Thangu

Vstali sme o pol siedmej, obloha bola nádherne modrá a naplnila nás nádejou na krásnu cestu ďalej na sever do Lachenu. O pol ôsmej sme si dali raňajky (dúfala som opäť v lievanec, ale tentoraz to bola omeleta a porridge) a o ôsmej s polhodinovým oneskorením sme vyrazili na 60km dlhú cestu do Lachenu.

Tá bola ako obvykle ubíjajúca, a keď sme okolo jedenástej v Lachene dostali na výber či chceme zostať tu (a na náš dotaz že čo tam budeme robiť sme sa dozvedeli že viacmenej nič) alebo ísť ďalej na sever do Thangu, kde ale nie je ani kúrenie, ani elektrina, neváhali sme ani chvíľu a zvolili Thangu.

Nasadli sme teda znovu do jeepu – teda presnejšie by bolo povedať, poniektorí do jeepu, poniektorí na jeep, pretože Katka tak dlho dobiedzala do nášho sprievodcu že jej povolil vyliezť na strechu, a bola z toho taká nadšená že mi nedalo to tiež nevyskúšať...

...a bolo to ozaj skvelé! Jeep mal na streche takú záhradku na ktorej sme sedeli a ktorej ohrádky sme sa držali, a jedinou nevýhodou tejto cesty bolo sedenie na mriežke ktorá nebola na zadok zrovna pohodlná – inak to malo samé výhody. Obloha bola ešte stále bezoblačná takže výhľad do údolí a na hory bol oveľa lepší než z auta, a tak sme sa kochali a v zákrutách držali „vší sílou“ :).

Pred Thangu, vzdialenom od Lachenu asi 30km sme zastavili v ohybe rieky, opäť vyfotili čo sa dalo a do Thangu došli už dôstojne v jeepe – hlavne kvôli vojenskému stanovisku pred dedinou.

O jednej sme už víťazoslávne stáli pred tabuľou 14 000 ft, a snažili sa spočítať koľko to tak môže byť metrov. Ukázali nám našu izbu – budeme spať všetky tri spolu, a skutočne to vyzerá dosť studeno – jednoduché okná (otvorené), tenké steny, ale aspoň sme dostali poriadne periny... a po žiarovke skutočne ani stopy :)

Dostali sme aj poriadny obed – tentoraz boli noodles v nejakej polievke, ale pred ním sme ešte stihli vybehnúť na kopec nad „hotelom“ kde sa nachádzal malý kláštor. Rozhodli sme sa že musíme zajtra prísť skoro ráno, pretože ač bol ešte len obed, údolie už sa zahaľovalo mrakmi a nebude trvať dlho kým sa slnko úplne stratí.

Po obede (a mojej neúspešnej operácii tŕňov ktoré sa mi zabodli do ruky keď som sa neopatrne chytila nevhodnej rastliny) sme sa vybrali na prechádzku do blízkeho Chopta valley, vzdialeného 7km. Nakúpili sme zásoby v podobe keksov a čokoládových tyčiniek, zababušili sa do najteplejších búnd a vyrazili sme.

Tých 4 200 metrov nad morom sa celkom pozná! Nohy sme mali ťažké, preťažké, a šli sme jak grupa sedemdesiatnikov z nohy na nohu aj keď kopec nebol v žiadnom prípade prudký. Už sa zaťahovalo, a tak sme vyfotili nejaké zahmlené krajinky, pár portrétov yaka a usúdili sme že je čas sa vrátiť. Nevideli sme na vrcholky hôr, ale aj to čo bolo z údolia vidno vyzeralo zasnežene. A aj na nás zasnežilo! Síce to boli len také mikrovločky, ale aj tak.... môj prvý sneh za posledných ani neviem koľko mesiacov :)

Tiež sme videli nad nami preletieť obrovského orla, ktorý zrejme musel sídliť v neďalekých skalách, odkiaľ sa ozývalo také pípanie.... ktoré sme sa rozhodli že budeme považovať za jeho mladé :)

Cestou nazad sme stretli nášho sprievodcu s jeepom, ktorý sa nám vydal oproti zrejme z obáv že sme sa rozhodli prekročiť hranicu do Tibetu – Thangu je najsevernejšia dedina v Sikkime, pre turistov otvorená len v roku 2000.

V našom hoteli sme boli vpustení do zadnej izby, kde sme si posadali okolo piecky (tesne nad ktorou je príhodne umiestnený stôl) a dostali miestne pivo thongba, ktoré ale vôbec nevyzeralo ani nechutilo ako pivo. Servírovali nám ho v drevenom „sude“ vysokom tak 40 cm s priemerom tak 15, takže pekne veľké, a bolo plné malých červených guličiek čohosi – vraj millet (podľa slovníka je to proso, no v živote som proso nevidela takže netuším čo je na tom pravdy), ktoré sa kontinuálne zalievali vriacou vodou. Takže sme bambusovou slamkou vysosli čo bolo a znovu dostali novú dávku... chutilo to teda skôr ako nejaké slabé ovocné víno, ale bolo to teplé, príjemne sa pri tom sedelo...

Od Jarleho sme tiež spolu s našim sprievodcom a vodičom dostali skúsiť snus, což je nórsky vynález po ktorom Tore márne vzdychá už pekných pár mesiacov – je to vlastne nejaký druh tabaku, ktorý sa ušúľa do malého náboja, ktorý sa potom inštaluje medzi zuby a hornú peru. Tam to treba držať, v žiadnom prípade neprehltnúť a snažiť sa nevyzerať ako totálny pako J My sme mali už predpripravené, zabalené v papieri, takže sme ho len nahodili na patričné miesto a za radom potom chodili von to vyflusnúť, pretože zas tak nás to neočarilo, a piť s tým tiež vyžaduje značnú dávku praxe. Keby to Tore videl, ako sme to s ľahkým srdcom po piatich minútach vypľúvali...

Presedeli sme tam viacmenej celý večer v rozhovore pri piecke, ktorá nás príjemne hriala do reumatických kolien (ale zato dvere do miestnosti boli permanentne otvorené – usúdili sme že zrejme aby mohli unikať výpary z kerozínovej lampy, ktorú domáci zapálili po západe slnka. Teda, bola som prekvapená koľko svetla taká lampa vydáva... ale ako funguje, na to som teda neprišla.

Na večeru sme sa presunuli k chlapom do druhej miestnosti, a dostali ryžu, dhal a špenát a zhliadli sme rituál pred Novým rokom – zvyšky jedla ktoré sa nezjedli boli umiestnené na veľký tanier v strede miestnosti, a potom vzali nejaký patyk, ovinuli ho na konci látkou ktorú zapálili, a s týmto inštrumentom jeden z Tibeťanov naháňal druhého ktorý s tanierom utekal cez celú dedinu.

Je totiž predvečer nového roku – zajtra je Losar, Nový rok podľa tibetského kalendára, a už prebiehajú prípravy – výzdoba, pečenie...Presunuli sme sa ešte nazad k svojim drinkom, ale čoskoro sme zaliezli do postele – ráno chceme vstať s východom slnka a vybehnúť na kopec nad kláštorom. O ôsmej sme sa aj tak cítili akoby už bola polnoc, a tak sme sa vycikali, zabalili do spacákov, dek a perín a snažili sa spať. To ale nebolo zas také jednoduché, pretože Tibeťania pod nami vydávali hrozne divné zvuky – výskanie a nejaké plieskanie...