Beach no. 7

Ráno sme sa síce zobudili na východ slnka, ale len sme otočili hlavu zo siete, konštatovali že slnko je na fotenie príliš vysoko, otočili sa na druhý bok a spali ďalej.

Zrovna keď som uvažovala o vstávaní, prišla k mojej sieti Steph a povedala že ideme na skútre.

Tak som vstala, objednala si vajíčka a lassi, obliekla sa (plavky a kraťasy samozrejme), zjedla svoje dobré vajíčka a nedopila nedobré lassi (ktoré namiesto mňa rado dorazilo miestne mačiatko), vychystali sme sa a vyrazili do village no. 3 požičať si skútre.

Tam sme za veľkých obetí na tekutinách došli, ale rýchlo s nami zatočili – mali len motorky, a po skútre si vraj musíme ísť do village no. 1. Vzali sme teda za Rs 30 rikšu, a vydali sa hľadať požičovňu skútrov.

Ja som si šla na pláž odfotiť loďky a než som s vrátila, po ostatných (tj Steph, Ramon a Damien) ani stopy. Nakoniec sa mi ich podarilo objaviť vzadu za domami, kde dohadovali prenájom dvoch skútrov.

A teda že to boli nejaké vehikle! Tie snáď pamätali ešte doby anglického kolonializmu! Vyblitá hnedá a zelená (teda kde zrovna nebola hrdza) a teda neviem či by majiteľ neuprednostnil totálnu skazu skútra keby si mohol výmenou za to nechať našu zálohu päťsto rupií.

Steph ma navyše upozornila že nemajú automatickú prevodovku, takže ona to riadiť nevie a budem musieť ísť s Damienom. To mi nevadilo, a tak po krátkom zacvičení vodičov sme s krátkou zastávkou na natankovanie vyrazili.

Začiatky boli rozpačité, náš skúter hrozne hučal a chrčal zakaždým keď sa Damien snažil preradiť, a ja som tak nejak tušila že to nebude nedostatkom jeho skúseností s radením. A skutočne, keď sme zastavili aby sme sa počkali a potom chceli naštartovať aby sme predbehli autobus, naša motorka sa nehla z miesta a riadítko so spojkou sa pretáčalo o 360 stupňov.

To sa nám nezdalo veľmi kóšer, a keďže skúter aj tak odmietal naštartovať, usadili sme sa do tieňa a dúfali že Steph a Ramonovi budeme chýbať natoľko, že sa rozhodnú sa vrátiť a pozrieť čo s nami je.

Tých ale nebolo, a tak som Damiena vyslala doviesť mechanika, a ja som čakala Steph a Ramona. Tí sa čoskoro objavili, Ramon odfrčal za Damienom a my so Steph sme sa usadili naspäť do tieňa a čakali.

Čoskoro sa objavil Damien s mechanikom, oznámil nám že zrejme ide len o pokazený spoj a oprava vraj nebude trvať dlho. Vyslal teda Ramona so Steph napred s tým, že my ich budeme nasledovať len čo to pôjde.

Oprava bola hotová rýchlejšie než sme čakali (desať minút môže v Indii znamenať takmer čokoľvek), a za pár minút sme znova boli na ceste.

Šli sme stále vpred, ale keď sme došli na štvorcové parkovisko a za ním nič (a rozhodne nič čo by akýmkoľvek spôsobom pripomínalo pláž) sme sa otočili a spýtali sa školáčok kade ďalej. Tie nás poslali naľavo, a tak sme na najbližšej križovatke odbočili vľavo... prudko do kopca.

Damienovi sa akosi nepodarilo podradiť, a výsledok bol že sa motorka postavila na zadné koleso. Ja som nejakým zázrakom zoskočila a Damien to zapichol k stromu vedľa cesty pred príhodne situovaným domom rovno pred zrakmi troch miestnych týpkov.

Tí nám pomohli zdvihnúť motorku, vyjadrili prekvapenie že som sa zľakla a nechceli motorku pustiť akoby sa obávali čo s ňou Damien vyvedie ak ho pustia za riadítka.

Nakoniec sme ju ale vybojovali naspäť, tentoraz už správne odbočili a po nedlhej (ale ani nie zas tak krátkej) ceste pred sebou konečne uvideli pláž č. 7 alias Radha nagar beach.

A netrvalo nám to ani tri hodiny.

Vykúpali sme sa na pláži s nádherne bielym pieskom, sýto zelenými stromami a priezračnou vodou. Na dne toho ale veľa nebolo, a tak sme sa osviežení vybrali do reštaurácie sa najesť.

U spomaleného čašníka sme si objednali rôzne fried rice a thali, pohodlne sa usadili a čakali.

A čakali, a čakali...

Medzitým sa objavili José a Santiago, ktorí spolu s ostatnými dorazili na bicykloch, a už sa stihli potápať na odľahlejšom konci pláže.

Po hodine a pol dorazili naše velezložité jedlá, a po ďalšej polhodine aj účet. Zaplatili sme a vyrazili na ďaleký koniec pláže... cestou som obdivovala jak pláž a more naľavo, tak hustú džungľu s vysokými stromami napravo. Pod nohami sa nám k tomu tmolili malé krabíky v rôznych mušliach, a tak som nemala veľa možností očumovať okolie, lebo som musela dávať pozor aby som niekomu nestúpila na príbytok.

Prešli sme cez kamenný predel, a vliezli do vody... videli sme krásne farebné rybičky, korále (väčšina ale mŕtva), ale najviac ma zaujali také fialové vlnovkovité „dýchajúce“ veci prilepené na skalách.

Keď sme mali dosť, vyliezli sme a rozdelili sa. Steph nebolo dobre, a tak sa rozhodla vrátiť k reštauráciam do dochádzkovej vzdialenosti od toalety, a ja s chalanmi sme sa rozhodli ísť sa prejsť ešte kúsok ďalej. Ja som fotila, a Damien s Ramonom sa vybrali na riskantnú cestu po klzkých skalách do mora... ale vrátili sa nadšení že korále sú tam oveľa krajšie než kde sme boli predtým.

Slnko už bolo pekne nízko, a tak sme sa otočili na cestu naspäť. Ja som ešte fotila a zbierala nejaké semená, a tak som za chalanmi zaostala... a tak sa stalo že som videla kúpajúceho sa slona. Zrazu len tak vyšiel z džungle (teda aj s vodičom, také šťastie aby som videla divokého slona som predsa len nemala), vodič mu vyliezol za hlavu a dosť krutým bitím ho zahnal do mora, kde sa slon (v spoločnosti asi troch šnorchlistov, z toho jeden s foťákom) ponoril, poprechádzal, a zasa vyšiel von.

Medzitým úplne zapadlo slnko, a ja už som sa ponáhľala za ostatnými. Tí mi ale moje meškanie odpustili keď som im prezradila že sa mi podarilo vyfotiť slona :)

Vyrazili sme teda na spiatočnú cestu. S Damienom sme mali opäť nejaké tie poskoky a on sa mi ospravedlňoval za „emotions“, ale už to nebolo také dramatické ako pred obedom a čoskoro sme boli na ceste domov.

Tentoraz spadli Steph a Ramon, ale udialo sa tak v dobrej nálade a viac menej bez vážnych zranení... pre zmenu Ramon do kopca namiesto jedničky zaradil neutrál, a tak sa pomaly šmykli dole a na stranu. Ale zato sa im podarilo sfunkčniť svetlo, a tak sme pomerne bezpečne došli na križovatku vo village no. 3, kde sa k nášmu konvoju pridal Zamin, a spoločne sme došli do „požičovne“.

Majiteľ nebol prítomný a jeho asi osemročná dcéra nejavila ochotu nám vrátiť naše zálohy, a tak sme tam nechali Damienov skúter, a Zamin s Ramonom sa rozhodli si tie svoje ponechať aj na zajtra. Ja som sadla za Zamina, a vrátili sme sa do Café del Mar, kde sme sa osprchovali (a zabrali tým chatku takmer na hodinu) a usadili sa tentoraz do našej reštaurácie na večeru.

Servis bol na Andamany šokujúco rýchly, a fish noodles celkom v pohode...

...ale výlet, šnorchlovanie a „emotions“ nás akosi vyčerpali, a tak už o deviatej je spoločnosť značne preriedená.

Dohodli sme ešte na stredu výlet loďou na šnorchlovanie – mali by sme pokryť dve lokality a vyšli nám v ústrety že môžeme ísť všetci spolu.

Zajtra teda Elephant beach, busom alebo bicyklom, a pre zmenu šnorchlovanie... treba tam ísť tak pol hodiny džungľou, tak som zvedavá aké to bude.No ale teraz moja sieť už čaká.. Katka si dáva budík na výhcod slnka... hm, kde som to už len videla???