Z Kumily do Munnaru

Keďže podľa našich informácií mal autobus do Munnaru ísť až o pol tretej, so vstávaním sme sa nijak neponáhľali, prispali si, a raňajky absolvovali opäť u Chrissie. Lenivo sme sa zbalili (už to teda prestáva byť vtipné...), a po tom čo sme informácie o odchode autobusu overili z viacerých zdrojov, a dostali prijateľne konzistentné odpovedi (od 14.30 do 15.00), chvíľu po druhej sme vyrazili na stanicu.

Tam sme čoskoro vypátrali bus do Munnaru, a ujal sa nás nejaký podivný ded, ktorý nás usadil, batohy tiež usadil za predné sklo, porozprával sa s nami, oznámil mi že na sprchovanie si mám rameno obaliť v igelite aby sa mi nenamočilo, a na záver požiadal o „small help“ – vraj dvadsať rupií! Že aby mohol dcéram kúpiť mlieko. To ma sklamalo, a dali sme mu teda desať.

Nato odpálil, a na jeho miesto prišiel skutočný sprievodca, ktorý naše batohy umiestnil na krabicu s prevodovkou, s truhly vytiahol špagát, priviazal ich, a nás nechal na prvom sedadle diagonálne od vodiča, aby sme na batohy mali dobrý výhľad.

Z toho sme sa ale netešili príliš dlho, pretože čoskoro nastúpili dievčatá ktoré si posadali na truhlu pred nami, a tak už to s mierne obmenenou posádkou zostalo viac-menej celú cestu. Miestami sa autobus naplnil až na prasknutie dochádzajúcou školskou mládežou, ktorá si posadala úplne všade kde bolo čo i len desať centimetrov miesta, a cudzincami bola bezvýhradne fascinovaná.

Ja som teda strávila prvú polovicu cesty uvažovaním kedy asi bude prestávka na ktorej by som si mohla odskočiť, pretože mi bolo strašne treba na záchod. Prestávka skutočne prišla, ja som sa nadšená vrátila do busu s pocitom že teraz už znesiem aj desať hodín cesty a pripadala som si ako v raji – ale nie nadlho, ten samý problém sa z nejekého dôvodu vrátil o dosť skôr než som čakala a tak sme večer netrpezlivo čakali kedy už niekde konečne zakotvíme.

Dočkali sme sa o pol deviatej, kedy nás autobus vyhodil v tmavom Munnare, a my sme zas raz čelili problému kam hlavu skloniť.Pre zmenu sa nás ujal agilný vodič rikše zvaný Vala, ktorý nás vzal do troch hostelov – v prvom mali len single room, v ktorej bola síce relatívne široká posteľ, ale rozhodne nie normálna dvojposteľ. Druhý hotel mal pre zmenu izbu len na dnes večer, a na ďalšie dni už bol plne rezervovaný, a posledný hotel ponúkal to samé čo ten prvý, ale v mierne špinavšej variante s oknom 10cm od steny náprotivnej budovy.

Z neveľkej ponuky sme si teda vybrali alternatívu č. 1, a zakotvili v S.M.M Cottage za Rs 350 na noc. Medzi okamžitou sprchou a jedlom som si vybrala jedlo, a tak nás Vala ešte hodil do S.N. restaurant na rohu, kde sme celkom chutným jedlom zahnali najhorší hlad.