Tiger Hill

Budík sme teda nastavili na piatu, a keďže naše postele boli príjemne vyhriate, dožičili sme si ešte dodatočných desať minút... skoro som dúfala že bude zamračené aby som nemusela vstávať a mohla si ešte v kľude schrupnúť, ale Katka referovala že vonku je krásne jasno, tak mi nezostalo než sa obliecť a vyraziť na ulicu zohnať nejaký shared jeep.

Zišli sme dole na hlavnú ulicu, ale po iných turistoch nebolo nikde ani chýru ani slychu – zrejme neboli leniví ako my a skutočne o pol piatej už stepovali na Tiger Hille a vyhliadali slnko.

Po chvíľke blúdenia po okolí sme sa teda museli zmieriť s myšlienkou že si musíme najať taxík sami, a tak za Rs 300 sme sa jednosmerne zviezli na Tiger Hill. Tam nás náš jeep vysadil pri vrátnici aby nebodaj nemusel platiť desať rupií za vstup hore, my sme si kúpili obyčajné lístky vonku (k dispozícii boli aj kdeaké deluxe, super deluxe a iné lóže) a vyšlapali si posledný kúsok hore po ceste. Naokolo všade parkovali jeepy, a už zdola sme počuli hýkanie Indov fascinovaných pohľadom na hory. Darjeeling je magnetom rovnako pre Indov ako pre zahraničných turistov, a na Tiger Hille tí prví jednoznačne prevažovali.

Slnko už vyšlo a krásne nasvecovalo Himaláje v diaľke... tentoraz sme videli celý hrebeň, nielen osamotenú Kchangzendzongu ako z Gangtoku, a tak sme rovnako ako všadeprítomní Indovia fotili čo sa dalo. Keby sa nám to náhodou nepodarilo, predávali tam už hotové fotky krásnych hôr, ktoré zrejme idú na odbyt hlavne keď je hmla.

To ale nebol náš prípad, oblaky boli pod nami vo vedľajšom údolí, ale medzi nami, Darjeelingom a Khangchendzongou bolo úplne jasno a my sme si užívali výhľadu.

A ako obvykle trkotali po slovensky... čo sa chytilo ucha neďaleko stojaceho mladého muža, a za chvíľu už sme sa zoznamovali s troma chalanmi – dvoma zo Slovenska a jedným z Čiech, ktorí cestujú po Indii, prišli o pol piatej ako bolo doporučované ale odvtedy než sme prišli sa toho veľa nedialo – s Katkou sme si teda pogratulovali že sme sa nenechali zlomiť, a s chalanmi sme sa pomerne rýchlo dohodli že spolu vyrazíme do Darjeelingu pešo, a cestou sa pozrieme na budhistické kláštory ktorých tam je pekných pár.

Vyrazili sme teda na jedenásťkilometrovú cestu najprv lúkami, cestou sme fotili stále viditeľné hory a kecali o zážitkoch v Indii. Neskôr sme boli nútení sa napojiť na cestu, a navštívili sme tri kláštory – prvý bol najmenší, mnísi na dvore hrali hazardné hry a nevenovali nám veľkú pozornosť, ale v druhom kláštore sa nás spolu s kanadským manželským párom ujal mních, ukázal nám všemožné obetiny pri príležitosti Losaru – zvláštny chlieb, ktorý vyzeral ako kruh skrútený dovnútra, úžasné sošky vytvarované z farebného masla, olej, tsampu (tibetská múka), maslo, všelijaké ovocie... a videli sme aj čaj, ktorý ale vôbec nevyzeral ako čaj pretože bol zlisovaný do tehličky :)

Keď sme s ním chvíľu hovorili, boli sme všetci pozvaní na čaj, a tak sme sa usadili a dali si dobrého Darjeelingu :) Dozvedeli sme sa že náš mních už bol aj v Európe, že dalajláma ich navštevuje každý rok, aj keď len na chvíľu, a hovorila som si že to sa teda namaká keď musí navštíviť každý budhistický kláštor na svete :) Na rozlúčku sme dostali so želaním šťastia a všetkého najlepšieho tradičné biele šály, a takto ozdobení sme navštívili posledný, najväčší kláštor na ceste z Ghoomu do Darjeelingu.

Ten bol zavretý takže dnu sme nemohli, ale zato sme pozorovali mladých mníchov (vraj do kláštora prichádzajú vo veku okolo 9-10 rokov) ako hrajú na dvore kriket. Pozorovali sme aj vláčik idúci z Darjeelingu do Siliguri, ale keďže 80km dlhá cesta mu trvá osem hodín, s Katkou sme na ňu nemali čas.

Mali sme už pekný hlad, a tak sme po chvíľke cesty z kláštora chytili stopa, a ocitli sa pod ICICI bankomatom. Vystúpali sme teda po schodoch hore, a ocitli sa na nám známej ulici z ktorej sme ráno odchádzali jeepom na Tiger Hill.

Ako miesto svojho obedu sme pre zmenu zvolili Glenary’s, ale keď sme sa tam usadili, dozvedeli sme sa že kuchyňa ešte nie je otvorená, a museli by sme čakať pol hodiny až štyridsať minút. Chalani si dali kafe a povedali že sú unavení a nevadí im čakať, a my s Katkou, keďže sme o tri hodiny museli pomaly vyrážať na cestu do Siliguri aby sme stihli vlak do Kalkaty, sme sa rozhodli medzitým vybaviť nejaké nákupy.

To sa nám úspešne podarilo, a tak sme sa za pol hodiny vrátili do Glenary’s, objednali si (ja noodles, a ostatní boli sklamaní že boneless chicken z nejakého dôvodu došlo – pripísali sme to vtáčej chrípke. Do Sikkimu bolo dokonca zakázané dovážať hydinu z ostatných štátov Indie aby sa tam tiež nerozšírila...), počkali si a najedli sa.

Po obede sme sa rozlúčili s chalanmi – my s Katkou sme si zašli do pekárne na dezert, a oni si šli odpočinúť do hotela pred návštevou kina. Keď sa mi šťastne podarilo si kúpiť aj novú knihu na ďalekú cestu z Kalkaty do Chennai a na Andamany, vyhlásili sme svoje pôsobenie v Darjeelingu za skončené, a šli sa do hotela zbaliť na cestu do Kalkaty.

To sa nám podarilo celkom rýchlo – veď už máme prax – a ja som v hotelovej izbe zanechala svoje milované, ale už beznádejne na viacerých miestach roztrhané rifle, a vyrazili sme vybrať fondy na cestu.

Už po ceste k bankomatu na nás kýval vodič jeepu, že užajhneď idú a máme sa ponáhľať, ale našťastie naše vyhrážky že keď nevyberieme tak neplatíme naňho zabrali, my sme si vybrali peniaze, nechali svoje batohy ako obvykle priviazať na strechu a jeep poloprázdny vyrazil.

No ešte sme ani neopustili Darjeeling, a doteraz krásne modrá obloha sa zatiahla, a spadla taká hmla, že sme ozaj nevideli ani na desať metrov. Mysleli sme na chalanov ktorí do kina vošli za slnečného počasia, a vyjdú do takej psoty.

Cestou sme tu niekoho nabrali, tu niekoho vysadili.. ale obecne vzaté sme šli veľmi pohodlne rozvalené a s Katkou sme si vymieňali zážitky z rokov štúdia na strednej škole...

Zišli sme dole z hôr, a v malom bezmennom mestečku sme boli donútené presadnúť do iného jeepu, ktorý už bol výrazne plnší, a mne na rameno stále padala hlava dieťaťa vedľa sediaceho chlapíka, ale vodič nás hodil až na stanicu v New Jalpaiguri a s veľkou časovou rezervou.

Náš vlak už bol pristavený, ale vagón ešte nebol otvorený, tak sme si sadli na lavičku a konverzovali s prítomnými businessmanmi, ktorí boli z Kalkaty a boli nejakí hyperaktívni – naplánovali nám čo si máme pozrieť a že si máme vziať taxík a nemáme si nechávať veci na stanici ale ich ťahať stále so sebou... zdvorilo sme poďakovali za pomoc a boli radi keď sa vagón otvoril, pretože sme mali miesta inde než oni.Veľmi sme si ale nepomohli – vo vlaku sme mali opäť jedno stredné a jedno spodné lôžko, a našim spolucestujúcim sme navrhli výmenu, aby sme mali lôžka pod sebou, pretože chceme ísť hneď spať. Pán najprv vyzeral že sa zo svojho miesta ani nehne, ale nakoniec súhlasil. Cesta napriek tomu nebola práve príjemná, pretože naši spolucestujúci väčšinou patrili k nejakému organizovanému zájazdu, a hrozne vášnivo o čomsi diskutovali – a ziapali pritom tak, že sme ich opakovane žiadali aby sklapli, a nakoniec som rezignovala, pustila si hudbu, cez hlavu natiahla šatku a po vyčerpávajúcom dni zaspala.