Príchod rodiny

Ráno som sa po včerajšom budíku nijak nenaháňala, pomaly som vstala, dala si raňajky hneď vedľa, a s knižkou sa vyvalila na pláži hneď pred svoju chyžu. To som vlastne zabudla zmieniť, že som svoj Odessa file vymenila za Jeffreyho Archera u predavača second-hand kníh, ktorých je po celej Kerale a Goa viac než dosť, takže už som sa vyvalila s Kane and Abel.

Tam som zotrvala až do obeda, a bohužiaľ bola odchytená predavačkou bižutérie ktorá sa potulovala po pláži. Musela som uznať že ich taktika je skvelá - začnú sa s človekom rozprávať akoby nič, a len náhrdelníky v ich rukách nasvedčujú tomu že ich náhly záujem nebude úplne nezištný.

Keď sme spolu kecali tak 10 minút tak mi začalo byť jasné že zrejme niečo budem musieť kúpiť, a tak keď mi začala ukazovať tie hrozné nekvalitné krámy tak som len uvažovala ktorý z nich by tak mohol byť buď aspoň k nejakému marginálnemu úžitku, alebo aspoň lacný. Nakoniec som si vybrala náramok na členok za ktorý som vyvalila nehoráznych 50 rupií a mala pocit že teraz už môžem s čistým svedomím povedať všetkým plážovým predavačom aby odpálili.

Na obed som si zašla na net a do zeleniny kúpiť melón, z ktorého som polovicu skonzumovala na terase svojej chatky a potom sa pre zmenu na chvíľu natiahla.

Okolo tretej som sa rozhodla ísť pozrieť pod vodu. Vzala som teda potápačské okuliare a vyrazila.

Prvé čo som si všimla bolo že je odliv, a voda je ozaj nízko, a teda by bol vhodný čas ísť sa prejsť na ostrov. Najprv som sa ale mrkla pod vodu - tam samozrejme bol len zvírený piesok a nič viac, tak som vymenila okuliare za foťák a sandále a po tom, čo som sa uistila smskou že Tore a Monica ešte chvíľu neprídu pretože majú nejaké nečakané komplikácie som vyrazila na svoju veľkú výpravu.

K ostrovu som prešla po mori bez toho aby som si zamočila čo i len spodný diel plaviek, a stranou privrátenou k pláži som sa po kameňoch vybrala ho obísť. Podarilo sa mi dôjsť až na cíp, ale tam ma strmý zráz donútil pokračovať cestičkou vnútrozemím. Tá sa tu a tam vynorila na pobrežie, a keďže slnko už bolo dosť nízko výhľady boli veľmi pekné. Cestou som stretla pekných pár ľudí, z toho jedného bez topánok a keď som mala k tejto veci poznámku tak konštatoval že to ozaj nebol dobrý nápad a že sa m do päty zabodol tŕň.

Cestou na pevninu som už musela vyzuť topánky a byť pekne opatrná, pretože už bol zasa príliv, ale podarilo sa mi zachrániť seba aj foťák pred nejakou väčšou škodou. Keďže bolo voľno, Republic Day, pláž bola plná Indov ktorí hrali kriket, hádzali si frisbee či sa namáčali (maximálne tak po kolená) vo vode. To bolo najsrandovnejšie, pretože do toho mora liezli tak ako ležali a bežali v rifliach, sárí, no proste v hocičom čo zrovna mali na sebe.

Keď som sa vrátila, nemala som žiadny zmeškaný hovor od Toreho, tak som sa šla veselo osprchovať, a keď som sa vrátila, už tam bol - dva zmeškané hovory z neznámeho čísla. Zavolala som, a zdvihol to Tore, tak som im vysvetlila kde som a vyrazila im naproti.

Šťastne sme sa stretli, našli im ubytovanie v dvoch chatkách rovno na pobreží za Rs 350/noc, ubytovali sa a vyrazili na večeru, pretože ostatní celý deň nejedli, a ja som mala na obed len melón což teda nie je veľa.

Usadili sme sa na pláži, objednali si pre zmenu morské potvory a kecali čo nového v Hyderabade... okolo deviatej sme už ale boli všetci pekne spaví, a tak sme sa po krátkej prechádzke rozlúčili a zaliezli. Ja som ešte mala snahu čítať, ale výpadok prúdu ma z toho vyliečil, a tak som si len umyla zuby v zvyšku vody, flusla z terasy a potme (napätie postačovalo len na to aby bolo vidno drôtik žiarovky, ale inak nič) zaliezla spať.