Plánujeme ďalší výlet

Tak tak, po včerajšom veľkom rozhovore s Katkou som sa dnes pustila do prieskumu Sikkimu, a prípadne aj Nepálu!

S Katkou sme totiž včera prediskutovali naše možnosti v CSG a v Satyame, ako aj naše cestovné plány na jún, a dospeli k niekoľkým záverom:

• jún je na cestovanie pekne blbý mesiac

• celý február strávime veľmi pravdepodobne ničnerobením v CSG

• Chceme ísť do Sikkimu, Darjeelingu a Kalkaty, a to letecky

• zo Sikkimu je to do Kathmandu len čo by kameňom dohodil, a jazdí tam bus...

• celodenný výlet autobusom do Lehu či Manali je nad naše sily (a nad sily našich zadkov)

• takže ak sa nám podarí ísť do Sikkimu teraz v marci, v júni už zrejme cestovanie zrušíme

• a teda mi zostane celá mesačná výplata plus všetky zálohy aby som si za to kúpila letenku domov (ak by som nebodaj dovtedy nemala dosť našetrené, prípadne ak by som to minula na výlet do Sikkimu).

Preto dnes, len čo som dorazila do práce a prešla maily (mimochodom sa zdá že by som po piatich týždňoch mohla konečne dostať Satyam ID.. možno) som sa vrhla na štúdium leteniek do Kalkaty.

A zistila som že by sa dalo letieť za Rs 999 plus poplatky, takže spolu by spiatočná letenka vyšla na cca Rs 2 500. Túto sumu som usúdila že som schopná zo svojho platu ušetriť, ale nesmelo by to byť oveľa viac. S Katkou sme sa teda dohodli že rozošleme mail kto by mal záujem sa k nám pridať, a čoskoro by sme si mali kúpiť letenky aby sme nemuseli platiť priveľa. Chceme ísť asi čím skôr, než sa pokazí počasie a my budeme až po uši v nejakom projekte...

Z tejto bohumilej činnosti nás vyrušila návšteva Dominiky a Rishiho, ktorí nám priviedli na návštevu Christinu, Aiesecárku z UK, ktorá nás sem prišla pozorovať pretože Aiesec UK a India chcú vytvoriť partnership a poslať sem aspoň 50 osôb. Tak sa nás pýtala to či ono, a my sme sa nemohli ubrániť pocitu že sa o svojich zverencov príliš stará a teda nebudú dostatočne otrkaní keď prídu do Indie. A navyše, toto zrejme nei je krajina ktorej by sa mala robiť zas taká propaganda, pretože sem ľudia buď chcú a sú na to psychicky dosť silní, alebo by sem radšej chodiť nemali a teda ich presviedčať je skoro kontraproduktívne, pretože budú nepochybne sklamaní. Tak som zvedavá ako to dopadne.

Dali sme si s nimi obed, a Rishi nám prezradil že v strede februára príde nová várka trainees, väčšina z Južnej Kórey, nejakí z Kolumbie, Austrálie a neviem odkiaľ ešte. V januári, kým som bola preč, prišli dvaja noví Brazílci, Ramon a Ronaldo, a jeden Kolumbijec.

Dozvedela som sa tiež že cez víkend plus pondelok a utorok máme Business Analyst course, což ma nevýslovne potešilo - môj víkend je zabitý... no ale aspoň že je to v meste, takže v pondelok a utorok sa dostanem domov o nejakom rozumnom čase.

Inak celý deň trávime s Katkou internetovým prieskumom o Nepále, či je bezpečné tam ísť, ako dlho to bude trvať, koľko by to stálo a podobne. Rozoslali sme tiež mail a zatiaľ máme dvoch dobrovoľníkov - prihlásili sa Daven a Carlos (ten ale ešte presne nevie, pretože to závisí od veľa vecí... tak uvidíme ako to vyriešime). Každopádne by sme si mali čoskoro kúpiť letenky...

Návrat do práce

Prvý pracovný deň po troch týždňoch... strašné pomyslenie. Celú dovolenku to bolo tak ďaleko, ale už je to tu. Ráno opäť budík na 7.30, opäť rikšou ku Golkonda hotelu, ranný bus do STC...

Keďže Tore a Monica mali prísť z Goa až niekedy ráno, a Katka zrejme podobne z mesta s nezapamätateľným menom, šla som ráno na bus sama. Podarilo sa mi vyraziť už pred ôsmou, a o 8.10 som už čakala na bus - sama. Už som sa začala strachovať či počas mojej neprítomnosti náhodu nezmenili trasu, ale bus nakoniec predsa len dorazil, a asi dvadsať sekúnd pred ním rikša s Taniou, Tamasom a Nicom, a druhá rikša s Beátou a Nhoo. Tak sme sa zvítali a pre zmenu prespali skoro celú cestu do STC :)

V práci som sa tvárila akože nič, zasadla k svojmu počítaču a prešla svojich 120 nových mailov - väčšina z toho spam od Hyderabad_All a CommonInfo a podobné perly. Niektoré ale boli celkom zaujímavé - dozvedela som sa že Jaimeho motorka sa najnovšie nazýva "Pimp-motorcycle" (autorka: Stephanie Leroy), Jaime je v skutočnosti Don Jaime Cabrone, my sme Cabrone family, na Rd 3 Brazílci Viado family a boli tiež rozdelené úlohy - Tore je zodpovedný za obchod s trávou (ktorú má ale predávať a nie sám užívať ako to predviedol s vodnou fajkou nie až tak dávno), Peter za obchod s lacnou indickou whisky (s podobnou klauzlou ako Tore), Santiago je zodpovedný za hazardné hry (konkrétne má ostatným vyčistit vrecká pri pokeri) a Zamin, keďže chodí do posilovne, bude poskytovať rôzne služby "desperate girls". Mail (mimochodom najdlhší aký som od neho kedy videla) zakončil optimistickým

"If you or your family need a favor from me or my family don't doubt to come on your knees and ask for it. Just remember to show your respect to the family bringing good presents like barrels of beer or whiskey."

Tak som zvedavá kedy začnú chodiť prví záujemci o láskavosti... hlavne aby nezabudli na tie bohaté dary :)

Na obed sa dostavili Monica, Katka a Daven plní nových zážitkov, tak sme si dali neskorý obed, ale mne nejak nebolo dobre a tak som sa rozhodla z práce uliať skôr a vrátiť sa domov busom o 15.45.

To bolo síce pekné, ale keď som prechádzkovým tempom vyrazila k zastávke, tak som mohla obidvom autobusom tak akurát zamávať. Nechcelo sa mi ale vracať do práce, a tak som sa prešla na vrátnicu aby som sa spýtala či náhodou nie je ešte nejaký ďalší bus.

Nebol, ale zjavne som vyzerala veľmi úboho, pretože strážnik mi povedal nech len počkám a že on ma už do nejakého vehiklu dostane. A skutočne, keď sa priblížilo auto, tak ho zastavil, ja som nastúpila dozadu a šli sme.

Tam sedela pani ktorá sa presťahovala do Hyderabadu z Bangalore s manželom, a momentálne čaká na projekt. Bohužiaľ šla niekam k Harsha Towers, což je na druhom konci Hyderabadu, a vysadila ma niekde pri diaľnici. Ja som si tam kúpila hrozno, a chvíľu som zvažovala možnosť ísť busom, pretože je to pekne ďaleko, ale keď ten nešiel a mňa prestalo baviť postávať na slnku som nasadla do rikše a dala sa za Rs 80 po podivných cestách zviezť k Photo Shopu. Tam som si vyzdvihla fotky, a zviezla sa už rovno domov.

Tam ma veselo pozdravil Tore ktorý sa spamätával z krušnej cesty z Goa, a ja som neodolala aby som sa nepozrela na fotky - bola som ovšem dosť sklamaná keď som musela uznať že ani polarizačný filter nie je samospasiteľný a predsa len s ním nemôžem fotiť úplne hocičo. Tak som sa rozhodla si na to schrupnúť, a prebrala som sa až večer keď dorazil domov zvyšok rodiny.

Dali sme si večeru, a po nej sme mali rodinnú radu keď sme zistili že tento mesiac sme už dvakrát zaplatili noviny. Dali sme dohromady všetky mesačné výdaje a Jaime si vzal na starosti vytvoriť tabuľku kam budeme značiť kto čo a kedy zaplatil. Tiež sme sa dohodli že si rozdelíme služby v kuchyni, aby bol stále niekto zodpovedný za akú takú čistotu - už boli hlásené prvé šváby, tak sme kúpili sprej a dúfam že to bola posledná zmienka o tomto protivnom hmyze.

Zvyšok večera sme strávili ako za starých čias bez telky - hraním Janifu, v ktorom som vo veľkom finále so slávou porazila Jaimeho... a potom už len sprcha a do postele.

Veľké pranie

Pri príchode do Hyderabadu sa o mňa postaral vpredu sediaci mladík z Computer Associates, ktorý mi povedal kedy vystúpiť, ba dokonca si vzal so mnou rikšu a vyložil ma až pred domom (nie zadarmo samozrejme..), takže o deviatej som už otvárala nezamknuté dvere nášho starého dobrého bytu.

Doma bolo úplne mŕtvo, a tak som mierne vybalila, ale prať sa mi nechcelo (vlastne sa mi nič nechcelo), tak som sa zo všetkého najskôr na pár hodín odpratala do postele...

...vyliezla som okolo dvanástej, a dala prať prvú dávku aby som mala v čom ísť v pondelok do práce. Medzitým sa prebral Jaime, tak sme sa radostne zvítali a Jaime mi porozprával čo nového v Hyderabade - že Zamin chodí s Mayou, ale tá sa sťahuje do Bangalore..., že rodina si dala do vodnej fajky trávu a potom sa diali veci..., že Jaime sa sťahuje do STC kvôli projektu pre FedEx... a tak podobne.

Prvá dávka sa doprala, a ja som si šla do La Sani kúpiť niečo na obed pretože mi od rána pekne vyhladlo.. Jaime napriek silným rečiam o upratovaní vyhlásil že je nejaký ospalý a ide si schrupnúť - a ako povedal, tak aj spravil a tak som zasa osamela. Pre zmenu som dala prať tmavé prádlo, a to už vyliezla aj Anca a Rodrigo, ktorí majú v našom byte prechodné bydlisko, pretože v Rodrigovom novom byte väčšinu času nejde voda a tak si hľadá niečo nové. Pre zmenu som pokecala s Ankou - chce ísť do Keraly, ale jedine letecky... začíname byť nejakí rozmaznaní :)

Chalani potom odpálili hrať futbal, Anca vyhlásila že je nejaká ospalá a ide si schrupnúť a ja som vyrazila po svojich pochôdzkach. Najprv som sa stavila dať vyvolať fotky a nechať ich nascanovať na CD, a potom som neodolala aby som nenavštívila Go Bananas pri Lifestyle, hlavne po tom čo mi Monica v Goa ukázala aké si kúpila rifle - Guess len za Rs 499!

Návšteva Go Bananas dopadla uspokojivo, a zašla som mrknúť aj do Lifestylu, ale tam som nevidela nič zaujímavého.. tak som sa pobrala do Hyderabad Central, nakúpila nejaké jedlo aby som prežila týždeň, a keď som sa vrátila domov tak už tam boli aj chalani a Anca v príčetnom stave... zvyšok večera sme len tak vegetovali, pozerali telku, čítali, ja som si pretiahla fotky od Katky z počítača, a o jedenástej už bolo všade ticho a tma.

A idem domov...

Nadišiel deň môjho odchodu do Hyderabadu.

Nemôžem povedať že by som bola len nešťastná, pretože už som začínala mať dosť neustáleho balenia a vybaľovania, ale do práce sa mi tiež nechcelo.. a po Tomášovom odchode som bola nejaká divná a nič sa mi nechcelo, ani opustiť pláž kde sme sa rozlúčili (ech, to znie ako z červenej knižnice... no čo už :))

No ale ráno som vstala o deviatej a zbalila. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa mi narvať do dvoch batohov a jednej tašky všetky tie krámy - a to jeden z tých dvoch batohov bol menší než ten s ktorým som prišla, pretože sme si s Tomášom vymenili batožinu - ja som si nechala batoh na notebook, a domov mu dala svoj biely, ktorý aj tak do Indie nie je zrovna vhodný.

Pred desiatou po mňa pre zmenu prišla Monica, dali sme si raňajky na tom istom mieste ako včera, ale tentoraz som si dala menu - volské oči, hrianky, fazule (ktoré som nezjedla), zemiaky (prvýkrát v živote som mala zemiaky na raňajky) a SLANINA!!! Než sme skončili bolo skoro dvanásť, a tak som sa rozlúčila a vyrazila si vziať batohy a ísť na autobus. Môj bus do Hyderabadu bol síce až o štvrtej, ale z Panaji, což je okolo troch hodín cesty...

...vzala som batožinu a rozlúčila sa s majiteľom - zaplatila som už včera, takže už bez záväzkov, a vyrazila po pláži na križovatku na bus.

Cestou mi to ale nedalo aby som sa nezastavila v obchode so sukňami a nespýtala sa či si to pán s tými mojimi dvoma predsa len nerozmyslel.

Nerozmyslel, ale napriek tomu sme sa zakecali, a on mi vyjavil ako nerád vyjednáva o cene, že mu to nejde, pretože tam odkiaľ je (Dharamsala na severe) sú ceny fixné, že to tu nemá rád, že sem chodí stále viac a viac Indov a to nie je dobré pre business, pretože nie sú zvyknutí na ženy v bikinách a potom ich očumujú... keď som uvidela svoj bus, tak som sa rozlúčila, ale pán po duševnom boji ktorý na ňom bolo krásne vidieť rozhodol že mi teda dá tie sukne za Rs 400 což bola cena ktorú som mu navrhovala. Tak som tentoraz otočila ich zákernú taktiku proti nim, pretože obvykle sú to predajcovia kdečoho ktorí sa rozhovorom snažia človeka si omotať aby potom kúpil prvé posledné.

Nečakaná zastávka ale spôsobila že som do busu naskakovala skoro za jazdy, a navyše šiel len do Chaudi, ale tam som splavne prestúpila na ďalší do Margao, a v Margao som si vystála frontu na nonstop lístok do Panaji, nastúpila do autobusu ktorý mal dokonca sklapovacie sedadlá, a okolo tretej som už stála v Panaji na autobusovej stanici a pýtala sa kdeže je Paulo office, odkiaľ mal odchádzať môj autobus do Hyderabadu.

Kancelária nebola ďaleko, ale osoby v nej mi odmietli uschovať batoh kým sa pôjdem vycikať a kúpiť si vodu a niečo na zub, tak som si kúpila hrozno s batohom na chrbte a skonzumovala ho v parku neďaleko. Tam som si tiež odskočila, a desať minút po pol štvrtej som prešla cez kanceláriu na druhú stranu aby som nastúpila do pristaveného autobusu.

Predtým som ale musela odložiť batožinu, ale vodiča nikde, tak som tam stála na tej prašnej ceste v plnom slnku jak pako kým dorazil, otvoril kufor, ja som tam osobne hodila svoj batoh a ruky plné kdekých cestovných potrieb som zapadla do svojho sedadla č. 5.

Autobus stál takú nekresťanskú sumu okrem iného preto že to bolo A/C Volvo, ale teda bus do Bangalore bol oveľa pohodlnejší. Netrvalo dlho a chalan predo mnou usúdil že si chce sklopiť sedadlo, a ač si ho potom vytiahol tak ja som pochopila že noc bude zlá - môj priestor na nohy bol viac než obmedzený.

Pred večerou púšťali videoklipy, a po večeri pustili film - No Entry - z ktorého som nerozumela ani mäkké F. Podľa smiechu okolosediacich som pochopila že to asi bude hrozne vtipné, bohužiaľ v hindi. Zato som sa zoznámila so svojim okolím - sedeli okolo zástupcovia Infosysu, Satyamu a Computer Associates. Možno keby som hľadala tak sa nájde aj Wipro či TCS...

Noc bola presne tak hrozná ako som čakala- miesta na nohy málo, za mnou chrápal Ind úplne príšerne, a keď náhodou prestal tak začalo revať dieťa čo sedelo za ním... napodiv sa mi nejak podarilo miestami spať, a o siedmej ráno, keď nás zobudila antialkoholová prehliadka, som bola rada že je noc za mnou.

Lenivý deň na pláži

Ráno ma prišla vyzdvihnúť Monica okolo deviatej, že sedia v reštaurácii a dávajú si kafe, tak som sa obliekla, umyla si zub a vyrazila za ostatnými - prvý (a posledný) krát v krátkych šatách.

Šli sme až za Cafe Cuba do podniku kde Samuel býval pri svojej prvej návšteve Palolem, pamätal si tam čašníka (ktorého z neznámeho dôdovu volal Roberto) a sendvič ktorý vyhlasoval za úžasný. Čašník s nami žartoval, ale sendvič som si nedala - mali len syrové, vegetariánske alternatívy.

Po raňajkách, s ktorými sme skončili okolo dvanástej, sme pred vedľajšou reštauráciou obsadili lehátka, ja som sa šla prezliecť, a keď som sa vrátila tak to bolo práve včas aby som s ostatnými šla do vody a zahádzať si frisbee. Potom sme sa striedavo opaľovali a chladili vo vode, až som sa o jednej rozhodla že už mam parenia sa dosť, šla som si zaliezť a dojedla som svoju polku melónu.

Poobede som sa vrátila za ostatnými, ešte sme sa spláchli a povegetovali... pred západom slnka sme sa stiahli domov, sledovali ho každý zo svojej chatky a po sprche sme s dievčatami vyrazili obhliadnuť čo nám môžu ponúknuť miestne obchody.

Bolo toho celkom dosť, ale ceny prispôsobené turistom a nie chudobným pracujúcim z Hyderabadu, a tak sme toho veľa nekúpili - Sonia šaty a ja jedny náušnice. Síce sa mi páčili dve sukne divých farieb, ale 650 rupií som za nich nebola ochotná zacvakať, a tak som odišla s prázdnymi rukami.

Na večeru sme zasadli do pizzerie na skutočnú pizzu (ač ja som si dala kura s bylinkami - nebolo zlé, ale mohlo byť aj dopečenejšie), a skonzumovali jedlo jedným okom pozerajúc na Shreka 2. Po večeri sme sa pre zmenu prešli, vyčkali na krátke obdobie medzi dvoma výpadkami prúdu a po pláži prešli zasa domov. Monica ten večer stúpila do kravského exkrementu už dvakrát, tretie stretnutie nebolo zapotreby.

Príchod rodiny

Ráno som sa po včerajšom budíku nijak nenaháňala, pomaly som vstala, dala si raňajky hneď vedľa, a s knižkou sa vyvalila na pláži hneď pred svoju chyžu. To som vlastne zabudla zmieniť, že som svoj Odessa file vymenila za Jeffreyho Archera u predavača second-hand kníh, ktorých je po celej Kerale a Goa viac než dosť, takže už som sa vyvalila s Kane and Abel.

Tam som zotrvala až do obeda, a bohužiaľ bola odchytená predavačkou bižutérie ktorá sa potulovala po pláži. Musela som uznať že ich taktika je skvelá - začnú sa s človekom rozprávať akoby nič, a len náhrdelníky v ich rukách nasvedčujú tomu že ich náhly záujem nebude úplne nezištný.

Keď sme spolu kecali tak 10 minút tak mi začalo byť jasné že zrejme niečo budem musieť kúpiť, a tak keď mi začala ukazovať tie hrozné nekvalitné krámy tak som len uvažovala ktorý z nich by tak mohol byť buď aspoň k nejakému marginálnemu úžitku, alebo aspoň lacný. Nakoniec som si vybrala náramok na členok za ktorý som vyvalila nehoráznych 50 rupií a mala pocit že teraz už môžem s čistým svedomím povedať všetkým plážovým predavačom aby odpálili.

Na obed som si zašla na net a do zeleniny kúpiť melón, z ktorého som polovicu skonzumovala na terase svojej chatky a potom sa pre zmenu na chvíľu natiahla.

Okolo tretej som sa rozhodla ísť pozrieť pod vodu. Vzala som teda potápačské okuliare a vyrazila.

Prvé čo som si všimla bolo že je odliv, a voda je ozaj nízko, a teda by bol vhodný čas ísť sa prejsť na ostrov. Najprv som sa ale mrkla pod vodu - tam samozrejme bol len zvírený piesok a nič viac, tak som vymenila okuliare za foťák a sandále a po tom, čo som sa uistila smskou že Tore a Monica ešte chvíľu neprídu pretože majú nejaké nečakané komplikácie som vyrazila na svoju veľkú výpravu.

K ostrovu som prešla po mori bez toho aby som si zamočila čo i len spodný diel plaviek, a stranou privrátenou k pláži som sa po kameňoch vybrala ho obísť. Podarilo sa mi dôjsť až na cíp, ale tam ma strmý zráz donútil pokračovať cestičkou vnútrozemím. Tá sa tu a tam vynorila na pobrežie, a keďže slnko už bolo dosť nízko výhľady boli veľmi pekné. Cestou som stretla pekných pár ľudí, z toho jedného bez topánok a keď som mala k tejto veci poznámku tak konštatoval že to ozaj nebol dobrý nápad a že sa m do päty zabodol tŕň.

Cestou na pevninu som už musela vyzuť topánky a byť pekne opatrná, pretože už bol zasa príliv, ale podarilo sa mi zachrániť seba aj foťák pred nejakou väčšou škodou. Keďže bolo voľno, Republic Day, pláž bola plná Indov ktorí hrali kriket, hádzali si frisbee či sa namáčali (maximálne tak po kolená) vo vode. To bolo najsrandovnejšie, pretože do toho mora liezli tak ako ležali a bežali v rifliach, sárí, no proste v hocičom čo zrovna mali na sebe.

Keď som sa vrátila, nemala som žiadny zmeškaný hovor od Toreho, tak som sa šla veselo osprchovať, a keď som sa vrátila, už tam bol - dva zmeškané hovory z neznámeho čísla. Zavolala som, a zdvihol to Tore, tak som im vysvetlila kde som a vyrazila im naproti.

Šťastne sme sa stretli, našli im ubytovanie v dvoch chatkách rovno na pobreží za Rs 350/noc, ubytovali sa a vyrazili na večeru, pretože ostatní celý deň nejedli, a ja som mala na obed len melón což teda nie je veľa.

Usadili sme sa na pláži, objednali si pre zmenu morské potvory a kecali čo nového v Hyderabade... okolo deviatej sme už ale boli všetci pekne spaví, a tak sme sa po krátkej prechádzke rozlúčili a zaliezli. Ja som ešte mala snahu čítať, ale výpadok prúdu ma z toho vyliečil, a tak som si len umyla zuby v zvyšku vody, flusla z terasy a potme (napätie postačovalo len na to aby bolo vidno drôtik žiarovky, ale inak nič) zaliezla spať.

Deň rozlúčenia

Nadišiel deň Tomášovho odletu.

Vymenili sme si teda predmety ktoré majú ísť domov a ktoré majú zostať v Indii, dali si raňajky v Palolem Beach Resort, a keďže ako obvykle trvali dlhšie než sme čakali, na prechádzku k ostrovu už nezostal čas...

Keďže lietadlo do Mumbai malo letieť o 15.45, zhodli sme sa že by sme mali vyraziť okolo jedenástej - cesta trvá približne dve a pol hodiny tak aby sme mali rezervu.

Ako sme povedali tak sme aj urobili, a o jedenástej sme už sedeli v buse smer Margao. Tam sme s viac šťastím než rozumu našli stolík Vasco Nonstop, kúpili si lístky, a skutočne nonstop po diaľnici nás bus vyhodil až pri letisku chvíľu po jednej a výrazne skôr než sme čakali.

Prešli sme teda diaľnicu (našťastie nepríliš používanú) a šli sa spýtať k okienku Air Deccan, ako stojí Tomášov let.

A dozvedeli sme sa že skutočne stojí - namiesto 15.45 poletí až o 19.00.

To nás zaskočilo, a tak sme sa aspoň spýtali či už môže Tomáš na checkin aby nás zbavili batohu. Ten ale otvárali až o druhej, tak sme si počkali, a potom Tomáš šiel dnu (mňa ako nepasažiera do haly nevpustili), a nechal tam batoh síce neoficiálne, ale predsa. Vraj ho chceli upovedomiť, ale na české číslo nemohli...

V novonadobudnutom čase sme sa rozhodli navštíviť Vasco da Gama a dať si tam nejaký obed. Vzali sme si predplatený taxík a nechali sa vyložiť pri stanici, aby som aspoň vrátila svoj lístok, a tiež sme si nechali ukázať reštauráciu.

Lístok som šťastne vrátila (a zistila že poplatok za storno stúpol na Rs 40), a po tom čo sme sa prešli "dentrom" sme usúdili že Vasco je poriadna diera, a nemajúc Lonely Planet sme si na základe vizuálneho zhodnotenia vybrali na obed reštauráciu Adarsh.

Tam sme si dali noodles, ktoré boli celkom v pohode, kúpili skvelé hrozno, a uvažovali čo ďalej.

Pre začiatok sme sa prešli po meste, ale jednak bolo cez obed všetko zatvorené (to bude to portugalské dedičstvo), a okrem toho tam aj tak nič nebolo. Jediný skvelý nápad čo som dostala bolo že tam vyberiem nejaké DVD čo by som poslala domov nech všetci vidia, ale obchody s CD sme našli len dva, a v jednom DVD vôbec neviedli, a v druhom mali také divoké, že som sa neodvážila to kúpiť. Zato Tomáš kúpil Mullerovi film o ceste mladého Inda do podsvetia zapodievajúcim sa pornopriemyslom v Zurichu za účelom pomsty zasamovraždenej mladomanželky...

Zadúfali sme teda že snáď bude nejaký obchod na letisku, a z nedostatku lepšej činnosti sme sa autobusom odobrali na letisko. Tam Tomáša ubezpečili že o siedmej celkom určite odletí, ale keď raz prejde check-inom, tak už ho nepustia von z letiskovej haly, a mňa nepustia zas dnu...

...a tak sme zjedli hrozno, a potom Tomáš rozhodol že ma odprevadí k diaľnici na autobus aby som necestovala až tak neskoro, a potom teda pôjde na ten checkin. Šťastie že nadväzujúci let do Milána mal až o druhej ráno, takže toto nemilé meškanie nebolo zas také nebezpečné.

Pri diaľnici sme sa teda rozlúčili, ja som nasadla na autobus a odišla. Cestou som ešte skúsila napísať Freedomovi či náhodou nemá čas ísť Tomáša vyzdvihnúť na letisko, pretože doma sú rekordné kosy, ale odpoveď prišla až neskôr a samozrejme mal nejaky meeting.

Bus do Margaa bol courák, takže to trvalo pekne dlho a obišli sme všetky dediny po ceste... a v Margao som sa dozvedela že už nejde žiadny priamy bus do Palolem, a tak som musela najprv do Chaudi.. a tam som sa pre zmenu dozvedela že už nejde žiadny bus do Palolem, takže mi zostala len rikša.

Odmietla som ponuky že ma do Palolem za púhých Rs 25 zvezú na motorke, a radšej som sa prešla do Chaudi, kde som chytila rikšu síce za Rs 40, ale aspoň som sa nemusela báť o vlastný život.

Do Palolem som teda dorazila okolo ôsmej, a zasadla na internet aby som podala domov spravu ze som ziva a zdrava, a uploadla nieco na blog... no a potom som si kúpila ako správna osamelá žena chipsy a colu a strávila večer pri Revízoroch.

Palolem

Ráno sme si prispali, dali raňajky tentoraz v Brown Bread doporučenom Lonely Planet, kam sme síce museli kúsok šlapať, ale boli sme za to odmenení dobrými raňajkami a pohľadom na vedľajší stôl, kde sa osadenstvo napájalo nejakým príšerným (nepochybne veľmi zdravým) bylinkovým dryákom sýtozelenej farby.

Cestou z raňajok sme sa zastavili v cestovke aby sme mi obstarali lístok na cestu domov. Obecne som sa informovala už včera a bola zdesená, pretože zaňho pýtali nehoráznych 850 rupií. Vezmúc do úvahy vývoj s lístkom na vlak som ale nemala na výber, a tak som mala za úlohu kúpiť tri lístky - pre seba, Toreho a Monicu.

Keď som sa spýtala na situáciu, dozvedela som sa že na nedeľu už je voľné len "sofa", což znamená posledné sedadlá ktoré sa nedajú poriadne sklopiť. Na to som sa po ceste z Bangalore necítila, a tak som sa rzohodla Palolem opustiť už v sobotu, ale na normálnom sedadle. Tore s Monicou uprednostnili jedeň deň navyše na pláži, a tak som kúpila dva lístky na nedeľu a jeden na sobotu.

Po úspešnom nákupe sme sa pre zmenu odpratali na pláž, kde sme si zaplávali, vyschli a rozhodli sa ísť pozrieť na ostrov ktorý sme si včera vyhliadli. Vzali sme teda topánky a foťáky, a vyrazili.

Cestou sme odfotili asi tak sto obrázkov kingfishera, ale keď sme došli k prechodu na ostrov tak vyšlo najavo že situácia nie je priaznivá a budeme musieť vyčkať na odliv.

Výlet sme teda nechali na stredu ráno než pôjdeme na letisko, a namiesto toho sa natiahli v chatke - ja pospať si a Tomáš prebrať svoje fotky tak aby sa mu zmestili na pamäťové karty.

Prebrali sme sa na to že máme hlad, a tak sme sa spláchli v mori, a vyrazili sa prejsť po meste, najprv pozrieť čo majú v obchodoch, a až bude prijateľná hodina tak niečo zjesť.

Obchody sme zhliadli, ale rozhodla som sa nechať nákupy na neskôr, až príde Monica a Sonia, u ktorých sa nepochybne dočkám väčšieho pochopenia než u Tomáša, ale neodolala som sa nespýtať na koženú tašku, začali sme jednať... a nakoniec sme opustili svoje pozície ja na 500 rupiách s pocitom že neviem či to teda predsa len chcem za tú cenu, a predavač spustil z 1200 na 650 a volal ma naspäť aspoň trikrát. Rozišli sme sa s tým že až si to rozmyslím tak sa vrátim, ale cestou naspäť to bol on kto na mňa zakričal, a nakoniec sme sa teda dohodli na Rs 550, a ja som sa stala hrdým vlastníkom zelenej semišovej tašky s Óm.

Na večeru sme si sadli tentoraz na pláž, a vzhľadom k tomu že to bola naša posledná spoločná večera tak som sa odviazala a dala si krevety... ňam ňam. Doma sme potom vypili klokana ktorého sme so sebou vozili už dva týždne, a po toľkej dobe abstinencie ma načisto dorazil.

Príchod do Palolem

Prebudili sme sa okolo siedmej na to že autobus zastavil. Šli sme teda vykonať rannú toaletu, a pomaly sme začali venovať pozornosť dianiu okolo seba...

...a zistili sme že sme minuli mesto zvané Karwar (to je teda ďalší obvyklý problém pri cestovaní autobusom, zistiť kde sme to vlastne zastavili. Obvykle najviac nápomocné bývajú vývesné štíty obchodov, kde, ak náhodou nie sú v hindi či inom miestnom jazyku, často býva adresa vrátane mesta), a po konzultácii Lonely Planet vyšlo najavo že sa nachádza južne od Goa, a teda sa pohybujeme po pobreží na sever.

To sa nám veľmi hodilo, pretože pláž Palolem, kam sme mali namierené, je celkom na juhu, a teda máme dobrú šancu že pôjdeme cez Chaudi, ktoré Lonely Planet zmieňovalo ako hlavné východisko pre Palolem. Dotázali sme sa teda našich susedov, prehodili pár teplých slov s vodičovým asistentom, a skutočne, zanedlho nám oznámil že je čas vystupovať.

Tak sme teda vystúpili a ušetrili si tým trojhodinovú cestu do Panaji, a trojhodinovú cestu naspäť z Panaji na juh do Palolem. Namiesto toho sme na prekvapivo modernej autobusovej stanici Chaudi/Canacona vďaka prehľadným tabuliam s destináciami autobusov rýchlo identifikovali autobus do Palolem, a o desať minút sme už stáli na hlavnej ulici v Palolem.

Pobrali sme sa rovno k pláži, a tam odbočili vpravo, keďže sa tam podľa Lonely Planet mali nachádzať kokosové chyže, kde sme sa mienili ubytovať. Chyží bolo nepreberne, a tak sme ich postupne navštívili, zhliadli, zistili ceny, a nakoniec sa rozhodli pre jednu takmer na pláži vedľa kostola, ktorá si nás získala cenovou politikou - Rs 250 na deň bola najnižšia cena s akou sme sa stretli.

Naše ubytovanie ale malo jeden háčik (alebo dva, ako sa to vezme). V našej chatke totiž niekto býval.

Súčasní obyvatelia ale mali odísť o dvanástej, a majiteľ nám ponúkol aby sme si nechali zatiaľ batožinu v inej izbe ktorá je voľná, a potom sa môžme presťahovať do chatky. Chatka stála na kuracích nožkách a bola zhotovená prevažne z preglejky, bambusových tyči, strechy z palmových listov (na ktorých bol za účelom zabránenia vstupu vody elegantný modrý igelit) a záclony ktorá zakrývala "okná" tvorené bambusovou mrežou. Podlaha bola z dosiek a chvíľu nám trvalo kým sme si zvykli že sa prehýba pod každým krokom. K chatke patril ešte balkón s dvoma stoličkami a stolíkom, a dnu potom už len posteľ a moskytiéra.

Druhý háčik bol, že kúpeľňa je spoločná za kostolom... ale s tým sme sa ľahko vyrovnali a tak sme zhodili batohy, a vyrazili sa konečne najesť.

Raňajky sme si dali u Brendona vedľa, ale neboli sme očarení... a tak sme sa prezliekli do plaviek a šli okúsiť more. To bolo oveľa kľudnejšie než vo Varkale, a malo postupný dlhý vlez, takže po pekných pár metroch prechádzky sme mali vodu ešte stále len po pás.

Zaplávali sme si smerom k ostrovu ktorý sme videli celkom napravo, a zistili sme že to tam vyzerá džungľovito a stálo by to za bližšie preskúmanie. Ukázalo sa ale, že bez topánok ďaleko nezájdeme, a tak sme sa prechádzkou po pláži vrátili k našej chatke (ktorá už teraz naozaj bola naša), osprchovali sa, presťahovali si veci, a keďže bolo po poludní, vybrali sme sa do "mesta" ja zistiť či za mnou niekto príde, a Tomáš či v stredu naozaj odletí.

Internetu bolo všade plno, a tak sme zapadli do prvej ustanovizne, a ja som si s radosťou prečítala že za mnou vo štvrtok zavítajú Tore, Monica, Samuel a Sonia. Tomáš s nemenšou radosťou zistil že jeho let je potvrdený a nič nenasvedčuje tomu že by v stredu neodletel. Ja som sa ešte rozhodla pozrieť, či by sa nenašiel nejaký pekný vlak do Hyderabadu, pretože som nemala najmenšiu chuť opakovať zážitky s busom z Bangalore.

A vida, vlak sa našiel! 6.50 z Vasco da Gama, 5.20 Hyderabad. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu keď som videla, že na sobotu sú dokonca voľné miesta! Celých 17! Keď teda Tomáš šťastne zmenil peniaze, spýtala som sa či náhodou nerobia tiež rezervácie vlakov, a dostalo sa mi pozitívnej odpovede. Keď som im ale prezradila že je tam len 17 miest voľných, bolo mi povedané že v takom prípade nie je isté že lístky dostanú, pretože na stanicu treba ísť až do Margao, a chodia len ráno, takže najskôr zajtra ráno. Rezervácie teda robia len keď je voľných 100 a viac miest.

Tak som sa rozhodla vyraziť do Margao sama a teraz, aby som si teda ten lístko kúpila hneď.

Tomášovi som síce hovorila že sa cítim svojprávne a nemusí so mnou ísť, ale napriek tomu sme osviežení Colou okolo druhej nasadli na autobus smer Margao.

Cesta trvala hodinu a pol klasickým indickým tempom - zastávka na každom rohu kde niekto zamával, nápis 11 standing len pre srandu králíkom a pre zmenu teplo... ale podarilo sa nám dostať sa do Margaa, tam sme nasadli na miestny bus a vyrazili smerom k vlakovej stanici.

Na stanici sa nám ledva podarilo vystúpiť aký bol ten bus plný, a navyše keď sme nakráčali do Reservation office, prvé čo nám udrelo do očí bol krásny nápis "Communication failure, sorry for inconvenience".

Vyšlo najavo že systém nefunguje, a bude fungovať až o pol šiestej, což znamenalo dobrú hodinu a pol čakania... no ale keď už som raz prišla, tak sa mi nechcelo sa vracať s prázdnymi rukami a nebodaj prísť znovu, tak sme sa rozhodli počkať.

Čakanie sme trávili v príhodne umiestnenom internet café čítaním Dilberta a konzumáciou kešu orieškov. Tomáš sa potom vybral na výzvedy a vrátil sa s informáciou že systém už nabehol, a tak sme šli opäť skúsiť šťastie.

Vybrali sme si najkratšiu frontu - special counter - ktorá sa ale ukázala najpomalšie postupujúcou. Najprv ju vpredu zdržovala skupina čínsky čínsky vyzerajúcej mládeže ktorá tam niečo veľmi zložito riešila s osobou za okienkom, a potom samozrejme každý z pred nami stojacich Indov mal plnú žiadanku osôb a k tomu ešte nejaké špeciálne formuláre...

No ale nakoniec sme sa dostali aj my na rad, kúpila som za 310 rupií lístok do Hyderabadu, a osoba mi (zrejme majúc skúsenosti s turistami) zdôraznila, že odchod vlaku je o 6.50 z Vasco da Gama.

A vtedy mi to došlo.

6.50 RÁNO!!!

No ale už bolo neskoro. Okamžite mi bolo jasné že tak skoro ráno sa do Vasco da Gama, vzdialeného dve a pol hodiny z Palolem asi ťažko dostanem, a navyše to znamenalo že vlak ide skoro 24 hodín... a to som nebola ochotná absolvovať.

Rovnako som ale nebola ochotná stáť znovu tú samú frontu, a tak som si lístok nechala s tým, že ho vrátim v stredu vo Vasco keď pôjdem Tomáša odprevadiť na letisko.

No že som sa cítila ako totálny debil ani snáď nemusím zdôrazňovať.

Vzali sme teda rikšu na zastávku busu, a keď prišiel skoro plný tak sme si uvedomili čo za blbosť sme spáchali. Kus cesty sme teda museli stáť, a do Palolem sme dorazili okolo ôsmej v stave naprostého psychického aj fyzického vyčerpania s jedinou túžbou - jesť!

Reštauráciu sme vybrali na základe dosť zavádzajúceho kritéria - keď sú tam ľudia, tak to zrejme nebude úplne nejedlé. Skončili sme v prvej reštaurácii na pláži naľavo, a ač bola úplne plná, nebola to dobrá voľba.

Ja som si objednala kuracie cestoviny a Tomáš nejaký vegetariánsky špíz, a k tomu Colu a minerálku.

Colu doniesli asi po 10 minútach, a minerálky (v Indii to teda znamená neperlivú stolovú vodu) sme sa napriek urgencii u čašníka nedočkali. To nás mierne rozladilo, a tak sme zavolali čašníka že teda zaplatíme tie Coly a ideme, pretože nás to už nebaví (to už sme tam boli ignorovaní dobrých 45 minút ak nie dlhšie). Nato čašník samozrejme mal sto ospravedlnení, vraj si myslel že vodu chceme až s jedlom a že už je to všetko hotové... no keby som to chcela až s jedlom tak to asi dvakrát neurgujem.

Jedlo nakoniec nebolo zlé, v mojich cestovinách bolo viac kuraťa ako cestovín a Tomášov špíz tiež nevyzeral zle.. a dočkali sme sa aj vody :)

Dorazení zbytočným výletom do Margao a predošlou nocou v príšernom buse z Bangalore sme doma len zastrkali sieť proti moskytom a polomŕtvi zaľahli do postelí.

Z Mysore do Bangalore

Ráno sme sa zobudili na budík, pretože sme si ešte chceli ísť vyfotiť trh v dennom svetle.. a tak sme sa dobalili, a vyrazili za svojím cieľom.

Trh sme vyfotili, najviac nás zaujali samozrejme predavači práškových farieb divých odtieňov, predavači banánových listov, a kvety navlečené na šnúrke... no ale samozrejme bolo naokolo hlavne plno zeleniny, korenia, ovocia, byliniek a podobných klasických trhových predmetov.

Z trhu sme zamierili naspäť domov aby sme si vzali batohy a tentoraz už naozaj sa premiestnili na stanicu a stihli vlak do Bangalore. Cestou sme sa ešte zastavili po koláč na raňajky ktorý sme v izbe zjedli, a potom už nasledoval len check-out a cesta na stanicu.

Vlak sme šťastne stihli a pred jedenástou sme sa usadili na naše miesta spolu s tibetskou famíliou (ovšem v civile) a mladým indickým párom. Pani v pokročilom stupni tehotenstva celú cestu strávila buď blitím z okienka a úvahami či vlak nebude zvonku príliš znečistený, alebo prechádzkami na toaletu. Jej manžel nevyzeral že by ho to príliš vzrušovalo, a ani asi nepredpokladal že keby ju nechal sedieť po smere jazdy tak by sa situácia nejak zlepšila. Tibeťania naopak mali žalúdky silné, a tak si dali na obed sáčkovú polievku – konzumovanú ovšem za sucha bez vody, a ešte si do toho drsne nadrobili korenie a pridaného sáčku... no proti gustu žiaden dišputát.

Do Bangalore sme dorazili načas niečo pred druhou, a tak len čo sa nám podarilo sa vyslobodiť zo stanice, namierili sme si to na ulicu lemujúcu autobusovú stanicu aby sme v niektorej z tam sídliacich cestoviek zakúpili na večer lístky do Goa.

Cestovky sme našli ľahko, skutočne tam bola jedna na druhej, a tak sme si vylosovali prvú ktorá nám prišla pod ruku (usúdila som že aj tak budú všetky predávať lístky na jeden a ten istý autobus, ako to tak býva v Hyderabade a ako to bolo aj v Rajasthane...), a dozvedeli sa že sleeper do Goa už na dnes nemajú. Tak sme napriek vyššie zmienenej poučke zašli do ďalšej, a vida, lístky sa našli! Zaplatili sme teda Rs 450 každý, zanechali batohy v cestovke a odprisahali že o šiestej tam budeme nastúpení a pán nás odprevadí na autobus, ktorý má odchod o pol siedmej.

Medzičasom sme sa rozhodli zájsť sa niekam najesť, a potom navštíviť botanickú záhradu. Najesť sme sa zaváhaní rozhodli v KFC, pretože sa nám nezdal žiadny z podnikov pri autobusovej stanici... po KFC nasledoval koláč v Bariste, a potom už teda cesta do botanickej záhrady rikšou.

Tam zrovna prebiehala akási výstava, a tak tam bolo zhromaždené snáď celé Bangalore... napriek tomu sme sa pokochali výhľadom na nič z kopca, omrkli zvonku skleník v ktorom bola zmienená výstava ananžovaných kvetov, ale prúdiace davy nás odradili od jej bližšieho preskúmania, videli sme tiež bonsajovú záhradu, ktorá ale ešte zjavne potrebuje nejaké zásahy a skončili pri lotosovom jazierku. Lotosy ale boli len v puku, zato tam krásne pochodovali po nich vtáci...

A to už bol čas sa pomaly vrátiť, a tak sme došli k východu a mávali na rikšu. Rikše síce tentoraz, na rozdiel od našej poslednej návštevy Bangalore zastavovali, ale keď sme im prezradili kam chceme ísť tak krútili hlavou a zasa odchádzali. To som naozaj nepochopila, pretože v Hyderabade nás často nechcú vziať, ale zásadne kvôli tomu že by to bolo príliš blízko. Toto ale nebol ten prípad, a tak doteraz neviem čo sa im na nás vlastne nepáčilo.

Keď už sme to chceli už-už vzdať a zistiť aký autobus by nás zaviezol na autobusovú stanicu, podarilo sa nám odchytiť rikšu! Vzala nás dokonca presne pred našu cestovku, kde už nás vyhliadal netrpezlivý agent. Vyžiadali sme si ešte čas na toaletu a nákup vody, a keď sme všetko šťastne vykonali, nahodili sme opäť batohy a pán nás odviedol k autobusu.

Bola to tak desaťminútová prechádzka, a keď sme tam došli, chlapík nám vystavil „boarding pass“ a požiadal o tip Rs 50. To nás ako obvykle znechutilo, a tak sme mu dali dvacku a poslali ho kade ľahšie.

Keby som bola vedela čo za lístky nám predal, tak mu dám tak akurát jednu poza uši.

Keď sme totiž naložili batohy do kufru (najprv sme ale museli počkať kým bol spokojný indický organizátor výletu pre seba siedmich kamarátov, ktorý hystericky všetkých žiadal aby skontrolovali či ich batohy sú naložené – akoby sa tam mali kde prepadnúť....) a nastúpili do autobusu, zistili sme že máme sedadlá úplne vzdau (to som ale čakala), a navyše to nie je žiadny sleeper.

Sedadlá boli síce pohodlné a sklapovacie až do úplne horizontálnej polohy, ale nebol to sleeper za ktorý sme zaplatili. Nezostalo nám ale než sa s tým nejak vyrovnať...

Vyrazili sme načas, a keďže vodič nejavil snahu zapojiť malé lampičky na čítanie, čoskoro sme nemali veľmi na výber než sa sklopiť do spacej polohy a spať.

To ale nebolo zas tak jednoduché. Moje sedadlo bolo najeké pokazené, a síce sa dalo sklopiť, ale našikmo, takže sa všade kde boli nejaké spoje objavovali poriadne diery. Jedna z nich sa mi stala osudnou keď som si ničnetušiac natiahla nohy, a pri jednom z poskokov ktoré autobus až príliš často konal sa mi palec ľavej nohy zasekol medzi sedadlo a priestor na nohy... zakvílila som hrozne, a chvíľu mi trvalo kým som sa vyslobodila... a potom som už len sledovala ako mi noha opuchá. Keďže sme totiž boli vzadu, všetky hrboly sme cítili dosť silne, a naše sedadlá mali tendenciu sa pri nadskokoch sklapovať o dobrých 20 cm. Spánok teda veľmi neprichádzal do úvahy, a tak som si aspoň pustila nejakú hudbu a zakaždým keď som cítila že poskočíme som zdvihla hlavu aby som si zachránila krčnú chrbticu.

Z Mettupalayam do Mysore

Skutočne sme vstali o pol šiestej, zbalili sa a vyrazili do tmavého rána.

Okolo šiestej sme šlapali k stanici, a zanedlho bolo jasné že nejaký vlak rozhodne pôjde, pretože na tú hodinu tam bolo neobyčajne rušno. Všade samé džípy, autobusy, Indovia nabalení...

Namierili sme si to teda k Reservation Office s úmyslom spýtať sa na lístky, čo som považovala len za formalitu. Stála tam rada tak troch ľudí tak som sa s kľudom zaradila a čakala. Nápis za okienkom „662 is FULL“ som nevenovala pozornosť, a nepredpokladala že by sa to vzťahovalo na nás.

Ale sa vzťahovalo. Po chvíli mi to predsa len nedalo, a keď som si porovnala 662 s číslom vlaku do Ooty uvedenom na stene, s hrôzou som si uvedomila že akosi súhlasí. A že my zrejme do Ooty nepôjdeme. Donútilo ma to tiež sa zamyslieť nad presnosťou môjho printoutu z netu, kde bolo číslo vlaku úplne iné – zrejme preto sa mi na nete ten vlak nepodarilo nájsť.

No ale optimisticky som pristúpila k okienku aby som si na vlastné uši vypočula že miesto nie je, a dokonca poobedňajší vlak, ktorý sa tiež spomínal na mojej skvelej internetovej stránke je už tiež minulosťou. Na moju otázku čo vlak naspäť v nedeľu večer mi bolo doporučené vyčkať do ôsmej, kedy otvára booking office, a zodpovie podobné dotazy.

S pocitom že keby sa mi ten milý a ochotný recepčný zo včera, ktorý nás ubezpečil že nemusíme na stanicu pretože lístky sa vopred aj tak nepredávajú, dostal do rúk tak asi umrie nejakým veľmi bolestivým spôsobom (ako sme si zvykli sa vyhrážať v Hyderabade z dôvodu nedostatku nožov – zabiť lyžicou, a keď chceme obeti poskytnúť nejaké to milosrdenstvo, tak rýchla smrť vidličkou), a nadávala si že som bola tak lenivá a neurobila tých päť krokov na stanicu.

V rámci núdzového plánu sme odkráčali na autobusovú stanicu, kde sme identifikovali bus do Ooty – ktorý bol narvaný na prasknutie. Rýchlym dotazom sme zistili že ďalší ide už za štvrť hodiny, a tak sme sa rozhodli do tohto netrepať, a civilizovane počkať.

Kým sme civilizovane čakali, spýtali sme sa informátora akože je to s prípadnými autobusmi do Mysore, kam sme mali namierené z Ooty, a dozvedeli sa že ide jeden o ôsmej, ale ide sedem hodín a stejne cez Ooty. Prípadne sa vždy môžeme vrátiť do Coimbatore, ale ako dlho trvá autobusom z Coimbatore cesta do Mysore, to už informátor v Mettupalyam nevedel.

Vyčkali sme teda príchodu ďalšieho autobusu do Ooty, a zhrozili sa. Autobus ešte ani nestihol zacúvať k nástupišťu, a už sa k nemu hnalo aspoň dvadsať Indov, ktorí doňho priebežne naskákali, takže než bol cúvací manéver ukončený, väčšina sedadiel bola obsadená. Tie voľné rýchlo obsadili indické ženy, pre ktoré je predsa len trošku zložité v sárí naskakovať do autobusu, ale o to šikovnejšie sa vedia predbiehať vo fronte. Než teda fronta preriedla, všetky miesta na sedenie boli obsadené, všetka tráva ktorú z neznámeho dôvodu viacero cestujúcich prepravovalo do Ooty bola naložená na streche (majitelia ju tam vyniesli po rebríku vzadu na autobuse na hlave, to sme celkom čumeli...), a my sme boli naprosto znechutení a rozhodnutí ísť teda radšej normálne do Coimbatore než na stojáka tri hodiny do Ooty.

Nastúpili sme teda do autobusu do Coimbatore, SADLI si, uložili batohy dopredu, a o hodinu už sme vystupovali na Town Bus Stand v Coimbatore. Tam sme za pomoci miestnej devy našli v poradí už tretiu autobusovú stanicu s ktorou sme mali v Coimbatore tú česť, lokalizovali autobus do Mysore a nastúpili. Rutinne sme umiestnili batohy dopredu, seba na trojsedadlo za vodiča, ja som si ako obvykle odbehla na záchod, ako obvykle som dobiehala autobus, a ako obvykle sme sa drkotavo pohli vpred.

Cesta to teda bola dlhá predlhá, našťastie autobus nebol až taký obsadený, takže sme väčšinu cesty mali pre seba tri sedadlá a mohli sa na nich rozvaliť – nie že by to zas tak pomohlo. Cestou sme zastavili vodičovi na obed (a nám na záchod – nedá mi pri tejto príležitosti nezmieniť zvláštnosť niektorých indických verejných záchodov pre dámy, a to kóje namiesto kabiniek. Zrejme nejaká obdoba pisoáru... zatiaľ som nenašla odvahu ich použiť, a dúfam že k tomu ani nebudem nútená...), a okolo druhej sme podľa plánu vystupovali z autobusu v Mysore s pocitom že ešte pár minút a zadok nám zrejme už nadobro odpadne.

V Mysore, svete div sa, je rovno na autobusovej stanici, ba priam rovno na mieste kde zastavujú prichádzajúce autobusy, informačná búdka! Tak sme sa teda informovali na autobusy do Goa (dva, o štvrtej a o piatej, oba štátne, oba na sedenie, oba neprijateľné), cestu na vlakovú stanicu a cenu rikše.

Cena rikše je v Mysore zaujímavá vec, pretože sa zdá že všetci taxikári jazdia za fixnú sumu Rs 10. Zvezenie na vlakovú stanicu malo stáť desať rupií, a rikšák ktorý prišiel nám skutočne ponúkol zviezť za Rs 10. S pocitom že som našla nebo kde sa s rikšami netreba dohadovať a kde človek platí neuveriteľne nízku sumu za kvalitné služby sme sa nechali odviezť na stanicu.

Problém nastal ako obvykle s výdavkom. Mala som len päťdesiatku, a keď som mu ju podala, tak mi navrhoval že si ju jako nechá, a bude ma voziť kam len ten deň budem chcieť. To som ja ale nechcela, a uprednostnila som štyridsať rupií v hotovosti. Tak sme sa začali naťahovať, vraj stanica ďaleko... my zas, že prečo potom vykladal že desať rupií, dohoda je dohoda tak teraz nech nevymýšľa. Nakoniec som mu nechala 15 a môže byť rád.

Reservation office v Mysore je zaujímavý tým, že je tam sediaca fronta. Čakajúci proste sedia na stoličkách v radoch, a posúvajú sa o jedno miesto zakaždým keď je odbavený nový zákazník. Tomáša som tam teda usadila, a ja som šla zistiť do Enquiry ako je to so sedadlami či lôžkami na vlaky ktoré sme vytipovali ako vhodné na prepravu do Goa – z Mysore do Arsikere, a z Arsikere do Londy. Dozvedela som sa ale, že ač prvý vlak ešte je možný, druhý je na čakacej listine a nádej že by sme lístky dostali je mizivá. Na zajtra bola situácia obdobná, a tak sme zvolili náhradné riešenie – cestu do Bangalore, a odtiaľ zrejme autobus do Goa. Z Bangalore, na rozdiel od Mysore, by mal ísť kopec súkromných sleeperov a semisleeperov, ktoré by mali byť výrazne pohodlnejšie než štátne kostitrasy.

Kúpili sme teda lístky na zajtra 11.00 do Bangalore, a ja som medzitým vyplnila žiadanky o vlak tibetským mníchom z kláštora niekde v Karnatake, ktorí zrejme latinku neovládali ani omylom, pretože keď sa podpisovali, tak tak učinili krásnymi klikyhákmi. Neskôr sme videli ešte hrozne veľa tibetských mníchov v červených hábitoch, tak neviem čo tu majú za plány. Chystali sa do Hubli, o ktorom som nikdy nevedela a fakt by ma zaujímalo čo tam je takého úžasného že tam musí deväť mníchov.

Zo stanice sme sa presunuli do Gayathri hotel doporučený Lonely Planet, kde sme zhodili batohy a pešo vyrazili k Mysore Palace než nám ho zavrú.

Palác sme našli ľahko (v Mysore majú dokonca smerovky!), ale sme ho museli celý obísť, pretože jediný vchod bol samozrejme z tej najvzdialenejšej strany... no ale sme to zvládli aj bez rikše za obligátnych desať rupií, zakúpili vstupenky za nediskriminačných Rs 20 pre Indov aj NeIndov, vyfotili si palác, odovzdali foťáky, prešli k vchodu, odovzdali topánky a vyrazili na prehliadku.

V paláci bolo značné množstvo kdeakých predkov a potomkov, ale čo ma zaujalo najviac boli krásne stropy z maľovaného skla, a zvláštna otvorená galéria. Tá mala jednu stranu smerom von z paláca nedostavanú ani nijak nezakrtytú, a boli tam lavice či galérie smerujúce na ohradené priestranstvo, kde zrejme predtým prebiehali činnosti vhodné k sledovaniu.

Po prvom paláci sme boli odkázaní do druhého paláca, ten ale vyzeral skôr ako depozitár predmetov ktoré sa nedostali do toho hlavného, a zas raz ma znechutili podivné škvrny v rohoch miestností...

A to už sa blížila šiesta hodina, a tak sme ignorovali predajcov predmetov zo santalového dreva a poponáhľali sa vyzdvihnúť si topánky a foťáky.

Keď sme to všetko šťastne zvládli, rozhodli sme sa že konečne nadišiel čas niečo zjesť. Po konzultácii Lonely Planet sme vybrali Parklane hotel, ktorý mal mať záhradu... čo sa v Indii často nevidí, a tak to samozrejme pritiahlo moju pozornosť.

Hotel sme našli ľahko, a záhradu skutočne mal – krytý dvor bol zo všetkých strán ovešaný kvetináčmi s rastlinami. Jedálny lístok bol bohatý, a tak som sa rozhodla pre grilované prasa. Síce nás varovali že to môže chvíľu trvať, ale nenechali sme sa zastrašiť a napriek tomu sa rozhodli pre jedlá z grilu.

Bravčové bolo výborné, servírované s paradajkou ktorá mala vo vydlabanom otvore sviečku a teda pekne načerveno svietila, a jeho jediný problém bol, že z asi šiestich kúskov dva boli tvorené čistým sádlom – a teda nekonzumovateľné. No ale odhliadnuc od toho to bolo dobré, a dali sme si aj dezert – zmrzlinu s ovocím...

Ale na živú hudbu sme už nečakali, stačilo nám ich počuť ladiť, a pešo sme sa vybrali naspäť do hotelu. Cestou sme ešte zahliadli predavača jackfruitov (podľa slovníka „tropický ázijský morušovitý strom, resp. plody tohto stromu“), a tak napriek varovaniu nórskej turistky že videla ako na to niekto dostal hroznú alergiu a opuchlo mu celé hrdlo sme si jednu porciu kúpili a ochutnali.

Ovocie je dnu rozdelené na také malé oddelenia, v každom je veľké semeno a konzumuje sa biele okolo. Nebolo to zlé, ale že by som to musela mať každý deň, tak to zas tiež nie... no ale mali sme pocit dobrodružstva...

Po ceste sme sa zastavili na trhu, ktorý bol v Lonely Planet veľmi vysoko ohodnotený, a aj v túto nočnú hodinu bol ešte celkom živý. Kdeaké decká sa nás snažili zlákať aby sme sa šli pozrieť na inscence making, a že chcú od Tomáša aby im preložil niečo z češtiny či im s niečím pomohol – musím teda povedať že v Mysore majú na turistov skvelé lákadlá – rikše za Rs 10 „anywhere in Mysore“, tieto podivné žiadosti o pomoc...

Cestu do hotela sme našli prekvapivo dobre, a ešte sme aj zahliadli nejakú procesiu s vozmi ťahanými kravami na ktorých boli obrazy nejakých indických božstiev, sprevádzané veriacimi ktorí niesli neóny za účelom lepšieho osvetlenia ich idolu – generátor k nim musela tiahnuť úbohá krava spolu s vozom s božstvom. Museli sme namakeupovanému Hanumanovi čosi prispieť, ale na jeho tanieriku boli našťastie skoro samé drobné, tak sme sa neodchýlili od zavedeného trendu.

Doma sme sa potom už len natiahli a zmožení skorým vstávaním a nepriazňou osudu čoskoro zaspali.

Z Munnaru do Mettupalayam

Skutočne sme vstali o 5.30 ač ľahké to teda nebolo, a po tom čo Tomáš priznal že mu snáď už nie je tak zle a bol uznaný schopným cesty sme dobalili, zaplatili účet a o 6.20 sme stáli na križovatke čakajúc na autobus.
Spolu s nami tam v rannej kose postávali dvaja iní cestovatelia, pravdepodobne z Izreala, ktorí nám prezradili že teda tiež dostali informácie že bus tadeto prechádza, ale nie sú si tým istí a radšej sa zvezú rikšou do mesta.
My sme sa ale do mesta zviezť nechceli a rozhodli sme sa vyčkať príchodu autobusu na križovatke. A tak sme čakali.

Pol siedmej minulo a bus nikde. Zato nám už začínali pomaly odmŕzať končatiny – ruky s hodinkami sme už pre istotu vôbec nevyťahovali, a napriek tomu že k slovu prišli aj ponožky asi najhoršie na tom boli moje prsty na nohách v sandálach.

Tak sme tam postávali a túžobne vyhliadali bus, a snažili sa nepripustiť si možnosť že by trebárs vôbec nešiel a my sme o tej príšernej hodine vstávali zbytočne. Našťastie miestni existenciu autobusu aj jeho načasovanie potvrdili, a ukázali na prázdnu cestu ako smer príchodu autobusu.

Naďalej sme teda postávali pri ceste, zakúpili nejaké keksy, a k omrzlinám sa začala pridávať bolesť chrbta od nie zrovna ľahkých batohov, ktoré sme si nechali na chrbte aby sme mohli operatívne naskočiť do autobusu. Ale ten stále nikde.

Tomáš teda vyvinul teóriu že Indovia vôbec netušia kedy bus pôjde a poznajú len jednu hodinu – pol siedmej, a tú nám teda oznámili, a podľa neho teda autobus pôjde o pol ôsmej. Tiež sa zamýšľal nad tým prečo Indovia zatiaľ nevynašli cestovný poriadok ktorý by bol vylepený na verejne prístupnom mieste, ale obávam sa že na to som s rozumom krátka. Moja teória je, že Indovia proste milujú kontakt s cudzincami, a teda ich kdeakými zákernými spôsobmi nútia sa s nimi baviť. Preto nikde nenájdeme cestovný poriadok, či nebodaj mapu oblasti – obrali by sme miestnych o skvelú príležitosť si precvičiť neexistujúcu angličtinu, spýtať sa sto a jednu od veci otázku kým sa konečne (možno) dozvieme to čo sme chceli vedieť.

Ale – takmer na náš údiv – ešte nebolo ani štvrť na osem, a zrazu sme na označenej ceste zbadali zadok autobusu ako cúva z niečieho dvoru, a o chvíľu pred nami stál autobus v celej svojej kráse. Tak som si povedala, keby mi tí milí páni v stánku boli povedali že treba ísť vodiča vytiahnuť z postele, tak by som nelenila a šla.

Autobus teda nebol o nič lepší ako ostatné s ktorými sme zatiaľ v Kerale mali tú česť, a za svoje vzali aj naše nádeje že by nezastavoval na každom rohu. Nicméne v meste sme nabrali piatich Izraelcov, ktorých batohy skončili na streche (zatiaľ čo my sme svoje znalecky umiestnili za predné sklo), a vyrazili po serpentínach cez kopce do Coimbatore.

Aj keď cesta bola úzka a plná zákrut, a autobus nepohodlný, pretože mal nízke operadlo ukončené kovovým držadlom o ktoré nebolo možné sa opierať bez nejakej vypchávky, a vypchávku v podobe mikiny som získala až keď sa oteplilo natoľko že som ju mohla bez rizika odmrznutia zhodiť. Táto radostná hodina prišla asi až pred desiatou, dovtedy som sa sústredila na svoje palce na nohách a silou mysle sa ich snažila prekrviť. Našťastie autobus na rozdiel od iných ktorými sme cestovali predtým mal aj okná, a pasažieri boli natoľko pri zmysloch že ich nechali zavreté, tak sme aspoň netrpeli prievanom.

56km za Munnarom sme s autobusom vstúpili do Chinnar Wildlife Sanctuary, kam chcel ísť včera na výlet náš známy americký pár, a hovorila som si že my to teda máme zdarma, pretože cez neho z nejakého neznámeho dôvodu viedla cesta!

Prešli sme teda parkom, a na konci sa podrobili prehliadke, ktorá mi pripomenula prehliadku pri odchode z STC – až na to že pán tentoraz nazrel aj do našich malých batohov. To som zvedavá čo tam chcel nájsť – žeby nejaké zviera? Neviem teda ako sa im v parku páči, pretože jedna z opíc sa veľmi intenzívne snažila emigrovať – cez okienko sa snažila nastúpiť do autobusu a vodič mal čo robiť aby ju syčaním zahnal.

Po tom čo sme opustili jeden park sme obratom vstúpili do druhého, tentoraz Indira Gandhi Wildlife Sanctuary... to teda neviem čo je to za národný park keď tade párkrát denne prejde linkový autobus. Hlavne že všade boli nápisy aby sme boli ticho, nesmetili, nenosili výrazné farby a pohybovali sa v malých skupinkách.

To už sa celkom oteplilo a tak som mohla zhodiť mikinu a použiť ju ako vankúš, a tak sa mi podarilo zvyšok cesty predriemať – dosť tomu pomohlo aj to, že autobus nebol veľmi obsadený a miestami som pre seba dokonca mala celé dvojsedadlo!

Zobudila som sa až v mieste nášho určenia – Coimbatore, odkiaľ sme chceli chytiť autobus do Mettupalyam. Keďže nás autobus vysypal na autobusovej stanici, predpokladali sme že to bude jednoduchšie než sa snažiť niekde zohnať vlak, a navyše to nemalo byť veľmi ďaleko a tak pravdepodobne chodí busov viac než dosť.

Lenže, kto by to bol povedal – v Coimbatore majú celé DVE autobusové stanice, a busy do Ooty chodia z tej druhej. Boli sme teda odkázaní na autobus PP, ktorý nás tam vezme.

A skutočne, autobus označený PP dorazil, my sme nastúpili, za Rs 3 na osobu zakúpili lístok, a zviezli sa na autobusovú stanicu č. 2. Cestou sme minuli aj vlakovú stanicu, a to teda musím Coimbatore pochváliť za takýto skvelý nápad, spojiť tieto dôležité miesta jedným autobusom. Pochybujem že takáto vymoženosť už dorazila do Hyderabadu... a ktovie či kedy dorazí.

Na autobusovej stanici sme lokalizovali nástupište busov do Ooty, a nastúpili do už pristaveného autobusu do Mettupalyam. Zložili sme batohy, a ja som si obligátne odbehla na záchod (v Kerale, a teraz môžem pochvalu rozšíriť aj na Tamil Nadu, ich majú výrazne čistejšie a lepšie než keď sme boli na výlete v Rajasthane). Keď som sa vracala povšimla som si že autobus sa už akosi pohol, a keď som naskočila tak som videla Tomáša ako sa márne snaží vodiča presvedčiť aby bezo mňa neodchádzal.

Nie že by s tým autobusom odišiel niekam ďaleko – za rohom zastavil a nabral ďalších cestujúcich... pustil nám videoklipy z DVD (miestami dokonca s anglickými titulkami tak som sa konečne dozvedela o čom to tam teda spievajú – a možno mi bolo lepšie bez toho...) a šlo sa.

Do Mettupalayam sme dorazili pred treťou, a mne sa uľavilo keď som videla že hlavná cesta je bohato lemovaná rôznymi „lodge“. Hotel totiž v Indii viac než ubytovanie znamená jedáleň, prečo netuším.

Zvolili sme teda hotel Soorya International, za Rs 273 sme sa stali hrdými hosťami v izbe č. 110 na treťom poschodí. Zložili sme si batohy, prezliekli sa do ľahších odevov, pretože v nížine už zas pekne pripekalo, a vyrazili na vlakovú stanicu zistiť či sa lístky na zajtrajší vláčik dajú kúpiť aj v predstihu.

Stanica našťastie nie je ďaleko, čo je dobre vzhľadom k tomu že zajtra vlak ide o 7.10 a aby sme dostali pekné miesta na sedenie tak by sme tam mali byť aspoň 45 minút vopred. Zlá správa bola, že Reservation/Booking Office otvára až o štvrtej. Teda vlastne Reservation Office je otvorený od štvrtej do šiestej, a Booking Office od šiestej do ôsmej. Tomáš mi položil zákernú otázku aký je rozdiel medzi booking a reservation, a naozaj som netušila.

Na stanici sme teda neboli príliš úspešní, a ešte sme museli odrážať snahy miestneho sprostredkovateľa ubytovania aby sme sa ubytovali v hoteli Soorya International – ani za nič nechcel pochopiť že už tam bývame a dve izby naozaj nepotrebujeme.

Zato sme objavili Internet, kde som chcela omrknúť vlaky do Goa – no a tiež som nebola príliš úspešná. Vlaky síce sú, ale v tie najmenej vhodné dni v týždni... takže nám zrejme nezostane než opäť ísť autobusom. Tentoraz už dúfam v sleeper...

Po Internete sme už naozaj museli niečo zjesť, a skončili sme v našom hoteli, kde ma zlákala rooftop restaurant. Tá skutočne bola na poslednom poschodí, s oknami za dráteným plotom a s výhľadom na hory. Dali sme si noodles a colu, pretože sme umierali smädom – a samozrejme ju doniesli až keď sme takmer dojedli, v žiadnom prípade nie vopred. Zvláštny zvyk...

Po obedovečeri sme s spýtali na recepcii akože je to s lístkami na vláčik, a dozvedeli sme sa že ich musíme kúpiť na mieste, žiadne rezervácie vopred. Takže sme už nemuseli znovu na stanicu, a šli sme si po tom vyčerpávajúcom dni schrupnúť.Po krátkom spánku sme si šli kúpiť dezert a nejaké zásoby na zajtrajšiu cestu vlakom, a ja som sa z recepčného pokúšala vyraziť vedro horúcej vody na sprchu, ale vzhľadom k tomu že tu stále nie je myslím že márne. Tak rozmýšľam či ho ísť zaurgovať, alebo sa proste zmieriť s tým že budem špinavá... ponúkal mi tú vodu na ráno o piatej, ale na to skutočne chuť nemám. Čím to že tí Indovia sú takí žhaví do vstávania o piatej a skôr?

Munnar

Ráno sa nám pre zmenu nechcelo vstávať, a keďže sme nemali žiadne špeciálne plány, s čistým svedomím sme si prispali.

Deň sme zahájili raňajkami v S.N., po ktorých sme sa vrátili domov aby sme zbalili svoje foťáky, batohy a ostatné výletné potreby, a vyrazili na 1.5 km prechádzku do mesta, kde sme dúfali navštíviť v Lonely Planet hojne vychvaľované Tourist Information Center vedené Mr. Josephom Iypom.

Do mesta sme sa prešli – medzitým začalo pekne pripekať slniečko, a znesiteľné to bolo len vďaka celkom intenzívnemu vetru – a po opakovaných dotazoch najprv Tourist Police, a potom u predajcu vreckoviek sme lokalizovali Tourist information Office. To nám ale veľmi nepomohlo, pretože bol zavretý.

Zato sa nás ujal náš známy predajca vreckoviek, ktorý nás usadil do nejakého iného officu, kam za nami promptne pribehol iný agent s knihou plnou doporučení od kdeakých turistov, že vraj poldňový trek so sprievodcom.

To sa nám ale nechcelo, mali sme zálusk na poldňový trek zdarma bez sprievodcu, a práve preto sme potrebovali Josepha, ktorý vraj mal v tejto veci kopec informácií a nebál sa ich poskytnúť. Ale aj druhý pokus navštíviť jeho úradovňu bol neúspešný.

Vybrali sme sa teda pozrieť na hinduistický chrám týčiaci sa na kopci (pre zmenu zatvorený), zišli dolu a pre zmenu objavili informácie zavreté. To už som aj ja uverila že zrejme tak skoro neotvoria, a teda že si zrejme program budeme musieť urobiť sami. Rozhodli sme sa teda zistiť, ako je to s autobusmi do Top Station, ktorá je doporučovaná Lonely Planet ako krásna vyhliadka.

Lenže pán čakajúci na zastávke nám neposkytol veľmi povzbudivé informácie. Autobus vraj pôjde až o 14.45, čo bolo za dve hodiny, a ešte k tomu je otázne kedy ide autobus naspäť. Zrejme by sme tam priveľa času nemali, a ešte k tomu by sme museli veľmi zložito získavať informácie ako naspäť. Vybrali sme sa teda kus po ceste smerom k Top Station, ale napodiv sa za rohom nevynorila, a cesta nevyzerala nijak veľmi scénická, a tak sme to otočili do mesta.

Zakúpili sme teda zásoby na piknik – koláč s kešu na vrchu a home-made chocolate, a vyrazili smerom k čajovým plantážam na kopci za chrámom. Ledva sme došli k nemocnici, keď sme zbadali poľnú cestu vedúcu niekam do čaju – a rozhodli sa že to bude pre naše účely to pravé. Vydali sme sa teda po ceste, a keď sme videli odbočku hore, a v tieni, zasadli sme aby sme zlupli svoj obed. Koláč s kešu napodiv neobsahoval žiadne kešu, ale zato plno ovocia divých farieb.. napriek tomu ale nebol zlý. Zajedli sme ho čokoládou a vyrazili ďalej po ceste... šli sme a šli, minuli sme dom ktorý zrejme spravoval plantáž, ale nezahli k nemu, až sme došli k stromu s obeťami neznámym bohom, a stáli na križovatke. Ja som presadzovala pokračovať ďalej do vedľajšieho údolia, ale bola som prehlasovaná, a tak sme sa okolo domu a školy, ktorá vyzerala mierne ako väznica, vrátili na asfaltovú cestu a naspäť do Munnaru.

A tam, svete div sa, sme zbadali otvorené turistické informácie! Neváhali sme a vošli, a konečne sa zoznámili s Josephom Iypom, ako aj s párom amerických turistov ktorí zrovna dostávali informácie. Zo všetkého najskôr sa spýtal akého používame sprievodcu, a vylovil okopírovaný papier s citátmi zo všetkých možných sprievodcov, kde ho vychvaľovali ako skvelý zdroj informácií. Keď sme ho teda uistili že sme si vedomí s akým pokladom hovoríme, mohli sme konečne predostrieť svoj dotaz.

Začala som teda s dotazom na odchody busu do Top Station, a Joseph nám poslúžil informáciou že tam máme ísť čo najskôr, a najlepšie keď si najmeme auto – za 800 rupií. To sa Tomášovi vôbec nepáčilo, ale perspektíva vlastného auta ktoré môžeme zastaviť kde len chceme, mi prišla veľmi lákavá.

Medzitým čo sme dostávali tieto kúsky informácií paralelne prebiehalo jednanie s americkým párom, ktorý, ako sme vyrozumeli, sa jednak mal sťahovať do Josephovho hotela, a jednak chceli na výlet do nejakej rezervácie. To ale nešlo, pretože zajtra mal ešte pokračovať štrajk rikší ktorý bol už dnes celý deň, a jediný výlet ktorý je vraj možný bola Top Station.

Nakoniec sa teda dohodli, že doobedu skúsia zvládnuť Top Station, a poobede, ak skončí štrajk, možno aj rezerváciu. A ako sme tam už boli poruke, ponúkli nám aby sme sa zviezli s nimi.

Mne sa to pozdalo, hlavne preto že suma bola za auto a nie za osobu, a tak sme sa dohodli, že sa stretneme na druhý deň o siedmej ráno pred Hill View hotelom.

Po diskusii na tému turistické vymoženosti v Indii sme sa usadili v Lonely Planet doporučovanej reštaurácii Ropsy’s, kde som ale dostala tú najmenšiu porciu noodles odkedy som prišla do Indie! A navyše nedostatky v kvantite v žiadnom prípade neboli kompenzované zvýšenou kvalitou, ba naopak. A ešte nám na konci predložili knihu návštev, kam som teda ozaj nevedela čo zapísať, keďže pravda by ich asi nepotešila, a keďže knihu dávajú hosťom až po jedle, nemohli sme ich ani varovať pred podivným jedlom.

Ale zato som objavila zápis z Katkinej návštevy! Aj som jej chcela napísať, ale napriek hrdým plagátom Reliance že vraj Munnar je už pokrytý signálom, môj mobil akosi nespolupracoval.

Večer sme si dali k filmu hrozno a ananás zakúpené na miestnom trhu, a film How High nás teda dostal...

Ráno nás budík zobudil o šesť pätnásť, a ani ma to nemrzelo, pretože som mala pekne blbé sny. Realita ale nebola príliš priaznivá – Tomáš mi na dobré ráno oznámil že ho bolí brucho a zrejme na výlet nebude môcť. To teda neboli dobré správy, a akékoľvek nádeje že návšteva toalety vyrieši každý problém sa čoskoro vyparili.

Nakoniec sme sa teda rozhodli že ja zákerne vyrazím na výlet a aspoň ho fotograficky zdokumentujem, zatiaľ čo Tomáš sa bude doma liečiť pobytom na lôžku.

A tak som teda vyrazila k hotelu Hill View stretnúť sa s americkým párom. Cestou som ešte vyfotila paru stúpajúco z rieky (ktorých je v Munnare viac než dosť, pretože vraj Munnar znamená v preklade tri rieky, ktoré sa tu stretávajú), a chvíľku po siedmej ma naložili do Ambassadora, a už sa šlo.

Cestou (ktorá teda bola pekne pomalá, pretože Američanka trpela motion sickness) sme sa párkrát zastavili – raz odfotiť slona obkoleseného trusom, potom odfotiť kmeň vynárajúci sa z jazera obkolesený hmlou, potom na Echo point, ktorý dával krásne čistú ozvenu akú som snáď ešte nepočula, a okolo deviatej sme dorazili k čaju.

V čajových poliach tam nad hlbokým údolím zbierali čaj indické ženy – obrázok ktorý sme si proste museli odfotiť. To už som vedela že Američan je profesorom Engineering, jeho manželka učí na univerzite History of landscaping a žijú v Kalifornii.

Top Station bola vlastne skupinka stánkov s čajom, ktorý sme si dali spolu s idli a nejakými omáčkami, a stade sme pokračovali na vyhliadku. Tá bola napodiv nie do kopca, ale z kopca, a tak sme za mierny poplatok zostúpili a žasli nad údolím plným oblakov.

Tie sú tam vraj „full time“ a máme šťastie že vidíme kus údolia bez oblakov, pretože včera boli už hneď ráno. A skutočne sme videli že postupujú priamo pred našimi očami...

Keď sme sa dostatočne pokochali, vystúpili sme zasa hore, nasadli do nášho skvelého vehiklu, opäť sa zastavili na vyhliadke s čajom aby sme zistili že oblaky už pekne postúpili, tak sme ich poslednýkrát vyfotili a zostúpili k jazerám.

Tie už neboli zahmlené, a značne pripomínali jazero v Úhornej takže som ním zas tak fascinovaná nebola. Mali tam ale pekné loďky, kryté s vankúšmi na sedenie...

Prešli sme okolo obidvoch jazier aj Echo point, ktorý už zďaleka nebol tak príjemne opustený ale plný predajcov všetkého možného. Tak sme si pogratulovali ako sme to inteligentne navštívili už ráno, a pokračovali do mesta.

Cestou nám ešte vodič ukázal to čo označil ako „honey tree“, a skutočne na ňom voľne viseli plásty medu, ako aj pekných pár úľov.

Naša predposledná zastávka bola na moje požiadanie, kedy som konečne mohla vyfotiť krásne biele míľniky na pozadí so zeleným čajom a oblohou...

A úplne posledná zastávka bola pri škole, ktorá mala na záhrade hotovú Noemovu archu – zvieratká pekne v pároch, a k tomu pár nezaradených plus nejaká tá bohyňa...vrchol gýču, ktorý nemohol zostať nezdokumentovaný.

V meste som sa so svojimi spoločníkmi rozlúčila, dala vodičovi sprepitné a odkráčala k hotelu. Cestou som sa ešte zastavila na noodles a Tomášovi po nejaké banány a hrianky.

Doma som zistila že mu nie je oveľa lepšie, a tak sme sa po prehliadnutí fotiek na chvíľku natiahli... s plánom potom vyraziť na prechádzku do blízkeho parku.

Plán sme uskutočnili, ale v obmedzenom trvaní. Ja som sa rozhodla vyraziť do mesta zájsť na internet a kúpiť si nejaké ovocie, ako aj zistiť pravdu o odchodoch busov do Coimbatore.

Pravdu som zistila, ale nepáčila sa mi – bus ide o pol siedmej, a potom až o pol štvrtej. To teda nie je veľmi vhod, pretože to znamená buď nehorázne skoré vstávanie, alebo veľmi neskorý príchod do Coimbatore a skoré vstávanie ďalší deň aby sme stihli spoj do Ooty.

Tiež som bez problémov nakúpila ovocie, ale s internetom som žalostne zlyhala. Chcela som jednak uploadnuť blog, a jednak pokecať s Katkou na icq, pretože mi poslala smsku že sa chystajú budúci víkend niekam na výlet, čo sa mne ale nehodí, a chcela som teda vedieť či niekto nejde do Goa alebo niekam bližšie. To mi ale nebolo dopriate, pretože prvé internet café bolo obsadené, druhé nemalo funkčný usb port, tretie bolo zúfale pomalé, štvrté opäť obsadené a v piatom pre zmenu jediný počítač rozobraný.Tak som to vzdala, došla domov a zvyšok večera strávila pri Forsythovi, a neskôr pri Benovi Affleckovi... a zrejme by som mala zbaliť, aby sme zajtra stihli ten bus. Našťastie ide hneď tu z križovatky, no ale to mi to skoré vstávanie nijak extra neuľahčí...

Z Kumily do Munnaru

Keďže podľa našich informácií mal autobus do Munnaru ísť až o pol tretej, so vstávaním sme sa nijak neponáhľali, prispali si, a raňajky absolvovali opäť u Chrissie. Lenivo sme sa zbalili (už to teda prestáva byť vtipné...), a po tom čo sme informácie o odchode autobusu overili z viacerých zdrojov, a dostali prijateľne konzistentné odpovedi (od 14.30 do 15.00), chvíľu po druhej sme vyrazili na stanicu.

Tam sme čoskoro vypátrali bus do Munnaru, a ujal sa nás nejaký podivný ded, ktorý nás usadil, batohy tiež usadil za predné sklo, porozprával sa s nami, oznámil mi že na sprchovanie si mám rameno obaliť v igelite aby sa mi nenamočilo, a na záver požiadal o „small help“ – vraj dvadsať rupií! Že aby mohol dcéram kúpiť mlieko. To ma sklamalo, a dali sme mu teda desať.

Nato odpálil, a na jeho miesto prišiel skutočný sprievodca, ktorý naše batohy umiestnil na krabicu s prevodovkou, s truhly vytiahol špagát, priviazal ich, a nás nechal na prvom sedadle diagonálne od vodiča, aby sme na batohy mali dobrý výhľad.

Z toho sme sa ale netešili príliš dlho, pretože čoskoro nastúpili dievčatá ktoré si posadali na truhlu pred nami, a tak už to s mierne obmenenou posádkou zostalo viac-menej celú cestu. Miestami sa autobus naplnil až na prasknutie dochádzajúcou školskou mládežou, ktorá si posadala úplne všade kde bolo čo i len desať centimetrov miesta, a cudzincami bola bezvýhradne fascinovaná.

Ja som teda strávila prvú polovicu cesty uvažovaním kedy asi bude prestávka na ktorej by som si mohla odskočiť, pretože mi bolo strašne treba na záchod. Prestávka skutočne prišla, ja som sa nadšená vrátila do busu s pocitom že teraz už znesiem aj desať hodín cesty a pripadala som si ako v raji – ale nie nadlho, ten samý problém sa z nejekého dôvodu vrátil o dosť skôr než som čakala a tak sme večer netrpezlivo čakali kedy už niekde konečne zakotvíme.

Dočkali sme sa o pol deviatej, kedy nás autobus vyhodil v tmavom Munnare, a my sme zas raz čelili problému kam hlavu skloniť.Pre zmenu sa nás ujal agilný vodič rikše zvaný Vala, ktorý nás vzal do troch hostelov – v prvom mali len single room, v ktorej bola síce relatívne široká posteľ, ale rozhodne nie normálna dvojposteľ. Druhý hotel mal pre zmenu izbu len na dnes večer, a na ďalšie dni už bol plne rezervovaný, a posledný hotel ponúkal to samé čo ten prvý, ale v mierne špinavšej variante s oknom 10cm od steny náprotivnej budovy.

Z neveľkej ponuky sme si teda vybrali alternatívu č. 1, a zakotvili v S.M.M Cottage za Rs 350 na noc. Medzi okamžitou sprchou a jedlom som si vybrala jedlo, a tak nás Vala ešte hodil do S.N. restaurant na rohu, kde sme celkom chutným jedlom zahnali najhorší hlad.

Kumilykumilykumily

Zobudili sme sa na budík po ôsmej a po tom čo sme sa nejak vysomárili sme si do mesta zašli kúpiť raňajky – pre zmenu maslové keksy a mandarinky, a o deviatej sme už spôsobne sedeli na recepcii a čakali na nášho sprievodcu.

Spolu s nami tam čakali naši známi zo včerajška, ktorí, ako vyšlo najavo, sa vybrali na spice tour s nami. Než sme sa oficiálne predstavili tak ubehlo pol dňa, ale boli to Esther (Nórsko, ba čo Nórsko, rovno Stavanger odkiaľ je Tore), Maria (Fínsko) a jej priateľ Colin (Kanada). Dievčatá pracovali ako sestričky na operačnej sále niekde v Nórsku a s Colinom sa zoznámili na lyžovačke v Kanade... Indiou cestovali už tri týždne a ešte dva majú pred sebou.

Len s párminútovým meškaním dorazil aj náš sprievodca s dvoma rikšami, a tak sme sa do nich nasúkali a vyrazili k našej prvej zastávke – čajovej plantáži.

Tá nás samozrejme fascinovala, a dostalo sa nám aj podrobného výkladu – že existuje len jeden druh čaju ktorý je všade rovnaký, a čo z neho bude závisí na spracovaní. Že čajové lístky zbierajú takmer výlučne ženy, a to každých 12 dní. Že čajové kríčky majú približne 35 rokov, a každých 5 rokov sa musia zgruntu ostrihať. Ako vyzerá čajový kvet a plod. Videli sme tiež škôlku kde zakladali nové pole – čajové kríčky tam boli za takými prútenými zástenami, ktoré vraj jedného dňa spadnú sami od seba a to bude znamenať že kríček je už pripravený čeliť nástrahám okolitého sveta. Pred prudkým slnkom kríčky chránili pravidelne vysadené stromy, okolo ktorých sa za účelom dokonalého ekonomického využitia priestoru vinulo čierne korenie.

Tiež sme fascinovane pozorovali mimózu, ktorá bola maličká, len na zemi, a keď sme do nej mierne štuchli tak sa jej zatvorili listy!

Naša druhá zastávka bola vo fabrike na spracovanie čaju. Ten najprv len tak leží a schne vo veľkých kadiach 24 – 48 hodín, a potom nastupuje procedúra výroby čaju. Lístky čaju totiž napodiv nie sú ani tak veľmi cítiť po „čaji“, ale zato celá fabrika bola tou vôňou nasiaknutá.

Z odležaného čaju sa najprv odstránia nečistoty – mali tam na to takú natriasaciu mašinu. Obecne veľká časť spracovania čaju prebiehala pomocou rôznych druhov natriasania a vytriasania...

Po odstránení nečistôt prešli čajové lístky sekačkou, ktorá ich nasekala na čo najmenšie kúsky... a potom sústavou bežiacich pásov, ktoré z ešte stále zeleného čaju urobili úzky pásik, prešli do ďalšej fázy spracovávania – fermentácie. Tá prebieha vo veľkých válcoch, v ktorých sa čaj len tak lenivo prevaľuje, postupuje nimi, a mal by sa vynoriť po 60 – 90 minútach, ale nie viac. Potom, aby bol sľubne načatý proces fermentácie naopak ukončený a čaj mohol byť dlho uchovávaný bez toho aby sa nejak ďalej menil, prichádza na rad pec s teplotou okolo 112 stupňov (v ktorej sa mimochodom kúri starými vyklčovanými kríčkami čaju) ktorá zničí látky zodpovedné za fermentáciu.

Z pece čaj opäť sústavou bežiacich pásov a natriasacích sít podniká svoju už poslednú cestu – do bedničky. Predtým je ale ešte roztriedený podľa akostí, a napodiv ako najvyššia akosť je označovaný ten najpráškovejší čaj. Ja som teda vždy mala pocit že ten najkvalitnejší čaj je z celých lístkov, ale zjavne v Indii si to nemyslia :)

Nasiaknutí vôňou čaju sme sa pobrali ďalej, a rikše opustili v záhrade plnej korenia. Začali sme kaučukovníkom s odkvapkávajúcim kaučukom – za deň sa ho tam nazbiera možno tak dve tri deci – na zber používali polku kokosového orechu, a z desiatich takýchto stromov vraj vyrobia jeden plát gumy. Ten sa musí sušiť a zasa sušiť, a keď je hotový tak ho predajú na medical supplies.

Pokračovali sme ku káve, o ktorej sme boli poučení že existuje viacero druhov, a semienka sa majú zbierať keď sú červené, sušiť a potom už to asi poznáme. Ďalej sme videli čierne korenie, ktoré tiež existuje len v jednej mutácii a či je čierne korenie čierne, červené, biele alebo zelené (teda musím povedať že vo svojom denníku som to zákerne označovala ako peper a ač som mala pochybnosti či slovenčina také slovo pozná, až spellcheck a anglický slovník ma presvedčili že nemá – no ale ako sa potom povie red pepper? Červené čierne korenie???) závisí opäť na spracovaní, kedy sa zbiera, ako sa suší... náš sprievodca nám oznámil, že ak chceme poznať chuť skutočného čierneho korenia, tak máme pridať trošku z každého :)

Ukázal nám tiež strom, ktorého listy chutia ako päť druhov korenia a teda stačí keď do jedla pridáme jeden z listov... a tiež listy curry, ktoré som rozoznala ako to divné zelené čo mám stále na chicken 65 v kantíne. Vraj keď nevieme veľmi dobre variť, tak máme pridať tie listy a bude to dobré... tak to aby som si domov vzala za celé vedro J Škoda že som ich nikde nevidela predávať...

Dostali sme ochutnať škoricu rovno zo stromu, sprievodca nám odrýpol kus kôry a prezradil, že škorica v závitkoch ktorú zrejme poznáme z domova pochádza zo Sri Lanky, zatiaľ čo indická je kôrovatejšia.

Opäť sme videli ananás, ktorého bolo v celom Kumily, a obecne v celej Kerale hrozne veľa a je výborný – sladký a ani sa z neho človeku nestiahnu celé ústa...

Pokračovali sme ku kardamonu, ktorý má hrozne veľké listy, ale samotné korenie sa berie z plodov ktoré sú maličké a rastú tesne pri zemi, videli sme rôzne ajurvédické byliny na boľavé kĺby a ktoviečo ešte, papáju, cucali sme nezrelé kakao ktoré vôbec nechutilo ako kakao, videli sme muškátový orech, a celkom nakoniec sme si privoňali k vanilke a sprievodca prehlásil spice tour za ukončenú.

Musím povedať že to bolo veľmi zaujímavé, aj sme prekročili čas nám alokovaný, a za poplatok Rs 250 sme toho videli a dozvedeli sa celkom dosť.

Vzhľadom k tomu, že sme nemali poriadne raňajky sme sa rozhodli že ač hodina zodpovedá skôr obedu, musíme tento nedostatok napraviť. Zašli sme teda do Chrissie’s café, kde som si na doporučenie Marie dala musli (amazing! Lots of fresh fruit!) a skutočne bolo amazing s kopou čerstvého ovocia.

Po raňajkoobede sme sa zastavili v hoteli vziať si potvrdenie o foreign registration, a o tretej sme vyrazili smerom k Periyar Wildlife Sanctuary aby sme tam stihli poslednú plavbu loďou o štvrtej.

K priblíženiu sme využili rikšu, ktorá nás vyklopila pri predaji lístkov, kde sa mi podarilo presvedčiť pánov že som takmer Indka a skutočne ma pustili dnu za Rs 25, zatiaľ čo Tomáš musel zaplatiť ako cudzinec Rs 300. To ma príjemne naladilo, a pokračovali sme ďalej rezerváciou.

Na parkovisku sme boli odkázaní k stánku s lístkami na loď, kde nám ale s poľutovaním oznámili že na hornú palubu už lístky nie sú, a tak nemajúc veľmi na výber sme sa uspokojili s lístkami na spodnú. Fasovali sme teda lístok č. 3, a č. 4 pribudlo do našej zbierky keď sme zaplatili poplatok za foťák.

S hromadou lístkov sme sa pobrali na „mólo“, kde sme sa zaradili do dlhej fronty a vyčkali príchodu lodi.

Tam sme samozrejme dostali miesta až vzadu a v uličke, ale okolo jazera toho na pozorovanie toho aj tak zas tak veľa nebolo. Nicméne Indovia tým boli fascinovaní, pobehovali horedole a hýkali tak, že akékoľvek zviera ktoré náhodou neumieralo smädom sa jazeru zďaleka vyhlo.

Časom sa ale trošku ukľudnili, a ak nepočítam decká prehrávajúce si na mobile tóny zvonenia, plavba bola takmer tichá. Cestou sme zhliadli kormorány hniezdiace na kmeni ktorý vytŕčal z vody, nejaké bizóny a viacero srniek.

Plavba trvala skoro dve hodiny, a okrem toho že loď obkrúžila veľké jazero so spústou ostrovov, na trase sa nachádzala ešte jedna zastávka – hotel na ostrove v strede jazera. Jeho hostia mali privilegované sedadlá vpredu na palube, od plebsu oddelené stále zavretou bránkou, a tešili sa tam z nerušeného výhľadu.

Po plavbe sme ešte z parkoviska pozorovali čierne opice aké som zatiaľ v Indii nevidela, a diviaka s dvoma mladými, vonku sme sa zastavili v obchode za účelom nákupu tričiek, a večeru absolvovali pre zmenu v Maharani – tentoraz už bol výber väčší než včera, kedy sme prišli neskoro a museli sme brať čo je, a tak sme si dali biryani a ja noodles. Objednaná minerálka mala z nejakého dôvodu dva litre, a keďže sme to ledva načali, a na mňa prišiel záchvat lakomosti, vydala som pokyn vodu vziať sebou.

Večer sme sa rozhodli zajtra už neísť na žiadnu prechádzku, a tak sme spokojne zaliezli do postelí s notebookom – z Pachovej ponuky sme vylosovali Serenity, ktorá ale Tomáša príliš nenadchla... milovníkom sci-fi sa človek zrejme musí už narodiť :)