Yumthang Valley

Ráno sme vstali ešte pred sľúbeným čajom do postele o pol ôsmej, ja som sa osprchovala a Katka medzitým vybehla na strechu pozrieť ako počasie.

Vrátila sa so skvelými správami – na oblohe ani mráčik, po hmle ani stopy a dokonca videla nejaké zasnežené vrcholky hôr!

Tomu som samozrejme neodolala, a tiež som vybehla hore.... a skutočne, výhľad odkryl celé údolie a vysoké kopce ktoré obkolesujú Lachung zo všetkých strán.

Zliezli sme sa dolu na opulentné raňajky v skvelej nálade – a raňajky nás len utvrdili v presvedčení že sme svoje peniaze investovali dobre. Lievanec (alebo čo to bolo – tu sa všetkému hovorí pancake, a toto veľkosťou pripomínalo palacinku, ale bolo to asi centimeter hrubé... poliate medom, mňam!), vajíčka na tvrdo, sendvič a nejaké fazule či čo nás viac než nasýtili, a plní elánu a nedočkavosti sme nasadli do jeepu na dvadsaťštyri kilometrov dlhú cestu do Yumthang valley itself. Nadmorská výška: 10 700 ft.

Cestou sme mali dve fotografické zastávky, pretože modrá bezmračná obloha v kombinácii so zasneženými horami bola proste neodolateľná, a jediné čo sme ľutovali je že ešte nekvitnú rododendrony, ktorých bolo naokolo požehnane – ale maximálne s pukmi. Tretia zastávka bola altruistického charakteru – pomáhali sme tlačiť zapadnutý jeep, ktorý pri rieke ťažil štrk a zacúval akosi priďaleko.

Takto vylepšiac svoju karmu sme nedlho potom dorazili do Yumthang Valley. Tam sme boli naším sprievodcom inštruovaní neprekračovať rieku (akoby sme mohli... hoci... oveľa studenšie ako na Islande to byť nemôže J), neisť ďalej proti prúdu pretože tam na neopatrných turistov číhajú zlí vojaci ktorí radi vyťahujú film z foťákov, a že si to máme užiť.

A aj sme si to užili :)

Najprv sme vyfotili všetko naokolo.

Potom sme sa vyfotili my s všemožnými výhľadmi, v rôznych zostavách a s rôznymi rekvizitami.

Vycikali sme sa.

A rozhodli sa vyliezť na kopec.

(To teda nebolo moje rozhodnutie – ako nepochybne tuší každý kto ma pozná... ale Katka zavelila svoje „I need to move my ass a little“ a už sa šlo :))

No ale pridala som sa k davu, a lesom sme sa teda drali hore s nádejou na krásny výhľad do údolia.. ktorá ale bola sklamaná. Jednak sa doteraz krásne modrá obloha začala zaťahovať, a jednak nám vo výhľade dosť intenzívne bránili stromy.

Možno by teda bolo namieste spomenúť ako to údolie vlastne vyzeralo :) Jeho stredom tiekla rieka, Teesta, touto ročnou dobou neveľmi prudká, ale široké koryto sľubovalo bohatú nádielku až príde monzún či sa roztopí sneh. Okolo teda bolo štrkovité riečisko, a na všetky strany sa dvíhali najprv zalesnené svahy, a nad nimi skaly... až po zasnežené špičky.

Tabuľa v údolí nás informovala že sa nachádzame v nadmorskej výške 12 000 ft, čiže vyše 3 700 metrov nad morom, a teda pri šplhaní do kopca to bolo cítiť. Funeli sme ako sloni, a porast nám to nijak neuľahčoval... les bol plný kríkov s tŕňmi ktoré nás mierne škrabali a boli naprosto nevhodné ako opora.

Ale nakoniec sme vyšplhali kam sme mohli, a zložili sa pod skalou. Po chvíli odpočinku som sa rozhodla objaviť v sebe horolezca a skalku pokoriť... no ako to už býva, hore to šlo ľahšie než dole (a teda zas také jednoduché tam vyliezť tiež nebolo...) a cestou dole som potupne musela prijať Katkine inštrukcie „zadkom napred“ :)

Dole sme ešte zhliadli malý oltár obkolesený fotogenickými modlitebnými vlajočkami všemožných tvarov, veľkostí a obsahu (ktorý je mi dodnes záhadou... zrejme teda nejaká modlitba, ale aká presne? Ktovie...) a presunuli sa na ďalšiu zastávku dnešného dňa – horúce pramene nižšie v údolí.

Zviezli sme sa len kúsok autom nazad, prešli cez most cez Teestu, vybehli hore kopcom (kopce sú zjavne naším osudom na tejto ceste... no v Himalájach sa teda niet čomu diviť :)) a ocitli sa pred „kúpeľmi“.

Tie boli tvorené domom postaveným okolo horúceho prameňa dovedeného z kopca potrubím – boli sme mierne sklamaní že bazénik nie je pod holým nebom, ale ač najprv váhavo sme namočili len nohy a boli ovanutí mne známym sírovým zápachom, nakoniec sme neodolali a ponorili sa do bazéna celí. Optimisticky sme si na tvár plácali sírovú vodu v nádeji že budeme mať pleť ako detskú prdelku – no uvidíme zajtra.

Po behaní horedole kopcami a kúpeli nám už poriadne vytrávilo, a tak sme sa svižne obliekli (vezmúc do úvahy teplotu ovzdušia to ani inak nešlo), dali si ešte čaj u správcu kúpeľov a v miernom daždi odklusali naspäť k autu, ktoré nás zahmlenou melancholickou krajinou odviezlo do Lachungu na obed.

Ten bol rovnako výdatný ako raňajky a predošlá večera, dostali sme ryžu, chapati, dhal, karfiol, špenátovú polievku, špenát, zemiaky, baklažán... no hrnce len chodili a chodili a my sme už mali výčitky svedomia že pre štyroch ľudí toľko jedla – utešovali sme sa len predstavou že čo my necháme dojedia domáci :).

Po obede (boli teda už tri hodiny...) sme si chvíľu odfrkli, a rozhodli sa ísť si pozrieť kláštor na opačnom konci Lachungu. Aby sme ušetrili čas, zviezli sme sa na miesto džípom, ktorý sme potom prepustili že sa naspäť prejdeme.

Kláštor bol veľmi pekný, pozostával vlastne z dvoch oproti sebe stojacich budov, jednej veľkej a jednej malej s dvorom medzi nimi. Obe boli farebne vymaľované, vyzdobené, ale bohužiaľ mnísi bývajú v dedine, a tak bol kláštor zavretý a my sme sa nemohli pozrieť dnu. Zato sme si zatočili modlitebnými kolesami, poobdivovali veľké maľby, vybehli na kopec nad kláštorom a dokonca som videla kvitnúť čerešňu!

Už zasa kropilo, ale to nás neodradilo od prechádzky domov (teda nie že by sme mali na výber... iný spôsob dopravy než svoje nohy sme aj tak nemali k dispozícii) – dole sme zbehli skratkou medzi domami, prekročili rieku po jedinom moste, a po ceste sa potom prešli až do hotela.

Tam sme dorazili solídne zmoknutí, a tak náš prvý dotaz bol na oheň. Domáci založili oheň v malej piecke dole, a my sme okolo strategicky rozostavili svoje mokré kusy oblečenia – vetrovky, rifle, topánky, čiapky, batohy... no cítili sme sa ako na chate po túre :)

Večera bola opäť výdatná, a keďže nasledovala pomerne skoro po obede, neboli sme schopní z nej veľa zjesť – mali sme nejaké pečené cestoviny s „lečom“ a volským okom, hranolky, momo, zas nejaké veg curry...Po večeri sme len sedeli, poposúvali svoje veci aby sa im dostala maximálna dávka tepla (Katke sa podarilo pripáliť si na popruhu batoh, a mne na uteráku vyrobiť pekný hnedý fľak od prílišnej blízkosti k piecke), keďže nešiel prúd tak sme si nedali sprchu a pred desiatou sme už boli zalezení v posteliach. Nedlho potom vypadol aj generátor ktorý nás dovtedy zásoboval aspoň minimálnym množstvom prúdu, a nastala totálna tma – pri ceste na WC prišiel opäť k slovu môj inak v tejto časti sveta neveľmi využívaný mobil.