Z Munnaru do Mettupalayam

Skutočne sme vstali o 5.30 ač ľahké to teda nebolo, a po tom čo Tomáš priznal že mu snáď už nie je tak zle a bol uznaný schopným cesty sme dobalili, zaplatili účet a o 6.20 sme stáli na križovatke čakajúc na autobus.
Spolu s nami tam v rannej kose postávali dvaja iní cestovatelia, pravdepodobne z Izreala, ktorí nám prezradili že teda tiež dostali informácie že bus tadeto prechádza, ale nie sú si tým istí a radšej sa zvezú rikšou do mesta.
My sme sa ale do mesta zviezť nechceli a rozhodli sme sa vyčkať príchodu autobusu na križovatke. A tak sme čakali.

Pol siedmej minulo a bus nikde. Zato nám už začínali pomaly odmŕzať končatiny – ruky s hodinkami sme už pre istotu vôbec nevyťahovali, a napriek tomu že k slovu prišli aj ponožky asi najhoršie na tom boli moje prsty na nohách v sandálach.

Tak sme tam postávali a túžobne vyhliadali bus, a snažili sa nepripustiť si možnosť že by trebárs vôbec nešiel a my sme o tej príšernej hodine vstávali zbytočne. Našťastie miestni existenciu autobusu aj jeho načasovanie potvrdili, a ukázali na prázdnu cestu ako smer príchodu autobusu.

Naďalej sme teda postávali pri ceste, zakúpili nejaké keksy, a k omrzlinám sa začala pridávať bolesť chrbta od nie zrovna ľahkých batohov, ktoré sme si nechali na chrbte aby sme mohli operatívne naskočiť do autobusu. Ale ten stále nikde.

Tomáš teda vyvinul teóriu že Indovia vôbec netušia kedy bus pôjde a poznajú len jednu hodinu – pol siedmej, a tú nám teda oznámili, a podľa neho teda autobus pôjde o pol ôsmej. Tiež sa zamýšľal nad tým prečo Indovia zatiaľ nevynašli cestovný poriadok ktorý by bol vylepený na verejne prístupnom mieste, ale obávam sa že na to som s rozumom krátka. Moja teória je, že Indovia proste milujú kontakt s cudzincami, a teda ich kdeakými zákernými spôsobmi nútia sa s nimi baviť. Preto nikde nenájdeme cestovný poriadok, či nebodaj mapu oblasti – obrali by sme miestnych o skvelú príležitosť si precvičiť neexistujúcu angličtinu, spýtať sa sto a jednu od veci otázku kým sa konečne (možno) dozvieme to čo sme chceli vedieť.

Ale – takmer na náš údiv – ešte nebolo ani štvrť na osem, a zrazu sme na označenej ceste zbadali zadok autobusu ako cúva z niečieho dvoru, a o chvíľu pred nami stál autobus v celej svojej kráse. Tak som si povedala, keby mi tí milí páni v stánku boli povedali že treba ísť vodiča vytiahnuť z postele, tak by som nelenila a šla.

Autobus teda nebol o nič lepší ako ostatné s ktorými sme zatiaľ v Kerale mali tú česť, a za svoje vzali aj naše nádeje že by nezastavoval na každom rohu. Nicméne v meste sme nabrali piatich Izraelcov, ktorých batohy skončili na streche (zatiaľ čo my sme svoje znalecky umiestnili za predné sklo), a vyrazili po serpentínach cez kopce do Coimbatore.

Aj keď cesta bola úzka a plná zákrut, a autobus nepohodlný, pretože mal nízke operadlo ukončené kovovým držadlom o ktoré nebolo možné sa opierať bez nejakej vypchávky, a vypchávku v podobe mikiny som získala až keď sa oteplilo natoľko že som ju mohla bez rizika odmrznutia zhodiť. Táto radostná hodina prišla asi až pred desiatou, dovtedy som sa sústredila na svoje palce na nohách a silou mysle sa ich snažila prekrviť. Našťastie autobus na rozdiel od iných ktorými sme cestovali predtým mal aj okná, a pasažieri boli natoľko pri zmysloch že ich nechali zavreté, tak sme aspoň netrpeli prievanom.

56km za Munnarom sme s autobusom vstúpili do Chinnar Wildlife Sanctuary, kam chcel ísť včera na výlet náš známy americký pár, a hovorila som si že my to teda máme zdarma, pretože cez neho z nejakého neznámeho dôvodu viedla cesta!

Prešli sme teda parkom, a na konci sa podrobili prehliadke, ktorá mi pripomenula prehliadku pri odchode z STC – až na to že pán tentoraz nazrel aj do našich malých batohov. To som zvedavá čo tam chcel nájsť – žeby nejaké zviera? Neviem teda ako sa im v parku páči, pretože jedna z opíc sa veľmi intenzívne snažila emigrovať – cez okienko sa snažila nastúpiť do autobusu a vodič mal čo robiť aby ju syčaním zahnal.

Po tom čo sme opustili jeden park sme obratom vstúpili do druhého, tentoraz Indira Gandhi Wildlife Sanctuary... to teda neviem čo je to za národný park keď tade párkrát denne prejde linkový autobus. Hlavne že všade boli nápisy aby sme boli ticho, nesmetili, nenosili výrazné farby a pohybovali sa v malých skupinkách.

To už sa celkom oteplilo a tak som mohla zhodiť mikinu a použiť ju ako vankúš, a tak sa mi podarilo zvyšok cesty predriemať – dosť tomu pomohlo aj to, že autobus nebol veľmi obsadený a miestami som pre seba dokonca mala celé dvojsedadlo!

Zobudila som sa až v mieste nášho určenia – Coimbatore, odkiaľ sme chceli chytiť autobus do Mettupalyam. Keďže nás autobus vysypal na autobusovej stanici, predpokladali sme že to bude jednoduchšie než sa snažiť niekde zohnať vlak, a navyše to nemalo byť veľmi ďaleko a tak pravdepodobne chodí busov viac než dosť.

Lenže, kto by to bol povedal – v Coimbatore majú celé DVE autobusové stanice, a busy do Ooty chodia z tej druhej. Boli sme teda odkázaní na autobus PP, ktorý nás tam vezme.

A skutočne, autobus označený PP dorazil, my sme nastúpili, za Rs 3 na osobu zakúpili lístok, a zviezli sa na autobusovú stanicu č. 2. Cestou sme minuli aj vlakovú stanicu, a to teda musím Coimbatore pochváliť za takýto skvelý nápad, spojiť tieto dôležité miesta jedným autobusom. Pochybujem že takáto vymoženosť už dorazila do Hyderabadu... a ktovie či kedy dorazí.

Na autobusovej stanici sme lokalizovali nástupište busov do Ooty, a nastúpili do už pristaveného autobusu do Mettupalyam. Zložili sme batohy, a ja som si obligátne odbehla na záchod (v Kerale, a teraz môžem pochvalu rozšíriť aj na Tamil Nadu, ich majú výrazne čistejšie a lepšie než keď sme boli na výlete v Rajasthane). Keď som sa vracala povšimla som si že autobus sa už akosi pohol, a keď som naskočila tak som videla Tomáša ako sa márne snaží vodiča presvedčiť aby bezo mňa neodchádzal.

Nie že by s tým autobusom odišiel niekam ďaleko – za rohom zastavil a nabral ďalších cestujúcich... pustil nám videoklipy z DVD (miestami dokonca s anglickými titulkami tak som sa konečne dozvedela o čom to tam teda spievajú – a možno mi bolo lepšie bez toho...) a šlo sa.

Do Mettupalayam sme dorazili pred treťou, a mne sa uľavilo keď som videla že hlavná cesta je bohato lemovaná rôznymi „lodge“. Hotel totiž v Indii viac než ubytovanie znamená jedáleň, prečo netuším.

Zvolili sme teda hotel Soorya International, za Rs 273 sme sa stali hrdými hosťami v izbe č. 110 na treťom poschodí. Zložili sme si batohy, prezliekli sa do ľahších odevov, pretože v nížine už zas pekne pripekalo, a vyrazili na vlakovú stanicu zistiť či sa lístky na zajtrajší vláčik dajú kúpiť aj v predstihu.

Stanica našťastie nie je ďaleko, čo je dobre vzhľadom k tomu že zajtra vlak ide o 7.10 a aby sme dostali pekné miesta na sedenie tak by sme tam mali byť aspoň 45 minút vopred. Zlá správa bola, že Reservation/Booking Office otvára až o štvrtej. Teda vlastne Reservation Office je otvorený od štvrtej do šiestej, a Booking Office od šiestej do ôsmej. Tomáš mi položil zákernú otázku aký je rozdiel medzi booking a reservation, a naozaj som netušila.

Na stanici sme teda neboli príliš úspešní, a ešte sme museli odrážať snahy miestneho sprostredkovateľa ubytovania aby sme sa ubytovali v hoteli Soorya International – ani za nič nechcel pochopiť že už tam bývame a dve izby naozaj nepotrebujeme.

Zato sme objavili Internet, kde som chcela omrknúť vlaky do Goa – no a tiež som nebola príliš úspešná. Vlaky síce sú, ale v tie najmenej vhodné dni v týždni... takže nám zrejme nezostane než opäť ísť autobusom. Tentoraz už dúfam v sleeper...

Po Internete sme už naozaj museli niečo zjesť, a skončili sme v našom hoteli, kde ma zlákala rooftop restaurant. Tá skutočne bola na poslednom poschodí, s oknami za dráteným plotom a s výhľadom na hory. Dali sme si noodles a colu, pretože sme umierali smädom – a samozrejme ju doniesli až keď sme takmer dojedli, v žiadnom prípade nie vopred. Zvláštny zvyk...

Po obedovečeri sme s spýtali na recepcii akože je to s lístkami na vláčik, a dozvedeli sme sa že ich musíme kúpiť na mieste, žiadne rezervácie vopred. Takže sme už nemuseli znovu na stanicu, a šli sme si po tom vyčerpávajúcom dni schrupnúť.Po krátkom spánku sme si šli kúpiť dezert a nejaké zásoby na zajtrajšiu cestu vlakom, a ja som sa z recepčného pokúšala vyraziť vedro horúcej vody na sprchu, ale vzhľadom k tomu že tu stále nie je myslím že márne. Tak rozmýšľam či ho ísť zaurgovať, alebo sa proste zmieriť s tým že budem špinavá... ponúkal mi tú vodu na ráno o piatej, ale na to skutočne chuť nemám. Čím to že tí Indovia sú takí žhaví do vstávania o piatej a skôr?