Cesta do Lachungu

Budíček bol teda o piatej, vstali sme napodiv pomerne ľahko, obliekli sa, opláchli zuby, vzali vetrovky štedro zapožičané našou domácou na výlet a vyrazili.

Ani nebola taká zima ako sme sa obávali - od úst nešla para a po pár minútach svižnej chôdze do kopca sme sa začali zbavovať prvých vrstiev oblečenia, až sme skončili v tričkách.

Šli sme asi 50 minút, a pomaly začínalo byť jasné, že to do 6.15, kedy približne začína vychádzať slnko, asi nestihneme. Tiež sme si začali uvedomovať, že žiadny úchvatný východ slnka sa aj tak konať nebude, pretože údolie bolo beznádejne zahalené v hmle, a ani sme len netušili ktorým smerom by sme mali vyhliadať Himaláje.

Okolo šiestej sme si začínali zúfať, a tak keď sme videli sa blížiť jeep, napriek tomu že bol zelený a teda zjavne vojenský sme zamávali. Jeep zastavil, a keď sme povedali kam sa chystáme, otvorili sa zadné dvierka, my sme naskočili, dvierka sa zabuchli a my sme šli.

Cesta to bola divoká, držala som sa zubami - nechtami, ale nakoniec si vojaci urobili dokonca zachádzku aby nás vysadili až hore na Tashi Viewpoint. Tam sme vybehli schody hore, a potvrdili sa naše obavy - naokolo nebolo nič okrem hustej hmly, troch dievčat hrajúcich si na gitaru a jedného českého páru s ktorým sme pohovorili o cestovaní v Indii - sú tu na tri týždne, práve začali a lietajú horedole Mumbai - Kalkata - Darjeeling, a stade na juh do Keraly.

Keď sme teda zhliadli úžasný východ slnka v hmle, vydali sme sa na spiatočnú cestu - ako inak, pešo. Zbehli sme dole skratkou, a tam sa nám pomerne rýchlo podarilo stopnúť jeep na ceste do Gangtoku, ktorý nás vyložil na križovatke pod naším hotelom.

O 7.30 sme teda už sedeli na raňajkách - dostala som čaj s medom v obligátnom "dušičkovom" a "tibetský chlieb" - placka rozrezaná napoly a namazaná medom, čerstvo upečený, mňam! Dozvedeli sme sa tiež že odchod na výlet sa odkladá, pretože ešte nemajú vybavené všetky papiere (na trekking, alebo výlet mimo pár vyhradených miest potrebujeme opäť špeciálne povolenie, a nesmieme tam ako zahraniční turisti bez sprievodcu, preto sú všetky výlety také drahé, a preto sme sa tiež na sever nemohli vybrať na vlastnú päsť), a odídeme o pol jedenástej.

To sa nám s Katkou celkom hodilo, pretože sme ešte chceli nakúpiť nejaké ovocie, čiapky, ja som šla pozrieť na internet či nemám nejaký mail od Shailesha (ani omylom samozrejme...), a tak sme sa vybrali na nákupy.

Kúpili sme si čiapky s ušami, modlitebné vlajočky, ovocie, a ja som sa rozhodla investovať aj do vetrovky - až na to že tam nebrali kartu, ja som sazmorejme nevybrala z bankomatu, a už sme meškali... nakoniec som si požičala od Katky, a aspoň som za tie štrapácie dostala zľavu.

O jedenástej sme konečne vyrazili, najprv taxíkom na stanovisko jeepu, tam sme sa naložili a zoznámili s Jarlem z Nórska, a naším sprievodcom, a vyrazili na sever - mohlo byť okolo dvanástej. Cestou sme sa dozvedeli že v noci malo byť vraj zemetrasenie, a tak boli Jarle a Caroline evakuovaní z piateho poschodia, ktoré nemá únikový východ dole a tam strávili zvyšok noci - ale už bez spánku.

Nešli sme snáď ani hodinu, keď tu zrazu kolóna a stojíme. Chvíľu sme dúfali že sa pohne, ale po inšpekčnej ceste dopredu Jarle kvalifikovane odhadol že to bude trvať dobrú hodinu. Autá totiž zastali kvôli zosuvu pôdy - cesta už neexistovala, a cez ňu boli napadané skaly až dole do údolia - a nebola to krátka cesta. Našťastie už bola na mieste mechanizácia, pracujúca typicky indickým spôsobom - jeden maká a štyria sa pozerajú. To bolo pre mňa akosi priveľa, a tak som usúdila že si radšej na dobré správy počkám s knižkou pri jeepe.

Moja dôvera sa ukázala opodstatnenou, a v čase určenom Jarlem sme sa skutočne pohli. Myslím že keby to bol Hyderabad, ešte stále by sme čakali kým ženičky s podnosmi na hlave tie kamene odpracú...

A šli a šli a šli... bolo to dosť depresívne, stále sme sa horko - ťažko vyštverali na kopec len preto, aby sme za chvíľu klesli dole k mostu. Prešli sme cez rieku, a zasa hore... a dole... a tak to šlo celých 6 hodín s prestávkou na obed - klasické indické thali - nejaký dhal, ryža, veg curry...

Cesta bola pekne dlhá, a jediné rozptýlenie nám poskytovali tabule a slogany poskytnuté BRO (= Border Road Organization, organizácia ktorá sa stará o cesty v Sikkime) na rôzne témy:

• Manželské šťastie - If married, divorce speed.
• Rodinná pohoda - Don't sleep, your family will weep.
• Klebety - Don't gossip, let him drive.
• Pomaly ďalej zájdeš - No hurry, no worry. Prípadne rovnako populárne Speed thrills, but kills. A moje obľúbené Drive faster, cause a disaster.
• Triedny nepriateľ - Worst enemies of roads - speed, liquor and overload.
• Evolúcia - Drink and drive, you won't survive.
• A nakoniec kto nám zabezpečil túto skvelú zábavu? Who defied death to build these roads? Border Road Organization!

Neskôr večer sme mali ešte jednu neplánovanú pauzu, keď pred nami v strede kopca z nepochopiteľného dôvodu zastavil náklaďák a pochopiteľne sa nevedel pohnúť. Chlapi teda tlačili, prevodovka škrípala.. ale nakoniec sa napodiv predsa len pohol dosť na to, aby sme ho mohli aspoň obísť.

Cestou sme ešte odovzdali asi tak na sto checkpointoch asi tak sto kópií nášho povolenia - no ozaj boli tie checkposty asi tak každých 10 km, a vyrážali sme s hrubým zväzkom fotokópií.

Cesta viedla údolím rieky Teesty, ktorá mala nádherne modrú vodu s bielym podkladom, což Jarleho zlákalo k vyhláseniu že sa sem musí vrátiť až bude viac vody a ísť na rafting, a cez tú zatiaľ neveľmi vysokú vodu viedli mosty, zásadne drevené vrátane dlážky, což vo mne nevzbudzovalo veľkú dôveru.

Okolo šiestej sme konečne dorazili do Lachungu a ubytovali sa v hoteli, ktorý vyzerá ako gompa, je krásne farebný, izby sú z dreva a v kúpeľni máme vlastný geyser! Žeby nám omylom za našich Rs 3 800 (pretože ráno sme sa dozvedeli že 3 300 bolo keby nás bolo päť, a tak musíme priplatiť na 4 000.. na naše námietky sme teda dostali zľavu dvesto rupií, ale aj tak sme mali pocit že sme boli podvedené) dali ten drahší balík? No sťažovať sa rozhodne nebudeme :)

Dostali sme čaj a popcorn, usadili sa k piecke a s nádejou čakali na večeru... ktorá nás v žiadnom prípade nesklamala. Mali sme noodles, ryžu s dhalom, karfiol, nejaký paneer.. už len mäso tomu chýba, ale s nádejou na to som sa už rozlúčila.

O 9.15 sme potom už boli vycikané, zuby umyté, a s modlitbou za slnečné počasie na zajtra sme zaliezli pod svoje hrubé periny a deky a sladko zaspali.