Príchod do Varanasi

Vlak samozrejme meškal.

Do Varanasi sme dorazili namiesto o 4.45 o 6.40. Na stanici sa o nás skoro pobilo hneď šesť rikší, taxíkov, cyklorikší, ale všetkých až na jedného sa nám podarilo odohnať. Posledný vytrvalec nám ponúkal zvezenie za Rs 50 k Panday ghatu, nad ktorým sa nachádzal nami vybraný Vishnu Rest House (což sme mu ale neprezradili zo strachu že by cena hotela bola navýšená o jeho províziu). My sme zatúžili po predplatenom taxíku, a dotaz pri okienku nám odhalil že cena rikše je Rs 45 + Rs 5 service charge.

Náš milý známy nám teda urobil neodolateľnú ponuku - Rs 50 + Rs 5 a pôjde ako pre-paid.

Nebolo to ľahké, ale povedali sme tomuto skvelému obchodu nie.

Tým sme si vyslúžili pekných pár nadávok na našu hlavu - to bolo prvýkrát čo nám vynadali pekne anglicky aby sme tomu rozumeli, ale nebolo mi celkom jasné čím sme si to zaslúžili, pretože jediné čo sme sa snažili komunikovať na všetky strany je že nechceme žiadnu rikšu, taxík ani cyklorikšu... a toto je vďaka :)

Tak sme vyšli pred stanicu a vzali si rikšu k Panday Ghatu za Rs 40. Tam sme sa kľukatými uzučkými uličkami prepracovali až nad Gangu, kde sme hore zakotvili vo Vishnu Rest House a objednali si raňajky.

Na tomto mieste by asi bolo vhodné objasniť čo to vlastne je ten "ghat". Keďže som si akosi sama odvodila čo to tak môže byť, ale rozhodla sa byť v tomto bode exaktná, vzala som si na pomoc Wikipediu - a dozvedela sa, že

The term Ghats (Hindi: steps) is generally used in reference to the steep mountainous ranges of India; The Western and Eastern Ghats. It is also used to refer to the steps which lead to the river as in Varanasi on the banks of the river Ganga.

Samozrejme v tomto prípade nejde o žiadne hory - ghaty sú proste schody ktoré vedú nahor od Gangy (dosť strmo, dovolím si podotknúť) a ma ktorých hindiusti konajú všemožné činnosti - od kúpania seba či svojich kráv, cez pranie, meditáciu, modlenie, cvičenie jógy a čističky vody až po svatby či kremácie.

Panday Ghat bol prací ghat, takže dole sme mali možnosť pozorovať pranie (to v Indii znamená, že je jeden šikmý kameň na brehu rieky, o ktorí perúce osoby plieskajú šatstvom, a potom inkriminované "čisté" odevy rozprestrú na zemi, na schodoch či na šikmých plochách vedľa schodov hore) a konzumovali svoje raňajky pozorujúc lodičky na Gange a pustý opačný breh, to všetko sprevádzané kvalitným plieskaním.

Po raňajkách sme si dali sprchu, ale bohužiaľ nie v našej izbe, pretože sme sa dozvedeli že zatiaľ žiadna nie je voľná, ale checkout je o dvanástej, takže až sa niečo uvoľní, môžme sa nasťahovať. Po sprche sme si ešte chvíľu povegetovali na terase s knižkou, a okolo desiatej jedenástej sme usúdili že je čas ísť sa pozrieť čo je to Varanasi vlastne zač.

Ganga tvorí vo Varanasi oblúk, a mesto je situované na ľavom brehu rieky. Pravý je úplne pustý, a z diaľky vyzerá ako piesočná pláž... keďže už začínalo byť pekne horúco, predstava kúpeľa nebola zas tak nepríjemná, ale Ganga nás teda napriek schopnosti zmyť všetky hriechy zas tak veľmi nelákala.

Vydali sme sa po nábreží Gangy po prúde smerom k hlavným ghatom - pre začiatok pešo. V Lonely Planet písali že takáto prechádzka je možná len mimo monzún a obdobie tesne po ňom, kedy je hladina rieky tak vysoko že zabraňuje prístupu na promenádu medzi ghatmi. To ale našťastie nebol prípad februára, a tak sme si užívali krásne kľudnú prechádzku bez rikší, motoriek, áut, trúbenia a všetkého toho chaosu čo patrí k doprave v Indii. Neboli tam dokonca ani žiadne obchody a predajcovia nezmyslov! S Katkou sme si Varanasi okamžite obľúbili pre jeho atmosféru kľudu, krásne historické budovy ... no proste toto je India akú ukazujú na Discovery v dokumentoch, a my sme boli očarené.

Došli sme až k Desaswamedh ghatu, což je tzv. hlavný ghat, a odtiaľ sme si vzali loďku po prúde dole. Okrem príjemnej plavby sme sa dozvedeli čo - to o každom ghate - kto ho postavil, k čomu slúži a čo je na ňom zaujímavé. Tiež sme sa dozvedeli že počas monzúnu voda siaha až k budovám (čo teda bolo pekne vysoko, a videli sme aj značku z nejakého extra daždivého roku, a bola dobrých 5 metrov nad koncom schodov..) a zaplavuje celý pravý breh - preto tam nie je mesto, a vyzerá to tam tak neúrodne. Zato sú tam lesy, ktoré slúžia ako zdroj dreva na pohrebné hranice :)

S naším lodivodom, Babu, sme sa dohodli na zajtra 6.00 na východ slnka, rozlúčili sa, a vydali sa na spiatočnú cestu, čiastočne ghatmi a čiastočne mestom. Na ghatoch sme tentoraz už zblízka pozorovali denné činnosti - kúpanie (ale samí muži, má to snáď znamenať že ženy sú bez hriechu a nemusia sa teda kúpať v Gange aby sa očistili? Prevratná predstava :) Alebo možno aby sa nemuseli dívať na chlapov v tých nechutných plavkách - pretože boli v nejakom kuse handry, ktorá zakrývala tak akurát zadok, a vpredu ozaj len to najnutnejšie... brrr), pranie a sušenie sárí v rukách - len ich proste podržali a nastavili vetru a slnku a netrvalo dlho kým boli úplne suché.

Bohužiaľ sme museli zabočiť do mesta aby sme vykonali nejaké nákupy - vodu, niečo malého na obed, a ja ako obvykle filmy. Okrem toho sme mali v úmysle v meste nájsť a zhliadnuť Golden Temple, což je hinduistický chrám so strechou pokrytou zlatom. Hneď pri ňom sa mala nachádzať mešita, čo samozrejme spôsobovalo konflikty a tak je celý areál prísne strážený políciou a sú tam nejaké bezpečnostné pravidlá.

Uličky Varanasi sú krásne kľukaté, a príliš úzke na to aby sa tam vošla čo i len rikša, a s Katkou sme si užívali pohodu a ticho starého mesta, ale len čo sme vyšli na ulicu ktorá bola dosť široká pre autá, tak tam panoval obvyklý chaos, ešte znásobený veľkým množstvom cyklorikší, ktoré veľmi neprispievajú k plynulosti premávky. Necítila som sa príliš bezpečne, a po tom čo ma auto nabralo kolesom do nohy (našťastie bez následkov iných než špinavé nohavice) som bola rada keď sme zabočili smerom ku Golden Temple.

Do areálu sme nesmeli s foťákmi ani s batohmi, a tak sme s Katkou usúdili že bude jednoduchšie keď tam pôjdeme po jednej a navzájom si medzitým postrážime veci. Tak sme aj urobili, a keď som šla dnu, bola som veľmi sklamaná - z mešity som nevidela viac ako bielu kupolu, a z chrámu zlatú kupolu, na ktorú vraj padlo 850 kg zlata. Neveriaci a cudzinci majú vstup zakázaný, a vzhľadom k tomu ako je to všetko ohradené, plus tam ešte niečo stavali, náš zážitok nebol veľmi silný.

Zato vonku sme sa zoznámili s chlapíkom, ktorý ako obvykle chcel aby sme sa šli pozrieť na jeho obchod, a cestou nám vraj ukáže Kamasutra temple a spaľovací ghat. Nechali sme sa teda zlákať, a ako prvý sme navštívili Kamasutra temple.

Ten s Kamasutrou nemal veľa spoločného, na lístku stálo Nepali temple, a bol vyrezávaný z dreva s plno plastikami, ale tie erotické som akosi nenašla - no čo sa dá robiť, budem asi musieť do Nepálu itself :) Miesto ale bolo úplne prázne, s krásnym výhľadom na Gangu a mesto, a malo v sebe kľud a pokoj ktorý sa nám veľmi páčil.

Naša druhá zastávka bol Manikarnika Ghat, hlavný spaľovací ghat vo Varanasi. Vzhľadom k viere hinduistov že kto umrie vo Varanasi je vyslobodený z kolobehu reinkarnácie a ide rovno do nirvány, spaľovalo sa nonstop 24 hodín denne.

Samotná kremácia prebiehala na brehu rieky, kam boli pripustení len zamestnanci ghatu, mŕtvoly a ich príbuzní. Všetci ostatní, vrátane zvedavých turistov, sa museli uspokojiť s výhľadom z galérie. Tam sme zakotvili aj my, a netrvalo dlho kým sa k nám pritmolil pán a začal nám vysvetľovať čo sa tam dole vlastne deje.

Hinduistické ceremónie sú pekne zložité, to sme pochopili už na svatbe na ktorej sme mali tú česť sa zúčastniť. Pohreb nie je oveľa jednoduchší, a sú naňho presné pravidlá:

• pozostalí prinesú mŕtvolu zahalenú v lesklej látke na nosítkach, a doprajú jej posledný kúpeľ v Gange
• na susednom úrade vybavia všetky formality ako úmrtný list, povolenie ku kremácii a podobne..
• najstarší syn, alebo iná dôležitá osoba z rodiny (zásadne ale muž, a ak nie je žiadny k dispozícii tak poslúži niektorý z okolitých rodín - prebieha zároveň viac ako jedna kremácia) si oholí hlavu a zaodeje sa do nového bieleho odevu (v praxi biely kus látky ktorý si okolo seba tak nejak voľne omotá)
• mŕtvola sa umiestni na hranicu, ktorá pre 1 osobu pozostáva z 200kg dreva, a stojí okolo Rs 3 000 (ač sa nám snažili vnútiť že kilo dreva stojí Rs 155... ich matematika je dosť zvláštna :)) tak, že väčšina dreva je pod ňou a niečo málo na nej
• najstarší syn potom prinesie zapálenú slamu z večného ohňa, obíde s ňou 5x hranicu (kvôli 5 živlom vraj) a zapáli ju. Drevo ktoré používajú je vraj veľmi olejnaté, takže už nepotrebujú oheň inak podporovať nejakými olejmi alebo inými zápalnými látkami.
• hranica horí približne tri hodiny, a až dohorí, zostane vraj len hrudná kosť z muža, a panvová kosť zo ženy
• najstarší syn dohorelú hranicu zaleje džbánom s vodou z Gangy, a ten potom rozbije na znak toho že duša zosnulého je voľná
• kosti putujú do Gangy, a popol ráno zametajú zamestnanci ghatu.

Denne sa na takomto veľkom ghate odohrá až 400 kremácií, a vraj keď umrie neikto kto nemá dosť peňazí na spopolnenie, tak ostatné rodiny aby si vylepšili karmu tak sa mu na to pozbierajú. Keďže umrieť vo Varanasi je z hľadiska náboženstva tak želateľné, mesto je plné kdeakých osôb o ktorých by sa dalo povedať "prečo tam šiel keď už odtiaľ neodíde" - až na to že presne preto :)

S Katkou sme potom prispeli sto rupií babke na kremáciu, pretože chlapík ktorý nám to všetko vysvetlil tam viedol niečo ako hospic - zbieral na uliciach chudobných ktorí prišli do Varanasi umrieť, a bral ich do domu ktorý za týmto účelom viedol. Prispeli sme síce skôr ako prejav vďaky za vysvetlenie všetkých tých rituálov, ale ak nás takto vylepšená karma zachráni pred znovuzrodením ako potkan, tak budiž :)

Takto poučené sme teda navštívili aj obchod nášho sprievodcu, kde predávali hodváb. Hodváb z Varanasi má byť vraj extra špeciál úžasný, tak sme pozreli asi tak sto šálov a niečo málo nakúpili ako darčeky domov. Pozreli sme potom ešte ďalšie obchody, ale už nás nič tak nezaujalo, a tak sme sa pomaly vrátili do Vishnu Rest House aby sme zistili ako sme na tom s ubytovaním.

A boli sme na tom nevalne. Všetko bolo opäť obsadené - zrejme sme zmeškali ten pravý okamih na nasťahovanie a iní šťastlivci nás predbehli. Majiteľ nám ponúkol bývanie v chráme kde sme mali zložené batohy, ale 1 plch, 3 jašteričky a hromada Indov bolo akosi viac spolubývajúcich než sme si predstavovali, a tak sme sa rozlúčili, vzali batohy a posunuli sa o pár dverí ďalej.

Skončili sme v Homy place, kde sme za Rs 110 dostali čistú jednoduchú izbu celkom v pohode. Pospali sme si na veľkej posteli, a okolo pol šiestej vyrazili opäť na prechádzku. Zhliadli sme mezávislého dredatého cestovateľa (teda obecne s dredatými nezávislými cestovateľmi vo Varanasi akoby sa vrece roztrhlo) ako si namotáva špagát na rám, čo zrejme niekedy v ďalekej budúcnosti bude posteľ, prešli sme sa okolo ghatov v západe slnka, navštívili ďalšie silk emporium (a zavile nič nekúpili) a zakotvili v reštaurácii na streche pri Kenovi z Belgicka (ďalší z dredatých cestovateľov, tentoraz aj s jointom...). Odvážne sme si vybrali časť strechy ktorá nebola oklietkovaná proti opiciam, a skonzumovali tam svoje cestoviny.

Po nich sme sa presunuli dole na dezert, a zvyšok večera sme strávili hraním vertikálnych piškvoriek a kariet. Domov sme došli okolo desiatej, vybojovali od domácej druhú posteľ, zapojili odstrašovač komárov, umyli si zuby a vyčerpané zaspali.