Príchod do Palolem

Prebudili sme sa okolo siedmej na to že autobus zastavil. Šli sme teda vykonať rannú toaletu, a pomaly sme začali venovať pozornosť dianiu okolo seba...

...a zistili sme že sme minuli mesto zvané Karwar (to je teda ďalší obvyklý problém pri cestovaní autobusom, zistiť kde sme to vlastne zastavili. Obvykle najviac nápomocné bývajú vývesné štíty obchodov, kde, ak náhodou nie sú v hindi či inom miestnom jazyku, často býva adresa vrátane mesta), a po konzultácii Lonely Planet vyšlo najavo že sa nachádza južne od Goa, a teda sa pohybujeme po pobreží na sever.

To sa nám veľmi hodilo, pretože pláž Palolem, kam sme mali namierené, je celkom na juhu, a teda máme dobrú šancu že pôjdeme cez Chaudi, ktoré Lonely Planet zmieňovalo ako hlavné východisko pre Palolem. Dotázali sme sa teda našich susedov, prehodili pár teplých slov s vodičovým asistentom, a skutočne, zanedlho nám oznámil že je čas vystupovať.

Tak sme teda vystúpili a ušetrili si tým trojhodinovú cestu do Panaji, a trojhodinovú cestu naspäť z Panaji na juh do Palolem. Namiesto toho sme na prekvapivo modernej autobusovej stanici Chaudi/Canacona vďaka prehľadným tabuliam s destináciami autobusov rýchlo identifikovali autobus do Palolem, a o desať minút sme už stáli na hlavnej ulici v Palolem.

Pobrali sme sa rovno k pláži, a tam odbočili vpravo, keďže sa tam podľa Lonely Planet mali nachádzať kokosové chyže, kde sme sa mienili ubytovať. Chyží bolo nepreberne, a tak sme ich postupne navštívili, zhliadli, zistili ceny, a nakoniec sa rozhodli pre jednu takmer na pláži vedľa kostola, ktorá si nás získala cenovou politikou - Rs 250 na deň bola najnižšia cena s akou sme sa stretli.

Naše ubytovanie ale malo jeden háčik (alebo dva, ako sa to vezme). V našej chatke totiž niekto býval.

Súčasní obyvatelia ale mali odísť o dvanástej, a majiteľ nám ponúkol aby sme si nechali zatiaľ batožinu v inej izbe ktorá je voľná, a potom sa môžme presťahovať do chatky. Chatka stála na kuracích nožkách a bola zhotovená prevažne z preglejky, bambusových tyči, strechy z palmových listov (na ktorých bol za účelom zabránenia vstupu vody elegantný modrý igelit) a záclony ktorá zakrývala "okná" tvorené bambusovou mrežou. Podlaha bola z dosiek a chvíľu nám trvalo kým sme si zvykli že sa prehýba pod každým krokom. K chatke patril ešte balkón s dvoma stoličkami a stolíkom, a dnu potom už len posteľ a moskytiéra.

Druhý háčik bol, že kúpeľňa je spoločná za kostolom... ale s tým sme sa ľahko vyrovnali a tak sme zhodili batohy, a vyrazili sa konečne najesť.

Raňajky sme si dali u Brendona vedľa, ale neboli sme očarení... a tak sme sa prezliekli do plaviek a šli okúsiť more. To bolo oveľa kľudnejšie než vo Varkale, a malo postupný dlhý vlez, takže po pekných pár metroch prechádzky sme mali vodu ešte stále len po pás.

Zaplávali sme si smerom k ostrovu ktorý sme videli celkom napravo, a zistili sme že to tam vyzerá džungľovito a stálo by to za bližšie preskúmanie. Ukázalo sa ale, že bez topánok ďaleko nezájdeme, a tak sme sa prechádzkou po pláži vrátili k našej chatke (ktorá už teraz naozaj bola naša), osprchovali sa, presťahovali si veci, a keďže bolo po poludní, vybrali sme sa do "mesta" ja zistiť či za mnou niekto príde, a Tomáš či v stredu naozaj odletí.

Internetu bolo všade plno, a tak sme zapadli do prvej ustanovizne, a ja som si s radosťou prečítala že za mnou vo štvrtok zavítajú Tore, Monica, Samuel a Sonia. Tomáš s nemenšou radosťou zistil že jeho let je potvrdený a nič nenasvedčuje tomu že by v stredu neodletel. Ja som sa ešte rozhodla pozrieť, či by sa nenašiel nejaký pekný vlak do Hyderabadu, pretože som nemala najmenšiu chuť opakovať zážitky s busom z Bangalore.

A vida, vlak sa našiel! 6.50 z Vasco da Gama, 5.20 Hyderabad. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu keď som videla, že na sobotu sú dokonca voľné miesta! Celých 17! Keď teda Tomáš šťastne zmenil peniaze, spýtala som sa či náhodou nerobia tiež rezervácie vlakov, a dostalo sa mi pozitívnej odpovede. Keď som im ale prezradila že je tam len 17 miest voľných, bolo mi povedané že v takom prípade nie je isté že lístky dostanú, pretože na stanicu treba ísť až do Margao, a chodia len ráno, takže najskôr zajtra ráno. Rezervácie teda robia len keď je voľných 100 a viac miest.

Tak som sa rozhodla vyraziť do Margao sama a teraz, aby som si teda ten lístko kúpila hneď.

Tomášovi som síce hovorila že sa cítim svojprávne a nemusí so mnou ísť, ale napriek tomu sme osviežení Colou okolo druhej nasadli na autobus smer Margao.

Cesta trvala hodinu a pol klasickým indickým tempom - zastávka na každom rohu kde niekto zamával, nápis 11 standing len pre srandu králíkom a pre zmenu teplo... ale podarilo sa nám dostať sa do Margaa, tam sme nasadli na miestny bus a vyrazili smerom k vlakovej stanici.

Na stanici sa nám ledva podarilo vystúpiť aký bol ten bus plný, a navyše keď sme nakráčali do Reservation office, prvé čo nám udrelo do očí bol krásny nápis "Communication failure, sorry for inconvenience".

Vyšlo najavo že systém nefunguje, a bude fungovať až o pol šiestej, což znamenalo dobrú hodinu a pol čakania... no ale keď už som raz prišla, tak sa mi nechcelo sa vracať s prázdnymi rukami a nebodaj prísť znovu, tak sme sa rozhodli počkať.

Čakanie sme trávili v príhodne umiestnenom internet café čítaním Dilberta a konzumáciou kešu orieškov. Tomáš sa potom vybral na výzvedy a vrátil sa s informáciou že systém už nabehol, a tak sme šli opäť skúsiť šťastie.

Vybrali sme si najkratšiu frontu - special counter - ktorá sa ale ukázala najpomalšie postupujúcou. Najprv ju vpredu zdržovala skupina čínsky čínsky vyzerajúcej mládeže ktorá tam niečo veľmi zložito riešila s osobou za okienkom, a potom samozrejme každý z pred nami stojacich Indov mal plnú žiadanku osôb a k tomu ešte nejaké špeciálne formuláre...

No ale nakoniec sme sa dostali aj my na rad, kúpila som za 310 rupií lístok do Hyderabadu, a osoba mi (zrejme majúc skúsenosti s turistami) zdôraznila, že odchod vlaku je o 6.50 z Vasco da Gama.

A vtedy mi to došlo.

6.50 RÁNO!!!

No ale už bolo neskoro. Okamžite mi bolo jasné že tak skoro ráno sa do Vasco da Gama, vzdialeného dve a pol hodiny z Palolem asi ťažko dostanem, a navyše to znamenalo že vlak ide skoro 24 hodín... a to som nebola ochotná absolvovať.

Rovnako som ale nebola ochotná stáť znovu tú samú frontu, a tak som si lístok nechala s tým, že ho vrátim v stredu vo Vasco keď pôjdem Tomáša odprevadiť na letisko.

No že som sa cítila ako totálny debil ani snáď nemusím zdôrazňovať.

Vzali sme teda rikšu na zastávku busu, a keď prišiel skoro plný tak sme si uvedomili čo za blbosť sme spáchali. Kus cesty sme teda museli stáť, a do Palolem sme dorazili okolo ôsmej v stave naprostého psychického aj fyzického vyčerpania s jedinou túžbou - jesť!

Reštauráciu sme vybrali na základe dosť zavádzajúceho kritéria - keď sú tam ľudia, tak to zrejme nebude úplne nejedlé. Skončili sme v prvej reštaurácii na pláži naľavo, a ač bola úplne plná, nebola to dobrá voľba.

Ja som si objednala kuracie cestoviny a Tomáš nejaký vegetariánsky špíz, a k tomu Colu a minerálku.

Colu doniesli asi po 10 minútach, a minerálky (v Indii to teda znamená neperlivú stolovú vodu) sme sa napriek urgencii u čašníka nedočkali. To nás mierne rozladilo, a tak sme zavolali čašníka že teda zaplatíme tie Coly a ideme, pretože nás to už nebaví (to už sme tam boli ignorovaní dobrých 45 minút ak nie dlhšie). Nato čašník samozrejme mal sto ospravedlnení, vraj si myslel že vodu chceme až s jedlom a že už je to všetko hotové... no keby som to chcela až s jedlom tak to asi dvakrát neurgujem.

Jedlo nakoniec nebolo zlé, v mojich cestovinách bolo viac kuraťa ako cestovín a Tomášov špíz tiež nevyzeral zle.. a dočkali sme sa aj vody :)

Dorazení zbytočným výletom do Margao a predošlou nocou v príšernom buse z Bangalore sme doma len zastrkali sieť proti moskytom a polomŕtvi zaľahli do postelí.