O Sikkime

V Sikkime prevláda nepálsky či tibetsky vyzerajúce obyvateľstvo, na severe už potom neboli skoro žiadni Indovia... a hlavne tibetské decká boli také zlaté, všetky mali červené líčka J Inak sú Sikkimčania veľmi milí a pohostinní, a aj keď väčšinou už žijú v Indii ako druhá generácia, stále sú si vedomí svojho tibetského pôvodu a sú naňho hrdí – všade kam sme prišli boli obrázky dalajlámu, Lhasy, Potaly...

Ha, a konečne ľudia ktorí majú normálnu obuv, nie len všadeprítomné polorozpadnuté šlapky J Odev sa tiež líši od indického, tibetské ženy nosia také šaty so širokou sukňou, ktorá sa vzadu akoby zavinuje, a vydaté na to nosia priečne pruhovanú farebnú zásteru.

A jedia mäso!!! Na Losar, keď sme odchádzali z Thangu, tak chlapi zrovna pripravovali momo z yaka.. no veľmi sme ľutovali že nemáme čas zostať a ochutnať.

Ale počasie je biedne – aj keď doobedu bola väčšinou modrá obloha, naobed sa spravidla zatiahlo a poobede už bola celá obloha zakrytá mrakmi a znášala sa hustá hmla. V Gangtoku bolo ešte celkom teplo, ale na severe bola poriadna kosa!

Zaujala nás aj metodika práce s lopatou – jeden hádže, a druhý mu pomáha tak, že ťahá za lano priviazané k porisku tesne nad kovovou časťou. Náklady sa tu namiesto na hlave nosia na chrbte, ale váha je na popruhu ktorý majú okolo čela.

V celom Sikkime sú výborné cesty, a zásluhy za to zrejme nesie BRO... a čo sa jazdy týka, tak sme tiež boli príjemne prekvapené. V Sikkime snáď vedia na čo sú blinkre! A neboja sa ich použiť! Trúbi sa len pred neprehľadnou zákrutou (ktorých je teda výrazne viac než tých prehľadných) a vodiči sa dokonca navzájom púšťajú predbehnúť! Hlavným spôsobom dopravy sú shared jeeps, vlastne musím povedať že neviem či som severne od Gangtoku vôbec videla nejaký autobus...

Zaujímavé pre nás bolo, že je im naprosto cudzí koncept držania tepla dnu. Dvere von sú permanentne otvorené, a napriek vcelku studenému podnebiu nemajú žiadne kúrenie. Ľudia chodia vo vetrovkách aj dnu, kde je nakoniec presne taká istá zima ako vonku – tenké steny a jednoduché, väčšinou otvorené okná značne pomáhajú. Konštatovali sme že je to dosť nehospodárne na drevo, ale vyzeralo že ho majú zatiaľ dosť...

V dedinách mali na kúrenie piecky, ktoré stáli v strede miesnosti, nad nimi stôl a v jeho strede diera, cez ktorú sa prikladalo do pece, obvykle bola zakrytá veľkým hrncom v ktorom sa permanentne varila voda.

Alkohol je dostať vo všetkých obchodoch, nielen v špecializovaných wine shopoch, a v potravinách obvykle pod čokoládami mali vystavené fľašky, a nalievali panáky :)

No a všade naokolo sú vojaci. Vzhľadom k blízkosti Sikkimu k Číne, ktorá si ho viacmenej nárokuje ako časť Tibetu je to zrejme nutné, ale nie vždy na škodu – vojaci sa starajú o cesty, bezpečnosť je relatívne vysoká... ale všade sú checkposty, a stále sme stretávali nejaké vojenské autá, jeepy, pochodujúcich vojakov.. v Lachungu sme ich počuli strieľať viac menej celú noc, a zas také príjemné to nebolo.Ale celkovo vzaté sme sa do Sikkimu zamilovali, od milých ľudí, cez krásnu prírodu až po chýbajúce rikše a motorky na uliciach Gangtoku :)

Losar

Je tibetský nový rok – v dome nad obrázkom Lhasy zavesili portrét dalajlámu s bielym šálom okolo rámu, a pod tým stôl plný jedla vrátane hlavy nejakého zvieraťa, misky s vodou (v počte sedem) a dokonca 150 rupií!

Budíček sme mali o šiestej, ale zobudili sme sa už dlho predtým – plieskanie a výskanie z večera bolo vystriedané hlasnou hudbou, ktorou si zrejme naši hostitelia spríjemňovali varenie. A to ani nehovorím o príšernej zime...

O šiestej sme teda vyhliadli z okna, ale neboli sme potešené. Vonku bola hmla taká, že nebolo vidieť ani na sto metrov, a tak sme zotrvali v posteli v nádeji že sa zdvihne... ale nezdvihla.

Chopta valley sme teda vzdali, a vyrazili rovno do Lachenu dúfajúc, že sa nám v miestnom kláštore (ktorý má vraj pre tibetských obyvateľov Sikkimu obzvláštny význam) podarí zastihnúť tradičné tance chaam.

Predtým sme sa ešte ale naraňajkovali a pre našich hostiteľov vyfotili na ich žiadosť stôl s obetinami, ako aj ich osobne a prisľúbili fotky poslať poštou.

Tance sme síce zmeškali, ale napriek tomu sme vyjadrili prianie pozrieť si aspoň kláštor. Náš sprievodca sa nás od toho snažil všemožne odradiť, vrátane vyhlásenia že kláštor je vzdialený pol hodiny chôdze do kopca. To ale nepozná Katku, pre ktorú práve táto informácia bola tou pravou motiváciou aby sa tam vypravila.

Nakoniec to bolo po schodoch len asi desať minút, a kláštor bol veľmi pekný – aj keď pre zmenu zatvorený, keďže už je po tancoch a mnísi preferujú život v dedine. Mali sme tiež krásny výhľad do údolia a podarilo sa nám medzi mrakmi aj zahliadnuť nejakú tú šesťtisícovku.

Cesta bola pre zmenu krušná, tentoraz už absolvovaná vnútri jeepu, o druhej sme si dali obed v rovnakej reštaurácii ako cestou na sever, ale na rozdiel od ostatných som akosi nemala hlad a včerajší dhal mi nejak nesadol. Do Gangtoku nám zostáva ešte 50 km, a večer nás tam čaká avizovaná novoročná party...

Dorazili sme okolo pol piatej, a dostali naspäť našu starú izbu (ale už bez toaletného papiera ktorý som tam zabudla keď sme odchádzali...). Na chvíľku sme sa natiahli, Katka nám vyzdvihla prádlo z čistiarne a veci ktoré sme si nechali v hoteli aby sme ich nemuseli sebou ťahať na výlet, osprchovali sme sa a ako noví ľudia sme vyrazili na cesty.

Bolo asi šesť – zastavili sme sa na nete, a keďže náš hotel pri príležitosti Losaru nevaril, museli sme si stravu hľadať inde. Šli sme sa do mesta spýtať na busy a jeepy do Darjeelingu, ale naša dilema bola čoskoro vyriešená keď sme sa dozvedeli že mimo sezónu bus nechodí. Spýtali sme sa teda na jeep, a zistili sme že ide o pol ôsmej ráno, a potom snáď každú hodinu. Vzhľadom k tomu že bola krásna hviezdnatá noc sme sa rozhodli ráno ísť ešte raz vyskúšať Tahsi view point, ale tentoraz už taxíkom aby sme ušetrili čas, a potom sa čo najskôr premiestniť do Darjeelingu.

Večeru sme si nakoniec dali v malej reštike na konci ulice, ale moje bravčové nebolo dobrou voľbou – síce bolo vyprážané, ale namiesto kúskov mäsa som dostala kúsky čistého sádla, ktoré som musela vyhlásiť za nepoživateľné.

Majiteľ nášho hotela, Bijay, už na nás čakal so „special drinkom“ – changom. Ten sa pre zmenu vyrába z nám už známeho millet, ale k nemu sú pridané hrozienka, mandle, rum, maslo a snáď aj chlieb – vyzerá to teda dosť divne, a chutí to tiež zvláštne. Malo to takú sivú farbu na spodku misky s amorfnou masou, ktorá síce nepôsobila veľmi príťažlivo, ale nebola zas taká zlá.Sedeli sme s Bijayom a Jarlem nakoniec až do jedenástej, hrali karty (Shitheada... :)), pokecali s pánom z USA, zapísali sme svoje zážitky spolu do knihy (a označili ich veľkým slovenským znakom) a šli sme spať. Jarle nadšene hovoril že toto je prvýkrát čo v Sikkime vidí hviezdy, takže naše šance zajtra vidieť Khangchendzongu sú vysoké!

Thangu

Vstali sme o pol siedmej, obloha bola nádherne modrá a naplnila nás nádejou na krásnu cestu ďalej na sever do Lachenu. O pol ôsmej sme si dali raňajky (dúfala som opäť v lievanec, ale tentoraz to bola omeleta a porridge) a o ôsmej s polhodinovým oneskorením sme vyrazili na 60km dlhú cestu do Lachenu.

Tá bola ako obvykle ubíjajúca, a keď sme okolo jedenástej v Lachene dostali na výber či chceme zostať tu (a na náš dotaz že čo tam budeme robiť sme sa dozvedeli že viacmenej nič) alebo ísť ďalej na sever do Thangu, kde ale nie je ani kúrenie, ani elektrina, neváhali sme ani chvíľu a zvolili Thangu.

Nasadli sme teda znovu do jeepu – teda presnejšie by bolo povedať, poniektorí do jeepu, poniektorí na jeep, pretože Katka tak dlho dobiedzala do nášho sprievodcu že jej povolil vyliezť na strechu, a bola z toho taká nadšená že mi nedalo to tiež nevyskúšať...

...a bolo to ozaj skvelé! Jeep mal na streche takú záhradku na ktorej sme sedeli a ktorej ohrádky sme sa držali, a jedinou nevýhodou tejto cesty bolo sedenie na mriežke ktorá nebola na zadok zrovna pohodlná – inak to malo samé výhody. Obloha bola ešte stále bezoblačná takže výhľad do údolí a na hory bol oveľa lepší než z auta, a tak sme sa kochali a v zákrutách držali „vší sílou“ :).

Pred Thangu, vzdialenom od Lachenu asi 30km sme zastavili v ohybe rieky, opäť vyfotili čo sa dalo a do Thangu došli už dôstojne v jeepe – hlavne kvôli vojenskému stanovisku pred dedinou.

O jednej sme už víťazoslávne stáli pred tabuľou 14 000 ft, a snažili sa spočítať koľko to tak môže byť metrov. Ukázali nám našu izbu – budeme spať všetky tri spolu, a skutočne to vyzerá dosť studeno – jednoduché okná (otvorené), tenké steny, ale aspoň sme dostali poriadne periny... a po žiarovke skutočne ani stopy :)

Dostali sme aj poriadny obed – tentoraz boli noodles v nejakej polievke, ale pred ním sme ešte stihli vybehnúť na kopec nad „hotelom“ kde sa nachádzal malý kláštor. Rozhodli sme sa že musíme zajtra prísť skoro ráno, pretože ač bol ešte len obed, údolie už sa zahaľovalo mrakmi a nebude trvať dlho kým sa slnko úplne stratí.

Po obede (a mojej neúspešnej operácii tŕňov ktoré sa mi zabodli do ruky keď som sa neopatrne chytila nevhodnej rastliny) sme sa vybrali na prechádzku do blízkeho Chopta valley, vzdialeného 7km. Nakúpili sme zásoby v podobe keksov a čokoládových tyčiniek, zababušili sa do najteplejších búnd a vyrazili sme.

Tých 4 200 metrov nad morom sa celkom pozná! Nohy sme mali ťažké, preťažké, a šli sme jak grupa sedemdesiatnikov z nohy na nohu aj keď kopec nebol v žiadnom prípade prudký. Už sa zaťahovalo, a tak sme vyfotili nejaké zahmlené krajinky, pár portrétov yaka a usúdili sme že je čas sa vrátiť. Nevideli sme na vrcholky hôr, ale aj to čo bolo z údolia vidno vyzeralo zasnežene. A aj na nás zasnežilo! Síce to boli len také mikrovločky, ale aj tak.... môj prvý sneh za posledných ani neviem koľko mesiacov :)

Tiež sme videli nad nami preletieť obrovského orla, ktorý zrejme musel sídliť v neďalekých skalách, odkiaľ sa ozývalo také pípanie.... ktoré sme sa rozhodli že budeme považovať za jeho mladé :)

Cestou nazad sme stretli nášho sprievodcu s jeepom, ktorý sa nám vydal oproti zrejme z obáv že sme sa rozhodli prekročiť hranicu do Tibetu – Thangu je najsevernejšia dedina v Sikkime, pre turistov otvorená len v roku 2000.

V našom hoteli sme boli vpustení do zadnej izby, kde sme si posadali okolo piecky (tesne nad ktorou je príhodne umiestnený stôl) a dostali miestne pivo thongba, ktoré ale vôbec nevyzeralo ani nechutilo ako pivo. Servírovali nám ho v drevenom „sude“ vysokom tak 40 cm s priemerom tak 15, takže pekne veľké, a bolo plné malých červených guličiek čohosi – vraj millet (podľa slovníka je to proso, no v živote som proso nevidela takže netuším čo je na tom pravdy), ktoré sa kontinuálne zalievali vriacou vodou. Takže sme bambusovou slamkou vysosli čo bolo a znovu dostali novú dávku... chutilo to teda skôr ako nejaké slabé ovocné víno, ale bolo to teplé, príjemne sa pri tom sedelo...

Od Jarleho sme tiež spolu s našim sprievodcom a vodičom dostali skúsiť snus, což je nórsky vynález po ktorom Tore márne vzdychá už pekných pár mesiacov – je to vlastne nejaký druh tabaku, ktorý sa ušúľa do malého náboja, ktorý sa potom inštaluje medzi zuby a hornú peru. Tam to treba držať, v žiadnom prípade neprehltnúť a snažiť sa nevyzerať ako totálny pako J My sme mali už predpripravené, zabalené v papieri, takže sme ho len nahodili na patričné miesto a za radom potom chodili von to vyflusnúť, pretože zas tak nás to neočarilo, a piť s tým tiež vyžaduje značnú dávku praxe. Keby to Tore videl, ako sme to s ľahkým srdcom po piatich minútach vypľúvali...

Presedeli sme tam viacmenej celý večer v rozhovore pri piecke, ktorá nás príjemne hriala do reumatických kolien (ale zato dvere do miestnosti boli permanentne otvorené – usúdili sme že zrejme aby mohli unikať výpary z kerozínovej lampy, ktorú domáci zapálili po západe slnka. Teda, bola som prekvapená koľko svetla taká lampa vydáva... ale ako funguje, na to som teda neprišla.

Na večeru sme sa presunuli k chlapom do druhej miestnosti, a dostali ryžu, dhal a špenát a zhliadli sme rituál pred Novým rokom – zvyšky jedla ktoré sa nezjedli boli umiestnené na veľký tanier v strede miestnosti, a potom vzali nejaký patyk, ovinuli ho na konci látkou ktorú zapálili, a s týmto inštrumentom jeden z Tibeťanov naháňal druhého ktorý s tanierom utekal cez celú dedinu.

Je totiž predvečer nového roku – zajtra je Losar, Nový rok podľa tibetského kalendára, a už prebiehajú prípravy – výzdoba, pečenie...Presunuli sme sa ešte nazad k svojim drinkom, ale čoskoro sme zaliezli do postele – ráno chceme vstať s východom slnka a vybehnúť na kopec nad kláštorom. O ôsmej sme sa aj tak cítili akoby už bola polnoc, a tak sme sa vycikali, zabalili do spacákov, dek a perín a snažili sa spať. To ale nebolo zas také jednoduché, pretože Tibeťania pod nami vydávali hrozne divné zvuky – výskanie a nejaké plieskanie...

Yumthang Valley

Ráno sme vstali ešte pred sľúbeným čajom do postele o pol ôsmej, ja som sa osprchovala a Katka medzitým vybehla na strechu pozrieť ako počasie.

Vrátila sa so skvelými správami – na oblohe ani mráčik, po hmle ani stopy a dokonca videla nejaké zasnežené vrcholky hôr!

Tomu som samozrejme neodolala, a tiež som vybehla hore.... a skutočne, výhľad odkryl celé údolie a vysoké kopce ktoré obkolesujú Lachung zo všetkých strán.

Zliezli sme sa dolu na opulentné raňajky v skvelej nálade – a raňajky nás len utvrdili v presvedčení že sme svoje peniaze investovali dobre. Lievanec (alebo čo to bolo – tu sa všetkému hovorí pancake, a toto veľkosťou pripomínalo palacinku, ale bolo to asi centimeter hrubé... poliate medom, mňam!), vajíčka na tvrdo, sendvič a nejaké fazule či čo nás viac než nasýtili, a plní elánu a nedočkavosti sme nasadli do jeepu na dvadsaťštyri kilometrov dlhú cestu do Yumthang valley itself. Nadmorská výška: 10 700 ft.

Cestou sme mali dve fotografické zastávky, pretože modrá bezmračná obloha v kombinácii so zasneženými horami bola proste neodolateľná, a jediné čo sme ľutovali je že ešte nekvitnú rododendrony, ktorých bolo naokolo požehnane – ale maximálne s pukmi. Tretia zastávka bola altruistického charakteru – pomáhali sme tlačiť zapadnutý jeep, ktorý pri rieke ťažil štrk a zacúval akosi priďaleko.

Takto vylepšiac svoju karmu sme nedlho potom dorazili do Yumthang Valley. Tam sme boli naším sprievodcom inštruovaní neprekračovať rieku (akoby sme mohli... hoci... oveľa studenšie ako na Islande to byť nemôže J), neisť ďalej proti prúdu pretože tam na neopatrných turistov číhajú zlí vojaci ktorí radi vyťahujú film z foťákov, a že si to máme užiť.

A aj sme si to užili :)

Najprv sme vyfotili všetko naokolo.

Potom sme sa vyfotili my s všemožnými výhľadmi, v rôznych zostavách a s rôznymi rekvizitami.

Vycikali sme sa.

A rozhodli sa vyliezť na kopec.

(To teda nebolo moje rozhodnutie – ako nepochybne tuší každý kto ma pozná... ale Katka zavelila svoje „I need to move my ass a little“ a už sa šlo :))

No ale pridala som sa k davu, a lesom sme sa teda drali hore s nádejou na krásny výhľad do údolia.. ktorá ale bola sklamaná. Jednak sa doteraz krásne modrá obloha začala zaťahovať, a jednak nám vo výhľade dosť intenzívne bránili stromy.

Možno by teda bolo namieste spomenúť ako to údolie vlastne vyzeralo :) Jeho stredom tiekla rieka, Teesta, touto ročnou dobou neveľmi prudká, ale široké koryto sľubovalo bohatú nádielku až príde monzún či sa roztopí sneh. Okolo teda bolo štrkovité riečisko, a na všetky strany sa dvíhali najprv zalesnené svahy, a nad nimi skaly... až po zasnežené špičky.

Tabuľa v údolí nás informovala že sa nachádzame v nadmorskej výške 12 000 ft, čiže vyše 3 700 metrov nad morom, a teda pri šplhaní do kopca to bolo cítiť. Funeli sme ako sloni, a porast nám to nijak neuľahčoval... les bol plný kríkov s tŕňmi ktoré nás mierne škrabali a boli naprosto nevhodné ako opora.

Ale nakoniec sme vyšplhali kam sme mohli, a zložili sa pod skalou. Po chvíli odpočinku som sa rozhodla objaviť v sebe horolezca a skalku pokoriť... no ako to už býva, hore to šlo ľahšie než dole (a teda zas také jednoduché tam vyliezť tiež nebolo...) a cestou dole som potupne musela prijať Katkine inštrukcie „zadkom napred“ :)

Dole sme ešte zhliadli malý oltár obkolesený fotogenickými modlitebnými vlajočkami všemožných tvarov, veľkostí a obsahu (ktorý je mi dodnes záhadou... zrejme teda nejaká modlitba, ale aká presne? Ktovie...) a presunuli sa na ďalšiu zastávku dnešného dňa – horúce pramene nižšie v údolí.

Zviezli sme sa len kúsok autom nazad, prešli cez most cez Teestu, vybehli hore kopcom (kopce sú zjavne naším osudom na tejto ceste... no v Himalájach sa teda niet čomu diviť :)) a ocitli sa pred „kúpeľmi“.

Tie boli tvorené domom postaveným okolo horúceho prameňa dovedeného z kopca potrubím – boli sme mierne sklamaní že bazénik nie je pod holým nebom, ale ač najprv váhavo sme namočili len nohy a boli ovanutí mne známym sírovým zápachom, nakoniec sme neodolali a ponorili sa do bazéna celí. Optimisticky sme si na tvár plácali sírovú vodu v nádeji že budeme mať pleť ako detskú prdelku – no uvidíme zajtra.

Po behaní horedole kopcami a kúpeli nám už poriadne vytrávilo, a tak sme sa svižne obliekli (vezmúc do úvahy teplotu ovzdušia to ani inak nešlo), dali si ešte čaj u správcu kúpeľov a v miernom daždi odklusali naspäť k autu, ktoré nás zahmlenou melancholickou krajinou odviezlo do Lachungu na obed.

Ten bol rovnako výdatný ako raňajky a predošlá večera, dostali sme ryžu, chapati, dhal, karfiol, špenátovú polievku, špenát, zemiaky, baklažán... no hrnce len chodili a chodili a my sme už mali výčitky svedomia že pre štyroch ľudí toľko jedla – utešovali sme sa len predstavou že čo my necháme dojedia domáci :).

Po obede (boli teda už tri hodiny...) sme si chvíľu odfrkli, a rozhodli sa ísť si pozrieť kláštor na opačnom konci Lachungu. Aby sme ušetrili čas, zviezli sme sa na miesto džípom, ktorý sme potom prepustili že sa naspäť prejdeme.

Kláštor bol veľmi pekný, pozostával vlastne z dvoch oproti sebe stojacich budov, jednej veľkej a jednej malej s dvorom medzi nimi. Obe boli farebne vymaľované, vyzdobené, ale bohužiaľ mnísi bývajú v dedine, a tak bol kláštor zavretý a my sme sa nemohli pozrieť dnu. Zato sme si zatočili modlitebnými kolesami, poobdivovali veľké maľby, vybehli na kopec nad kláštorom a dokonca som videla kvitnúť čerešňu!

Už zasa kropilo, ale to nás neodradilo od prechádzky domov (teda nie že by sme mali na výber... iný spôsob dopravy než svoje nohy sme aj tak nemali k dispozícii) – dole sme zbehli skratkou medzi domami, prekročili rieku po jedinom moste, a po ceste sa potom prešli až do hotela.

Tam sme dorazili solídne zmoknutí, a tak náš prvý dotaz bol na oheň. Domáci založili oheň v malej piecke dole, a my sme okolo strategicky rozostavili svoje mokré kusy oblečenia – vetrovky, rifle, topánky, čiapky, batohy... no cítili sme sa ako na chate po túre :)

Večera bola opäť výdatná, a keďže nasledovala pomerne skoro po obede, neboli sme schopní z nej veľa zjesť – mali sme nejaké pečené cestoviny s „lečom“ a volským okom, hranolky, momo, zas nejaké veg curry...Po večeri sme len sedeli, poposúvali svoje veci aby sa im dostala maximálna dávka tepla (Katke sa podarilo pripáliť si na popruhu batoh, a mne na uteráku vyrobiť pekný hnedý fľak od prílišnej blízkosti k piecke), keďže nešiel prúd tak sme si nedali sprchu a pred desiatou sme už boli zalezení v posteliach. Nedlho potom vypadol aj generátor ktorý nás dovtedy zásoboval aspoň minimálnym množstvom prúdu, a nastala totálna tma – pri ceste na WC prišiel opäť k slovu môj inak v tejto časti sveta neveľmi využívaný mobil.

Cesta do Lachungu

Budíček bol teda o piatej, vstali sme napodiv pomerne ľahko, obliekli sa, opláchli zuby, vzali vetrovky štedro zapožičané našou domácou na výlet a vyrazili.

Ani nebola taká zima ako sme sa obávali - od úst nešla para a po pár minútach svižnej chôdze do kopca sme sa začali zbavovať prvých vrstiev oblečenia, až sme skončili v tričkách.

Šli sme asi 50 minút, a pomaly začínalo byť jasné, že to do 6.15, kedy približne začína vychádzať slnko, asi nestihneme. Tiež sme si začali uvedomovať, že žiadny úchvatný východ slnka sa aj tak konať nebude, pretože údolie bolo beznádejne zahalené v hmle, a ani sme len netušili ktorým smerom by sme mali vyhliadať Himaláje.

Okolo šiestej sme si začínali zúfať, a tak keď sme videli sa blížiť jeep, napriek tomu že bol zelený a teda zjavne vojenský sme zamávali. Jeep zastavil, a keď sme povedali kam sa chystáme, otvorili sa zadné dvierka, my sme naskočili, dvierka sa zabuchli a my sme šli.

Cesta to bola divoká, držala som sa zubami - nechtami, ale nakoniec si vojaci urobili dokonca zachádzku aby nás vysadili až hore na Tashi Viewpoint. Tam sme vybehli schody hore, a potvrdili sa naše obavy - naokolo nebolo nič okrem hustej hmly, troch dievčat hrajúcich si na gitaru a jedného českého páru s ktorým sme pohovorili o cestovaní v Indii - sú tu na tri týždne, práve začali a lietajú horedole Mumbai - Kalkata - Darjeeling, a stade na juh do Keraly.

Keď sme teda zhliadli úžasný východ slnka v hmle, vydali sme sa na spiatočnú cestu - ako inak, pešo. Zbehli sme dole skratkou, a tam sa nám pomerne rýchlo podarilo stopnúť jeep na ceste do Gangtoku, ktorý nás vyložil na križovatke pod naším hotelom.

O 7.30 sme teda už sedeli na raňajkách - dostala som čaj s medom v obligátnom "dušičkovom" a "tibetský chlieb" - placka rozrezaná napoly a namazaná medom, čerstvo upečený, mňam! Dozvedeli sme sa tiež že odchod na výlet sa odkladá, pretože ešte nemajú vybavené všetky papiere (na trekking, alebo výlet mimo pár vyhradených miest potrebujeme opäť špeciálne povolenie, a nesmieme tam ako zahraniční turisti bez sprievodcu, preto sú všetky výlety také drahé, a preto sme sa tiež na sever nemohli vybrať na vlastnú päsť), a odídeme o pol jedenástej.

To sa nám s Katkou celkom hodilo, pretože sme ešte chceli nakúpiť nejaké ovocie, čiapky, ja som šla pozrieť na internet či nemám nejaký mail od Shailesha (ani omylom samozrejme...), a tak sme sa vybrali na nákupy.

Kúpili sme si čiapky s ušami, modlitebné vlajočky, ovocie, a ja som sa rozhodla investovať aj do vetrovky - až na to že tam nebrali kartu, ja som sazmorejme nevybrala z bankomatu, a už sme meškali... nakoniec som si požičala od Katky, a aspoň som za tie štrapácie dostala zľavu.

O jedenástej sme konečne vyrazili, najprv taxíkom na stanovisko jeepu, tam sme sa naložili a zoznámili s Jarlem z Nórska, a naším sprievodcom, a vyrazili na sever - mohlo byť okolo dvanástej. Cestou sme sa dozvedeli že v noci malo byť vraj zemetrasenie, a tak boli Jarle a Caroline evakuovaní z piateho poschodia, ktoré nemá únikový východ dole a tam strávili zvyšok noci - ale už bez spánku.

Nešli sme snáď ani hodinu, keď tu zrazu kolóna a stojíme. Chvíľu sme dúfali že sa pohne, ale po inšpekčnej ceste dopredu Jarle kvalifikovane odhadol že to bude trvať dobrú hodinu. Autá totiž zastali kvôli zosuvu pôdy - cesta už neexistovala, a cez ňu boli napadané skaly až dole do údolia - a nebola to krátka cesta. Našťastie už bola na mieste mechanizácia, pracujúca typicky indickým spôsobom - jeden maká a štyria sa pozerajú. To bolo pre mňa akosi priveľa, a tak som usúdila že si radšej na dobré správy počkám s knižkou pri jeepe.

Moja dôvera sa ukázala opodstatnenou, a v čase určenom Jarlem sme sa skutočne pohli. Myslím že keby to bol Hyderabad, ešte stále by sme čakali kým ženičky s podnosmi na hlave tie kamene odpracú...

A šli a šli a šli... bolo to dosť depresívne, stále sme sa horko - ťažko vyštverali na kopec len preto, aby sme za chvíľu klesli dole k mostu. Prešli sme cez rieku, a zasa hore... a dole... a tak to šlo celých 6 hodín s prestávkou na obed - klasické indické thali - nejaký dhal, ryža, veg curry...

Cesta bola pekne dlhá, a jediné rozptýlenie nám poskytovali tabule a slogany poskytnuté BRO (= Border Road Organization, organizácia ktorá sa stará o cesty v Sikkime) na rôzne témy:

• Manželské šťastie - If married, divorce speed.
• Rodinná pohoda - Don't sleep, your family will weep.
• Klebety - Don't gossip, let him drive.
• Pomaly ďalej zájdeš - No hurry, no worry. Prípadne rovnako populárne Speed thrills, but kills. A moje obľúbené Drive faster, cause a disaster.
• Triedny nepriateľ - Worst enemies of roads - speed, liquor and overload.
• Evolúcia - Drink and drive, you won't survive.
• A nakoniec kto nám zabezpečil túto skvelú zábavu? Who defied death to build these roads? Border Road Organization!

Neskôr večer sme mali ešte jednu neplánovanú pauzu, keď pred nami v strede kopca z nepochopiteľného dôvodu zastavil náklaďák a pochopiteľne sa nevedel pohnúť. Chlapi teda tlačili, prevodovka škrípala.. ale nakoniec sa napodiv predsa len pohol dosť na to, aby sme ho mohli aspoň obísť.

Cestou sme ešte odovzdali asi tak na sto checkpointoch asi tak sto kópií nášho povolenia - no ozaj boli tie checkposty asi tak každých 10 km, a vyrážali sme s hrubým zväzkom fotokópií.

Cesta viedla údolím rieky Teesty, ktorá mala nádherne modrú vodu s bielym podkladom, což Jarleho zlákalo k vyhláseniu že sa sem musí vrátiť až bude viac vody a ísť na rafting, a cez tú zatiaľ neveľmi vysokú vodu viedli mosty, zásadne drevené vrátane dlážky, což vo mne nevzbudzovalo veľkú dôveru.

Okolo šiestej sme konečne dorazili do Lachungu a ubytovali sa v hoteli, ktorý vyzerá ako gompa, je krásne farebný, izby sú z dreva a v kúpeľni máme vlastný geyser! Žeby nám omylom za našich Rs 3 800 (pretože ráno sme sa dozvedeli že 3 300 bolo keby nás bolo päť, a tak musíme priplatiť na 4 000.. na naše námietky sme teda dostali zľavu dvesto rupií, ale aj tak sme mali pocit že sme boli podvedené) dali ten drahší balík? No sťažovať sa rozhodne nebudeme :)

Dostali sme čaj a popcorn, usadili sa k piecke a s nádejou čakali na večeru... ktorá nás v žiadnom prípade nesklamala. Mali sme noodles, ryžu s dhalom, karfiol, nejaký paneer.. už len mäso tomu chýba, ale s nádejou na to som sa už rozlúčila.

O 9.15 sme potom už boli vycikané, zuby umyté, a s modlitbou za slnečné počasie na zajtra sme zaliezli pod svoje hrubé periny a deky a sladko zaspali.

Zo Siliguri do Gangtoku

Na mieste je otázka prečo Siliguri, keď sme predsa šli vlakom do New Jalpaiguri... Odpoveď je jednoduchá :) Siliguri sa má k New Jalpaiguri (alebo NJP, Indovia jak známo milujú skratky) ako Hyderabad k Secunderabadu (alebo možno ako Secunderabad k Hyderabadu.... ťažko povedať), ale výsledok je že sú to dve mestá viac - menej spojené dohromady.

Do New Jalpaiguri (nie, nikto ma nedonúti začať používať tie príšerné skráteniny) sme dorazili po dosť krušnej noci presne podľa mojich očakávaní načas. Okrem toho že vlak bol napráskaný fúkalo, ale keď som sa zahalila do spacáku tak mi bolo príliš teplo... ráno som sa teda zobudila dosť skoro, spratala si spacák a zvyšok cesty som strávila čítaním To Kill a Mockingbird, knižky ktorú som si kúpila v antikvariáte v Hyderabade.

Keď sme konečne opustili vlak v New Jalpaiguri, zjednali sme za štyridsať rupií rikšu do Siliguri, zákerne sme zabránili vodičovi vziať dvoch neplatiacich pasažierov, a keďže než sme tam došli bolo skoro desať, rozhodli sme sa vybaviť si rovno povolenie na vstup do Sikkimu.

Sikkim je totiž síce časťou Indie, ale vzhľadom k tomu že je na hraniciach s Čínou, a myslím že sú tam aj nejaké spory, dosť dlho tam bol vstup zakázaný, a aj keď teraz je to už len formalita, stále je tam dosť silná "military presence".

Dali sme sa teda odviezť na Sikkim Nationalised Transport, kde sídli aj úrad na udeľovanie povolení, a šli sme sa dotázať čo a ako.

Úrad bol úplne prázdny, ale čoskoro sa objavil upratovač, ktorý nás usadil v pohodlnej sedačke a vyzval nás aby sme počkali. My sme počkali, a vida, za pár minút sa objavil tibetsky vyzerajúci úradník, ktorý si od nás vzal pasy, vydal nám jednostranový formulár ktorý sme vyplnili, odovzdali sme po jednej fotke a odišli sa naraňajkovať.

Lonely Planet sa Siliguri vôbec nevenuje, a tak sme boli vydané napospas okolitému svetu bez akýchkoľvek informácií o stravovaní. Domáci nás odkázali na kantínu, a tak sme svoje raňajky skonzumovali v pravom a nefalšovanom staničnom bufete. Namiesto mojich volských očí som dostala masala omelette, a ač bola stráviteľná, nebolo to presne to čo som si predstavovala.

Z okna sme zahliadli turistov ktorí žiadali o permit chvíľu po nás ísť na stanicu, a tak sme rýchlo dojedli a šli sa spýtať čo s našimi povoleniami. A vida, už boli pripravené, platné od dnes 15 dní. Dostali sme papier s dvoma kópiami a naspäť pasy, a čelili sme dileme čo ďalej.

Pôvodný plán bol ísť zo Siliguri do Darjeelingu, tam zotrvať do druhého dňa a presunúť sa do Gangtoku, odkiaľ by sme šli na výlet, a vrátili sa do Siliguri na vlak do Kalkaty.

Ale, zrejme osvietené zhora, sme sa rozhodli tento plán modifikovať. Keď už máme to povolenie, prečo neísť do Sikkimu rovno? Okrem toho cesta z Gangtoku do Siliguri je asi tak dvakrát taká dlhá ako z Darjeelingu, a tak si ju radšej odbavíme rovno než aby sme sa potom strachovali že nestihneme vlak keby sa niečo stalo.

Možnosti prepravy do Gangtoku sú v zásade dve - buď autobus, alebo shared jeep. Bus stál Rs 70, jeep 120. Rozhodli sme sa pre jeep (našťastie sídlia hneď vedľa seba), ale ten ktorý bol práve pripravený vyraziť sa nám nepozdával - boli voľné už len dve posledné miesta, jedno za vodičom s troma ďalšími pasažiermi, a jedno úplne vzadu kde sa sedí na priečnych laviciach po stranách kufra.

Nadháňač mal ale pre nás okamžite riešenie - ďalší jeep pôjde za pár minút, a môžme mať dve miesta hneď vedľa vodiča. To sa nám páčilo, upísali sme sa, a rýchlo rýchlo nakúpili naokolo zásoby ovocia a vody na cesty, vycikali sa a netrpezlivo čakali na odchod.

Pár minút sa pretiahlo na hodinu a štvrť - jeep totiž vyrazí až keď je plný, a na začiatku sme boli jediní pasažieri. Pomaly sa nejakí nazbierali, a tak po dvanástej sme boli konečne schopní vyraziť. S Katkou sme to neniesli najlepšie, a keby šiel bus (ktorý inak chodil každú hodinu, ale zrovna keď sme ho potrebovali tak nešiel) tak si aj vezmeme naspäť peniaze a ideme ním.

No ale nakoniec sme predsa len vyrazili.. cesta bola výborná, lepšia než som videla vo väčšine Indie, ač vzhľadom k drsnému podnebiu v Sikkime sme očakávali skôr opak, ale napriek tomu ma ťahalo na spanie, hlavička mi kinkala a bolo mi aj trošku blbo, ale nakoniec sme v Rangpo splavne prekročili hranicu do Sikkimu, boli zaregistrované do veľkej knihy, dostali pečiatky do pasov a splavne pokračovali 40 km do Gangtoku.

Gangtok je situovaný okolo rieky do kopca, ale do akého! Všetky ulice vedú hore (alebo dole, ako sa to vezme... či je pohár poloplný alebo poloprázdny - pre mňa viedli HORE :)) a než sme od stanoviska jeepov došli do nami vybraného hotela - Modern Central Lodge, bolo mi teda pekne teplo.

Zrejme to na mne bolo vidieť, pretože sme dostali izbu na 1. poschodí (majiteľ sa zjavne obával že vyššie by som nedošla), osprchovali sa, a šli sme sa s majiteľom, což bol mladý Tibeťan s briadkou, dohodnúť na výlet.

Vybrali sme si Yumthang Valley, a z cenovej ponuky sme si vybrali variantu za Rs 3 300 na 4 dni/ 3 noci. Fotky nás ešte utvrdili v našom rozhodnutí, ale sneh na nich nás presvedčil že budeme potrebovať dodatočné vybavenie. Vybrali sme sa teda do mesta, a hneď pri hoteli sme objavili obchod North Face, kde sme boli očarené goretexovou výstrojou za priateľské ceny... no uvidíme :)

Prešli sme sa po Gangtoku, a boli fascinované - bola tam PEŠIA ZÓNA! Žiadne smradľavé rikše, motorky, trúby, ľudia milí a priateľskí ale bez snahy o finančný profit z turistov... (teda odhliadnuc od príšerných cien za výlety samozrejme :)) proste úžasné. Na hlavnej ulici neboli skoro žiadne obchody so suvenírmi, ledva sme objavili čiapky - ale nekúpili. Tak zajtra.

Ešte sme zašli na net podať správu domov o zmene plánov a že nebudeme v dosahu, a na večeru sme zapadli do nášho hotelu na momo - niečo ako slovenské pirohy plnené buď zeleninou, alebo rôznymi druhmi mletého mäsa, a k tomu čaj s medom servírovaný v krásnych čínskych hrnčekoch s pokrývkou.

Zoznámili sme sa s Caroline, ktorá bude našou spoločníčkou na výlete do Yumthang Valley, a ešte sa k nám má pridať nejaký Nór. Zistili sme že máme vlastne hrozné šťastie, pretože keby sa nebola nazbierala skupina aspoň štyroch ľudí tak by sa nám výlet dosť predražil. Plus ostatní chceli tiež vyraziť už zajtra ráno... ideálne.

Tiež sme sa dozvedeli že sme prišli vo výborný čas - 28. februára je Losar, tibetský Nový rok, a ktorý sa oslavuje tancami v predvečer, a pujou plus pitím a jedlom v deň nového roku... a my sa práve vrátime z výletu! Ozaj nás s Katkou v Siliguri osvietilo keď sme sa rozhodli ísť najprv do Sikkimu :)

Na zajtra sme zvažovali východ slnka na Tashi Viewpoint... najprv sme boli rozhodnuté neísť, pretože vraj nechodia shared jeeps inzerované v Lonely Planet (zrejme preto že ešte nie je sezóna), a tak by sme museli vstať pekne skoro a vyšlápnuť si 8 km do kopca pešo.. a to sa mi zas tak veľmi nechcelo, hlavne keď nás potom čaká 6 hodín v jeepe do Lachungu. Ale nakoniec sme si povedali že počasie je nestále, a po novoročnej party sa nám asi nebude chciet vstávať, a ktovie či v Darjeelingu uvidíme Khangchendzongu keď je tam vraj stále hmla, a nastavili budík na 5.00.

Východ slnka vo Varanasi

Noc bola dosť hrozná - bol výpadok prúdu, čo znamenalo že bola všade tma ako v rohu, a na záchod som si musela posvietiť mobilom. A co horšie, výpadok prúdu znamenal že náš elektricky napájaný odpudzovač komárov nefungoval, a tak sme zvyšok noci strávili počúvaním bzučania tých malých monštier.

Vzhľadom k takejto noci nebol problém ráno o šiestej vstať a vyraziť k hlavnému ghatu na lodičky. Domáca nás síce kvalitne zamkla, takže sme museli von cez chlievik a preliezť bránku, ale našťastie kravky na dvore nenamietali a nám sa predsa len podarilo sa vyslobodiť.

Cestou sme odmietli asi tak sto iných lodičiek, a veľmi sa nám uľavilo keď sme nakoniec našli nášho lodivoda pri hlavnom ghate, tak ako sme sa dohodli. Nasadli sme, a vyrazili proti prúdu Gangy smerom k Assi ghatu.

Tentoraz sa kúpalo v Gange plno ľudí, vrátane žien. O niektorých z nich nám náš lodník povedal že to sú South Indians, vraj to pozná podľa ksichtu - zrejme v biryani je nejaká látka ktorá konzumenta označkuje na dvadsať metrov :)

Východ slnka bol krásny, objavilo sa na druhej strane než je mesto, a pozorovali sme ho ako stúpa hore.. a spolu s nami plno iných turistov, ktorí boli ale na veľkých lodiach takže ich tam bolo tak dvadsať nasáčkovaných, okolo ako supy krúžili na menších loďkách predajcovia suvenírov a sviečok, ktoré potom ľudia púšťali na vodu...

Množstvo ľudí vraj ešte bolo znásobené očakávaním festivalu, ktorý sa mal konať cez víkend 26.2. na počesť Šivu, (Varanasi je mesto zasvätené Šivovi, čo celkom dáva zmysel že miesto pre smrť je zasvätené bohovi deštrukcie), a pri príležitosti tohto festivalu mali vo všetkých chrámoch zadarmo dávať bhang lassi, což je lassi ochutené marihuanou. S Katkou sme si pogratulovali že už nebudeme v meste, pretože Varanasi plné zhulených Indov, to je niečo čo si rada nechám ujsť.

Na lodičke sme strávili asi hodinu, a keď prišlo na platenie tak sme mu dali stovku, ač Lonely Planet varoval že taxa je polovica, a vrátili sme sa do Vishnu Rest House na raňajky. Keď sme sa po raňajkách vracali do nášho hotelu, vonku domáci dojili kravky... no ozaj Homy PAYING guesthouse :)

Po raňajkách sme sa vybrali na prechádzku na druhú stranu ako včera, smerom k Assi ghatu a univerzite. Cestou sme zhliadli ďalšie pracie ghaty, druhý spaľovací (ktorý má pre menej movitých aj elektrickú pec), sušiace sa kravské hovná, ich tvorkyne kúpajúce sa v Gange...

Ako sme pokračovali uličkami smerom k univerzite, bolo nám pekne horúco, a uličky začínali byť dosť špinavé, ale došli sme až k univerzite, což bol veľký areál s parkom vysoko oplotený a krásny, ale všade naokolo strašný slum. K tomu sa okolo nás obšmietal nejaký retardovaný Ind, tak sme sa radšej pobrali ďalej.

Ďaleko sme ale nedošli, pretože k pevnosti to bol ešte pekný kus, a uličky ktorými by sme museli ísť sa nám ale vôbec nepozdávali, tak sme sa otočili a vrátili sa k Assi ghatu. Odtiaľ sme sa so zastávkou v internet cafe prešli k reštaurácii kde sme včera večerali a dali si na obed noodles (a k nim Cosmopolitan).

Po obede sme si dali v hosteli sprchu, a pozorovali mladých izraelských turistov ako sú nadšení predstavou festivalu vo Varanasi.. vôbec boli dosť drsní, potom sa chystali busom do Nepálu, kde sú zrovna nejaké nepokoje, a navyše to trvá snáď celý deň government busom... brrr.

O piatej sme sa rozlúčili a popri Gange sa prešli k hlavnému ghatu, kde sme s batohmi vyliezli hore strašnými schodami, kúpili si na cestu nejaké hrozno a začali hľadať rikšu.

Prvá ponuka bola na Rs 350.

Potom 250.

200.

Nakoniec po asi desiatich minútach chôdze sme zohnali rikšu do Mughal Sarai, odkiaľ nám šiel vlak do New Jalpaiguri - východiska do Sikkimu a Darjeelingu.

To bola tá najstrašnejšia cesta rikšou akú som kedy zažila! Náš vodič nás presviedčal že rikše nesmú na hlavné ulice, a tak nás vzal obskúrnymi malými uličkami kde sme zahýbali každú chvíľu, boli tam strašné diery a vôbec sme mali pocit že sa rikša musí každú chvíľu rozpadnúť na kusy. Navyše nám akosi dochádzal čas, a keď vodič ešte zastavil pri kostolíku aby za seba nechal odriekať nejaké modlitby, tak som myslela že už ho fakt niečím praštíme.

Nakoniec sme to ale stihli, preliezli sme cez mreže, podľa hlásenia (napodiv správne) identifikovali na ktorom nástupišti stojí náš vlak, našli neoznačený vagón č. 7 a svoje našťastie už potvrdené miesta č. 51/52.

Naše kupé (ako aj celý zvyšok vagónu, ako aj celý zvyšok vlaku) bolo ÚPLNE PLNÉ - to som za celý čas v Indii ešte nevidela. Naše kupé, kde nás malo byť šesť, a teda pred príchodom Katky a mňa štyria, bolo obsadené asi desiatimi podivne vyzerajúcimi Indami. S Katkou sme s nimi urobili krátky proces, a za pár minút mali svoje lôžka voľné - jedno hore a jedno dole. Katka si vzala horné, ja spodné, a všetci Indovia sa zoskupili na bočných a na druhom dolnom, a so záujmom ma pozorovali ako si robím Sudoku. Už ma to začínalo znervózňovať - štyria Indovia ktorí na človeka čumia ako spí by asi vyviedli z rovnováhy kdekoho - keď na ďalšej stanici nastúpila moja záchrankyňa s lístkom na druhé dolné lôžko. Za pomoci sprievodcu vyšikovala ostatných pasažierov kade ľahšie, a zostal nám teda len jeden s červeno nalakovanými nechatmi spiaci na zemi medzi lôžkami. Ten mi ale až tak nevadil, pretože aspoň zabezpečil určitú úroveň bezpečnosti mojej batožine - cez neho sa k nej nikto nedostane :)

V New Jalpaiguri by sme mali byť o 9.15, a za stávajúcich podmienok sa asi veľmi dobre nevyspím - skoro sa bojím ísť aj na záchod či môj malý batoh bude ešte stále na mieste...

Príchod do Varanasi

Vlak samozrejme meškal.

Do Varanasi sme dorazili namiesto o 4.45 o 6.40. Na stanici sa o nás skoro pobilo hneď šesť rikší, taxíkov, cyklorikší, ale všetkých až na jedného sa nám podarilo odohnať. Posledný vytrvalec nám ponúkal zvezenie za Rs 50 k Panday ghatu, nad ktorým sa nachádzal nami vybraný Vishnu Rest House (což sme mu ale neprezradili zo strachu že by cena hotela bola navýšená o jeho províziu). My sme zatúžili po predplatenom taxíku, a dotaz pri okienku nám odhalil že cena rikše je Rs 45 + Rs 5 service charge.

Náš milý známy nám teda urobil neodolateľnú ponuku - Rs 50 + Rs 5 a pôjde ako pre-paid.

Nebolo to ľahké, ale povedali sme tomuto skvelému obchodu nie.

Tým sme si vyslúžili pekných pár nadávok na našu hlavu - to bolo prvýkrát čo nám vynadali pekne anglicky aby sme tomu rozumeli, ale nebolo mi celkom jasné čím sme si to zaslúžili, pretože jediné čo sme sa snažili komunikovať na všetky strany je že nechceme žiadnu rikšu, taxík ani cyklorikšu... a toto je vďaka :)

Tak sme vyšli pred stanicu a vzali si rikšu k Panday Ghatu za Rs 40. Tam sme sa kľukatými uzučkými uličkami prepracovali až nad Gangu, kde sme hore zakotvili vo Vishnu Rest House a objednali si raňajky.

Na tomto mieste by asi bolo vhodné objasniť čo to vlastne je ten "ghat". Keďže som si akosi sama odvodila čo to tak môže byť, ale rozhodla sa byť v tomto bode exaktná, vzala som si na pomoc Wikipediu - a dozvedela sa, že

The term Ghats (Hindi: steps) is generally used in reference to the steep mountainous ranges of India; The Western and Eastern Ghats. It is also used to refer to the steps which lead to the river as in Varanasi on the banks of the river Ganga.

Samozrejme v tomto prípade nejde o žiadne hory - ghaty sú proste schody ktoré vedú nahor od Gangy (dosť strmo, dovolím si podotknúť) a ma ktorých hindiusti konajú všemožné činnosti - od kúpania seba či svojich kráv, cez pranie, meditáciu, modlenie, cvičenie jógy a čističky vody až po svatby či kremácie.

Panday Ghat bol prací ghat, takže dole sme mali možnosť pozorovať pranie (to v Indii znamená, že je jeden šikmý kameň na brehu rieky, o ktorí perúce osoby plieskajú šatstvom, a potom inkriminované "čisté" odevy rozprestrú na zemi, na schodoch či na šikmých plochách vedľa schodov hore) a konzumovali svoje raňajky pozorujúc lodičky na Gange a pustý opačný breh, to všetko sprevádzané kvalitným plieskaním.

Po raňajkách sme si dali sprchu, ale bohužiaľ nie v našej izbe, pretože sme sa dozvedeli že zatiaľ žiadna nie je voľná, ale checkout je o dvanástej, takže až sa niečo uvoľní, môžme sa nasťahovať. Po sprche sme si ešte chvíľu povegetovali na terase s knižkou, a okolo desiatej jedenástej sme usúdili že je čas ísť sa pozrieť čo je to Varanasi vlastne zač.

Ganga tvorí vo Varanasi oblúk, a mesto je situované na ľavom brehu rieky. Pravý je úplne pustý, a z diaľky vyzerá ako piesočná pláž... keďže už začínalo byť pekne horúco, predstava kúpeľa nebola zas tak nepríjemná, ale Ganga nás teda napriek schopnosti zmyť všetky hriechy zas tak veľmi nelákala.

Vydali sme sa po nábreží Gangy po prúde smerom k hlavným ghatom - pre začiatok pešo. V Lonely Planet písali že takáto prechádzka je možná len mimo monzún a obdobie tesne po ňom, kedy je hladina rieky tak vysoko že zabraňuje prístupu na promenádu medzi ghatmi. To ale našťastie nebol prípad februára, a tak sme si užívali krásne kľudnú prechádzku bez rikší, motoriek, áut, trúbenia a všetkého toho chaosu čo patrí k doprave v Indii. Neboli tam dokonca ani žiadne obchody a predajcovia nezmyslov! S Katkou sme si Varanasi okamžite obľúbili pre jeho atmosféru kľudu, krásne historické budovy ... no proste toto je India akú ukazujú na Discovery v dokumentoch, a my sme boli očarené.

Došli sme až k Desaswamedh ghatu, což je tzv. hlavný ghat, a odtiaľ sme si vzali loďku po prúde dole. Okrem príjemnej plavby sme sa dozvedeli čo - to o každom ghate - kto ho postavil, k čomu slúži a čo je na ňom zaujímavé. Tiež sme sa dozvedeli že počas monzúnu voda siaha až k budovám (čo teda bolo pekne vysoko, a videli sme aj značku z nejakého extra daždivého roku, a bola dobrých 5 metrov nad koncom schodov..) a zaplavuje celý pravý breh - preto tam nie je mesto, a vyzerá to tam tak neúrodne. Zato sú tam lesy, ktoré slúžia ako zdroj dreva na pohrebné hranice :)

S naším lodivodom, Babu, sme sa dohodli na zajtra 6.00 na východ slnka, rozlúčili sa, a vydali sa na spiatočnú cestu, čiastočne ghatmi a čiastočne mestom. Na ghatoch sme tentoraz už zblízka pozorovali denné činnosti - kúpanie (ale samí muži, má to snáď znamenať že ženy sú bez hriechu a nemusia sa teda kúpať v Gange aby sa očistili? Prevratná predstava :) Alebo možno aby sa nemuseli dívať na chlapov v tých nechutných plavkách - pretože boli v nejakom kuse handry, ktorá zakrývala tak akurát zadok, a vpredu ozaj len to najnutnejšie... brrr), pranie a sušenie sárí v rukách - len ich proste podržali a nastavili vetru a slnku a netrvalo dlho kým boli úplne suché.

Bohužiaľ sme museli zabočiť do mesta aby sme vykonali nejaké nákupy - vodu, niečo malého na obed, a ja ako obvykle filmy. Okrem toho sme mali v úmysle v meste nájsť a zhliadnuť Golden Temple, což je hinduistický chrám so strechou pokrytou zlatom. Hneď pri ňom sa mala nachádzať mešita, čo samozrejme spôsobovalo konflikty a tak je celý areál prísne strážený políciou a sú tam nejaké bezpečnostné pravidlá.

Uličky Varanasi sú krásne kľukaté, a príliš úzke na to aby sa tam vošla čo i len rikša, a s Katkou sme si užívali pohodu a ticho starého mesta, ale len čo sme vyšli na ulicu ktorá bola dosť široká pre autá, tak tam panoval obvyklý chaos, ešte znásobený veľkým množstvom cyklorikší, ktoré veľmi neprispievajú k plynulosti premávky. Necítila som sa príliš bezpečne, a po tom čo ma auto nabralo kolesom do nohy (našťastie bez následkov iných než špinavé nohavice) som bola rada keď sme zabočili smerom ku Golden Temple.

Do areálu sme nesmeli s foťákmi ani s batohmi, a tak sme s Katkou usúdili že bude jednoduchšie keď tam pôjdeme po jednej a navzájom si medzitým postrážime veci. Tak sme aj urobili, a keď som šla dnu, bola som veľmi sklamaná - z mešity som nevidela viac ako bielu kupolu, a z chrámu zlatú kupolu, na ktorú vraj padlo 850 kg zlata. Neveriaci a cudzinci majú vstup zakázaný, a vzhľadom k tomu ako je to všetko ohradené, plus tam ešte niečo stavali, náš zážitok nebol veľmi silný.

Zato vonku sme sa zoznámili s chlapíkom, ktorý ako obvykle chcel aby sme sa šli pozrieť na jeho obchod, a cestou nám vraj ukáže Kamasutra temple a spaľovací ghat. Nechali sme sa teda zlákať, a ako prvý sme navštívili Kamasutra temple.

Ten s Kamasutrou nemal veľa spoločného, na lístku stálo Nepali temple, a bol vyrezávaný z dreva s plno plastikami, ale tie erotické som akosi nenašla - no čo sa dá robiť, budem asi musieť do Nepálu itself :) Miesto ale bolo úplne prázne, s krásnym výhľadom na Gangu a mesto, a malo v sebe kľud a pokoj ktorý sa nám veľmi páčil.

Naša druhá zastávka bol Manikarnika Ghat, hlavný spaľovací ghat vo Varanasi. Vzhľadom k viere hinduistov že kto umrie vo Varanasi je vyslobodený z kolobehu reinkarnácie a ide rovno do nirvány, spaľovalo sa nonstop 24 hodín denne.

Samotná kremácia prebiehala na brehu rieky, kam boli pripustení len zamestnanci ghatu, mŕtvoly a ich príbuzní. Všetci ostatní, vrátane zvedavých turistov, sa museli uspokojiť s výhľadom z galérie. Tam sme zakotvili aj my, a netrvalo dlho kým sa k nám pritmolil pán a začal nám vysvetľovať čo sa tam dole vlastne deje.

Hinduistické ceremónie sú pekne zložité, to sme pochopili už na svatbe na ktorej sme mali tú česť sa zúčastniť. Pohreb nie je oveľa jednoduchší, a sú naňho presné pravidlá:

• pozostalí prinesú mŕtvolu zahalenú v lesklej látke na nosítkach, a doprajú jej posledný kúpeľ v Gange
• na susednom úrade vybavia všetky formality ako úmrtný list, povolenie ku kremácii a podobne..
• najstarší syn, alebo iná dôležitá osoba z rodiny (zásadne ale muž, a ak nie je žiadny k dispozícii tak poslúži niektorý z okolitých rodín - prebieha zároveň viac ako jedna kremácia) si oholí hlavu a zaodeje sa do nového bieleho odevu (v praxi biely kus látky ktorý si okolo seba tak nejak voľne omotá)
• mŕtvola sa umiestni na hranicu, ktorá pre 1 osobu pozostáva z 200kg dreva, a stojí okolo Rs 3 000 (ač sa nám snažili vnútiť že kilo dreva stojí Rs 155... ich matematika je dosť zvláštna :)) tak, že väčšina dreva je pod ňou a niečo málo na nej
• najstarší syn potom prinesie zapálenú slamu z večného ohňa, obíde s ňou 5x hranicu (kvôli 5 živlom vraj) a zapáli ju. Drevo ktoré používajú je vraj veľmi olejnaté, takže už nepotrebujú oheň inak podporovať nejakými olejmi alebo inými zápalnými látkami.
• hranica horí približne tri hodiny, a až dohorí, zostane vraj len hrudná kosť z muža, a panvová kosť zo ženy
• najstarší syn dohorelú hranicu zaleje džbánom s vodou z Gangy, a ten potom rozbije na znak toho že duša zosnulého je voľná
• kosti putujú do Gangy, a popol ráno zametajú zamestnanci ghatu.

Denne sa na takomto veľkom ghate odohrá až 400 kremácií, a vraj keď umrie neikto kto nemá dosť peňazí na spopolnenie, tak ostatné rodiny aby si vylepšili karmu tak sa mu na to pozbierajú. Keďže umrieť vo Varanasi je z hľadiska náboženstva tak želateľné, mesto je plné kdeakých osôb o ktorých by sa dalo povedať "prečo tam šiel keď už odtiaľ neodíde" - až na to že presne preto :)

S Katkou sme potom prispeli sto rupií babke na kremáciu, pretože chlapík ktorý nám to všetko vysvetlil tam viedol niečo ako hospic - zbieral na uliciach chudobných ktorí prišli do Varanasi umrieť, a bral ich do domu ktorý za týmto účelom viedol. Prispeli sme síce skôr ako prejav vďaky za vysvetlenie všetkých tých rituálov, ale ak nás takto vylepšená karma zachráni pred znovuzrodením ako potkan, tak budiž :)

Takto poučené sme teda navštívili aj obchod nášho sprievodcu, kde predávali hodváb. Hodváb z Varanasi má byť vraj extra špeciál úžasný, tak sme pozreli asi tak sto šálov a niečo málo nakúpili ako darčeky domov. Pozreli sme potom ešte ďalšie obchody, ale už nás nič tak nezaujalo, a tak sme sa pomaly vrátili do Vishnu Rest House aby sme zistili ako sme na tom s ubytovaním.

A boli sme na tom nevalne. Všetko bolo opäť obsadené - zrejme sme zmeškali ten pravý okamih na nasťahovanie a iní šťastlivci nás predbehli. Majiteľ nám ponúkol bývanie v chráme kde sme mali zložené batohy, ale 1 plch, 3 jašteričky a hromada Indov bolo akosi viac spolubývajúcich než sme si predstavovali, a tak sme sa rozlúčili, vzali batohy a posunuli sa o pár dverí ďalej.

Skončili sme v Homy place, kde sme za Rs 110 dostali čistú jednoduchú izbu celkom v pohode. Pospali sme si na veľkej posteli, a okolo pol šiestej vyrazili opäť na prechádzku. Zhliadli sme mezávislého dredatého cestovateľa (teda obecne s dredatými nezávislými cestovateľmi vo Varanasi akoby sa vrece roztrhlo) ako si namotáva špagát na rám, čo zrejme niekedy v ďalekej budúcnosti bude posteľ, prešli sme sa okolo ghatov v západe slnka, navštívili ďalšie silk emporium (a zavile nič nekúpili) a zakotvili v reštaurácii na streche pri Kenovi z Belgicka (ďalší z dredatých cestovateľov, tentoraz aj s jointom...). Odvážne sme si vybrali časť strechy ktorá nebola oklietkovaná proti opiciam, a skonzumovali tam svoje cestoviny.

Po nich sme sa presunuli dole na dezert, a zvyšok večera sme strávili hraním vertikálnych piškvoriek a kariet. Domov sme došli okolo desiatej, vybojovali od domácej druhú posteľ, zapojili odstrašovač komárov, umyli si zuby a vyčerpané zaspali.

Do Varanasi

Ráno sme už Open Minds vzali veľmi zľahka - po včerajšom "networking" sme boli ráno patrične vyčerpané, a rozdávanie feedbackov sme s čistým svedomím nechali na Sanjaya. Doobedu sme strávili miestami na helpdesku, miestami v office pozeraním emailov a poslednými prípravami na cestu.

Pred treťou sme si dali výborný obed ktorý sme zjedli na schodoch amfiteátru so zvyškom CSG, a potom už sme sa len nenápadne rozlúčili s Monicou a Stephanie, a busom o tretej sa vyparili do mesta.

Nakúpili sme zásoby na celý deň vo vlaku, doma si schrupli, zbalili si batohy (ktoré boli akési veľké - museli sme do nich napakovať jak teplé veci na sever, tak tielka a sukne na Andamany), zoznámili sa s Toreho kamarátom z Nórska ktorý práve ráno priletel, rozlúčili sa hlavne s Jaimem ktorého neuvidíme vyše mesiaca, a večer vyrazili na Secunderabad Railway station.

Nakúpili sme ešte nejaké ovocie na cestu, poobdivovali nový bufet ktorý na stanici otvorili a o 10.45, s 15-minútovým meškaním sa náš vlak pohol na sever.

Svoje lehátka sme vymenili za dve horné, kde sme mali väčší pocit bezpečia, a okrem toho sa tam môžme nerušene rozvaľovať celú cestu bez toho aby nám tam niekto sedel, a psychicky sme sa pripravili na dlhú cestu do Varanasi - budeme tam v stredu o 4.45 ráno.

Zatiaľ idú všetky ventilátory na plný výkon (a rozprašujú okolo "vôňu" našich topánok, ktoré sme si na nich veľmi pohodlne vyložili), ale dúfam že ich neskôr vypnú, pretože zas tak horúco teda nie je.

Vypli, ač som o to musela explicitne požiadať a Ind ktorý sedel pod nami mal pocit že zle počuje - prečo by preboha niekto chcel vypnúť ventilátor? Zjavne to bolo preňho úplne nepochopiteľné. No ale podvolil sa požiadavkám podivných cudziniek, a tak sme čoskoro v kľude, bezvetrí a tme zaspali.

Nasledujúci deň sme strávili obvyklým ničnerobením vo vlaku - vstali sme neskoro, niečo málo zjedli, a potom viacmenej celý deň pospávali, čítali, riešili Sudoku ktorými sme sa zásobili z domova a pozorovali dianie okolo.

Našu pozornosť samozrejme najviac pritiahla rodina pod nami a rodina na strane. Pod nami cestovali rodičia so synom, ktorý mohol mať tak 18? Ťažko povedať. No ale jak okolo neho obidvaja rodičia skákali! Ten nemusel ani prstom pohnúť. Tak som si hovorila že to je teda pekné, ale potom som zachytila nejakú komunikáciu že ho bolí jazva, tak možno bol na nejakej operácii.. ktovie.

Na strane bola mladšia rodina - rodičia s dieťaťom ktoré ešte bolo kojené, nechodilo, neliezlo, nesedelo, zuby nemalo, a bolo kŕmené len matinkou (ktorej bol teda pekný kus) a kvapkami vody z fľaše keď bolo cez deň horúco.

Pretože bolo - to už som v žiadnom prípade nenamietala proti zapojeniu ventilátorov, ba priam naopak - aktívne som ich vítala :)

Ešte som sa zoznámila so svojim susedom cez mrežu, ktorý mal horné lôžko vo vedľajšom kupé - tie sú hore totiž oddelené len mrežou, a nie solídnou preglejkou ako zvyšok kupé. Sused študoval techniku vo Varanasi, a mal o mne dokonalý prehľad - čo čítam, ako sa stravujem, kedy spím, možno aj vedel koľkokrát som bola počas cesty na záchode. Dal sa so mnou do reči aby si precvičil angličtinu, a chcel odo mňa aj vymámiť moju knižku, ale som sa nedala :)

Tiež mi prezradil že tento vlak zásadne mešká dve hodiny, a teda sa ráno nemusíme budiť príliš skoro. To ma celkom potešilo, pretože po takom vstávaní by sme boli celý deň ako mátohy... ale od pána pod nami sme dostali úplne protikladné informácie. Zrejme túžiac sa nás čo najskôť zbaviť a zhasnúť nám oznámil že tento vlak nikdy nemešká, a teda by sme mali ísť spať pretože ráno musíme skoro vstávať.

Takže sme zaľahli s budíkom na 4.30, pretože sme síce mali lístky až na konečnú stanicu vlaku (Tatkal sa dajú kúpiť len z prvej do poslednej stanice aj keď ideme len jednu zastávku), ale to neznamená že by sa nám nutne chcelo sa zoznamovať s krásami Patny, vzdialenej myslím okolo štyroch hodín z Varanasi.

Open Minds 2006 - zahájenie

Včera sme ráno ťažko, preťažko vstali, odviezli sa rikšou na Mayfair a zas raz nasadli do busu smer STC. Jediný problém je, že bola sobota!

V STC sme mali mať meeting o desiatej, takže sme si to namierili rovno do kancelárie. Tam sme sadli k počítačom, skontrolovali poštu, a zistili že zatiaľ nedorazil materiál do kitov pre delegátov. Asi po hodine sme usúdili že to by snáď stačilo, a spýtali sme sa či teda bude nejaký meeting. Dozvedeli sme sa že pred príchodom kitov nie, a keďže tie neboli očakávané skôr ako o štvrtej piatej, operatívne sme si vytvorili vlastný program.

Ten spočíval v návšteve bazéna, a tak sme sa s Katkou prezliekli a šli si zaplávať. Po asi polhodine intenzívneho plávania v nádhernom slnečnom počasí prišli aj Daven s Nachom (Stephanie a Tamas, zvyšok nášho "dobrovoľníckeho" teamu boli ešte v meste a plánovali doraziť až večerným busom), a nakoniec sme sa vyvalili v detskom bazéniku, sedeli na kraji, miestami sa osviežili vo vode a prebrali všetko od karikatúr proroka Mohameda, cez náboženstvo, odluku cirkvi od štátu, pozíciu indických IT firiem vo svete až po mentalitu našich kolegov a ich prístup k práci.

To už nadišiel čas obeda, a tak sme sa obliekli a dali si obed normálne v kantíne. Po obede sme sa ešte šli trošku presúšať do officu na net, ale po druhej sa u mna pri stole zastavil Raghu a oznámil mi že v dorms ma nutne potrebujú, a tak som vzala tašku a šla pozrieť čo za hrozné emergency tam majú.

Cesto sme s Katkou stretli Davena ktorý nám prezradil že strašný poplach bol kvôli nezoradeným menovkám, ale že to nakoniec predsa len zvládli len sami traja so Shashim a Gauravom, a tak až sa zložíme tak máme prísť na recepciu, sedieť tam a vydávať menovky.

S Katkou sme sa teda zložili, ona zostala spať a ja som sa šla pozrieť na recepciu. Tam som pokecala s Ansu, našou indickou kolegyňou, zistila že nikto nechodí a že dvaja s Davenom to tam majú pod palcom, a odišla si pospať.

Zobudil nás telefonát od Davena o pol siedmej nech ho prídeme vystriedať. Tak sme sa neochotne obliekli (ja som pri tejto príležitosti zistila že mám pekne spálené stehná a že nohavice teda nebudú dobrý nápad...) a šli sme sa posadiť za stôl s menovkami.

To je teda vždy zážitok. Príde tak jeden delegát, a za ním sa tiahnu dvaja nosiči batožiny, traja poskokovia z Corporate Services, z toho jeden príde k nášmu stolíku a oznámi nám meno veledôležitého delegáta aby ten nebol nútený sa nám predstaviť, a zasa to všetko odtiahne do izby. Stavil sa aj Shashi a oznámil nám že im to trvalo POL HODINY kým tie menovky tak zoradili! Boli sme v šoku.

Pred ôsmou dorazila Steph a Tamas, ubytovali sa, a boli nami vyslaní zistiť ako večera. Vrátili sa s tým že už sa servírujú predjedlá a drinky, a tak sme poprosili ľudí z Corporate Services ktorí sedeli v opačnom rohu a prideľovali izby aby sa postarali aj o menovky, tí samozrejme súhlasili a tak sme odišli.

Nestihli sme ani dopiť drink keď už sme mali zas za zadkom Sanjaya, ktorý bol celý hotový z toho že na registrácii nikto nie je, a okamžite tam VŠETCI musíme! Nakoniec sa uspokojil s dvoma dobrovoľníkmi, Steph a Davenom, a my s Katkou sme si šli dať večeru že ich potom vystriedame.

No čo povedať o večeri... Fusion 9 nikty nesklame :) Najlepšie zo všetkého boli cestoviny koré nám pripravili z prichystaných surovín rovno pod nosom... Katka konštatovala že je dobre že nemali žiadny steak, pretože to by sme sa už naspäť asi nedogúľali.

Dala som si aj čítať z dlane, a dozvedela som sa že zarobím veľa peňazí, ale ich veľa aj miniem (čo mi úplne vyhovuje), vraj moje narodenie prinieslo šťastie mojim rodičom a bude to tak aj naďalej (to som predsa vedela... :)), že budem žiť 90 rokov (to je možno až priveľa...) a ešte niečo čo som presne nepochopila. A nepamätám sa či tam bolo aj niečo o manželovi... ktovie :)

Po jedle sme šli vystriedať Davena a Steph, posedeli na recepcii, a pred pol jedenástou som ich šla poslať naspäť aby sme si s Katkou mohli dať dezert. To sa už zjavil aj Tamas, ktorý zatiaľ úspešne unikal všetkým povinnostiam, a tak som ho bez výčitiek svedomia poslala na helpdesk a dala si skvelý triffle a chocolate mousse - jee, to bola kalorická bomba - navrchu pena, dole tekutá čokoláda.. uf. Zakončila som vanilkovou zmrzlinou a od barmana si nechala namiešať drink krásnej sýtozelenej farby.

Pokecali sme s Jonathanom, šéfom Citisoftu (minuloročná akvizícia Satyamu) o Indii, organizačnej štruktúre Satyamu a podobne - myslím, že Daven má miesto v Londýne takmer isté :)

Zas sa na nás prilepil Sanjay, ktorý nám oznámil že zajtra PRESNE o deviatej máme byť všetci v Convention centre, pretože rozdáme delegátom nové handbooky. My že dobre. A on že možno ešte predtým budeme mať "dry run".

Neverili sme vlastným ušiam.

Ten človek chcel normálne nacvičovať rozdávanie kníh delegátom!!!

Neviem či to chcel obohatiť skupinovým spevom a tancami, ale snáď to ani nechcem vedieť...

O polnoci sme sa odobrali do postelí a po tom, čo sme vybojovail dodatočný matrac pre Steph sme sa uložili a vcelku rýchlo zaspali.

Ráno sme sa zobudili na budík o 6.45, a asi dve minúty po tom Katke volal Daven aby sa jej pochválil, že jemu volal Sanjay o 5.45 aby mu povedal že má prísť do Convention centra rozdať feedbackové furmláre. Dohoda zo včera znela že budeme v Convention centre o 7.15, a tak ho Daven poslal do hája, odmietol mu povedať číslo svojej izby a zaspal.

Keď sme kráčali do Convention centra, Daven podotkol že Sanjay už tie formláre určite rozdal sám, a skutočne - keď sme sa spýtali, formláre už boli na miestach. Spolu s Fortune cookies, ktoré ale neobsahovali žiadny osud, ale nejaký citát o leadership - brrr.

V convention centre sme zistili že žiadne rady a losovanie kde sa bude sedieť sa nekoná, pretože niekto zo "senior people" s tým nebol spokojný, a tak sme boli znovu posadení k menovkám...

Vystriedali sme sa na raňajkách, ktoré boli skvelé - ovocie, jogurty, musli, SLANINA, vajíčka... vzhľadom k tomu že obed je až o 13.45 sme si museli dať niečo poriadneho :)

O deviatej sme boli nastúpení k rozdávaniu handbookov - až na to že handbooky nikde. Možno cez desiatovú prestávku... tak som sa vyparila na net :) Najhoršie obišla Steph, ktorá myslím dáva darčeky prednášajúcim... a neviem či vôbec stihla raňajky :(

Takže toľko prvý deň konferencie, mimochodom majú tu všade kamery ktoré sú mimoriadne otravné, a potom z interview zostrihali "správy" ktoré púšťali k raňajkám :)

Hľa, firemná pošta

"Brain gain"

Foreign techies land on Indian shores

MUMBAI: For Daven Dunlea, 25, India is still associated with tigers, as much as Mexico conjures up a tequila . But when it came to his internship at Hyderabad-based Satyam Computers , the Irish-born Dunlea didn’t bat an eyelid. Twenty six-year old Polish HR post graduate, Maciej Wituszynski,gave up opportunities to work in France, Brazil and Turkey for a year’s internship at TCS’s Mumbai office. Says Wituszynski, “I would like to stay back here for a career.’’

It’s happening. After years of brain drain to western nations, India is beginning to see a new phenomenon: brain gain. In the last year, TCS has recruited 80 students of foreign origin from 21 countries, while Satyam has more than 120 interns of 22 nationalities. Wipro and Infosys together have an equal number of recruits who may end up being absorbed.

Says TCS global head (human resources) S Padmanabhan, “For IT students across the world, having an India experience on their CVs has become an important competence.’’ Says Nascomm’s president Kiran Karnik, “India’s success in IT is bringing in the world’s talent, just like education attracted students to America.’’

Dunlea, a masters degree holder in strategic management from the Dublin Institute of Technology, says students rank India’s IT capability very highly. Though his friends laughed at his decision to come to Hyderabad, he says that in the coming years they will start looking at India more seriously.

The reasons are not difficult to fathom. As IT companies in America and Europe move their work to cheaper destinations like Asia and eastern Europe, they have fewer opportunities for students from colleges in their own countries.

Accenture , the global consultancy firm, now has fewer recruits from Ireland than from countries like Romania and Slovakia. Says Wituszyski, who passed out from the Polish Technical University in 2004, “I came to India for two reasons.

Its IT industry is very visible in our country and I thought experiencing globalisation in a different culture will be important in future.’’ Says Malaysian Siti Ramlah, 22, who has now taken up full employment at Satyam Computers after a year’s internship, “In our college, we think India’s IT skills are next only to the US.’’

The companies too see many advantages in hiring interns from different countries. Indian software companies are slowly establishing offices in many countries across the world. TCS has operations in most of Europe and in many Southeast Asian countries. It also often have to work in branch offices of American customers while implementing their software projects.

Says Satyam Computers senior vice president (human resources) T Hari, “We expect interns to seed the cross-cultural experience across the organisation. This began as an experiment , but we are scaling up by October to 500 interns.’’

The Economic Times, February 15, 2006

Našla som letenku!

Začalo to vlastne včerajškom.

S Katkou sme sa dívali na pracovné ponuky a zúfali si zo šibnutých dotazníkov skvelých veľkých firiem... a zistili sme že bude nutné venovať zvýšenú pozornosť aktualitám z ekonomického sveta.

A tak dnes ráno som si napľula do dlaní a otvorila google reader, kam som sa optimisticky zapísala na kopec správ, že sa tou hromadou prehrabem a budem TAK v obraze!

A keďže som v Indii, zapísala som sa neobozretne aj na Economic Times of India netušiac, že je to hrozný plátok ktorý najradšej píše o tom ako rýchlo a bezbolestne zbohatnúť na burze či ktorý prací prášok najradšej kupujú hospodyňky v Mumbai... ale dnes, dnes sa mi to bohato vynahradilo.

Keď som sa totiž prehrýzla zemetrasením v Bengálsku a správami o tom že Grécko je najčastejšie usvedčenou krajinou pred Európskym súdnym dvorom, objavila som článok o lacných letoch z Indie do Londýna.

No ale keď hovorím lacných, tak myslím ozaj lacných - Rs 14 000 spiatočná otvorená ročná letenka do Londýna z Indie! To ma samozrejme šokovalo a okamžite som si našla svojho obľúbeného pelikána, kde som si dala vyhľadať lety do Londýna - a skutočne!

SKK 9 986 Mumbai - London s Jet Airways!!

Nemohla som uveriť vlastným očiam. Ale zdá sa že je to tak!! Bola som z toho v eufórii celý deň, a v ešte väčšej keď som zistila že so Sky Europe môžem byť z Londýna v Košiciach za 2 135 Sk - letenka Londýn Bratislava stojí ŠTRNÁSŤ libier, a letenka Bratislava Košice SEDEM! Jednociferné číslo! Pravda ešte sú tam letiskové poplatky, ale aj tak je to tak neuveriteľne lacné... jediný háčik je v tom, že Jet Airways prilieta do Londýna o pol siedmej večer, zatiaľ čo Sky Europe letí zo Stanstedu až druhý deň o 8.20 ráno, takže by som niekde musela prebivakovať noc... no ale to už by som nejak zvládla, vrátane transportu z Heathrow na Stansted...

Inak dnes sme dostali rozdelené úlohy na konferenciu... máme pokryť štyri ultradôležité činnosti, a to:

• sedenie - keď si účastník vytiahne radu v ktorej bude sedieť, s úsmevom mu prečítať lístoček a poslať ho k jedinému vchodu do miestnosti aby sa náhodou nestratil
• feedback - ráno rozdať formuláre, naobed ich pozbierať a rozdať nové, večer pozbierať poobedňajšie
• darčeky - uistiť sa že office boys správne zabalia a rozdistribuujú darčeky do izieb delegátov
• helpdesk - najlepšie zo všetkého! V skutočnosti nemáme poskytovať žiadnu pomoc, ale len sa uistiť, že keď niekto príde požiadať o ktoviečo, že sa mu NIEKTO bude venovať - a vôbec nikto neočakáva že to náhodou budeme my!

Steph, Nacho a ja sme boli vyžrebovaní na sedenie a darčeky, Daven, Monica, Katka a Tamas na feedback a helpdesk. Aj som sa divila keď sa Katka tak akčne prihlásila na helpdesk, ale potom vcelku správne podotkla, že to je najlepšie zo všetkého, pretože tam vôbec nemusíme byť.

Ako kontaktné osoby boli zvolení Nacho a Daven, takže my sme z obliga a našou najdôležitejšou starosťou je aby sme si nezabudli zbaliť plavky a opaľovací krém, pretože je viac než pravdepodobné, že väčšinu konferencie strávime pri bazéne :))

Ha, a ešte som si urobila numerický test od JP Morgan, a bola by som prijatá (teda keby to bolo jediné kritérium samozrejme...) - z 28 otázok som mala správne 19, pričom priemer na novoprijatého zamestnanca je 18 :) A to ma ešte počas testu otravoval kolega že máme meeting, takže mi pokazil čas :)

Jaj no a skoro som zabudla - účet za elektrinu!!!

Dnes ráno sme dostali mail od Toreho, ale bohužiaľ nie s obyvklými klebetami, ale s radostnou správou, že náš účet za elektrinu za január je Rs 2 400!!! Som neverila vlastným očiam keď som to videla... vzhľadom k tomu že už decembrovú tisícku som považovala za privysoký účet a s Katkou sme sa rozčuľovali že všetci používajú náš geyser a nevypínajú ho... no ale dvojnásobok, to je teda už trošku veľa.

Keď sme zistili že Steph má podobný problém, a Tamas tiež, zamysleli sme sa či náhodou nezvýšili ceny, ač mne sa to veľmi nezdalo, pretože v krajine kde sú ceny všetkých potravín regulované nie je veľmi pravdepodobné že dvojnásobné zvýšenie sadzby za elektrinu by prešlo bez akéhokoľvek povšimnutia v novinách... požiadali sme teda o stretnutie s landlordom, a uvidíme čo nám povie...

No a najlepšie nakoniec... pravý a nefalšovaný gossip, prvý kvalitný kus odkedy som sa vrátila z dovolenky... a týka sa...

Ricarda!

Tak tak, zdá sa že minulý piatok, keď my sme sa spamätávali zo štvrtkovej party, Ricardo nelenil a vyrazil do Easy Ridera, kde si veeeľmi dobre porozumel s Claire z Írska, a to až tak, že v sobotu keď sme ho zháňali, pretože mal prísť na Jaimeho večeru a pozvať celý ich byt, tak ho proste nebolo, a nikto z nás nebol schopný sa mu dovolať.

Až od Susan, Clairinej spolubývajúcej, sme sa dozvedeli, že šli spolu do Goa!!! Ricardo si v sobotu ráno po telefóne kúpil lístok, a odleteli pekne krásne na medové týždne do Goa. Vzplanutie to ale bude len krátke, pretože Claire sa vracia do Hyderabadu už dnes večer, vyzdvihne si veci a letí do Írska na sestrinu svatbu, a stade sa presúva do Singapuru kam je Satyamom vyslaná... a v Hyderabade už ju zrejme neuvidíme.

Zato uvidíme Ricarda, ktorý nič nepovedal nikomu zo svojho bytu, len proste zdrhol... a teda nchcela by som byť na jeho mieste až sa doňho pustia :) Myslím že tiež prispejem svojim provokačným steblom... :)

Your ideal job would be...

Dnes sa udialo niekoľko udalostí hodných zaznamenania :)

Po ráne plnom mailovej koršpondencie sa nám do rúk dostala nová hračka - po zadaní mena nám čarovná mašinka vypľula našu ideálnu profesiu. Zaznamenali sme nasledujúce výsledky:

• ja - Internet hacker
• Tomáš - unemployed
• Katka - Anything except what you're doing now
• Daven - God
• Stephanie - Office Gopher
• Tore - Housekeeper
• Monica - Astrologer
• Anca - Animal Therapist
• Rodrigo - Heavyweight Boxer
• Ricardo - Monkey Impressionist
• Jaime - Big Game Hunter
• Debdeep (náš šéf) - Suicide Bomber
• Anoop - Supermodel
• Marie - Dog walker
• Carlos - Second hand car salesman
• Beáta - Reality TV show star

Ešte som tam cvične zadala svoju milú rodinu, aby som videla s kým mám vlastne tú česť, a vyšlo najavo že moja matka by mala byť astrológom, a otec bradatou ženou v cirkuse? To teda netopier sa môže schovať proti takému príbuzenstvu :) A brat litter warden... no pekne, pekne.

Druhá pamätná udalosť sú Davenove narodeniny. Tak tak, náš Daven má dnes 25 rokov. A to znamená v Satyame čo?

No predsa koláč!

A čo sa robí s koláčom?

No predsa sa zje!

Samostatne?

V žiadnom prípade!

A to znamená...?

Že niekto musí oslávencovi pomôcť!

A to sme boli my s Katkou:) Zodpovednej úlohy natrieť Davenovi koláč všade kam dočiahneme sme sa ujali s entuziasmom, a za pomoci Steph ktorá chytila Davenovi ruky keby sa náhodou rozhodol že o svoj koláč predsa len nestojí sme mu ho natreli až za uši.

Začínam sa obávať svojich narodenín.

Necháme si Jaimeho

Vo štvrtok večer sme zašli do Our Place na večeru, celá júlová dávka... teda vlastne s pár zmenami - Sebastian opustil Indiu už v auguste, Beáta sa nedostavila, a namiesto nich sa dostavili Rodrigo a Charles, Adelin priateľ, ktorí síce nepatrili k júlovej dávke (a vzbudili Katkin nesúhlas, pretože podobné akcie by sa mali podnikať bez partnerov), ale nejak sme to zvládli.

Večera bola výborná, mali sme lemon chicken, ryžu a noodles, a mali sme pri výbere šťastnú ruku. Po večeri sme sa presunuli k nám do bytu, aj keď v oklieštenom zložení - nakoniec sme zostali len my z nášho bytu a Rd 3 - Carlos, Ricardo, Nora, Marie a Stephanie. Dali sme si nejaké pivá a skončili sme pri "I have never..." - zákerná pijanská hra, kedy niekto povie že ešte nikdy nerobil neviemčo, a každý kto to už robil sa musí napiť. Čím sa splnia dva účely - vyjde najavo spústa zaujímavých informácií, a účastníci sa poriadne opijú. Plus sa tým dá ešte pekne provokovať ako nám predviedol Jaime svojimi "I have never kissed a Brazilian"... a Tore teda tiež zabodoval s "I have never paid for sex" kedy sme skutočne neverili vlastným očiam keď sa jeden z prítomných skutočne napil :)

Ťahali sme do tretej ráno, a skončili v značne melancholickej nálade, pretože vyšlo najavo že väčšina prítomných sa chystá opustiť Hyderabad v priebehu apríla alebo mája... to nás s Katkou uistilo že naše rozhodnutie tiež zdvihnúť kotvy začiatkom júna bolo správne.

Bolo nám jasné že sa nám nepodarí vstať o pol ôsmej na ranný bus, a tak sme to rovno vzdali, vypli budíky a radostne do práce nabehli o pol druhej busom z Mayfair o 12.30.

V práci sme našli mail od Rishiho a Dominiky, že pre nás majú nového spolubývajúceho. Henryka, z Poľska.

S Katkou sme im teda odsúhlasili že si ho vezmeme a že ho teda večer budeme očakávať s otvorenou náručou.

Do toho Katka zrazu prišla so správou že Jaime sa pod vplyvom tejto okolnosti rozhodol sa od nás odsťahovať aby mal vlastnú izbu a mohol tam prijímať Teresine návštevy. Teresina práca je totiž naďalej v dedinách, čo znamená že je skoro celý týždeň preč, a vracia sa len tu a tam na pár dní.

Večer, keď sa família v takmer kompletnom zložení zliezla sme teda túto tému znova otvorili, a vyšlo najavo, že Jaime keď oznámil Terese že sa k nám sťahuje ďalší spolubývajúci sa dozvedel, že možno by predsa len mohla platiť nejakú menšiu sumu na nájomnom. Tak sme ho sprdli prečo nám to nepovedal rovno, že by sme možno mohli každý platiť o trošku viac, a nikto sa nemusí nikam sťahovať a môžme všetko nechať pri starom. Prediskutovali sme finančné podmienky, a dohodli sme sa že to teda urobíme takto.

Tore ešte zavolal Monike aby získal jej súhlas, a jeho telefonát bol celkom zábavný - povedal jej že musíme "pay a little bit more, but we can keep Jaime" akoby v opačnom prípade by sme museli Jaimeho nechať utratiť, či "odviezť na farmu"... Monica našťastie rozhodla že si Jaimeho radšej necháme, a tak sme rozhodnutie oznámili Rishimu s tým, že ak sa mu nepodarí prišelca niekam umiestniť, tak cez víkend môže zostať u nás.

Nikto ale nedorazil, a tak sme mali pokojný večer s knižkou a šli sme po štvrtkovej party spať pomerne skoro.

V sobotu som upravila fotky ktoré som chcela poslať domov, zašli sme s Katkou do Go Bananas nakúpiť nejaké teplé odevy na cesty, a potom som na tri hodiny zapadla do Reliance a uploadovala fotky z Keraly a z Rajasthanu domov...

O pol šiestej sme sa stretli u Steph a šli si zabehať, vyzdvihli sme Noru a šli k nám domov, pretože nadišiel veľký deň kedy Jaime varil mexické jedlo.

Uvaril červenú ryžu (ryža s paradajkami a mrkvou), cordity (taká placka so zapečeným syrom), fazuľu, salsu (šalát z paradajok, papriky a zákerne chilli) a tri druhy drinkov - z guávy, z ryže a z citrónu. Nakoniec sa zišlo asi tridsať ľudí, všetko sme sežrali a rozišli sa pomerne skoro už o polnoci.

V nedeľu sme mali lenivý deň, s Katkou sme si navzájom zafarbili vlasy, strávili sme poobede ja upravovaním fotiek, Katka prijímacím testom do Satyamu, a Monica s Torem nakupovaním darčekov pre Monikinu kamošku ktorá príde tento týždeň zo Singapuru.

Večer sme si chceli pozrieť s Katkou film, ale nemali sme šťastie... Four rooms bolo divné, Friday 13th nás mierne desilo pretože tam stále niečo vyskakovalo ač to mala byť paródia na nejaký horor, a tak sme skončili pri 40 year old virgin... ktorý šťastne prišiel o panenstvo asi o polnoci a my sme zaľahli s radostným očakávaním nového pracovného týždňa.