Palolem

Ráno sme si prispali, dali raňajky tentoraz v Brown Bread doporučenom Lonely Planet, kam sme síce museli kúsok šlapať, ale boli sme za to odmenení dobrými raňajkami a pohľadom na vedľajší stôl, kde sa osadenstvo napájalo nejakým príšerným (nepochybne veľmi zdravým) bylinkovým dryákom sýtozelenej farby.

Cestou z raňajok sme sa zastavili v cestovke aby sme mi obstarali lístok na cestu domov. Obecne som sa informovala už včera a bola zdesená, pretože zaňho pýtali nehoráznych 850 rupií. Vezmúc do úvahy vývoj s lístkom na vlak som ale nemala na výber, a tak som mala za úlohu kúpiť tri lístky - pre seba, Toreho a Monicu.

Keď som sa spýtala na situáciu, dozvedela som sa že na nedeľu už je voľné len "sofa", což znamená posledné sedadlá ktoré sa nedajú poriadne sklopiť. Na to som sa po ceste z Bangalore necítila, a tak som sa rzohodla Palolem opustiť už v sobotu, ale na normálnom sedadle. Tore s Monicou uprednostnili jedeň deň navyše na pláži, a tak som kúpila dva lístky na nedeľu a jeden na sobotu.

Po úspešnom nákupe sme sa pre zmenu odpratali na pláž, kde sme si zaplávali, vyschli a rozhodli sa ísť pozrieť na ostrov ktorý sme si včera vyhliadli. Vzali sme teda topánky a foťáky, a vyrazili.

Cestou sme odfotili asi tak sto obrázkov kingfishera, ale keď sme došli k prechodu na ostrov tak vyšlo najavo že situácia nie je priaznivá a budeme musieť vyčkať na odliv.

Výlet sme teda nechali na stredu ráno než pôjdeme na letisko, a namiesto toho sa natiahli v chatke - ja pospať si a Tomáš prebrať svoje fotky tak aby sa mu zmestili na pamäťové karty.

Prebrali sme sa na to že máme hlad, a tak sme sa spláchli v mori, a vyrazili sa prejsť po meste, najprv pozrieť čo majú v obchodoch, a až bude prijateľná hodina tak niečo zjesť.

Obchody sme zhliadli, ale rozhodla som sa nechať nákupy na neskôr, až príde Monica a Sonia, u ktorých sa nepochybne dočkám väčšieho pochopenia než u Tomáša, ale neodolala som sa nespýtať na koženú tašku, začali sme jednať... a nakoniec sme opustili svoje pozície ja na 500 rupiách s pocitom že neviem či to teda predsa len chcem za tú cenu, a predavač spustil z 1200 na 650 a volal ma naspäť aspoň trikrát. Rozišli sme sa s tým že až si to rozmyslím tak sa vrátim, ale cestou naspäť to bol on kto na mňa zakričal, a nakoniec sme sa teda dohodli na Rs 550, a ja som sa stala hrdým vlastníkom zelenej semišovej tašky s Óm.

Na večeru sme si sadli tentoraz na pláž, a vzhľadom k tomu že to bola naša posledná spoločná večera tak som sa odviazala a dala si krevety... ňam ňam. Doma sme potom vypili klokana ktorého sme so sebou vozili už dva týždne, a po toľkej dobe abstinencie ma načisto dorazil.