Do Varanasi

Ráno sme už Open Minds vzali veľmi zľahka - po včerajšom "networking" sme boli ráno patrične vyčerpané, a rozdávanie feedbackov sme s čistým svedomím nechali na Sanjaya. Doobedu sme strávili miestami na helpdesku, miestami v office pozeraním emailov a poslednými prípravami na cestu.

Pred treťou sme si dali výborný obed ktorý sme zjedli na schodoch amfiteátru so zvyškom CSG, a potom už sme sa len nenápadne rozlúčili s Monicou a Stephanie, a busom o tretej sa vyparili do mesta.

Nakúpili sme zásoby na celý deň vo vlaku, doma si schrupli, zbalili si batohy (ktoré boli akési veľké - museli sme do nich napakovať jak teplé veci na sever, tak tielka a sukne na Andamany), zoznámili sa s Toreho kamarátom z Nórska ktorý práve ráno priletel, rozlúčili sa hlavne s Jaimem ktorého neuvidíme vyše mesiaca, a večer vyrazili na Secunderabad Railway station.

Nakúpili sme ešte nejaké ovocie na cestu, poobdivovali nový bufet ktorý na stanici otvorili a o 10.45, s 15-minútovým meškaním sa náš vlak pohol na sever.

Svoje lehátka sme vymenili za dve horné, kde sme mali väčší pocit bezpečia, a okrem toho sa tam môžme nerušene rozvaľovať celú cestu bez toho aby nám tam niekto sedel, a psychicky sme sa pripravili na dlhú cestu do Varanasi - budeme tam v stredu o 4.45 ráno.

Zatiaľ idú všetky ventilátory na plný výkon (a rozprašujú okolo "vôňu" našich topánok, ktoré sme si na nich veľmi pohodlne vyložili), ale dúfam že ich neskôr vypnú, pretože zas tak horúco teda nie je.

Vypli, ač som o to musela explicitne požiadať a Ind ktorý sedel pod nami mal pocit že zle počuje - prečo by preboha niekto chcel vypnúť ventilátor? Zjavne to bolo preňho úplne nepochopiteľné. No ale podvolil sa požiadavkám podivných cudziniek, a tak sme čoskoro v kľude, bezvetrí a tme zaspali.

Nasledujúci deň sme strávili obvyklým ničnerobením vo vlaku - vstali sme neskoro, niečo málo zjedli, a potom viacmenej celý deň pospávali, čítali, riešili Sudoku ktorými sme sa zásobili z domova a pozorovali dianie okolo.

Našu pozornosť samozrejme najviac pritiahla rodina pod nami a rodina na strane. Pod nami cestovali rodičia so synom, ktorý mohol mať tak 18? Ťažko povedať. No ale jak okolo neho obidvaja rodičia skákali! Ten nemusel ani prstom pohnúť. Tak som si hovorila že to je teda pekné, ale potom som zachytila nejakú komunikáciu že ho bolí jazva, tak možno bol na nejakej operácii.. ktovie.

Na strane bola mladšia rodina - rodičia s dieťaťom ktoré ešte bolo kojené, nechodilo, neliezlo, nesedelo, zuby nemalo, a bolo kŕmené len matinkou (ktorej bol teda pekný kus) a kvapkami vody z fľaše keď bolo cez deň horúco.

Pretože bolo - to už som v žiadnom prípade nenamietala proti zapojeniu ventilátorov, ba priam naopak - aktívne som ich vítala :)

Ešte som sa zoznámila so svojim susedom cez mrežu, ktorý mal horné lôžko vo vedľajšom kupé - tie sú hore totiž oddelené len mrežou, a nie solídnou preglejkou ako zvyšok kupé. Sused študoval techniku vo Varanasi, a mal o mne dokonalý prehľad - čo čítam, ako sa stravujem, kedy spím, možno aj vedel koľkokrát som bola počas cesty na záchode. Dal sa so mnou do reči aby si precvičil angličtinu, a chcel odo mňa aj vymámiť moju knižku, ale som sa nedala :)

Tiež mi prezradil že tento vlak zásadne mešká dve hodiny, a teda sa ráno nemusíme budiť príliš skoro. To ma celkom potešilo, pretože po takom vstávaní by sme boli celý deň ako mátohy... ale od pána pod nami sme dostali úplne protikladné informácie. Zrejme túžiac sa nás čo najskôť zbaviť a zhasnúť nám oznámil že tento vlak nikdy nemešká, a teda by sme mali ísť spať pretože ráno musíme skoro vstávať.

Takže sme zaľahli s budíkom na 4.30, pretože sme síce mali lístky až na konečnú stanicu vlaku (Tatkal sa dajú kúpiť len z prvej do poslednej stanice aj keď ideme len jednu zastávku), ale to neznamená že by sa nám nutne chcelo sa zoznamovať s krásami Patny, vzdialenej myslím okolo štyroch hodín z Varanasi.