Z Mysore do Bangalore

Ráno sme sa zobudili na budík, pretože sme si ešte chceli ísť vyfotiť trh v dennom svetle.. a tak sme sa dobalili, a vyrazili za svojím cieľom.

Trh sme vyfotili, najviac nás zaujali samozrejme predavači práškových farieb divých odtieňov, predavači banánových listov, a kvety navlečené na šnúrke... no ale samozrejme bolo naokolo hlavne plno zeleniny, korenia, ovocia, byliniek a podobných klasických trhových predmetov.

Z trhu sme zamierili naspäť domov aby sme si vzali batohy a tentoraz už naozaj sa premiestnili na stanicu a stihli vlak do Bangalore. Cestou sme sa ešte zastavili po koláč na raňajky ktorý sme v izbe zjedli, a potom už nasledoval len check-out a cesta na stanicu.

Vlak sme šťastne stihli a pred jedenástou sme sa usadili na naše miesta spolu s tibetskou famíliou (ovšem v civile) a mladým indickým párom. Pani v pokročilom stupni tehotenstva celú cestu strávila buď blitím z okienka a úvahami či vlak nebude zvonku príliš znečistený, alebo prechádzkami na toaletu. Jej manžel nevyzeral že by ho to príliš vzrušovalo, a ani asi nepredpokladal že keby ju nechal sedieť po smere jazdy tak by sa situácia nejak zlepšila. Tibeťania naopak mali žalúdky silné, a tak si dali na obed sáčkovú polievku – konzumovanú ovšem za sucha bez vody, a ešte si do toho drsne nadrobili korenie a pridaného sáčku... no proti gustu žiaden dišputát.

Do Bangalore sme dorazili načas niečo pred druhou, a tak len čo sa nám podarilo sa vyslobodiť zo stanice, namierili sme si to na ulicu lemujúcu autobusovú stanicu aby sme v niektorej z tam sídliacich cestoviek zakúpili na večer lístky do Goa.

Cestovky sme našli ľahko, skutočne tam bola jedna na druhej, a tak sme si vylosovali prvú ktorá nám prišla pod ruku (usúdila som že aj tak budú všetky predávať lístky na jeden a ten istý autobus, ako to tak býva v Hyderabade a ako to bolo aj v Rajasthane...), a dozvedeli sa že sleeper do Goa už na dnes nemajú. Tak sme napriek vyššie zmienenej poučke zašli do ďalšej, a vida, lístky sa našli! Zaplatili sme teda Rs 450 každý, zanechali batohy v cestovke a odprisahali že o šiestej tam budeme nastúpení a pán nás odprevadí na autobus, ktorý má odchod o pol siedmej.

Medzičasom sme sa rozhodli zájsť sa niekam najesť, a potom navštíviť botanickú záhradu. Najesť sme sa zaváhaní rozhodli v KFC, pretože sa nám nezdal žiadny z podnikov pri autobusovej stanici... po KFC nasledoval koláč v Bariste, a potom už teda cesta do botanickej záhrady rikšou.

Tam zrovna prebiehala akási výstava, a tak tam bolo zhromaždené snáď celé Bangalore... napriek tomu sme sa pokochali výhľadom na nič z kopca, omrkli zvonku skleník v ktorom bola zmienená výstava ananžovaných kvetov, ale prúdiace davy nás odradili od jej bližšieho preskúmania, videli sme tiež bonsajovú záhradu, ktorá ale ešte zjavne potrebuje nejaké zásahy a skončili pri lotosovom jazierku. Lotosy ale boli len v puku, zato tam krásne pochodovali po nich vtáci...

A to už bol čas sa pomaly vrátiť, a tak sme došli k východu a mávali na rikšu. Rikše síce tentoraz, na rozdiel od našej poslednej návštevy Bangalore zastavovali, ale keď sme im prezradili kam chceme ísť tak krútili hlavou a zasa odchádzali. To som naozaj nepochopila, pretože v Hyderabade nás často nechcú vziať, ale zásadne kvôli tomu že by to bolo príliš blízko. Toto ale nebol ten prípad, a tak doteraz neviem čo sa im na nás vlastne nepáčilo.

Keď už sme to chceli už-už vzdať a zistiť aký autobus by nás zaviezol na autobusovú stanicu, podarilo sa nám odchytiť rikšu! Vzala nás dokonca presne pred našu cestovku, kde už nás vyhliadal netrpezlivý agent. Vyžiadali sme si ešte čas na toaletu a nákup vody, a keď sme všetko šťastne vykonali, nahodili sme opäť batohy a pán nás odviedol k autobusu.

Bola to tak desaťminútová prechádzka, a keď sme tam došli, chlapík nám vystavil „boarding pass“ a požiadal o tip Rs 50. To nás ako obvykle znechutilo, a tak sme mu dali dvacku a poslali ho kade ľahšie.

Keby som bola vedela čo za lístky nám predal, tak mu dám tak akurát jednu poza uši.

Keď sme totiž naložili batohy do kufru (najprv sme ale museli počkať kým bol spokojný indický organizátor výletu pre seba siedmich kamarátov, ktorý hystericky všetkých žiadal aby skontrolovali či ich batohy sú naložené – akoby sa tam mali kde prepadnúť....) a nastúpili do autobusu, zistili sme že máme sedadlá úplne vzdau (to som ale čakala), a navyše to nie je žiadny sleeper.

Sedadlá boli síce pohodlné a sklapovacie až do úplne horizontálnej polohy, ale nebol to sleeper za ktorý sme zaplatili. Nezostalo nám ale než sa s tým nejak vyrovnať...

Vyrazili sme načas, a keďže vodič nejavil snahu zapojiť malé lampičky na čítanie, čoskoro sme nemali veľmi na výber než sa sklopiť do spacej polohy a spať.

To ale nebolo zas tak jednoduché. Moje sedadlo bolo najeké pokazené, a síce sa dalo sklopiť, ale našikmo, takže sa všade kde boli nejaké spoje objavovali poriadne diery. Jedna z nich sa mi stala osudnou keď som si ničnetušiac natiahla nohy, a pri jednom z poskokov ktoré autobus až príliš často konal sa mi palec ľavej nohy zasekol medzi sedadlo a priestor na nohy... zakvílila som hrozne, a chvíľu mi trvalo kým som sa vyslobodila... a potom som už len sledovala ako mi noha opuchá. Keďže sme totiž boli vzadu, všetky hrboly sme cítili dosť silne, a naše sedadlá mali tendenciu sa pri nadskokoch sklapovať o dobrých 20 cm. Spánok teda veľmi neprichádzal do úvahy, a tak som si aspoň pustila nejakú hudbu a zakaždým keď som cítila že poskočíme som zdvihla hlavu aby som si zachránila krčnú chrbticu.