Deň rozlúčenia

Nadišiel deň Tomášovho odletu.

Vymenili sme si teda predmety ktoré majú ísť domov a ktoré majú zostať v Indii, dali si raňajky v Palolem Beach Resort, a keďže ako obvykle trvali dlhšie než sme čakali, na prechádzku k ostrovu už nezostal čas...

Keďže lietadlo do Mumbai malo letieť o 15.45, zhodli sme sa že by sme mali vyraziť okolo jedenástej - cesta trvá približne dve a pol hodiny tak aby sme mali rezervu.

Ako sme povedali tak sme aj urobili, a o jedenástej sme už sedeli v buse smer Margao. Tam sme s viac šťastím než rozumu našli stolík Vasco Nonstop, kúpili si lístky, a skutočne nonstop po diaľnici nás bus vyhodil až pri letisku chvíľu po jednej a výrazne skôr než sme čakali.

Prešli sme teda diaľnicu (našťastie nepríliš používanú) a šli sa spýtať k okienku Air Deccan, ako stojí Tomášov let.

A dozvedeli sme sa že skutočne stojí - namiesto 15.45 poletí až o 19.00.

To nás zaskočilo, a tak sme sa aspoň spýtali či už môže Tomáš na checkin aby nás zbavili batohu. Ten ale otvárali až o druhej, tak sme si počkali, a potom Tomáš šiel dnu (mňa ako nepasažiera do haly nevpustili), a nechal tam batoh síce neoficiálne, ale predsa. Vraj ho chceli upovedomiť, ale na české číslo nemohli...

V novonadobudnutom čase sme sa rozhodli navštíviť Vasco da Gama a dať si tam nejaký obed. Vzali sme si predplatený taxík a nechali sa vyložiť pri stanici, aby som aspoň vrátila svoj lístok, a tiež sme si nechali ukázať reštauráciu.

Lístok som šťastne vrátila (a zistila že poplatok za storno stúpol na Rs 40), a po tom čo sme sa prešli "dentrom" sme usúdili že Vasco je poriadna diera, a nemajúc Lonely Planet sme si na základe vizuálneho zhodnotenia vybrali na obed reštauráciu Adarsh.

Tam sme si dali noodles, ktoré boli celkom v pohode, kúpili skvelé hrozno, a uvažovali čo ďalej.

Pre začiatok sme sa prešli po meste, ale jednak bolo cez obed všetko zatvorené (to bude to portugalské dedičstvo), a okrem toho tam aj tak nič nebolo. Jediný skvelý nápad čo som dostala bolo že tam vyberiem nejaké DVD čo by som poslala domov nech všetci vidia, ale obchody s CD sme našli len dva, a v jednom DVD vôbec neviedli, a v druhom mali také divoké, že som sa neodvážila to kúpiť. Zato Tomáš kúpil Mullerovi film o ceste mladého Inda do podsvetia zapodievajúcim sa pornopriemyslom v Zurichu za účelom pomsty zasamovraždenej mladomanželky...

Zadúfali sme teda že snáď bude nejaký obchod na letisku, a z nedostatku lepšej činnosti sme sa autobusom odobrali na letisko. Tam Tomáša ubezpečili že o siedmej celkom určite odletí, ale keď raz prejde check-inom, tak už ho nepustia von z letiskovej haly, a mňa nepustia zas dnu...

...a tak sme zjedli hrozno, a potom Tomáš rozhodol že ma odprevadí k diaľnici na autobus aby som necestovala až tak neskoro, a potom teda pôjde na ten checkin. Šťastie že nadväzujúci let do Milána mal až o druhej ráno, takže toto nemilé meškanie nebolo zas také nebezpečné.

Pri diaľnici sme sa teda rozlúčili, ja som nasadla na autobus a odišla. Cestou som ešte skúsila napísať Freedomovi či náhodou nemá čas ísť Tomáša vyzdvihnúť na letisko, pretože doma sú rekordné kosy, ale odpoveď prišla až neskôr a samozrejme mal nejaky meeting.

Bus do Margaa bol courák, takže to trvalo pekne dlho a obišli sme všetky dediny po ceste... a v Margao som sa dozvedela že už nejde žiadny priamy bus do Palolem, a tak som musela najprv do Chaudi.. a tam som sa pre zmenu dozvedela že už nejde žiadny bus do Palolem, takže mi zostala len rikša.

Odmietla som ponuky že ma do Palolem za púhých Rs 25 zvezú na motorke, a radšej som sa prešla do Chaudi, kde som chytila rikšu síce za Rs 40, ale aspoň som sa nemusela báť o vlastný život.

Do Palolem som teda dorazila okolo ôsmej, a zasadla na internet aby som podala domov spravu ze som ziva a zdrava, a uploadla nieco na blog... no a potom som si kúpila ako správna osamelá žena chipsy a colu a strávila večer pri Revízoroch.