Kalkata

No tí chlapi snáď ani nespali. Zaspávala som so zvukmi ich revu, a keď som sa znovu zobudila, bolo to preto že už zasa ziapali. Už som rozmýšľala či by bolo príliš drsné keby som ich požiadala aby stíchli, ale Katka ma predbehla a prekvapivo ticho a zdvorilo ich požiadala aby boli trošku tichšie. Páni prikývli, a za dve minúty ziapali rovnako ako predtým. Keď som sa jej potom pýtala koľko vlastne bolo hodín, dozvedela som sa že štyri nad ránom.

Napriek tomu sa mi ešte podarilo zaspať, a zobudila som sa až na klepanie na rameno spolu s prehlásením „We have reached our destination“ pre istotu zopakovaným dvakrát. Naozaj som spala, a poklepanie bolo nevyhnutné, pretože som si jeho vetu zapracovala do snu a myslela som že sa mi to sníva.

Rekordne rýchlo som si teda musela spratať spacák a vytrepať sa z vagónu než nás odtiahnu niekam do depa, a tak som sa po stanici potulovala ešte so zalepenými očami a v polospánku.

Vlak do Chennai nám išiel z Howrah, zatiaľ čo z New Jalpaiguri sme prišli do Sealdah. Rozhodli sme sa že si necháme batohy v úschovni na Howrah, pôjdeme sa pozrieť do mesta a potom aby sme sa už nemuseli nikam vracať len vezmeme batohy, nasadneme na vlak a ideme.

Medzi stanicami premával špeciálny autobus do ktorého sme po odmietnutí všetkých nehoráznych ponúk zo strany taxikárov a vodičov rôznych druhov rikší nastúpili, a za päť rupií sa splavne zviezli až k Howrah.

Tam sme sa osprchovali v Ladies waiting room, prezliekli sme sa do „mestských“ šiat, nechali batohy v úschovni (ktorá sa pýšila hrdým nápisom „Beware of rats – don’t leave any eatables in your luggage“) a vyrazili do mesta.

Naším prvým cieľom bol Kali temple, vzdialený skoro hodinu cesty z Howrah. Opäť sme si vypočuli brutálne ponuky taxíkov, a opäť sme sa rozhodli pre autobus. Po tom čo sme po desaťminútovom márnom čakaní boli nasmerované na správnu zastávku sa správny bus č. 56 objavil za necelú minútu, my sme nasadli, zaplatili po päť rupií a šli.

Autobus bol úžasný – mal jak drevené steny, tak drevenú podlahu (a možno aj motor, pretože sa nehýbal zrovna rýchlo), a sedelo sa po stranách na hrozne vysokých laviciach. Ako obvykle, vpredu dámy a vzadu páni, ale tento autobus bol poloprázdny takže snáď skoro celou cestou sme všetci sedeli.

Cesta trvala pekne dlho, a poskytla nám príležitosť pozorovať rannú Kalkatu. Videli sme rikše ťahané ľuďmi, čistenie stôk po stranách cesty, ktoré boli úplne čierne a lopatkami na dlhých poriskách z nich vyťahovali čierne bahno neznámeho pôvodu, rôzne stánky predávajúce kadečo... po Darjeelingu teda pekný šok! Našťastie nie aj teplotný, pretože (na moju radosť) bolo zatiahnuté.

Posledný úsek k chrámu sme došli pešo, pretože most bol beznádejne zapchaný, tak sme sa preplietli uličkami a za pár minút sme sa ocitli pri chráme Kálí.

Tam nás pred vstupom na vnútorné nádvorie donútili sa vyzuť, dnu nám zakázali fotiť... no vzali nám všetku radosť zo života :)

Vnútorné nádvorie bolo obkolesené stavbami – zo strany pri rieke to boli malé červené murované búdky s kopulovitými strechami, v ktorých v strede boli také stĺpy, na ktoré veriaci liali vodu z rieky, a miestami tam sídlil nejaký ten svätý muž za drobnú úplatu žehnajúci masám. Za búdkami bol ghat, kde sa veriaci očisťovali pred vstupom do chrámu (aj keď neviem či sa pri takej hnedej vode dá naozaj hovoriť o očiste), a na druhej strane nádvoria bol samotný chrám s veľkými sochami pred ktorými návštevníci bili hlavami o zem (a nútili k tomu aj svoje deti, ktoré dosť dobre nechápali čo sa deje a nemali veľkú chuť sa pokloniť až po zem – zdá sa že zákaz ľudských obetí Kálí značne ubral na rešpekte, aj keď Caroline nám hovorila že keď ona bola pozrieť chrám, tak zrovna zastihla každodenný ranný rituál obetovania kozy).

Veriaci prichádzali s malými košíčkami s kvetmi, kokosovým orechom a neviem čím ešte, a zapaľovali vonné tyčinky.

Z chrámu sme chceli k Victoria Memorial, a keďže sme nemali chuť znovu celú cestu absolvovať busom, rozhodli sme sa priblížiť sa rikšou k metru, zviezť sa metrom až k parku a potom sa kúsok prejsť k Memorial.

Vodiči rikše nám ale prešli cez rozum – rikše asi nemajú povolené ísť hocikam v meste, a tak jediná alternatíva boli taxíky, ktoré boli príliš drahé, alebo autobus. Zvolili sme opäť autobus, na námestí sme za pomoci miestneho sprievodcu identifikovali stanicu metra, zakúpili si pri okienku lístky (teda vlastne lístok, lebo sme dve dostali len jeden) a zostúpili do kalkatského metra.

To nie je také krásne ako pražské J, ale bolo celkom v pohode, a dokonca digitálna tabuľa ukazovala kedy príde ďalší vlak! Ten prišiel celkom skoro, a aj keď bol plný, nebol až taký narvaný ako nás varovali. Po chvíli sa nám dokonca uvoľnili sedadlá, a to už nám nič nechýbalo. Zaujalo ma ale, že vlak jazdí s otvorenými oknami... to sa neboja plynov? J Že ventilátory frčia na plný výkon ma neprekvapilo.

Vystúpili sme na Maidane, a po tom čo sme zistili že k Victoria Memorial sa nedá prejsť krížom cez park sme sa museli uspokojiť s prechádzkou po chodníku. Kúpili sme si lístky len do záhrad, ktoré zahŕňali pár jazierok a intenzívne zavlažujúci systém, a obišli sme si ten zázrak dokola. V parku boli dokonca aj smetné koše, a na chvíľu sme sa cítili ako v Európe... krásny biely palác, udržiavaný park, zákaz plastových tašiek...

Keď sme sa dostatočne pokochali, usúdili sme že je čas na obed, a vzhľadom k mojej zaspatosti sme radšej vzali taxík na Sutton Street – centrum backpackerov v Kalkate.

Tam sme si na obed vybrali Blue Sky restaurant, objednali sme si špagety a užasli nad neexistenciou záchodu v tejto ustanovizni. Museli sme teda zneužiť blízky hotel, ale vec už nezniesla odkladu.

Po obede sme sa už zviezli rovno na stanicu – doprava bola zúfalo pomalá, a taxíky v Kalkate majú milý zvyk na každej križovatke vypínať motor aby im nebežal taxameter, resp. aby sa stále znovu vynuloval. Náš taxikár ten svoj dokonca dômyselne pred nami zakryl červenou handrou, a neustále ju upravoval aby držala na mieste a aby sme náhodou nevideli že na metri je ešte stále len desať rupií.

Na stanicu sme dorazili po asi 45 minútach, nakúpili sme ovocie na cestu, vyzdvihli sme si batožinu a vyrazili k svojmu vagónu S7 – slušná prechádzka, museli sme prejsť snáď okolo celého vlaku.Ale nakoniec sme predsa len došli, nastúpili a venovali sa po zvyšok dňa svojím obvyklým vlakovým činnostiam – spánku, čítaniu, Sudoku, denníku... od Any sme smskou dostali inštrukcie ako sa dostať k nej domov tak si u nej zložíme bundy a mikiny ktoré na Andamanoch zrejme potrebovať nebudeme a v nedeľu ráno už nás čaká lietadlo do Port Blair J Dnes som dostala smsku že budeme meškať a poletíme až o 7.35, tak ani nebudeme musieť vstávať o takej hroznej hodine aby sme na letisku boli včas. Musím si po tej dovolenke trošku oddýchnuť :)