Východ slnka vo Varanasi

Noc bola dosť hrozná - bol výpadok prúdu, čo znamenalo že bola všade tma ako v rohu, a na záchod som si musela posvietiť mobilom. A co horšie, výpadok prúdu znamenal že náš elektricky napájaný odpudzovač komárov nefungoval, a tak sme zvyšok noci strávili počúvaním bzučania tých malých monštier.

Vzhľadom k takejto noci nebol problém ráno o šiestej vstať a vyraziť k hlavnému ghatu na lodičky. Domáca nás síce kvalitne zamkla, takže sme museli von cez chlievik a preliezť bránku, ale našťastie kravky na dvore nenamietali a nám sa predsa len podarilo sa vyslobodiť.

Cestou sme odmietli asi tak sto iných lodičiek, a veľmi sa nám uľavilo keď sme nakoniec našli nášho lodivoda pri hlavnom ghate, tak ako sme sa dohodli. Nasadli sme, a vyrazili proti prúdu Gangy smerom k Assi ghatu.

Tentoraz sa kúpalo v Gange plno ľudí, vrátane žien. O niektorých z nich nám náš lodník povedal že to sú South Indians, vraj to pozná podľa ksichtu - zrejme v biryani je nejaká látka ktorá konzumenta označkuje na dvadsať metrov :)

Východ slnka bol krásny, objavilo sa na druhej strane než je mesto, a pozorovali sme ho ako stúpa hore.. a spolu s nami plno iných turistov, ktorí boli ale na veľkých lodiach takže ich tam bolo tak dvadsať nasáčkovaných, okolo ako supy krúžili na menších loďkách predajcovia suvenírov a sviečok, ktoré potom ľudia púšťali na vodu...

Množstvo ľudí vraj ešte bolo znásobené očakávaním festivalu, ktorý sa mal konať cez víkend 26.2. na počesť Šivu, (Varanasi je mesto zasvätené Šivovi, čo celkom dáva zmysel že miesto pre smrť je zasvätené bohovi deštrukcie), a pri príležitosti tohto festivalu mali vo všetkých chrámoch zadarmo dávať bhang lassi, což je lassi ochutené marihuanou. S Katkou sme si pogratulovali že už nebudeme v meste, pretože Varanasi plné zhulených Indov, to je niečo čo si rada nechám ujsť.

Na lodičke sme strávili asi hodinu, a keď prišlo na platenie tak sme mu dali stovku, ač Lonely Planet varoval že taxa je polovica, a vrátili sme sa do Vishnu Rest House na raňajky. Keď sme sa po raňajkách vracali do nášho hotelu, vonku domáci dojili kravky... no ozaj Homy PAYING guesthouse :)

Po raňajkách sme sa vybrali na prechádzku na druhú stranu ako včera, smerom k Assi ghatu a univerzite. Cestou sme zhliadli ďalšie pracie ghaty, druhý spaľovací (ktorý má pre menej movitých aj elektrickú pec), sušiace sa kravské hovná, ich tvorkyne kúpajúce sa v Gange...

Ako sme pokračovali uličkami smerom k univerzite, bolo nám pekne horúco, a uličky začínali byť dosť špinavé, ale došli sme až k univerzite, což bol veľký areál s parkom vysoko oplotený a krásny, ale všade naokolo strašný slum. K tomu sa okolo nás obšmietal nejaký retardovaný Ind, tak sme sa radšej pobrali ďalej.

Ďaleko sme ale nedošli, pretože k pevnosti to bol ešte pekný kus, a uličky ktorými by sme museli ísť sa nám ale vôbec nepozdávali, tak sme sa otočili a vrátili sa k Assi ghatu. Odtiaľ sme sa so zastávkou v internet cafe prešli k reštaurácii kde sme včera večerali a dali si na obed noodles (a k nim Cosmopolitan).

Po obede sme si dali v hosteli sprchu, a pozorovali mladých izraelských turistov ako sú nadšení predstavou festivalu vo Varanasi.. vôbec boli dosť drsní, potom sa chystali busom do Nepálu, kde sú zrovna nejaké nepokoje, a navyše to trvá snáď celý deň government busom... brrr.

O piatej sme sa rozlúčili a popri Gange sa prešli k hlavnému ghatu, kde sme s batohmi vyliezli hore strašnými schodami, kúpili si na cestu nejaké hrozno a začali hľadať rikšu.

Prvá ponuka bola na Rs 350.

Potom 250.

200.

Nakoniec po asi desiatich minútach chôdze sme zohnali rikšu do Mughal Sarai, odkiaľ nám šiel vlak do New Jalpaiguri - východiska do Sikkimu a Darjeelingu.

To bola tá najstrašnejšia cesta rikšou akú som kedy zažila! Náš vodič nás presviedčal že rikše nesmú na hlavné ulice, a tak nás vzal obskúrnymi malými uličkami kde sme zahýbali každú chvíľu, boli tam strašné diery a vôbec sme mali pocit že sa rikša musí každú chvíľu rozpadnúť na kusy. Navyše nám akosi dochádzal čas, a keď vodič ešte zastavil pri kostolíku aby za seba nechal odriekať nejaké modlitby, tak som myslela že už ho fakt niečím praštíme.

Nakoniec sme to ale stihli, preliezli sme cez mreže, podľa hlásenia (napodiv správne) identifikovali na ktorom nástupišti stojí náš vlak, našli neoznačený vagón č. 7 a svoje našťastie už potvrdené miesta č. 51/52.

Naše kupé (ako aj celý zvyšok vagónu, ako aj celý zvyšok vlaku) bolo ÚPLNE PLNÉ - to som za celý čas v Indii ešte nevidela. Naše kupé, kde nás malo byť šesť, a teda pred príchodom Katky a mňa štyria, bolo obsadené asi desiatimi podivne vyzerajúcimi Indami. S Katkou sme s nimi urobili krátky proces, a za pár minút mali svoje lôžka voľné - jedno hore a jedno dole. Katka si vzala horné, ja spodné, a všetci Indovia sa zoskupili na bočných a na druhom dolnom, a so záujmom ma pozorovali ako si robím Sudoku. Už ma to začínalo znervózňovať - štyria Indovia ktorí na človeka čumia ako spí by asi vyviedli z rovnováhy kdekoho - keď na ďalšej stanici nastúpila moja záchrankyňa s lístkom na druhé dolné lôžko. Za pomoci sprievodcu vyšikovala ostatných pasažierov kade ľahšie, a zostal nám teda len jeden s červeno nalakovanými nechatmi spiaci na zemi medzi lôžkami. Ten mi ale až tak nevadil, pretože aspoň zabezpečil určitú úroveň bezpečnosti mojej batožine - cez neho sa k nej nikto nedostane :)

V New Jalpaiguri by sme mali byť o 9.15, a za stávajúcich podmienok sa asi veľmi dobre nevyspím - skoro sa bojím ísť aj na záchod či môj malý batoh bude ešte stále na mieste...