Munnar

Ráno sa nám pre zmenu nechcelo vstávať, a keďže sme nemali žiadne špeciálne plány, s čistým svedomím sme si prispali.

Deň sme zahájili raňajkami v S.N., po ktorých sme sa vrátili domov aby sme zbalili svoje foťáky, batohy a ostatné výletné potreby, a vyrazili na 1.5 km prechádzku do mesta, kde sme dúfali navštíviť v Lonely Planet hojne vychvaľované Tourist Information Center vedené Mr. Josephom Iypom.

Do mesta sme sa prešli – medzitým začalo pekne pripekať slniečko, a znesiteľné to bolo len vďaka celkom intenzívnemu vetru – a po opakovaných dotazoch najprv Tourist Police, a potom u predajcu vreckoviek sme lokalizovali Tourist information Office. To nám ale veľmi nepomohlo, pretože bol zavretý.

Zato sa nás ujal náš známy predajca vreckoviek, ktorý nás usadil do nejakého iného officu, kam za nami promptne pribehol iný agent s knihou plnou doporučení od kdeakých turistov, že vraj poldňový trek so sprievodcom.

To sa nám ale nechcelo, mali sme zálusk na poldňový trek zdarma bez sprievodcu, a práve preto sme potrebovali Josepha, ktorý vraj mal v tejto veci kopec informácií a nebál sa ich poskytnúť. Ale aj druhý pokus navštíviť jeho úradovňu bol neúspešný.

Vybrali sme sa teda pozrieť na hinduistický chrám týčiaci sa na kopci (pre zmenu zatvorený), zišli dolu a pre zmenu objavili informácie zavreté. To už som aj ja uverila že zrejme tak skoro neotvoria, a teda že si zrejme program budeme musieť urobiť sami. Rozhodli sme sa teda zistiť, ako je to s autobusmi do Top Station, ktorá je doporučovaná Lonely Planet ako krásna vyhliadka.

Lenže pán čakajúci na zastávke nám neposkytol veľmi povzbudivé informácie. Autobus vraj pôjde až o 14.45, čo bolo za dve hodiny, a ešte k tomu je otázne kedy ide autobus naspäť. Zrejme by sme tam priveľa času nemali, a ešte k tomu by sme museli veľmi zložito získavať informácie ako naspäť. Vybrali sme sa teda kus po ceste smerom k Top Station, ale napodiv sa za rohom nevynorila, a cesta nevyzerala nijak veľmi scénická, a tak sme to otočili do mesta.

Zakúpili sme teda zásoby na piknik – koláč s kešu na vrchu a home-made chocolate, a vyrazili smerom k čajovým plantážam na kopci za chrámom. Ledva sme došli k nemocnici, keď sme zbadali poľnú cestu vedúcu niekam do čaju – a rozhodli sa že to bude pre naše účely to pravé. Vydali sme sa teda po ceste, a keď sme videli odbočku hore, a v tieni, zasadli sme aby sme zlupli svoj obed. Koláč s kešu napodiv neobsahoval žiadne kešu, ale zato plno ovocia divých farieb.. napriek tomu ale nebol zlý. Zajedli sme ho čokoládou a vyrazili ďalej po ceste... šli sme a šli, minuli sme dom ktorý zrejme spravoval plantáž, ale nezahli k nemu, až sme došli k stromu s obeťami neznámym bohom, a stáli na križovatke. Ja som presadzovala pokračovať ďalej do vedľajšieho údolia, ale bola som prehlasovaná, a tak sme sa okolo domu a školy, ktorá vyzerala mierne ako väznica, vrátili na asfaltovú cestu a naspäť do Munnaru.

A tam, svete div sa, sme zbadali otvorené turistické informácie! Neváhali sme a vošli, a konečne sa zoznámili s Josephom Iypom, ako aj s párom amerických turistov ktorí zrovna dostávali informácie. Zo všetkého najskôr sa spýtal akého používame sprievodcu, a vylovil okopírovaný papier s citátmi zo všetkých možných sprievodcov, kde ho vychvaľovali ako skvelý zdroj informácií. Keď sme ho teda uistili že sme si vedomí s akým pokladom hovoríme, mohli sme konečne predostrieť svoj dotaz.

Začala som teda s dotazom na odchody busu do Top Station, a Joseph nám poslúžil informáciou že tam máme ísť čo najskôr, a najlepšie keď si najmeme auto – za 800 rupií. To sa Tomášovi vôbec nepáčilo, ale perspektíva vlastného auta ktoré môžeme zastaviť kde len chceme, mi prišla veľmi lákavá.

Medzitým čo sme dostávali tieto kúsky informácií paralelne prebiehalo jednanie s americkým párom, ktorý, ako sme vyrozumeli, sa jednak mal sťahovať do Josephovho hotela, a jednak chceli na výlet do nejakej rezervácie. To ale nešlo, pretože zajtra mal ešte pokračovať štrajk rikší ktorý bol už dnes celý deň, a jediný výlet ktorý je vraj možný bola Top Station.

Nakoniec sa teda dohodli, že doobedu skúsia zvládnuť Top Station, a poobede, ak skončí štrajk, možno aj rezerváciu. A ako sme tam už boli poruke, ponúkli nám aby sme sa zviezli s nimi.

Mne sa to pozdalo, hlavne preto že suma bola za auto a nie za osobu, a tak sme sa dohodli, že sa stretneme na druhý deň o siedmej ráno pred Hill View hotelom.

Po diskusii na tému turistické vymoženosti v Indii sme sa usadili v Lonely Planet doporučovanej reštaurácii Ropsy’s, kde som ale dostala tú najmenšiu porciu noodles odkedy som prišla do Indie! A navyše nedostatky v kvantite v žiadnom prípade neboli kompenzované zvýšenou kvalitou, ba naopak. A ešte nám na konci predložili knihu návštev, kam som teda ozaj nevedela čo zapísať, keďže pravda by ich asi nepotešila, a keďže knihu dávajú hosťom až po jedle, nemohli sme ich ani varovať pred podivným jedlom.

Ale zato som objavila zápis z Katkinej návštevy! Aj som jej chcela napísať, ale napriek hrdým plagátom Reliance že vraj Munnar je už pokrytý signálom, môj mobil akosi nespolupracoval.

Večer sme si dali k filmu hrozno a ananás zakúpené na miestnom trhu, a film How High nás teda dostal...

Ráno nás budík zobudil o šesť pätnásť, a ani ma to nemrzelo, pretože som mala pekne blbé sny. Realita ale nebola príliš priaznivá – Tomáš mi na dobré ráno oznámil že ho bolí brucho a zrejme na výlet nebude môcť. To teda neboli dobré správy, a akékoľvek nádeje že návšteva toalety vyrieši každý problém sa čoskoro vyparili.

Nakoniec sme sa teda rozhodli že ja zákerne vyrazím na výlet a aspoň ho fotograficky zdokumentujem, zatiaľ čo Tomáš sa bude doma liečiť pobytom na lôžku.

A tak som teda vyrazila k hotelu Hill View stretnúť sa s americkým párom. Cestou som ešte vyfotila paru stúpajúco z rieky (ktorých je v Munnare viac než dosť, pretože vraj Munnar znamená v preklade tri rieky, ktoré sa tu stretávajú), a chvíľku po siedmej ma naložili do Ambassadora, a už sa šlo.

Cestou (ktorá teda bola pekne pomalá, pretože Američanka trpela motion sickness) sme sa párkrát zastavili – raz odfotiť slona obkoleseného trusom, potom odfotiť kmeň vynárajúci sa z jazera obkolesený hmlou, potom na Echo point, ktorý dával krásne čistú ozvenu akú som snáď ešte nepočula, a okolo deviatej sme dorazili k čaju.

V čajových poliach tam nad hlbokým údolím zbierali čaj indické ženy – obrázok ktorý sme si proste museli odfotiť. To už som vedela že Američan je profesorom Engineering, jeho manželka učí na univerzite History of landscaping a žijú v Kalifornii.

Top Station bola vlastne skupinka stánkov s čajom, ktorý sme si dali spolu s idli a nejakými omáčkami, a stade sme pokračovali na vyhliadku. Tá bola napodiv nie do kopca, ale z kopca, a tak sme za mierny poplatok zostúpili a žasli nad údolím plným oblakov.

Tie sú tam vraj „full time“ a máme šťastie že vidíme kus údolia bez oblakov, pretože včera boli už hneď ráno. A skutočne sme videli že postupujú priamo pred našimi očami...

Keď sme sa dostatočne pokochali, vystúpili sme zasa hore, nasadli do nášho skvelého vehiklu, opäť sa zastavili na vyhliadke s čajom aby sme zistili že oblaky už pekne postúpili, tak sme ich poslednýkrát vyfotili a zostúpili k jazerám.

Tie už neboli zahmlené, a značne pripomínali jazero v Úhornej takže som ním zas tak fascinovaná nebola. Mali tam ale pekné loďky, kryté s vankúšmi na sedenie...

Prešli sme okolo obidvoch jazier aj Echo point, ktorý už zďaleka nebol tak príjemne opustený ale plný predajcov všetkého možného. Tak sme si pogratulovali ako sme to inteligentne navštívili už ráno, a pokračovali do mesta.

Cestou nám ešte vodič ukázal to čo označil ako „honey tree“, a skutočne na ňom voľne viseli plásty medu, ako aj pekných pár úľov.

Naša predposledná zastávka bola na moje požiadanie, kedy som konečne mohla vyfotiť krásne biele míľniky na pozadí so zeleným čajom a oblohou...

A úplne posledná zastávka bola pri škole, ktorá mala na záhrade hotovú Noemovu archu – zvieratká pekne v pároch, a k tomu pár nezaradených plus nejaká tá bohyňa...vrchol gýču, ktorý nemohol zostať nezdokumentovaný.

V meste som sa so svojimi spoločníkmi rozlúčila, dala vodičovi sprepitné a odkráčala k hotelu. Cestou som sa ešte zastavila na noodles a Tomášovi po nejaké banány a hrianky.

Doma som zistila že mu nie je oveľa lepšie, a tak sme sa po prehliadnutí fotiek na chvíľku natiahli... s plánom potom vyraziť na prechádzku do blízkeho parku.

Plán sme uskutočnili, ale v obmedzenom trvaní. Ja som sa rozhodla vyraziť do mesta zájsť na internet a kúpiť si nejaké ovocie, ako aj zistiť pravdu o odchodoch busov do Coimbatore.

Pravdu som zistila, ale nepáčila sa mi – bus ide o pol siedmej, a potom až o pol štvrtej. To teda nie je veľmi vhod, pretože to znamená buď nehorázne skoré vstávanie, alebo veľmi neskorý príchod do Coimbatore a skoré vstávanie ďalší deň aby sme stihli spoj do Ooty.

Tiež som bez problémov nakúpila ovocie, ale s internetom som žalostne zlyhala. Chcela som jednak uploadnuť blog, a jednak pokecať s Katkou na icq, pretože mi poslala smsku že sa chystajú budúci víkend niekam na výlet, čo sa mne ale nehodí, a chcela som teda vedieť či niekto nejde do Goa alebo niekam bližšie. To mi ale nebolo dopriate, pretože prvé internet café bolo obsadené, druhé nemalo funkčný usb port, tretie bolo zúfale pomalé, štvrté opäť obsadené a v piatom pre zmenu jediný počítač rozobraný.Tak som to vzdala, došla domov a zvyšok večera strávila pri Forsythovi, a neskôr pri Benovi Affleckovi... a zrejme by som mala zbaliť, aby sme zajtra stihli ten bus. Našťastie ide hneď tu z križovatky, no ale to mi to skoré vstávanie nijak extra neuľahčí...