Z Mettupalayam do Mysore

Skutočne sme vstali o pol šiestej, zbalili sa a vyrazili do tmavého rána.

Okolo šiestej sme šlapali k stanici, a zanedlho bolo jasné že nejaký vlak rozhodne pôjde, pretože na tú hodinu tam bolo neobyčajne rušno. Všade samé džípy, autobusy, Indovia nabalení...

Namierili sme si to teda k Reservation Office s úmyslom spýtať sa na lístky, čo som považovala len za formalitu. Stála tam rada tak troch ľudí tak som sa s kľudom zaradila a čakala. Nápis za okienkom „662 is FULL“ som nevenovala pozornosť, a nepredpokladala že by sa to vzťahovalo na nás.

Ale sa vzťahovalo. Po chvíli mi to predsa len nedalo, a keď som si porovnala 662 s číslom vlaku do Ooty uvedenom na stene, s hrôzou som si uvedomila že akosi súhlasí. A že my zrejme do Ooty nepôjdeme. Donútilo ma to tiež sa zamyslieť nad presnosťou môjho printoutu z netu, kde bolo číslo vlaku úplne iné – zrejme preto sa mi na nete ten vlak nepodarilo nájsť.

No ale optimisticky som pristúpila k okienku aby som si na vlastné uši vypočula že miesto nie je, a dokonca poobedňajší vlak, ktorý sa tiež spomínal na mojej skvelej internetovej stránke je už tiež minulosťou. Na moju otázku čo vlak naspäť v nedeľu večer mi bolo doporučené vyčkať do ôsmej, kedy otvára booking office, a zodpovie podobné dotazy.

S pocitom že keby sa mi ten milý a ochotný recepčný zo včera, ktorý nás ubezpečil že nemusíme na stanicu pretože lístky sa vopred aj tak nepredávajú, dostal do rúk tak asi umrie nejakým veľmi bolestivým spôsobom (ako sme si zvykli sa vyhrážať v Hyderabade z dôvodu nedostatku nožov – zabiť lyžicou, a keď chceme obeti poskytnúť nejaké to milosrdenstvo, tak rýchla smrť vidličkou), a nadávala si že som bola tak lenivá a neurobila tých päť krokov na stanicu.

V rámci núdzového plánu sme odkráčali na autobusovú stanicu, kde sme identifikovali bus do Ooty – ktorý bol narvaný na prasknutie. Rýchlym dotazom sme zistili že ďalší ide už za štvrť hodiny, a tak sme sa rozhodli do tohto netrepať, a civilizovane počkať.

Kým sme civilizovane čakali, spýtali sme sa informátora akože je to s prípadnými autobusmi do Mysore, kam sme mali namierené z Ooty, a dozvedeli sa že ide jeden o ôsmej, ale ide sedem hodín a stejne cez Ooty. Prípadne sa vždy môžeme vrátiť do Coimbatore, ale ako dlho trvá autobusom z Coimbatore cesta do Mysore, to už informátor v Mettupalyam nevedel.

Vyčkali sme teda príchodu ďalšieho autobusu do Ooty, a zhrozili sa. Autobus ešte ani nestihol zacúvať k nástupišťu, a už sa k nemu hnalo aspoň dvadsať Indov, ktorí doňho priebežne naskákali, takže než bol cúvací manéver ukončený, väčšina sedadiel bola obsadená. Tie voľné rýchlo obsadili indické ženy, pre ktoré je predsa len trošku zložité v sárí naskakovať do autobusu, ale o to šikovnejšie sa vedia predbiehať vo fronte. Než teda fronta preriedla, všetky miesta na sedenie boli obsadené, všetka tráva ktorú z neznámeho dôvodu viacero cestujúcich prepravovalo do Ooty bola naložená na streche (majitelia ju tam vyniesli po rebríku vzadu na autobuse na hlave, to sme celkom čumeli...), a my sme boli naprosto znechutení a rozhodnutí ísť teda radšej normálne do Coimbatore než na stojáka tri hodiny do Ooty.

Nastúpili sme teda do autobusu do Coimbatore, SADLI si, uložili batohy dopredu, a o hodinu už sme vystupovali na Town Bus Stand v Coimbatore. Tam sme za pomoci miestnej devy našli v poradí už tretiu autobusovú stanicu s ktorou sme mali v Coimbatore tú česť, lokalizovali autobus do Mysore a nastúpili. Rutinne sme umiestnili batohy dopredu, seba na trojsedadlo za vodiča, ja som si ako obvykle odbehla na záchod, ako obvykle som dobiehala autobus, a ako obvykle sme sa drkotavo pohli vpred.

Cesta to teda bola dlhá predlhá, našťastie autobus nebol až taký obsadený, takže sme väčšinu cesty mali pre seba tri sedadlá a mohli sa na nich rozvaliť – nie že by to zas tak pomohlo. Cestou sme zastavili vodičovi na obed (a nám na záchod – nedá mi pri tejto príležitosti nezmieniť zvláštnosť niektorých indických verejných záchodov pre dámy, a to kóje namiesto kabiniek. Zrejme nejaká obdoba pisoáru... zatiaľ som nenašla odvahu ich použiť, a dúfam že k tomu ani nebudem nútená...), a okolo druhej sme podľa plánu vystupovali z autobusu v Mysore s pocitom že ešte pár minút a zadok nám zrejme už nadobro odpadne.

V Mysore, svete div sa, je rovno na autobusovej stanici, ba priam rovno na mieste kde zastavujú prichádzajúce autobusy, informačná búdka! Tak sme sa teda informovali na autobusy do Goa (dva, o štvrtej a o piatej, oba štátne, oba na sedenie, oba neprijateľné), cestu na vlakovú stanicu a cenu rikše.

Cena rikše je v Mysore zaujímavá vec, pretože sa zdá že všetci taxikári jazdia za fixnú sumu Rs 10. Zvezenie na vlakovú stanicu malo stáť desať rupií, a rikšák ktorý prišiel nám skutočne ponúkol zviezť za Rs 10. S pocitom že som našla nebo kde sa s rikšami netreba dohadovať a kde človek platí neuveriteľne nízku sumu za kvalitné služby sme sa nechali odviezť na stanicu.

Problém nastal ako obvykle s výdavkom. Mala som len päťdesiatku, a keď som mu ju podala, tak mi navrhoval že si ju jako nechá, a bude ma voziť kam len ten deň budem chcieť. To som ja ale nechcela, a uprednostnila som štyridsať rupií v hotovosti. Tak sme sa začali naťahovať, vraj stanica ďaleko... my zas, že prečo potom vykladal že desať rupií, dohoda je dohoda tak teraz nech nevymýšľa. Nakoniec som mu nechala 15 a môže byť rád.

Reservation office v Mysore je zaujímavý tým, že je tam sediaca fronta. Čakajúci proste sedia na stoličkách v radoch, a posúvajú sa o jedno miesto zakaždým keď je odbavený nový zákazník. Tomáša som tam teda usadila, a ja som šla zistiť do Enquiry ako je to so sedadlami či lôžkami na vlaky ktoré sme vytipovali ako vhodné na prepravu do Goa – z Mysore do Arsikere, a z Arsikere do Londy. Dozvedela som sa ale, že ač prvý vlak ešte je možný, druhý je na čakacej listine a nádej že by sme lístky dostali je mizivá. Na zajtra bola situácia obdobná, a tak sme zvolili náhradné riešenie – cestu do Bangalore, a odtiaľ zrejme autobus do Goa. Z Bangalore, na rozdiel od Mysore, by mal ísť kopec súkromných sleeperov a semisleeperov, ktoré by mali byť výrazne pohodlnejšie než štátne kostitrasy.

Kúpili sme teda lístky na zajtra 11.00 do Bangalore, a ja som medzitým vyplnila žiadanky o vlak tibetským mníchom z kláštora niekde v Karnatake, ktorí zrejme latinku neovládali ani omylom, pretože keď sa podpisovali, tak tak učinili krásnymi klikyhákmi. Neskôr sme videli ešte hrozne veľa tibetských mníchov v červených hábitoch, tak neviem čo tu majú za plány. Chystali sa do Hubli, o ktorom som nikdy nevedela a fakt by ma zaujímalo čo tam je takého úžasného že tam musí deväť mníchov.

Zo stanice sme sa presunuli do Gayathri hotel doporučený Lonely Planet, kde sme zhodili batohy a pešo vyrazili k Mysore Palace než nám ho zavrú.

Palác sme našli ľahko (v Mysore majú dokonca smerovky!), ale sme ho museli celý obísť, pretože jediný vchod bol samozrejme z tej najvzdialenejšej strany... no ale sme to zvládli aj bez rikše za obligátnych desať rupií, zakúpili vstupenky za nediskriminačných Rs 20 pre Indov aj NeIndov, vyfotili si palác, odovzdali foťáky, prešli k vchodu, odovzdali topánky a vyrazili na prehliadku.

V paláci bolo značné množstvo kdeakých predkov a potomkov, ale čo ma zaujalo najviac boli krásne stropy z maľovaného skla, a zvláštna otvorená galéria. Tá mala jednu stranu smerom von z paláca nedostavanú ani nijak nezakrtytú, a boli tam lavice či galérie smerujúce na ohradené priestranstvo, kde zrejme predtým prebiehali činnosti vhodné k sledovaniu.

Po prvom paláci sme boli odkázaní do druhého paláca, ten ale vyzeral skôr ako depozitár predmetov ktoré sa nedostali do toho hlavného, a zas raz ma znechutili podivné škvrny v rohoch miestností...

A to už sa blížila šiesta hodina, a tak sme ignorovali predajcov predmetov zo santalového dreva a poponáhľali sa vyzdvihnúť si topánky a foťáky.

Keď sme to všetko šťastne zvládli, rozhodli sme sa že konečne nadišiel čas niečo zjesť. Po konzultácii Lonely Planet sme vybrali Parklane hotel, ktorý mal mať záhradu... čo sa v Indii často nevidí, a tak to samozrejme pritiahlo moju pozornosť.

Hotel sme našli ľahko, a záhradu skutočne mal – krytý dvor bol zo všetkých strán ovešaný kvetináčmi s rastlinami. Jedálny lístok bol bohatý, a tak som sa rozhodla pre grilované prasa. Síce nás varovali že to môže chvíľu trvať, ale nenechali sme sa zastrašiť a napriek tomu sa rozhodli pre jedlá z grilu.

Bravčové bolo výborné, servírované s paradajkou ktorá mala vo vydlabanom otvore sviečku a teda pekne načerveno svietila, a jeho jediný problém bol, že z asi šiestich kúskov dva boli tvorené čistým sádlom – a teda nekonzumovateľné. No ale odhliadnuc od toho to bolo dobré, a dali sme si aj dezert – zmrzlinu s ovocím...

Ale na živú hudbu sme už nečakali, stačilo nám ich počuť ladiť, a pešo sme sa vybrali naspäť do hotelu. Cestou sme ešte zahliadli predavača jackfruitov (podľa slovníka „tropický ázijský morušovitý strom, resp. plody tohto stromu“), a tak napriek varovaniu nórskej turistky že videla ako na to niekto dostal hroznú alergiu a opuchlo mu celé hrdlo sme si jednu porciu kúpili a ochutnali.

Ovocie je dnu rozdelené na také malé oddelenia, v každom je veľké semeno a konzumuje sa biele okolo. Nebolo to zlé, ale že by som to musela mať každý deň, tak to zas tiež nie... no ale mali sme pocit dobrodružstva...

Po ceste sme sa zastavili na trhu, ktorý bol v Lonely Planet veľmi vysoko ohodnotený, a aj v túto nočnú hodinu bol ešte celkom živý. Kdeaké decká sa nás snažili zlákať aby sme sa šli pozrieť na inscence making, a že chcú od Tomáša aby im preložil niečo z češtiny či im s niečím pomohol – musím teda povedať že v Mysore majú na turistov skvelé lákadlá – rikše za Rs 10 „anywhere in Mysore“, tieto podivné žiadosti o pomoc...

Cestu do hotela sme našli prekvapivo dobre, a ešte sme aj zahliadli nejakú procesiu s vozmi ťahanými kravami na ktorých boli obrazy nejakých indických božstiev, sprevádzané veriacimi ktorí niesli neóny za účelom lepšieho osvetlenia ich idolu – generátor k nim musela tiahnuť úbohá krava spolu s vozom s božstvom. Museli sme namakeupovanému Hanumanovi čosi prispieť, ale na jeho tanieriku boli našťastie skoro samé drobné, tak sme sa neodchýlili od zavedeného trendu.

Doma sme sa potom už len natiahli a zmožení skorým vstávaním a nepriazňou osudu čoskoro zaspali.