Losar

Je tibetský nový rok – v dome nad obrázkom Lhasy zavesili portrét dalajlámu s bielym šálom okolo rámu, a pod tým stôl plný jedla vrátane hlavy nejakého zvieraťa, misky s vodou (v počte sedem) a dokonca 150 rupií!

Budíček sme mali o šiestej, ale zobudili sme sa už dlho predtým – plieskanie a výskanie z večera bolo vystriedané hlasnou hudbou, ktorou si zrejme naši hostitelia spríjemňovali varenie. A to ani nehovorím o príšernej zime...

O šiestej sme teda vyhliadli z okna, ale neboli sme potešené. Vonku bola hmla taká, že nebolo vidieť ani na sto metrov, a tak sme zotrvali v posteli v nádeji že sa zdvihne... ale nezdvihla.

Chopta valley sme teda vzdali, a vyrazili rovno do Lachenu dúfajúc, že sa nám v miestnom kláštore (ktorý má vraj pre tibetských obyvateľov Sikkimu obzvláštny význam) podarí zastihnúť tradičné tance chaam.

Predtým sme sa ešte ale naraňajkovali a pre našich hostiteľov vyfotili na ich žiadosť stôl s obetinami, ako aj ich osobne a prisľúbili fotky poslať poštou.

Tance sme síce zmeškali, ale napriek tomu sme vyjadrili prianie pozrieť si aspoň kláštor. Náš sprievodca sa nás od toho snažil všemožne odradiť, vrátane vyhlásenia že kláštor je vzdialený pol hodiny chôdze do kopca. To ale nepozná Katku, pre ktorú práve táto informácia bola tou pravou motiváciou aby sa tam vypravila.

Nakoniec to bolo po schodoch len asi desať minút, a kláštor bol veľmi pekný – aj keď pre zmenu zatvorený, keďže už je po tancoch a mnísi preferujú život v dedine. Mali sme tiež krásny výhľad do údolia a podarilo sa nám medzi mrakmi aj zahliadnuť nejakú tú šesťtisícovku.

Cesta bola pre zmenu krušná, tentoraz už absolvovaná vnútri jeepu, o druhej sme si dali obed v rovnakej reštaurácii ako cestou na sever, ale na rozdiel od ostatných som akosi nemala hlad a včerajší dhal mi nejak nesadol. Do Gangtoku nám zostáva ešte 50 km, a večer nás tam čaká avizovaná novoročná party...

Dorazili sme okolo pol piatej, a dostali naspäť našu starú izbu (ale už bez toaletného papiera ktorý som tam zabudla keď sme odchádzali...). Na chvíľku sme sa natiahli, Katka nám vyzdvihla prádlo z čistiarne a veci ktoré sme si nechali v hoteli aby sme ich nemuseli sebou ťahať na výlet, osprchovali sme sa a ako noví ľudia sme vyrazili na cesty.

Bolo asi šesť – zastavili sme sa na nete, a keďže náš hotel pri príležitosti Losaru nevaril, museli sme si stravu hľadať inde. Šli sme sa do mesta spýtať na busy a jeepy do Darjeelingu, ale naša dilema bola čoskoro vyriešená keď sme sa dozvedeli že mimo sezónu bus nechodí. Spýtali sme sa teda na jeep, a zistili sme že ide o pol ôsmej ráno, a potom snáď každú hodinu. Vzhľadom k tomu že bola krásna hviezdnatá noc sme sa rozhodli ráno ísť ešte raz vyskúšať Tahsi view point, ale tentoraz už taxíkom aby sme ušetrili čas, a potom sa čo najskôr premiestniť do Darjeelingu.

Večeru sme si nakoniec dali v malej reštike na konci ulice, ale moje bravčové nebolo dobrou voľbou – síce bolo vyprážané, ale namiesto kúskov mäsa som dostala kúsky čistého sádla, ktoré som musela vyhlásiť za nepoživateľné.

Majiteľ nášho hotela, Bijay, už na nás čakal so „special drinkom“ – changom. Ten sa pre zmenu vyrába z nám už známeho millet, ale k nemu sú pridané hrozienka, mandle, rum, maslo a snáď aj chlieb – vyzerá to teda dosť divne, a chutí to tiež zvláštne. Malo to takú sivú farbu na spodku misky s amorfnou masou, ktorá síce nepôsobila veľmi príťažlivo, ale nebola zas taká zlá.Sedeli sme s Bijayom a Jarlem nakoniec až do jedenástej, hrali karty (Shitheada... :)), pokecali s pánom z USA, zapísali sme svoje zážitky spolu do knihy (a označili ich veľkým slovenským znakom) a šli sme spať. Jarle nadšene hovoril že toto je prvýkrát čo v Sikkime vidí hviezdy, takže naše šance zajtra vidieť Khangchendzongu sú vysoké!