Carlosove narodeniny

Nespala som veľmi dobre – čiastočne preto že mi bolo teplo, čiastočne preto že som musela na záchod, plus ešte stále spálený chrbát – a na posteli sme spali tri, Katka, Steph a ja, čo ku komfortu tiež veľmi neprispievalo.

Ráno som vstala okolo pol ôsmej, obliekla sa – už sme úplne netečné k spiacemu Josému, ktorý si po našom odchode vždy prelezie do postele a dospáva – a dala si na raňajky banánovú palacinku.

Chalani nešli na snorkeling ako včera zvažovali, vraj to nejak zabudli potvrdiť, ale zato dorazila volejbalová sieť, a Katka, Ramon a Santiago ju šli inštalovať.

Ešte sme objednali Carlosovi narodeninový darček – pretože dnes má 26 rokov – masáž u Karoliny, ktorá inzeruje na stĺpe našej reštiky (a služby poskytuje pred jednou z chatiek na pláži – sú vysuté, ale o celé poschodie, a pod izbou mala stôl obkolesený z troch strán s výhľadom na more), a po ktorej síce Carlos túžil, ale na ňu nemal peniaze. Takže dnes o 18.30, a potom zrejme vyrazíme na večeru do Wild Orchid.

Inak plán na dnešný deň je pre zmenu beach no. 7, ale najprv zdá sa volejbal... ač „ihrisko“ je napoly tráva, napoly piesok a naboso sa mi team nechce zo strachu že na niečo podivného stúpim...

Ostatní sa ale nenechali odradiť, a kým ja som spisovala svoje memoáre, veselo hrali volejbal. Ja som sa potom presunula do siete odkiaľ som ich pozorovala v mori, a zanedlho bola požiadaná miesto uvoľniť právoplatnému majiteľovi.

Teda vlastne majiteľke, pretože sieť patrila Karoline, Švédke u ktorej sme Carlosovi objednali masáž a ktorá tu pobýva už mesiac. Teraz sa chystá do Sikkimu, ktorý som jej vychválila, ale ceny sa jej nezdali – v Himachal Pradesh a Rhishikeshi vraj chodí za Rs 1000/deň a Nepál je vraj už preturistovaný – trek na Everest base camp je vraj jak diaľnica. Tak uvidím až sa tam vypravím, ha!

Čoskoro ostatní vyliezli z vody a započali sme prípravy na odchod na beach no. 7.

Tak sme sa pripravili a vyrazili, počkali na bus, zviezli sa na pláž (teda najprv sme namačkaní ako sardinky čakali kým sa vráti vodič autobusu...) a zasadli do jednej z miestnych reštík na obed.

Objednali sme, a čakali, a čakali.

Po 40 minútach prišli hranolky.

Potom postupne aj ostatné jedlo, ale vajíčka ktoré som si k nim chcela dať by som už musela zjesť samé, tak som ich zrušila a nahradila trsom malých banánov, ktoré konzumujem v množstve väčšom než malom.

Ešte stále sme čakali na Josého noodles, a tak som sa odtrhla, nechala peniaze a šla si zaplávať. Vlny boli neobvykle veľké, a tak som sa skôr len tak plácala pri brehu, ale účel to splnilo – bola som osviežená a keď som vyšla, ostatní už mi šli oproti najedení.

Prešli sme sa na ďaleký koniec beach no. 7, kde sme našli cyklistov Carlosa a Ronalda, zložili sa pri nich a plánovali prechod do Thajska morom.

Keď sa začalo zmrákať, vyrazili sme na spiatočnú cestu – my busom, chalani na bicykloch. Predbiehali náš bus a bicykli a cinkali naňho zvončekom...

Dorazili sme domov o 18.10, vyšikovali Carlosa do sprchy a ponevierali sa okolo – pozorovali sme ohňovú show, ktorú predvádzal drsný cestovateľ, ktorý priletel s nami – hlava oholená až na osamotený dred vzadu, nastúpil do lietadla bosý a zaodený len v dlhom a špinavom lungi. Ale s dvoma palicami, na konci každá zapálená, to vedel perfektne.

O pol siedmej prišla správa že masérka je pripravená, a tak sme sa podujali tam Carlosa dopraviť.

So sľubom niečoho špeciálneho sme ho vyzvali aby šiel s nami, a pri reštike ho chalani chytili že ho ponesú. Carlos bojoval ako zmyslov zbavený a naše uisťovanie že sa mu to bude páčiť ho vôbec neukľudnilo. Nakoniec sme ho horko – ťažko presvedčili že ho naozaj nečaká nič zlého, a on sa teda nechal odniesť.

Zložili ho na masážny stôl pod Karolininou chatkou s výhľadom na more, zablahoželali sme mu, zaspievali a odišli sa tentoraz my osprchovať.

Keď s ním bola Karolina hotová, vybrali sme sa spoločne (okrem Zamina a Maye, ktorí si objednali rybu v stánku pri vchode do Café del Mar) na večeru do Wild Orchid.

Tam sme museli chvíľu čakať kým sa uvoľnil stôl, ale medzitým sme si objednali a tak to potom šlo celkom rýchlo.

Mala som nejakú barmskú rybu, a potom karamelový crème brulée, ktorý ma ale veľmi nenadchol. Pri odchode ešte chalani riešili morálnu dilemu či zaplatiť svoje jedlo ktoré sa neobjavilo na účte, a potom znovu keď za nami čašník vybehol až na pláž, ale nakoniec teda zaplatili.

Doma sme boli pekne unavení, a tak sme sa len dohodli že spíme ako včera, umyli zuby a šli spať.

Zajtra nás čaká snorkeling, ale odchádzame o 7.45 z boat jetty, takže budíček o 6.30... našťastie sa potom nemusíme skoro vracať na trajekt, náš sprievodca nás do Port Blair vezme v nedeľu ráno loďou – čas nášho odchodu sa priblížil a my máme pred sebou zajtra posledný deň na Andamanoch.