Návrat do práce

Prvý pracovný deň po troch týždňoch... strašné pomyslenie. Celú dovolenku to bolo tak ďaleko, ale už je to tu. Ráno opäť budík na 7.30, opäť rikšou ku Golkonda hotelu, ranný bus do STC...

Keďže Tore a Monica mali prísť z Goa až niekedy ráno, a Katka zrejme podobne z mesta s nezapamätateľným menom, šla som ráno na bus sama. Podarilo sa mi vyraziť už pred ôsmou, a o 8.10 som už čakala na bus - sama. Už som sa začala strachovať či počas mojej neprítomnosti náhodu nezmenili trasu, ale bus nakoniec predsa len dorazil, a asi dvadsať sekúnd pred ním rikša s Taniou, Tamasom a Nicom, a druhá rikša s Beátou a Nhoo. Tak sme sa zvítali a pre zmenu prespali skoro celú cestu do STC :)

V práci som sa tvárila akože nič, zasadla k svojmu počítaču a prešla svojich 120 nových mailov - väčšina z toho spam od Hyderabad_All a CommonInfo a podobné perly. Niektoré ale boli celkom zaujímavé - dozvedela som sa že Jaimeho motorka sa najnovšie nazýva "Pimp-motorcycle" (autorka: Stephanie Leroy), Jaime je v skutočnosti Don Jaime Cabrone, my sme Cabrone family, na Rd 3 Brazílci Viado family a boli tiež rozdelené úlohy - Tore je zodpovedný za obchod s trávou (ktorú má ale predávať a nie sám užívať ako to predviedol s vodnou fajkou nie až tak dávno), Peter za obchod s lacnou indickou whisky (s podobnou klauzlou ako Tore), Santiago je zodpovedný za hazardné hry (konkrétne má ostatným vyčistit vrecká pri pokeri) a Zamin, keďže chodí do posilovne, bude poskytovať rôzne služby "desperate girls". Mail (mimochodom najdlhší aký som od neho kedy videla) zakončil optimistickým

"If you or your family need a favor from me or my family don't doubt to come on your knees and ask for it. Just remember to show your respect to the family bringing good presents like barrels of beer or whiskey."

Tak som zvedavá kedy začnú chodiť prví záujemci o láskavosti... hlavne aby nezabudli na tie bohaté dary :)

Na obed sa dostavili Monica, Katka a Daven plní nových zážitkov, tak sme si dali neskorý obed, ale mne nejak nebolo dobre a tak som sa rozhodla z práce uliať skôr a vrátiť sa domov busom o 15.45.

To bolo síce pekné, ale keď som prechádzkovým tempom vyrazila k zastávke, tak som mohla obidvom autobusom tak akurát zamávať. Nechcelo sa mi ale vracať do práce, a tak som sa prešla na vrátnicu aby som sa spýtala či náhodou nie je ešte nejaký ďalší bus.

Nebol, ale zjavne som vyzerala veľmi úboho, pretože strážnik mi povedal nech len počkám a že on ma už do nejakého vehiklu dostane. A skutočne, keď sa priblížilo auto, tak ho zastavil, ja som nastúpila dozadu a šli sme.

Tam sedela pani ktorá sa presťahovala do Hyderabadu z Bangalore s manželom, a momentálne čaká na projekt. Bohužiaľ šla niekam k Harsha Towers, což je na druhom konci Hyderabadu, a vysadila ma niekde pri diaľnici. Ja som si tam kúpila hrozno, a chvíľu som zvažovala možnosť ísť busom, pretože je to pekne ďaleko, ale keď ten nešiel a mňa prestalo baviť postávať na slnku som nasadla do rikše a dala sa za Rs 80 po podivných cestách zviezť k Photo Shopu. Tam som si vyzdvihla fotky, a zviezla sa už rovno domov.

Tam ma veselo pozdravil Tore ktorý sa spamätával z krušnej cesty z Goa, a ja som neodolala aby som sa nepozrela na fotky - bola som ovšem dosť sklamaná keď som musela uznať že ani polarizačný filter nie je samospasiteľný a predsa len s ním nemôžem fotiť úplne hocičo. Tak som sa rozhodla si na to schrupnúť, a prebrala som sa až večer keď dorazil domov zvyšok rodiny.

Dali sme si večeru, a po nej sme mali rodinnú radu keď sme zistili že tento mesiac sme už dvakrát zaplatili noviny. Dali sme dohromady všetky mesačné výdaje a Jaime si vzal na starosti vytvoriť tabuľku kam budeme značiť kto čo a kedy zaplatil. Tiež sme sa dohodli že si rozdelíme služby v kuchyni, aby bol stále niekto zodpovedný za akú takú čistotu - už boli hlásené prvé šváby, tak sme kúpili sprej a dúfam že to bola posledná zmienka o tomto protivnom hmyze.

Zvyšok večera sme strávili ako za starých čias bez telky - hraním Janifu, v ktorom som vo veľkom finále so slávou porazila Jaimeho... a potom už len sprcha a do postele.