Kumilykumilykumily

Zobudili sme sa na budík po ôsmej a po tom čo sme sa nejak vysomárili sme si do mesta zašli kúpiť raňajky – pre zmenu maslové keksy a mandarinky, a o deviatej sme už spôsobne sedeli na recepcii a čakali na nášho sprievodcu.

Spolu s nami tam čakali naši známi zo včerajška, ktorí, ako vyšlo najavo, sa vybrali na spice tour s nami. Než sme sa oficiálne predstavili tak ubehlo pol dňa, ale boli to Esther (Nórsko, ba čo Nórsko, rovno Stavanger odkiaľ je Tore), Maria (Fínsko) a jej priateľ Colin (Kanada). Dievčatá pracovali ako sestričky na operačnej sále niekde v Nórsku a s Colinom sa zoznámili na lyžovačke v Kanade... Indiou cestovali už tri týždne a ešte dva majú pred sebou.

Len s párminútovým meškaním dorazil aj náš sprievodca s dvoma rikšami, a tak sme sa do nich nasúkali a vyrazili k našej prvej zastávke – čajovej plantáži.

Tá nás samozrejme fascinovala, a dostalo sa nám aj podrobného výkladu – že existuje len jeden druh čaju ktorý je všade rovnaký, a čo z neho bude závisí na spracovaní. Že čajové lístky zbierajú takmer výlučne ženy, a to každých 12 dní. Že čajové kríčky majú približne 35 rokov, a každých 5 rokov sa musia zgruntu ostrihať. Ako vyzerá čajový kvet a plod. Videli sme tiež škôlku kde zakladali nové pole – čajové kríčky tam boli za takými prútenými zástenami, ktoré vraj jedného dňa spadnú sami od seba a to bude znamenať že kríček je už pripravený čeliť nástrahám okolitého sveta. Pred prudkým slnkom kríčky chránili pravidelne vysadené stromy, okolo ktorých sa za účelom dokonalého ekonomického využitia priestoru vinulo čierne korenie.

Tiež sme fascinovane pozorovali mimózu, ktorá bola maličká, len na zemi, a keď sme do nej mierne štuchli tak sa jej zatvorili listy!

Naša druhá zastávka bola vo fabrike na spracovanie čaju. Ten najprv len tak leží a schne vo veľkých kadiach 24 – 48 hodín, a potom nastupuje procedúra výroby čaju. Lístky čaju totiž napodiv nie sú ani tak veľmi cítiť po „čaji“, ale zato celá fabrika bola tou vôňou nasiaknutá.

Z odležaného čaju sa najprv odstránia nečistoty – mali tam na to takú natriasaciu mašinu. Obecne veľká časť spracovania čaju prebiehala pomocou rôznych druhov natriasania a vytriasania...

Po odstránení nečistôt prešli čajové lístky sekačkou, ktorá ich nasekala na čo najmenšie kúsky... a potom sústavou bežiacich pásov, ktoré z ešte stále zeleného čaju urobili úzky pásik, prešli do ďalšej fázy spracovávania – fermentácie. Tá prebieha vo veľkých válcoch, v ktorých sa čaj len tak lenivo prevaľuje, postupuje nimi, a mal by sa vynoriť po 60 – 90 minútach, ale nie viac. Potom, aby bol sľubne načatý proces fermentácie naopak ukončený a čaj mohol byť dlho uchovávaný bez toho aby sa nejak ďalej menil, prichádza na rad pec s teplotou okolo 112 stupňov (v ktorej sa mimochodom kúri starými vyklčovanými kríčkami čaju) ktorá zničí látky zodpovedné za fermentáciu.

Z pece čaj opäť sústavou bežiacich pásov a natriasacích sít podniká svoju už poslednú cestu – do bedničky. Predtým je ale ešte roztriedený podľa akostí, a napodiv ako najvyššia akosť je označovaný ten najpráškovejší čaj. Ja som teda vždy mala pocit že ten najkvalitnejší čaj je z celých lístkov, ale zjavne v Indii si to nemyslia :)

Nasiaknutí vôňou čaju sme sa pobrali ďalej, a rikše opustili v záhrade plnej korenia. Začali sme kaučukovníkom s odkvapkávajúcim kaučukom – za deň sa ho tam nazbiera možno tak dve tri deci – na zber používali polku kokosového orechu, a z desiatich takýchto stromov vraj vyrobia jeden plát gumy. Ten sa musí sušiť a zasa sušiť, a keď je hotový tak ho predajú na medical supplies.

Pokračovali sme ku káve, o ktorej sme boli poučení že existuje viacero druhov, a semienka sa majú zbierať keď sú červené, sušiť a potom už to asi poznáme. Ďalej sme videli čierne korenie, ktoré tiež existuje len v jednej mutácii a či je čierne korenie čierne, červené, biele alebo zelené (teda musím povedať že vo svojom denníku som to zákerne označovala ako peper a ač som mala pochybnosti či slovenčina také slovo pozná, až spellcheck a anglický slovník ma presvedčili že nemá – no ale ako sa potom povie red pepper? Červené čierne korenie???) závisí opäť na spracovaní, kedy sa zbiera, ako sa suší... náš sprievodca nám oznámil, že ak chceme poznať chuť skutočného čierneho korenia, tak máme pridať trošku z každého :)

Ukázal nám tiež strom, ktorého listy chutia ako päť druhov korenia a teda stačí keď do jedla pridáme jeden z listov... a tiež listy curry, ktoré som rozoznala ako to divné zelené čo mám stále na chicken 65 v kantíne. Vraj keď nevieme veľmi dobre variť, tak máme pridať tie listy a bude to dobré... tak to aby som si domov vzala za celé vedro J Škoda že som ich nikde nevidela predávať...

Dostali sme ochutnať škoricu rovno zo stromu, sprievodca nám odrýpol kus kôry a prezradil, že škorica v závitkoch ktorú zrejme poznáme z domova pochádza zo Sri Lanky, zatiaľ čo indická je kôrovatejšia.

Opäť sme videli ananás, ktorého bolo v celom Kumily, a obecne v celej Kerale hrozne veľa a je výborný – sladký a ani sa z neho človeku nestiahnu celé ústa...

Pokračovali sme ku kardamonu, ktorý má hrozne veľké listy, ale samotné korenie sa berie z plodov ktoré sú maličké a rastú tesne pri zemi, videli sme rôzne ajurvédické byliny na boľavé kĺby a ktoviečo ešte, papáju, cucali sme nezrelé kakao ktoré vôbec nechutilo ako kakao, videli sme muškátový orech, a celkom nakoniec sme si privoňali k vanilke a sprievodca prehlásil spice tour za ukončenú.

Musím povedať že to bolo veľmi zaujímavé, aj sme prekročili čas nám alokovaný, a za poplatok Rs 250 sme toho videli a dozvedeli sa celkom dosť.

Vzhľadom k tomu, že sme nemali poriadne raňajky sme sa rozhodli že ač hodina zodpovedá skôr obedu, musíme tento nedostatok napraviť. Zašli sme teda do Chrissie’s café, kde som si na doporučenie Marie dala musli (amazing! Lots of fresh fruit!) a skutočne bolo amazing s kopou čerstvého ovocia.

Po raňajkoobede sme sa zastavili v hoteli vziať si potvrdenie o foreign registration, a o tretej sme vyrazili smerom k Periyar Wildlife Sanctuary aby sme tam stihli poslednú plavbu loďou o štvrtej.

K priblíženiu sme využili rikšu, ktorá nás vyklopila pri predaji lístkov, kde sa mi podarilo presvedčiť pánov že som takmer Indka a skutočne ma pustili dnu za Rs 25, zatiaľ čo Tomáš musel zaplatiť ako cudzinec Rs 300. To ma príjemne naladilo, a pokračovali sme ďalej rezerváciou.

Na parkovisku sme boli odkázaní k stánku s lístkami na loď, kde nám ale s poľutovaním oznámili že na hornú palubu už lístky nie sú, a tak nemajúc veľmi na výber sme sa uspokojili s lístkami na spodnú. Fasovali sme teda lístok č. 3, a č. 4 pribudlo do našej zbierky keď sme zaplatili poplatok za foťák.

S hromadou lístkov sme sa pobrali na „mólo“, kde sme sa zaradili do dlhej fronty a vyčkali príchodu lodi.

Tam sme samozrejme dostali miesta až vzadu a v uličke, ale okolo jazera toho na pozorovanie toho aj tak zas tak veľa nebolo. Nicméne Indovia tým boli fascinovaní, pobehovali horedole a hýkali tak, že akékoľvek zviera ktoré náhodou neumieralo smädom sa jazeru zďaleka vyhlo.

Časom sa ale trošku ukľudnili, a ak nepočítam decká prehrávajúce si na mobile tóny zvonenia, plavba bola takmer tichá. Cestou sme zhliadli kormorány hniezdiace na kmeni ktorý vytŕčal z vody, nejaké bizóny a viacero srniek.

Plavba trvala skoro dve hodiny, a okrem toho že loď obkrúžila veľké jazero so spústou ostrovov, na trase sa nachádzala ešte jedna zastávka – hotel na ostrove v strede jazera. Jeho hostia mali privilegované sedadlá vpredu na palube, od plebsu oddelené stále zavretou bránkou, a tešili sa tam z nerušeného výhľadu.

Po plavbe sme ešte z parkoviska pozorovali čierne opice aké som zatiaľ v Indii nevidela, a diviaka s dvoma mladými, vonku sme sa zastavili v obchode za účelom nákupu tričiek, a večeru absolvovali pre zmenu v Maharani – tentoraz už bol výber väčší než včera, kedy sme prišli neskoro a museli sme brať čo je, a tak sme si dali biryani a ja noodles. Objednaná minerálka mala z nejakého dôvodu dva litre, a keďže sme to ledva načali, a na mňa prišiel záchvat lakomosti, vydala som pokyn vodu vziať sebou.

Večer sme sa rozhodli zajtra už neísť na žiadnu prechádzku, a tak sme spokojne zaliezli do postelí s notebookom – z Pachovej ponuky sme vylosovali Serenity, ktorá ale Tomáša príliš nenadchla... milovníkom sci-fi sa človek zrejme musí už narodiť :)