa bola polka obchodov zatvorená, ale napriek tomu sa mi šťastne podarilo nakúpiť filmy do foťáku, a zastihnúť ostatných keď sa poberali ďalej.
Ďalej znamenalo do prístavu zistiť kedy ide loď na Havelock Island, a ostatní znamenalo Katka, Steph, Carlos, Patrick a Ronaldo. Nezvestní boli Snatiago, Zamin a Ramon, ktorí sa opedeli nevedno kam.
V prístave sme našli len policajta, ktorý nám anglicky nerozumel ani slovo, ale objasnil nám že okienko s lístkami je zatvorené a otvorí vraj o druhej. To bolo dosť divné vzhľadom k tomu, že loď mala odísť o pol druhej...
S Katkou sme na neďalekej budove objavili rozpis lodí, z ktorého sme zistili e o 13.30 ide na Havelock loď Long Island, a trvá jej to len dve hodiny. Dotazom priamo na lodi (ktorá mimochodom vôbec nevyzerala že by prepravovala pasažierov) sme sa dozvedeli že máme prísť o jednej, a bude tu úradník ktorý nám predá lístky.
Do jednej boli ešte skoro dve hodiny, a tak sme sa rozhodli ísť najesť.
Z Lonely Planet sme vybrali dve reštaurácie, o ktorých vodiči rikše samozrejme nikdy nepočuli, ale zato nám navrhli Light House, o ktorom sme nikdy nepočuli my, ale dali sme si povedať. Súhlasili sme teda s destináciou, ale nie s cenou, a tak sme sa rozišli.
Ďalší vodič dosť podozrivo gúľal očami, a nemohli sme sa ubrániť pocitu že je duchom niekde úplne inde – zrejme vďaka konzumácii nejakej omamnej látky a tak sme ho tiež poslali kade ľahšie.
A to už pri nás zastavil jeep, a naznačil nám aby sme nastúpili. Vpredu nápis „on court duty“ nenasvedčoval tomu že by to bol taxík a skutočne – na náš dotaz na cestovné len mávol rukou a zviezol nás na križovatku nad Light House.
Tam sme si objednali kadečo, a chodilo to podľa neznámeho kľúča – moje noodles došli predposledné a najjednoduchšie jedlo zo všetkých – Stephine varené zemiaky – úplne posledné o 12.45 keď už sme si s Katkou šli pýtať účet.
Zaplatili sme a za Rs 15 sme sa zviezli na mólo, kde už na nás čakali naši stratení spolupútnici aj so šnorchlovacou výbavou, za Rs 500 zakúpenou v Port Blair.
Za Rs 150 sme zakúpili lístky, pokecali si s českým párom, ktorý tu strávil mesiac, a o pol druhej už sedeli v lodi, smer Havelock Island.
Nahodili sme ramienka a kraťasy a tešili sa z vánku na hornej palube – ale nie dlho, pretože kapitán nás čoskoro vyhodil s tým že tu pasažieri nemajú čo hľadať, a tak sme boli nútení sa stiahnuť naspäť do horúcej kajuty.
Po dvojhodinovej ceste nás už na nábreži čakali José a Maya, oznámili nám že toto je raj na zemi a po registrácii do veľkej knihy nás rikšou vzali do Café del Mar na pláž 3. Ostrov je taký malý, že dediny a pláže tu nemajú mená, len čísla. Pristáli sme vo village no. 1, bývame na beach no. 3 a najkrajšia má byť beach no. 7.
Hneď sme sa pohádali s vodičom rikše, pretože José dopredu nedohodol cenu a keď potom za päť minút jazdy pýtali Rs 50, právom sme sa cítili podvedení. Dali sme im tridsať, což bolo tak trikrát viac než si zaslúžili, ale zevlovali okolo a otravovali až kým im Katka nehodila aj zvyšných dvadsať.
Okamžite sme sa prezliekli do plaviek, a šli do mora. To je nádherne modré, vstup pomalý, a videli sme aj živý korál!
S Katkou sme sa potom odpojili aby sme šli do dediny pozrieť na húpacie siete. Bohužiaľ naša chatka má len jeden kľúč, tak to ešte bude zábavné sa dohadovať tak aby bol stále v dosahu – tentoraz sme našťastie na Damiena čakali len chvíľku.
Vyrazili sme pešo po ceste ako sme prišli, a v každom obchode sme sa pýtali po húpacích sieťach, ale bezvýsledne. Až sme konečne našli krajčírstvo kde nám ich boli ochotní ušiť, pýtali za nich nehoráznych Rs 340! To sme odmietli a vyrazili ďalej po ceste do village no. 1.
To nám trvalo peknú chvíľu, už sme to skoro vzdávali, keď sme tam zrazu došli.
Dedina to bola malá, Katka šla telefonovať domov a ja som šla pozrieť po obchodoch na trhu či náhodou neobjavím nejakú tú sieť.
To som neobjavila, a tak som sa vrátila za Katkou a cestou kúpila veľký trs malých banánov len za desať rupií. Tam som sa dala do reči s pomocníkom predavača, ktorý mi samozrejme vedel zohnať siete... vzal ma do obchodu kde mi ich pred pár minútami do očí zapreli a vytasil sa so štosom látky na sieť.
Merali sme a jednali ako divé, až sme to nakoniec zrazili na Rs 1 100 za štyri trojmetrové siete vrátane povrazu.
Ale potom nás napadlo – nie je tá látka akási úzka? Meranie ukázalo, že má 90cm, a to sme si neboli isté či bude dosť. Chlapík nás silou mocou presviedčal že je to viac než dosť a že už ich predal tak sto a všetky boli výborné, ale nám sa to stále nejak nepozdávalo. Tak sme odišli s tým, že keď tak sa vrátime zajtra ráno či ich teda chceme alebo nie.
Cestou sme sa stavili naspäť v krajčírstve, kde mali jednu hotovú, a odmerali sme ju.
Mala 1.40m.
Zablahoželali sme si teda že sme nedali ušiť tamtie, a rozlúčili sme sa s tým že prídeme zajtra ráno a dohodneme sa priamo s majiteľom/krajčírom/otcom predavača.
Doma ani nohy, v reštaurácii nikto nevedel kam sa podeli, až sme našli na dverách nápis že šli do prvého rezortu vpravo, a šípka na smer.
Vybrali sme sa teda naznačeným smerom, ale to „vpravo“ nám bolo akési divné, pretože vpravo bolo vnútrozemie kde bola čierno čierna tma, zatiaľ čo všetky rezorty sa logicky nachádzali na pobreží. Predbežne sme sa rozhodli veriť inštrukciám a kráčali vpred, ale čoskoro sme usúdili že zrejme mysleli vľavo, a šli sme sa pozrieť do rezortu naľavo.
A samozrejme že tam boli.
Sedeli na pódiu okolo malých stolíkov, a čakali na večeru.
Objednali sme si tiež, a čakali.
A čakali, a čakali...
Prvé jedlo dorazilo asi hodinu po tom čo sme s Katkou prišli, a než došlo moje tak skoro všetky banány boli zjedené a ja som už skoro spala.
A napriek dobe akú príprava jedla zabrala bolo moje grilované kura nedopečené! Kosť s kúskom mäsa teda putovala šteniatku ktoré sa obšmietalo okolo a dostalo meno Chapati.
Po večeri sme sa za pomoci Mag Litu prešli po pláži do nášho rezortu, objavili na pláži prázdne siete a rozhodli sa ich na noc obsadiť.
Vzali sme teda spacáky, prezliekli sa, umyli zuby a „zaľahli“ do sietí.
Večer nás ešte trošku rušil generátor, a potom v noci nejaký štekajúci pes (ktorý Katku dosť znervózňoval pretože tvrdila že pes nikdy nešteká nadarmo, ale my, čo máme skúsenosti so švihnutou Lucky o tom vieme svoje), ale inak bola noc krásna a spalo sa nám skvele.
Ešte teda musím podotknúť, že všetky správy ktoré sme počuli o nízkych cenách a neskazenosti Andamanov sú passé. Ceny sú naprosto porovnateľné s Goa, a miestni ryžujú jak môžu – MRP je tu len pre srandu králikov a ceny jak za ubytovanie, tak za jedlo sú vzhľadom ku kvalite pekne vysoké.
0 Comments:
Post a Comment
<< Home