Jodhpur

Do Jodhpuru sme dorazili okolo piatej siestej rano, a nemali sme inej tuzby nez dalej spat. To ale nebolo mozne, a tak sme zababuseni do ponoziek a mikin, pretoze bola prekvapiva zima, vyrazili v ustrety svojmu osudu.

Zabrali sme rikse (samozrejme bez metru, ale akesi vacsie nez na ake sme zvyknuti) a vyrazili smerom k Tourist information office, ktory mal podla Carlosa byt otvoreny 24/7. Mne sa to akosi nezdalo (vobec to nevyzeralo indicky), ale v tuto hodinu to bola rovnako vhodna destinacia ako akakolvek ina. Hotel sme nehladali, pretoze podvecer sme sa planovali presunut do Jaisalmeru a stravit noc tam.

Ked sme po zbytocnej zastavke kdesi v strede vyludneneho mesta dorazili k turistickemu centru, zistili sme ze je (prekvapivo) zavrete a otvara az o osmej. Usadili sme sa teda v saloniku blizkeho hotela, zhodili batohy a v kreslach a na pohovkach pod zamienkou cakania na ranajky sladko zaspali.

Zobudili sme sa az niekedy o pol osmej, Carlos, Esther a Tony v plnom svungu uz stihli zajst na vlakovu stanicu aby zistili co s autobusovymi listkami dalej, dali si niekde na ulici ranajky a vyzistili info o city tour ktoru chceli kupit. My ostatni sme si dali ranajky v hoteli a prediskutovali nasu dalsiu strategiu. Ukazalo sa totiz, ze Tourist information office, kde sme dufali zanechat svoje batohy do odchodu autobusu, v nedelu akosi nepracuje. Ujali sa nas ale v cestovke vedla (ktora ponukala city tour) a povolili nam nechat si bagaz v prilahlej miestnosti, ktoru sme zamkli vlastnym zamkom. Mali sme trosku vycitky svedomia, pretoze nakoniec sme sa rozhodli neist na city tour a pozriet si len pevnost, ale predsavzali sme si nechat im potom nejake sprepitne za ochotu.

Zabrali sme teda opat tri rikse a vyrazili smerom k pevnosti. To teda bola cesta! Jodhpur je nepochybne to najznecistenejsie mesto v celej Indii ktore som zatial navstivila... cestou v riksi mi tak slzili oci, ze som bola veeelmi rada ze nemam sosovky (ktore su mimochodom o dost tvrdsie ako doma, zrejme sem prislusna technologia este nedorazila. Ale zato sa jednoduchsie nasadzuju.. no nieco za nieco), a cestou sme sa na stenach poucili ze AIDS uz nie je problemom pretoze sa da liecit! Ako, to uz tam nepisali...

Mehrangarh fort zato vyzerala majestatne, je na kopci nad mestom (vdaka znecistenemu vzduchu bohuzial zahalena v opare) a je obrovska. Dnu sme sa dostali s foreign registration za puhych Rs 30 plus Rs 50 za fotak, ale stalo to za to. Menej stastni jedinci museli zaplatit Rs 150, ale mali v tom uz zahrnute vsetko vratane audioguide, takze nas potom obcas oblazovali criepkami informacii. Napriklad ze modra bola povodne rezervovana pre domy brahmanov, ale neskor sa to uz tak velmi nedodrziavalo, a navyse ma vraj odpudzovat komarov. Kedze Jodhpur ma prezyvku "blue city" a vsade na fotkach sme videli pohlady s plno modrymi domami, cestou zo stanice sme sa velmi obzerali kde teda su. A nic! Az z pevnosti sme pohliadli na druhu stranu, a tam boli! Sice nie v takom mnozstve ake sme ocakavali, ale dost na to aby bola prezyvka opravnena.

V pevnosti sme stravili dobre tri hodiny, chodili, pozerali, fotili (vyfotila som dobreho jeden a pol filmu a desila sa uctu)... a prvykrat v Rajasthane sme sa stretli s haveli. Co to vlastne je sa tazko vysvetluje... je to styl architektury, vacsinou su prirodnej hnedej farby, bohato zdobene, akoby vyrezavane do kamena, ale nie reliefy - skor dierovane okna, nad nimi typicke polmesiacovite striesky - no z fotiek to bude jasne :) Ja som si isla doslova oci vyocit :)

Z pevnosti sme sa vratili do mesta, kde sme mali tri ulohy - vyzdvihnut batohy, najest sa a zabezpecit listky do Jaisalmeru.

Bod jedna sme splnili bez problemov, az na to ze chlapik ktory slubil ze si mozme nechat batohy v oddelenej miestnosti tam nebol a nam sa nechcelo nechavat peniaze niekomu inemu pretoze sme nemali istotu ze sa dostanu k spravnej osobe, tak sme napisali len dakovny listok. Nasledne sme sa presunuli k vlakovej stanici kde sidlili cestovne kancelarie aby sme zistili co a jak s listkami na autobus. Boli sme informovani ze bus chodi kazdu celu hodinu, ale z ineho stanovista. A kedze sme si neboli isti ci stihneme autobus o tretej, nechali sme nakup listkov na neskor a sli sa najest.

Restauracia nebola daleko, ale k nasmu sklamaniu bola veg. Zato bola klimatizovana! Objednali sme si teda, ja som si dala nejake cinsky znejuce cestoviny, Shanthi a Zamin si dali thali (podobne ako STC food - nejake curry, chapati, ryza, dezert - taka vsehochut vacsinou za ludovu cenu a kvalita zodpoveda), a Jaime si objednal "rajasthani pizza".

Pre zmenu my sme uz dojedli a Jaime este stale cakal na svoju skvelu pizzu. Casnikovi som teda vobec nezavidela, pretoze pohlad ktorym ho Jaime sprevadzal zakazdym ked sa opovazil vynorit z kuchyne bez jeho pizze bol viac nez vrazedny. A stale nas krmil ze uz len pat minut, uz len minuta, az nakoniec tu pizza bola. No taku pizzu som este nevidela. Mala tvar, velkost a bohuzial aj zlozenie chapati, na nej bol namiesto syru paneer, nejaka zelenina a to vsetko nevalnej chuti. Jaime to spraskol a povedal ze teda nevie ci sa mu chce za to platit, ale nakoniec zaplatil a vyrazili sme.

Bolo tesne po tretej takze bus sme samozrejme nestihli, ale ked sme sa teda informovali na autobus o stvrtej, v jednej cestovke nam povedali ze ide o 4.30. To sa nam nezdalo pretoze sme chceli uz skor, a ked sme teda odchadzali tak za nami kricali ze ide o 4.15. To som netusila ze este aj to moze byt predmetom vyjednavania... Ked sme sa vratili do prvej cestovky kde sme boli, kupili sme listky, zistili odkial ide bus a vyrazili na stanovisko.

Ked sme tam dosli, zistili sme ze bus nejde ani o 4.30, ale dokonca o 4.45. To nas psychicky rozlozilo, pretoze este neboli ani styri, a bolo pekne horuco, navyse naokolo nebolo do coho pichnut... s Katkou sme tento cas asopn vyuzili na najdenie ICICI bankomatu a vyber penazi - na druhy den nas cakalo camel safari ktore bolo nutne zaplatit.

Autobus sa nepohol ani o 4.45 pretoze nebolo dost ludi, ale az po piatej... medzitym sme este s Katkou, Jaimem a Shanthi vyskusali ako sa sedi na streche, ale nezotrvali sme tam pretoze sme netusili akej kvality bude cesta a hlavne vodic.

Nase obavy boli opravnene, cesta bola tak strasna ze sa nedalo ani citat a vodic velmi nezaostaval. Do Jaisalmeru sme dorazili az okolo deviatej, a hned sa na nas vrhli vodici rikse, agenti cestoviek s camel safari a pre vsetkych sme boli "most welcome in Jaisalmer". Az tak vitani ze mi ani nedovolili vystupit z autobusu jak sa dnu nahrnuli zrejme aby odchytili nicnetusiacich turistov pred ostatnymi. Nedovolili nam spolu prehovorit, liezli za nami uplne vsade a ponukali nam sluzby vsetkeho druhu... kto nezazil neuveri. Jeden z nich nastupil dokonca uz asi hodinu pred Jaisalmerom na prestavke a pocas nasledujucej hodiny do nas intenzivne hucal aby sme sli do jeho hotelu, jeho camel safari...

My sme vsak mali camel safari uz dohodnute u Ganesh travels, a tak sme organizaciu transportu a ubytovania nechali na Carlosa a sli sa s Katkou a Ankou informovat na autobusove listky do Jaipuru, ktore sme potrebovali na stredu vecer. Ale ouha, streda je den po Diwali a teda ziadne sukromne autobusy nepremavaju! A ak aj nahodou pojdu, tak o piatej vecer, a v Jaipure budu o piatej rano. To sa mi vobec nepacilo, dufala som ze bus bude tak o deviatej... pytali sme sa vo viacerych cestovkach a vsade sme dostali rovnaku odpoved. Ostatni mali listky na vlak, tak sme sa rozhodli ze mozno skusime teda tiez vlak... nevyhodou vsak bola nutnost prestupovat v Jodhpure, a to okolo piatej rano, pricom na nadvazujuci vlak mali nie sleepery, ale len sedadla.

Ked sme sa vratili za Carlosom, zistili sme ze vsetko je uz zariadene, cakal tam na nas Sebastian, manager Ganesh Travels ktory nas riksami zadarmo dopravil do pevnosti a zariadil nam ubytovanie v Calcutta guesthouse.

S Katkou a Esther sme ale zaostali, a tak sme sa ocitli pri Ganesh Guesthouse, ktory sme mysleli ze je spriazneny s Ganesh travels. Nebol, ale zato vedla bola cestovka kde sa nam podarilo dohodnut ze nam chlapik kupi listky na vlak do Jaipuru. Po rychlom overeni na internete sme k nasmu nadseniu zistili ze su este volne sleepery, tak sme ho zaprisahali aby siel na stanicu hned rano o osmej ked otvoria a my si listky vyzdvihneme az sa vratime z camel safari. Za to mal prislubenu stedru proviziu spolu Rs 150.

Ked sme teda stastne zabezpecili listky, vybrali sme sa pohladat ostatnych. Tych sme nasli v restauracii oproti Ganesh travels, ktora bola k nasmu sklamaniu opat veg, ale zato otvorili len kvoli nam. Dali sme si teda povacsine vajicka a lassi pretoze sme sice boli hrozne vyhladovani, ale na indicku kuchynu sme akosi nemali chut... a kedze sa blizila polnoc, po bucket water sprche sme sa s ocakavanim camel safari dalsi den a s napomenutim ze o 7.30 mame byt na ranajkach aby sme o osmej mohli vyrazat ulozili s Katkou a Esther do postele.

Teda v skutocnosti nez som prisla zo sprchy, tie dve boli take unavene ze za tych par minut stihli zaspat...

Udaipur

V Udaipure ma bus vyhodil pred siedmou rano, a po tom co som usudila ze Anna uz zrejme odisla so svojim priatelom ktory ju mal vyzdvihnut som dohodla cenu rikse podla doporucenia Lonely Planet a vyrazila do Lal Ghat Guesthouse za ostatnymi.

Tam som ich nasla v dorm room vsetkych pekne pohromade a spali ako zabiti. Zobudila som Katku ktora mi len oznamila ze vcera sli neskoro spat a zasa odpadla. Ja som si dala sprchu (studenu), ktora mi nepadla zas tak dobre pretoze som bola z cesty pekne premrznuta - na Indiu bola rano prekvapiva zima. Pokusila som sa trosku spat, ale nepodarilo sa a vzhladom k tomu ze som poriadne jedlo mala naposledy skoro pred dvoma dnami, vyrazila som vymamit z kuchyne nieco na zub.

Ked som vysla na nadvorie, objednala si a bola poucena ze mozem jest na terase, vydala som sa smerom k streche. A na prvom poschodi, len co som vystupila hore - krasny vyklenok na sedenie rovno nad jazerom! Uzasny vyhlad, ani sa mi nechcelo verit vlastnym ociam. Hned som vytiahla fotak a cvakla to :) Hore na streche bol potom vyhlad na cele jazero, plus osoba z Izraela s ktorou som sa dala do reci aby mi nebolo pri ranajkach otupno. Na Indiu mala asi len tri tyzdne a cestovala "how I feel it" - ked uz ma nejakeho miesta dost, proste sa pohne dalej, a takto presla vacsinu Rajasthanu a nejake mesta na severe.

Potom prisla Shanthi, dali sme si spolu ranajky a Shanthi bola napadnuta agresivnou veverickou ktoru sa snazila krmit ale ktora ju namiesto toho uhryzla do ruky. Po zvysok ranajok sa potom na vevericku mracila a vsetkym vykladala ake zakerne zviera to je. Vstala tiez Katka, takze sme sa znovu zvitali, zaradovali sa ze sme sa tak pekne stretli a sli zobudit ostatnych aby sme nezmeskali checkout.

To bola ale uloha vskutku nelahka. A coskoro som sa dozvedela aj preco - vecer predtym boli najprv pozriet zapad slnka zo Sunset point (kde bola spievajuca fontana ktora hrala samu brazilsku hudbu, takze vsetci vyspevovali "Zaaamiiin.... nanananananana) a potom si niekde dali special lassi, coz je lassi vylepsene marihuanou. Vraj to vyzeralo odpudivo (syto zelene) chutilo rovnako odpudivo ale chalani, konkretne Zamin, Santiago, Jaime a Colm a Mirela ho statocne vypili. Vraj to trvalo tak hodinu kym sa dostavili vysledky, ako prva to pocitila Mirela a potom aj ostatni.... Jaime to popisal ako ze si vsetko pamata a vsetkeho si je vedomy, ale ze bol poriadne spomaleny, zjavne im vsetko bolo vtipne a mali velku potrebu vody, po ktoru im musela chodit Anca. Katka rano referovala ze sa proste sla osprchovat, a ked sa vratila, vsetci sedeli na jej a Ankinej posteli a bolo im vtipne.

Do toho sa vratil Carlos, ktory ten den stravil dost zvlastnym sposobom - cestou do Udaipuru busom si chcel vytrepat prikryvku, a podarilo sa mu s nou vytrepat aj mobil. Vzal to ale pomerne stoicky a povedal si ze hlavne ze je zivy a zdravy. Na druhy den rano im to ale nedalo a skusili na mobil zavolat. No a svete div sa, niekto to zdvihol, povedal ze mobil nasiel a udal meno dediny kde sa zrovna nachadza. Napodiv to vobec nebolo medzi Udaipurom a Mt. Abu, ale este niekde dalej po ceste z Udaipuru. Carlos si teda vzal risku a vyrazil... vylet mu trval viacmenej cely den, mobil skutocne ziskal, zoznamil sa s celou dedinou, bol pozvany na veceru a este aj odfoteny s poctivym nalezcom do novin akoze slusni ludia su stale medzi nami :)

Vratil sa ale az okolo polnoci, a zrovna ked sa po nom zacali ostatni zhanat. Pred polnocou, ked (vraj) padla otazka kde sa tula Carlos, Zamin vypulil oci, a pod vplyvom special lassi zahlasil "You don't know? Well Carlos has lost his cell phone..." a zacal vykladat celu historiu, ktoru ale samozrejme vsetci ovladali. Jaime ked nam to potom rozpraval tak po tychto slovach naznacil poriadne zaucho a vyhlasil ze na Zamina malo special lassi najhorsi vplyv :)

Rano teda vsetci vyzerali primerane vcerajsej zabave. Po tom co sme sa vytrepali z hostelu do inej resaturacie na ranajky ale Anca a Mirela ju zavrhli ako sice s peknym vyhladom ale spinavu sme sa vratili do nasho hostela a dali si ranajky tam. S Carlosom sme predtym este kupili listky do Jodhpuru - ja pretoze som uz bola po ranajkach a on pretoze musel vyrovnat vcerajsi ucet za riksu. V hosteli sme sa najedli - ja som si dala uz len lassi, a chlapci tam sedeli ako omameni, oci podliate krvou a boli radi ze su radi.

Po ranajkach sme sa opat rozdelili. Vacsina skupiny uz videla mesto, a rozhodli sa najat si bicykle a vyrazit na druhu stranu jazera. Ja a Carlos sme mesto nevideli, takze sme sa rozhodli ist si pozriet City Palace, mozno chram a potulat sa po meste.

V City palace sme zaplatili listok (ale nie na fotak, bola som lakoma), najali si spolu s dvoma dalsimi ludmi sprievodcu a vyrazili na prehliadku. Palac bol pekny a velky, boli z neho krasne vyhlady na mesto... ale v polovici prehliadky Carlosovi zavolal nejaky jeho kamarat z Banagalore, ktory mal prist v priebehu dna ze uz teda prisiel a Carlos ho musel ist vyzdvihnut. Ja som dokoncila prehliadku, pokecala s ostatnymi cestovatelmi a pomalym krokom sa vybrala k temple ktory som chcela vidiet.

Cestou som kupila este krasny zapisnik s rucne vyrabanym papierom a viazany v cervenej tavej kozi z ktoreho som sa rozhodla si urobit cestovny dennik, kedze som tusila ze pristup na internet bude dost obmedzeny, a zrovna ked som pisala smsku Carlosovi ze zacinam mat hlad a kde je ze by sme sa nejak stretli a prediskutovali dalsiu strategiu mi zaklopal na rameno a predstavil mi svojho kamarata z Brazilie, toho casu pracujuceho pre TCS v Bangalore, Thiaga. Kedze Thiago nevidel palac, sli sa nanho pozriet, tentoraz uz bez sprievodcu (ktory nasu prehliadku stejne dost odflakol, zjavne v tuzbe stihnut za den co najviac zakaznikov) a ja som pokracovala k templu.

Samozrejme som sa cestou stratila, pretoze to co som minula a usudila ze nebude ono bolo ono, tak som zisla dole k rieke, cestou sa stavila v obchode so salmi kde mali nadherny zelenozlty, ale farba nebola konzistentna a mal nejake zle nitky tak som nic nekupila ale zato prijemne pohovorila s majitelom obchodu ktory tvrdil ze podobne obchody ma v Amsterdame a neviemkde este, a skutocne na to aj vyzeral. Obecne Udaipur je uzasne mesto, take kludne, nikto sa tam nevnucuje tak brutalne ako na inych miestach, proste relax.

Dole pri rieke som pre zmenu narazila na Carlosa s Thiagom ktori sa mi uz smiali ze som sa do toho chramu este stale nedostala, a sli sme do hostelu pockat na Esther (Peru) a Tonyho (USA), ktori mali dorazit vlakom z Ahmedabadu.

Necakali sme dlho, Esther a Tony za chvilku dorazili a hlavne Tony bol pre mna poriadnym prekvapenim. Odhliadnuc od toho ze som ocakavala dalsich dvoch Brazilcov, Tony bol celkom ina vekova kategoria ako my! Neskor som sa dozvedela ze ma 55, a pracuje ako "accent trainer" v Microsofte pre ich call center. Esther pracovala s Thiagom v TCS.

Boli asi styri hodiny a my sme teda celili otazke co s nacatym dnom. Bolo jasne ze chceme ist niekam odkial by mohol byt pekny zapad slnka, a tak sme mali na vyber bud Sunset Point kde boli ostatni vcera a Katkine nadherne fotky zapadu slnka nad jazerom ma k tomu velmi lakali, ale na to bolo este trosku skoro. Preto sme sa rozhodli ist do Monsoon palace, ktory je trosku dalej za mestom a treba tam ist riksou. Dohodli sme teda cenu a vyrazili.

Pri vchode sme boli prijemne prekvapeni ze akceptuju foreign registration, ale ja som bila hlavou o stenu pretoze som si uvedomila z v hosteli som v zaujme odlahcenia svojho batohu vybrala vsetky papiere vratane tohoto. Mala som najvacsi batoh zo vsetkych, ale ten jeden posahany papier tam samozrejme nebol. Tak som zaplatila svojich Rs 80, vstupne pre riksu a pokracovali sme na kopec. Bol to teda poriadny zatahovak, v strede kopca bola doporucena prestavka pre riksu na schladenie motora, ale nakoniec sme to zvladli az hore. Tam sme mali veeela casu, tak sme len tak posedavali v oknach palaca (ktory je totalne prazdny), potom vonku na lavicke a hypnotizovali slnko aby uz zapadlo. Nakoniec sa stastne podarilo, my sme si urobili svoje tri zabery zapadu slnka za horami a uz slusne vyhladovani vyrazili domov.

Ostatni uz na nas cakali v Minerva cafe na streche odkial bol krasny vyhlad na vysvieteny Lake palace (predtym sidlo maharaju, teraz hotel) a City palace (do dneska sidlo maharaju) a jazero, ktore vraj po desatrocnom suchu bolo este pred par tyzdnami uplne prazdne! To vyzeralo uplne neuveritelne, ale vysvetlovalo to nadsenie s ktorym sa v nom miestni kupali, skakali donho, umyvali sa a podobne.

Ked sme sa vystverali po schodoch na strechu, hned na uvitanie sme sa dozvedeli ze si nic nemame objednavat pretoze trva celu vecnost kym to donesu. Oni si vraj objednali uz pred hodinou a este stale nic. My sme vsak na ich dobre rady nedali a objednali si... a cakali... a cakali... potom zacali nosit prve jedla predoslej skupine... a my sme stale cakali... no trvalo to teda dlho. Urcite vyse hodiny, a prvykrat sa prejavila Jaimeho zla karma pretoze jeho jedlo prislo uplne posledne z prvej skupiny a mozno aj po niektorych z nas.

Ked sme sa teda najedli, sli sme do hotela kde sa cistotnejsi z nas osprchovali, dobalili, a vyrazili na autobus do Jodhpuru. Mali sme byt nastupeni na stanici o pol desiatej, cast zasadla na sedadla a cast zalahla do sleeperov - bohuzial neboli listky pre vsetkych na spanie. Indicke dialkove autobusy maju vacsinou cast normalnych sedadiel, ktore su vsak vyrazne menej pohodlne ako busy ktore nas vozia do prace, a miesta na nohy je obvykle pramalo, a nad nimi sa nachadzaju sleepery, vacsinou dvojmiestne na jednej strane a jednomiestne na druhej, pricom pod jednomiestnymi je uz len jedno sedadlo, a ulicka je dost siroka. To je velmi prakticke, pretoze busy naberaju cestujucich az kym nepraskaju, a spi sa kde sa da. Sleeper je teda take male kupe so zasuvacimi dverami, dlzky cloveka (bohuzial indickeho takze som sa dotykala steny hlavou aj nohami) s polstrovanou "podlahou". Indovia su schopni sa tam nasackovat aj styria, ale my dve s Katkou sme mali co robit aby sme sa s batohmi zmestili.

Nicmene vycerpana celodennym chodenim, velmi nevyspata z predoslych dvoch dni a dost unavena som zaspala a spala s mensimi prestavkami az do Jodhpuru.

Z Mumbai do Udaipuru

Ked som sa rano okolo deviatej zobudila, moj spolocnik zo vcerajska uz bol prec - cestoval len do Pune. Zato ja som mala pred sebou dalsie minimalne tri hodiny do Mumbai...

Nicmene nebolo mi dopriate dlho pocuvat discmana, coskoro sa mi prihovoril iny mlady muz, ktory ako vyslo najavo cestuje domov z Hyderabadu, ale zastavuje sa na jeden den v Mumbai pretoze tu pat rokov pracoval. Bol mi teda schopny a ochotny poskytnut cenne informacie tykajuce sa autobusov a vlakov na sever. Z vymeny smsiek s Katkou som sa dozvedela ze akcny team nebude v Jodhpure skor ako v nedelu rano, takze bud by som tam sama stravila sobotu, alebo mozem ist za nimi do Udaipuru a potom v noci zasa cestovat.

Zvolila som druhu moznost, pretoze jednak som nechcela uplne prist o Udaipur, a jednak sa mi uz viac nechcelo byt samej - aj ked takto som sa zoznamila s novymi ludmi a vlastne som sa ani chvilu zatial cestou nenudila. Moj novy znamy tiez zhodou okolnosti cestoval do Udaipuru, takze mi prezradil ze nie je priamy vlak, ale mozem ist do Ahmedabadu a stade do Udaipuru. To sa mi ale velmi nechcelo, pretoze tazko povedat ci by som zohnala vsetky listky, a co potom v Ahmedabade. Ocitla by som sa tam o deviatej vecer a tato myslienka sa mi velmi nepozdavala.

Dozvedela som sa teda, ze autobusy na sever odchadzaju z Borivali, takze mam vystupit nie na hlavnej stanici ako som planovala, ale uz v Dadare, coz je niekde na severe Mumbai a v mapke Lonely Planet to ani nebolo. Sanjay mi ale slubil ze ma vezme na metro a objasnil mi kde mam vystupit.

Vonku som ovsem prepadla mameniu taxikara ktory mi prisahal ze listky na bus mozem zohnat aj tu v Dadare pretoze nedaleko je autobusova stanica. Ked som netusila co robit, spytala som sa tretej nezavislej strany ktora mi potvrdila ze je tu skutocne stanica a ze je dobra sanca ze bus pojde stade. Rozhodla som sa teda ze lepsi vrabec v hrsti ako holub na streche a nasadla do taxika.

Velka chyba!!!

Len co mi taxikar (tlusty Sikh) a jeho kolega (dalsi tlusty Sikh) zdoraznil ze budem platit len to co je na taxametri mi bolo jasne ze tam bude urcite nieco priserneho. Tiez fakt ze som si musela vziat taxi a nie riksu ktore v centre nepremavaju nesluboval nic dobreho.

Taxikar ma vzal k stankom cestovnych kancelarii, kde spolucestujuci vystupil a zacal nieco zariadovat ohladom mojho listku do Udaipuru. Vystupila som tiez a sla sa pozriet co sa deje, ale z telefonatov agenta CK niekam som rozumela len slovam "foreigner, foreigner" a tie nevestili nic dobreho. A skutocne, dozvedela som sa ze ide autobus o hodinu do Udaipuru, maju snad posledne miesto, odchadza samozrejme z Borivali takze si musim vziat ten posahany taxik a co naviac, stoji Rs 700. Posledna informacia ma zaskocila pretoze som ocakavala tak polovicu, ale nebola som dost otrla na to aby som odisla alebo sa aspon sla spytat vedla, tak som nechala svojho agenta zaplatit listok, tupo nastupila do taxiku a nechala sa odviezt do Borivali.

Bolo to krasnych 40 minut v taxiku pocas ktorych som uvazovala kolko mi tak za to mozu nauctovat. Ked sme sa ocitli na autobusovom nadrazi a ukazali mi moj bus, skutocnost prekonala vsetky moje ocakavania. Ked som na taxametri uvidela sumu Rs 26.90, nechcelo sa mi verit vlastnym ociam. Ze by to bolo take lacne??? Nicmene ked som uvidela prepoctovu tabulku, skoro som odpadla. Bolo tam 596 rupii! Zaskripala som zubami, preskumala tabulku zhora zdola, ale nenasla som ziadnu chybu a tak som musela zaplatit. A ten podvodnik si este vypytal sprepitne Rs 100! To som kategoricky odmietla zaplatit, vzala svoje sakypaky a sla do autobusu.

Tam som samozrejme nemala sleeper ale len sedadlo, nicmene aspon som ho dostala samostatne a pomerne vpredu, tak som sa zlozila a psychicky sa pripravila na 16hodinovu cestu do Udaipuru. Inak autobus samozrejme siel az tak pol hodiny po case ktory mi udal moj mily taxikar, takze som mohla ist v pohode metrom, tu zohnat listky a usetrit kopec penazi. No ale to by som to nemohla byt ja...

Cesta ubiehala celkom v pohode, okolo siestej sme dorazili na prvu zastavku, tzv. cikpauzu. Ta sa odohrala na odpocivadle kde servirovali aj zltu dzabu neznamej konzistencie ktoru som ale neriskovala. Zato zachody, to bola chutovka. Bez svetla, kabinky bez dveri zato s intenzivnym zapachom. Snad je aj lepsie ze tam to svetlo nebolo inak by som sa nebola odvazila tam vstupit... ale podarilo sa.

Vonku som sa potom zoznamila so svojou spolocnickou na tuto cestu, ktorej meno som nebola schopna si zapamatat ale povedala ze ju mozem volat Anna (pracovala v call centre pre AT&T a tam musia mat vsetci nejaky americky znejuci pseudonym aby nebolo zjavne ze su z Indie. Maju aj trening prizvuku aby im Amici lepsie rozumeli!), povedala ze pracuje v FTV, coz je Fashion TV ako produkcna, ze pripravuje projekt Miss and Mr. BPO (business process outsourcing, presne to co robime my) a ze chce budovat karieru, ze ma priatela s ktorym sa dohodli ze sa za dva roky vezmu a ze teraz ide stravit Diwali s jeho rodinou nedaleko Udaipuru. Ked mi vymenovala ake vsetky darceky im vezie tak sa mi pretocili oci, pretoze to je minimalne jedna cela vyplata len na darceky. Slusne vychovane indicke dievca to zjavne nema lahke...

Bavili sme sa o vsetkom moznom, Anna maturovala z tanca a tuzi byt moderatorkou, bola skutocne uzasne ohybna - dlanou sa vedela dotknut predlaktia tej istej ruky! Na jednej strane tuzi po kariere, ale nevedela si predstavit ze by opustila Indiu a svoju "mama", pekne poslucha svojho priatela ktory jej rozkazuje co si smie a nesmie obliect, ale zato vyzera ze uz s nim byva a kludne ide k nemu na navstevu aj ked neviem ci sa to zas tak slusi. Tak som zvedava ako to dopadne s jej velkym planom na karieru a po dvoch rokoch sobas...

O deviatej uz som bola unavena tak som sa po zastavke na veceru (dali sme si len ovocie) odplichtila na svoje sedadlo a statocne sa snazila spat. Darilo sa mi to len s prestavkami, pretoze predo mnou mal pasazier sklopene sedadlo ktore ma buchalo do nohy, musela som mat nohy bud rozkrocene alebo stocene na jednu stranu a vobec to bolo obdivuhodne nepohodlne.

Okolo jednej druhej po polnoci bola dalsia cikpauza. Tentoraz sme sa nenominovali ani na spinave kadibudky, len sme zastavili za vybernou mytneho. Najprv boli na rade muzi, ktori si pri ceste vykonali co bolo treba, a potom prisiel rad na damy. Tym sa nedostalo velkych ohladov, a tie v sari sa skutocne vycikali len tak pri ceste opodial nenapadne sa tvariacich ale vsetko vidiacich chlapov. A nebolo im pritom vidno vobec nic! Len si tak cupli a uz to bolo.

To my v nohaviciach sme podobne moznosti nemali. Uz som sa chystala na tri hodiny utrpenia, ked som videla Annu ako sa vracia spoza domu na druhej strane cesty... okamzite som tam odpalila, a len co som sa vratila autobus vyrazil na zvysok cesty do Udaipuru.

Opustam Hyderabad

Plan na cestu do Mumbai bol pomerne jednoduchy - kedze od piatej mame dve telekonferencie na Mayfair, zvezieme sa so Stephanie pohodlne do mesta, absolvujeme prvu z nich, nenapadne sa vytratime, vezmeme si doma batohy a pohodlne stihneme ja vlak do Mumbai a ona bus do Chennai.

To by ale v Chennai nesmelo prsat. Vdaka tomuto prirodnemu javu bola prva telekonferencia odvolana, a to asi len 10 minut predtym co siel posledny bus do mesta pred siedmou. Zrovna som si chcela ist po cokoladu a spravit si nervy pocuchane asi osemdesiatym telefonatom s HutchCare, ked som nahodou mrkla na email, a vida - konferencia zrusena! So Steph sme sa tym padom museli do desiatich minut zbalit, rozlucit, a ocitnut sa na autobusovej zastavke... nehovoriac o tom, ze nasi sefovia este stale netusili ze sa ich chystame opustit.

Rozhodli sme sa ist za Sethuom, ale samozrejme zrovna mali poradu vsetci traja - Sethu, Sailesh a Debdeep. Neostalo nam teda nez celit vsetkym trom naraz... ale vzali to pomerne dobre, Stephanie im to pekne naservirovala akoze jak velmi sme museli zmenit svoje plany a ze viac sa nam ich posunut nepodarilo, a myslim ze to s nimi celkom pohlo. Takze sme uz len utekali, stihli autobus a tesili sa na dovolenku.

Vystupili sme na Panjagutta circle pri Hyderabad Central, rozlucili sa a ja som si sla nakupit nejake zasoby na cestu plus veceru ktoru si este urobim doma, musela som vybrat peniaze a stavit sa este v Hutchi, pretoze za cely den sa mi nepodarilo vybavit si roaming po telefone. Volala som tam asi stokrat, a telefonaty mali zalostne stereotypny priebeh.

Hello, I would like to activate my national roaming and STD.

(udala som svoje cislo, meno a kontaktnu adresu)

I'm sorry madam but it's not possible on the phone. You have to walk into the Hutch Shop and sign a request.

But I've already had the national roaming activated even without any request from my side. So why can't you do it now? I even paid for it, you have to see it on my bill.

Would you please hold on line madam while I check?

Yes.

(ak som vyslovne nepovedala ano, spytali sa druhy treti stvrty krat... potom mi pustili singing in the rain indicku verziu tak na 5 minut...)

Hello madam are you still there?

Yes.

Thank you for holding on line. I'm sorry madam but activating your national roaming and STD facilities is not possible. You have to walk into a Hutch shop for that.

Why can't I do it on the phone?

You have to pay Rs 1000 deposit.

But I have direct debit from my account and I don't have to pay then. All my friends who have exactly the same contract don't pay any deposit.

You have different status.

But I can't go to Hutch shop, I have to work. Is there no other way to do it?

You can write to corporatecare.ap@hutch.in and request them to activate these facilities for you.

But I've written there yesterday and I received no answer so far.

Please hold online madam while I check...

...

Thanks for holding online madam. I can't reach anyone at Corporate Care at the moment, but I will call you back within one hour.

I've heard that promise three hours ago and noone called until now. So?

I assure you madam I will call you back.

Ok then. Bye.

Thank you for calling HutchCare madam. Bye.

A samozrejme nikto nezavolal. Tak som sa po nakupe v Hyderabad Central vybrala do Hutch Shopu aby som teda vec vybavila raz a navzdy... prisla som tam spravodlivo rozhorcena, domohla sa miesta pri prepazke, vyslovila svoju ziadost s dovetkom ze uz som telefonovala s HutchCare asi tak stokrat a cakania uz mam dost, a vida, zrazu sa objavil papier ktory mam podpisat, a po tom co som im este raz oznamila ze s depositom nech na mna nechodia zrazu zistili ze mam direct debit a voila, moj roaming bol aktivovany. Necele dve minuty to trvalo.

Doma som si urobila veceru pozostavajucu z hranolkov a volskeho oka, pozrela si zopar serialov, dobalila a o osmej vyrazila cez bankomat a Hyderabad Central kde som vyzdvihla odprevadzajuci team pozostavajuci z Moniky a Toreho na Begumpet station.

Na stanici sme sa srdceryvne rozlucili, Monika ma pustala so zjavnymi obavami o moj zivot, ale prijemne sme sa porozpravali - Tore kym na nas cakal v antikvariate objavil knizku norsky! Hned ju kupil a hovoril ze tam bola uctenka z letiska v Oslo z roku 2002 - to si teda kniha pockala na svojho kupca pekne dlho :)

Vo vlaku som sa usadila na svoje miestecko pri okne, mala som spodne lozko, a skoro hned som sa pustila do reci s oprotisediacim panom, z ktoreho sa vyklul ucitel prirodnych vied vsetkeho druhu - matika, fyzika, biologia, chemia... vsetko mozne. Vysvetlil mi zakernosti indickeho skolstva - maju tu 10 rokov povinnej skolskej dochadzky - 10 grades ktore clovek skonci v 16, potom su dalsie dva roky priprava na college a od 18 potom styri roky college. Zaujimalo ma aj ako je to vlastne s jazykmi v skolach v Indii, a dozvedela som sa ze su rozne skoly - v niektorych je vyucovacim jazykom anglictina, niekde hindi, niekde miestne jazyky, a tie ostatne su potom "cudzie jazyky". Podobne je to s platenim skolneho - su statne skoly ktore ale nie su velmi kvalitne, a potom su sukromne skoly ktore stoja okolo 10 - 15 tis Rs rocne a tie by mali byt lepsie.

Bavili sme sa tiez o arranged marriages, ako to uz byva - chlapik mi povedal ze on teda mal arranged marriage a ze je to skvele, ze jeho zena je uzasna a ze je ho deti su uzasne a ze vobec nelutuje a vicemene som z toho pochopila ze my v skazenej Europe nevieme o co prichadzame :)

Okolo desiatej sme zalahli a ja som po vsetkom tom strese spala ako zabita.

Ranne radosti

Na dnesne rano som sa tesila uz odvcera vecera, kedy sme sa s Davenom dohodli ze sa stretneme o nekrestanskej pol siedmej, aby sme o siedmej mohli byt nastupeni na Secunderabad Train Station a dostali listky na sever - ja Mumbai - Jodhpur a Daven so Susan Hyderabad - Agra.

Vcera sme este vecer so Stephanie riesili dilemu ci si brat batoh do prace (pretoze to nie je vraj tak celkom vhodne...) alebo ako to teda logisticky zariadit, pretoze od piatej do deviatej teda mame tie dve telekonferencie v meste, a teda nielen ze by sme sa producirovali s batohmi po kancelarii, ale navyse by sme ich pekne krasne nalozili do aut nasich sefov a zviezli sa s nimi do mesta... coz uz vobec nebolo vhodne. Potom ale Monica navrhla, ze ked aj tak chceme o siedmej odist tak mame dost casu sa stavit doma po inkriminovanu batozinu a mame to bez problemov. Tento plan sa mi zapacil, pretoze to znamenalo ze si navyse mozem vyprat pradlo ktoreho sa mi uz akosi nedostavalo a stihlo by vyschnut.

Vecer som teda balila nevelmi intenzivne, vyhovorkou mi okrem ineho bol Dennik Bridget Jonesovej 2, ale ako na zavolanie kabel vypadol, takze som mohla sustredene balit. Pritom som prisla na to ze moj batoh mierne podlahol plesni, a to konkretne na ramenach, tak som ho este trochu oplachla a snad sa spamata.

No a o jedenastej, ked som bola hotova s balenim, alebo teda aspon docacne - co nevidim v programe! Matrix! Tak som zacala pozerat... potom sme na chvilu prerusili kvoli Priatelom, ale zasa som sa k nemu vratila, potom som sa este rozhodla ze si stiahnem od Katky nejake fotky aby som ich v praci dala na net, a ked som sa spamatala tak boli dve. Vzhladom k tomu ze som mala vstavat o siestej som teda bez dalsich prodlev zalahla a zaspala.

O piatej ma ale zobudila smska, nechala som si proti svojmu zvyku zapnuty telefon pretoze som sa dohodla s Davenom ze mi zavola az budu vyrazat a vyzdvihnu ma na konci nasej ulice aby sme ekonomizovali svoje vydaje na riksu, a samozrejme sa mi to nevyplatilo pretoze dalsi indicky motak dostal skvely napad mi napisat o piatej rano. Je toto normalne??? Kto uz predpoklada ze budem hore o takej prisernej hodine?? Pako.

O siestej kedy zazvonil budik som samozrejme mala pocit ze som spala tak pat minut, ale statocne som sa vyhrabala z postele, obliekla sa a vyrazila na miesto stretnutia.

Samozrejme som sa nemusela ponahlat, pretoze Daven a Susan meskali solidnych 15 minut a zvalovali vinu jeden na druheho. Potom sme nabrali smer stanica, ale ked pri Central chlapik zabocil nejakym divnym smerom tak som pojala nemile podozrenie, potom sme sli okolo jazera, a sli, a sli, a potom zabocil a uz sme mali pocit ze snad kazdu chvilu musime byt na tej stanici, ked tu zrazu Paradise! Paradise sme teda mali minut, ale nie smerom NA Mayfair, ale Z Mayfair. Ked sme to videli tak sme sa tak nasrali ze az. Meter ukazoval nehoraznych 90 Rs, pricom na stanicu by to malo byt maximalne 70 a to sme tam zdaleka neboli. Chlapikovi sme teda dali 60 rupii (coz je tak o 60 viac nez si zasluzil) a mavali na inu riksu. Nas riksak sa samozrejme dozadoval zvysnych 30 rupii, ktore sme mu my ale kategoricky odmietli dat a jasne mu vysvetlili co si o nom myslime (musim priznat ze za intenzivneho pouzivania roznych foriem velmi uzitocneho slovesa fuck) a nas nazor sme doplnili prislusnymi gestami (ktore ale nevyzeral ze chape, ale nam sa ulavilo). Nasadli sme teda do dalsej rikse, ale to ten nas stary pako samozrejme priskocil, chytil riksu a vodicovi vysvetlil aka nespravodlivost sa mu tu deje ze z Banjara Hills na Paradise nechceme zaplatit ubohych 90 rupii. My sme ho posielali kade lahsie a snazili sa donutit nasho noveho vodica aby vyrazil, ale ten sa k tomu akosi nemal... tak sme pre zmenu vyskocili z rikse, zohnali druhu a odpalili. Cestou na nasho najnovsieho riksaka krical odmietnuty riksak ze jaki sme hrozni alebo ja neviem co v hindi, ale to uz nam bolo vcelku jedno.

Vdaka tymto magorom sme si teda rano zdvihli adrenalin a prisli na stanicu neskor nez sme planovali. Vcera sme dostali informacie ze sa mame dostavit minimalne hodinu pred otvaracou dobou okienok pretoze bude fronta.

Bola.

Nastastie India je miestom castej pozitivnej diskriminacie a teda my ladies sme mali separatnu frontu, ktora bola tak 10x kratsia nez obecna. So Susan sme sa tam teda s usmevom zaradili, zatial co Davena sme zanechali niekde vzadu v normalnej fronte s tym, ze vyrazi potom k okienku pre tourist quota. Na tieto listky treba predlozit pas, a zaplatit ich v tvrdej mene, tak som mu dala svojich poslednych 10 dolarov s tym ze to musi stacit.

O osmej okienka zacali pracovat, tak sme pomaly postupovali vpred.. predo mnou ludia odchadzali bez vynimky s listkami, tak som bola optimisticka a verila ze moj nestatny osud sa skoncil vcera. Tiez sme velke nadeje vkladali do Davena ktory bol hned druhy na rade a teda bola velka pravdepodobnost ze nejake listky zozenie. A skutocne, o chvilku volal ze uz je na rade a nech prideme. So Susan sme sa teda strategicky rozdelili - ona vyrazila za Davenom a ja som zostala v nasej rade keby nieco.

A pravdu sme mali, pretoze na moj vlak neboli listky v tejto kategorii k dispozicii. To ma nahlodalo, ale som trpezlivo vyckala kym na mna pride rada... s doverou som podala svoju vyplnenu ziadanku panovi za okienkom, ale uz ked som videla ako dobe kadeco ine ale nie moje meno tak som tusila ze je zle. A za chvilku z neho aj vyliezlo ze listky nie su. Spytala som sa teda na ine triedy, pretoze som samozrejme chcela Sleeper ktory je najlacnejsi, ale keby bolo 3rd AC alebo 2nd AC za nejaku rozumnu cenu tak by som to mozno aj vzala. Ale ked mi oznamil ze 2nd AC stoji 1690 Rs plus priplatok 300 Rs za Tatkal ticket, tak som si povedala ze co je vela to je moc.

Vonku som sa teda znovu stretla s Davenom a Susan, ktori dostali svoje listky do Agry (spolu museli zaplatit 90 dolarov, cimz mi bolo jasne ze mojich 10 by ma nedostalo ani na pol cesty...) a vyrazili sme do prace.

Pri Mayfair sme stihli este normalny bus, takze ked sme prisli do STC tak sme akurat zastihli Stephanie a Monicu ako idu na ranajky...

V praci som si vyzdvihla listok od Gayathree, mily agent mi nauctoval proviziu Rs 150 cimz som s jeho sluzbmi skoncila ale aspon mam ten listok do Mumbai.

Rozhodla som sa ze teda zurocim svoju vecernu snahu a dam na net nejake fotky z Hampi, Ellory a Ajanty a Hyderabadu aby bola moja stranka kompletna, a co nevidim - nejaky pricinlivy debil mi zatrhol pristup... zrejme sa mu zdalo ze je tam privelky traffic. Takze ziadne fotky nebudu, budem ich musiet na net hodit z nejakeho internet cafe, ale netusim kedy. Mozno v Mumbai alebo v Jodhpure ked sa budem nudit ze budem sama tak zajdem a nieco urobim, alebo potom az po navrate z vyletu.

Nastastie funguje aspon blog... to by mi tak este chybalo aby som musela chodit do inet cafe jak na klavir :)

Dnes nas teda pobede cakaju dve telekonferencie, a potom uz len cesta vlakom do Mumbai... mam pocit ze budem spat ako zabita a ani tu knizku nebudem potrebovat :) Kupila som si vcera Gai -jina od Clavella, to by ma malo na chvilu zamestnat :) A zajtra v Mumbai bude narocny den pretoze si musim obstarat listok do Jodhpuru na uzajhned coz neviem ci bude mozne, a ked sa nebude dat nic robit tak aspon do Goa...

Listky do Rajasthanu - update

Den pokrocil, ba priam sa blizi ku koncu, a my stale nemame ziadne listky ani vyhlad ze nejake budu.

Zato sme ziskali niekolko dolezitych informacii:

1. Aby sme dostali Tatkal listky, musime byt na stanici aspon o hodinu pred otvaracou dobou, pretoze je na nich vzdy dlha rada. Otvaraju o osmej.

2. A to nie na hociktorej stanici, ale na Secunderabad Train station, ktora je z Banjara Hills snad najdalej zo vsetkych stanic v celom meste.

3. Dnes mame meeting az do 9.00pm, coz znamena ze si tazko stihneme nakupit a zabalit a podobne, a k tomu musime rano vstavat najneskor o siestej aby sme stihli ist na stanicu.

4. Zajtra je to ale este lepsie - meetingy su od piatej do deviatej, a kedze moj vlak odchadza o 20.40 tak je jasne ze na druhom meetingu sa zucastnit nemozem a musim nejak inteligentne zmiznut.

5. Dobra sprava je, ze nemusim na stanicu rano sama - Susan je v rovnakej situacii ako ja (ac destinacia je ina) a s Davenom rano idu tiez zohnat emergency tickets.

6. Posledna dobra sprava je, ze som vyvinula plan B - ak nezozeniem listky na sever, vyrazim na juh! Goa vola... a je vyrazne blizsie a je tam viac vlakov/busov nez na sever. Ale to nebudem vediet skor nez dorazim do Mumbai.

7. A este zla sprava na zaver - v Hutch su totalni idioti! Naposledy mi aktivovali roaming bez akejkolvek ziadosti z mojej strany, a teraz, ked ho naozaj chcem a potrebujem, tak vraj mam prist do officu a podpisat tam nejaku ziadost. Nech zije India!

Takze dnes sme pre zmenu v praci az do deviatej, potom nevedno kde musim nieco kupit aby som vo vlaku neumrela hladom, v Himalaya book store knihu aby som vo vlaku neumrela nudou, vsetko to uvarit zabalit a pripravit, odpadnut mrtva do postele a rano o siestej vstat cerstva ako rybicka a vyrazit vysomrovat nejaky listok do Jodhpuru.

Brnkacka.

Listky do Rajasthanu

Dnesny cely den som zatial neurobila nic ineho, nez asi stokrat znovu a znovu zadala hladanie na stranky Indian Railways a asi tak osemdediatosemkrat dostala naspat chybovu hlasku. Az asi pred dvadsiatimi minutami ked som sa vratila z obeda sa mi podarilo najst informacie ktore potrebujem, ale zdaleka nie su povzdbudzujuce.

Rano ked som sa vratila z ranajok som zavolala svojmu milemu agentovi Pramodovi na ktoreho mi dala cislo Gayathree, sekretarka CSG, ze zariadi co treba. Hovorila som s nim uz vcera, kedy mi mal povodne listky kupit, a vtedy mi povedal ze su uz vsetky vypredane a ze musi ist dnes rano a zohnat Tatkal, ktore sa predavaju len den vopred. Na moj dotaz co ale listky Mumbai - Jodhpur povedal ze to nie je problem, a ze problem su listky do Mumbai. Ja som mu sice neverila, ale nic nepovedala. Dnes rano ked som s nim znovu telefonovala sa ovsem ukazalo ze som mala prekvapivo pravdu. Pretoze listky do Mumbai mi sice zohnal (nekrestansky drahe, to je druha vec) ale ked som sa spytala co teda Jodhpur, tak povedal ze tie samozrejme nema, a ze si ich mam kupit na mieste v Mumbai (kde uz mu nemozem vynadat ked ziadne nezozeniem, akoze nezozeniem). S touto informaciou som sa teda uspokojila a dohodla sa s nim ze da listky Gayathree ktora mi ich da zajtra rano v praci, a zacala si hladat listok dalej sama.

To sa ovsem ukazalo byt velmi problematicke, a to hlavne vdaka technologickej vyspelosti webovych stranok indickych zeleznic. Tie totiz padaju ako jablka na jesen (alebo Windows cely rok, jak sa to vezme) a cele doobedu som nebola schopna sa dostat ani k cislu vlaku, nie to este k informaciam o dostupnosti miest. Stephanie a Marie totiz riesia podobny problem s listkami do Chennai, odkial im v piatok vecer leti lietadlo do Malajzie, a objavili "Foreign tourist quota", kde este boli volne listky. Ja som sa teda pokusala zistit ako je to s tym mojim vlakom, ale nechcelo sa mi to otvorit.. nakoniec som zistila aspon cislo vlaku, tak som poslala mail Marie ze ked pojde po tie listky tak aby sa spytala aj na ten moj a pripadne ho kupila.

Az po obede sa mi podarilo dostat k stranke s dostupnymi miestami, a samozrejme na tourist quota sa objavilo "not available". To sa objavilo na vsetky zvlastne kvoty okrem general, kde bola povzbudzujuca informacia o waiting liste citajucom 558 ludi. Marie som poprosila aby sa mi napriek tomu spytala na listky, ale zrejme z toho nic nebude.

To teda znamena, ze zajtra rano si privstanem a vyrazim sa spytat na Tatkal listky... treba byt nastupeni na stanici minimalne o osmej, ale skor este predtym pretoze zaujemcov je vela, a listkov malo. A navyse k nim terba priplatit Rs 150 s cim by som sa ale uz nejak vyrovnala. Prinajhorsom sa stale mozem dohodnut s motakom ktory mi "obstaral" listky teraz ze by som sa s nim rano stretla a spolu sme ich kupili aby som mala klud, pretoze inak by som nanho musela spoliehat ze mi ich donesie vecer na stanicu a do toho sa mi zas tak nechce. Ale radsej by som to urobila sama, ked nevyjdu tie Tatkal tak mozno cudzinecke uvolnia zajtra, ktovie ako to tam funguje. Ale system je to fascinujuci, coz o to....

Inak dnes este musim nakupit nejake veci na cestu, hlavne jedlo, nejaku knihu ktora by ma zabavila a mozno prazdne CD keby som sa rozhodla este vyskusat Jaimeho pocitac. Vcera som napalila aspon jedno CD, a este by som rada druhe.... no uvidim. A mozno si aj vyprazim maso do bagety aby som sa dobre mala ked uz som mala s tou cestou take problemy.

Tak snad uz som si vsetku smolu vyzrala a teraz to bude uz len dobre :)

Ha, a este som zabudla na tu najvacsiu ironiu... meeting so Shaileshom kvoli ktoremu som zostala v Hyderabade (ciastocne) je presunuty na... piatok :)

Den odchodu akcneho teamu

Dnes je den kedy som mala vecer nastupit na vlak a vyrazit na sever... a houby. Pekne po veceri nasadnem tak akurat na gauc a budem sa tesit na dalsie dva dni plne zabavnych meetingov a novych informacii :)

Vcera sa vecer niesol v znameni balenia, Katka balila, Anca balila, Jaime bol nepritomny a Tore s Monicou sa ako obvykle separovali.

Ja som si kupila CDcka v pocte styri a pokusala sa vypalit si nejaku hudbu ktora by mi umoznila preckat dlhu, predlhu cestu na sever. Za tymto ucelom som si tiez pozicala od Jaimeho jeho notebook ktory ako jediny ma funkcnu vypalovacku... zlozito som si na flashke preniesla hudbu ktoru som chcela vypalit, spustila vypalovaci program (nezabudla som nahodou podotknut ze Jaime ma Windows nejaku mexicku ediciu v spanielcine?), dovercivo vlozila CD, odklikala hrozne vystrazne okna ktorym som nerozumela a s pocitom ze jedno CD zo styroch predsa mozem obetovat som stlacila to o com som sa domnievala ze je vypalit. Neviem ci bolo, ale za necele tri minuty bolo CD vonku s hroznou chybovou hlaskou o ktorej som nemala sajnu co znamena, ale dovercivo som vlozila aj druhe CD (len co som tam dala prve tak sa zjavil Jaime, a nez ho pocitac stihol s chybou vyplut tak uz bol aj prec) a opakovala sa ta ista situacia. No co si budeme vykladat, pokazila som vsetky styri... takze s pocitom prehry som sa rozhodla si dnes kupit dalsie a poprosit Jaimeho o asistenciu. Na hudbu uz som sa ozaj tesila, a tak teraz v praci na protest nepocuvam nic :)

Dnes rano sme uz rovno radsej zamierili k Hyderabad Central pretoze sme tusili ze k Golkonda hotelu to asi nestihneme, no ale taku zacpu som este nevidela. Nastastie v nej uviazol aj autobus, takze sme ho stihli v pohode, ale cesta do prace trvala o dobrych 20 minut dlhsie, a tych 20 minut bolo vyplnenych prisernou hudbou, neustalym trubenim a jazdou typu brzda-plyn... do prace sme dorazili zmozeni a rovno sa odplazili na ranajky.

Medzitym sme zistovali co noveho s dovolenkovymi planmi... Stephanie teda ma listok do Malajzie, ale Marie nie, takze na tejto veci sa momentalne intenzivne pracuje. Ja som volala svojmu agentovi s listkami, ktory mi oznamil ze (prekvapenie!) su vsetky listky do Bombaya vypredane, a ze zajtra rano mi zozenie Tatkal listky. To su nejake specialne, Tourist quota alebo tak nieco a daju sa kupit len rano pred zamyslanou cestou. Takze musim cakat pre zmenu do zajtra rana ci tie listky kupi alebo nie a ak nie tak pojdem a zaskrtim ho vlastnymi rukami :)

Ha, zrovna prisla Steph ze maju listky do Kuala Lumpur.. to si niekto bude uzivat :) Napisal aj Carlos ze mame camel safari 31.10 a 1.11... tak aspon nejaky pevny bod. Este sa musim uistit ze moj roaming funguje aby som potom nezostala visiet v Jodhpure ceelkom sama...

Uf, dnes uz sme mali jeden konferencny hovor a bol pekny pruser pretoze nic nefungovalo tak sme si hovorili ze dobre ze nie my sme za to zodpovedni. Anoop vyzeral ze sa cochvila rozplace, a Sethu vyzeral ze by bol velmi nestastny keby sa tak nestalo. O par minut nas caka dalsi, tak uvidime ci to pojde lepsie... a zajtra znovu... a pozajtra... a potom uz budem vo vlaku!!!

Tak aspon pripajam mapku nasho cestovneho planu... ktoru som zavile ukradla akcny team ako prve navstivi Rd Abu, a potom smer Udaipur, Jodhpur, Jaisalmer, Jaipur, Agra a zasa krasnych 30 hodin domov...

Dovolenkove rozhodnutia

Dnes je posledny den kedy sa musim rozhodnut co a jak s Rajasthanom... a ja uz som a viacmenej rozhodla.

V podobnej situacii ako ja sa nakoniec ocitli Marie, Stephanie, Monica a ciastocne Tore. Monica a Marie teda volno kategoricky nedostali, Tore povedal ze to zavisi od spokojnosti sefa s jeho pracou minuly tyzden a Steph bola v rovnakej situacii ako ja. Katka uz bola rozhodnuta ze ide do Rajasthanu pretoze jej priority su jasne dane a Satyam jej moze byt ukradnuty.

Po tom co sa Monica a Tore v Shoppers' stop stretli s Monikinym indickym kamaratom a ten im povedal ze ide do Goa, tak pre nich bolo rozhodnute. Tore s este vraj tesil ze ako sa krasne veci stale vyvinu po jeho, pretoze on chcel povodne ist do Goa, ale kedze vsetci ostatni sli do Rajasthanu tak sa pripojil k vacsine. Monica bola nakoniec tiez spokojna ze pojde na plaz, jedine bola nestastna ze s nami nebude na svoje narodeniny (takze je jasne ze jej nieco vyberieme v Jaipure, a az sa vratime tak to budeme musiet poriadne oslavit).

Dnes rano som konzultovala Stephanie ako sa rozhodli oni, a vraj Malajzia! O tom mi hovoril uz Carlos na party ze Brazilci z Bangalore sa chystaju do Malajzie (az na drobny detail ze oni pracuju nie v Satyame, ale v TCS - Tata Consultancy Services - a beru Rs 34 000 mesacne pretoze sa upisali na dva roky), ale my na to nemame peniaze a teraz uz ani nie su listky. Rodicia Marie a Stephanie ale pracuju v Air Canada, a dnes sa dozvedeli ze by mohli dostat listky na stand by, rovnako ako prileteli do Indie za zlomok ceny. Takze Malajzia...

No a ja som zostala sama samucka jedina kto chce ist na sever v piatok... teda za predpokladu ze sa chcem potom pripojit k nasej skupine, pretoze ide este par dalsich s inym cestovnym planom.

Tak som sa rozhodla ist tiez zajtra. Nie je to idealne rozhodnutie, mozno nie je ani dobre, ale nejak to vyriesit musim a vzhladom k tomu ze nechcem nikam ist sama, a chcem ist so zvyskom rodiny, tak mi vela na vyber nezostava. Keby som chcela opustit pracu v piatok vecer, tak by som sa do Jaisalmeru dostala az v nedelu vecer a to nie je zrovna prijatelne.

Uf, a navyse mame dnes meeting od siedmej do deviatej vecer takze domov prideme az nejak o desiatej... potom balit... brr. To bude dnes dlhy den...

Hm, tak je 5.17 a zatial nikam nejdeme... to bude krasa. Medzitym sa toho dost zmenilo co sa tyka mojich prazdnin, pretoze sme mali meeting so Shaileshom, coz je hlava celeho CSG, a chcel vediet o problemoch a tuzbach nas trainees coz je super pretoze zatial sa nikto neobtazoval sa s nami o tom bavit. Nicmene okrem inych veci o ktorych sme hovorili prislo aj na otazku dovolenky, a Shailesh vyjadril ocakavanie ze predsa len zostaneme do konca tyzdna, a navyse nam na stredu naplanoval hned dva meetingy - jeden z 3yr strategic planning, a jeden so vsetkymi trainees aby s nami dalej pokecal co a jak v Satyame.

Ja som z toho mala samozrejme len blby pocit, pretoze mi bolo jasne kam mozu ist vsetky moje plany sa zajtra vyparit... tak som bola nestastna, aj stale som, ale ucinila som tazke - pretazke rozhodnutie (ktore ale neviem ci niekto oceni) zostat do stvrtku a pred chvilu som poslala osudny mail Toremu aby vratil moj listok. Takze uz mi zostava len si kupit dobru knihu a nejak preckat tridsathodinovu cestu vlakom Hyderabad-Bombay-Jodhpur. Vyrazim vo stvrtok vecer a do Jodhpuru dorazim v sobotu niekedy rano alebo doobedu... uz sa neviem dockat.

Tak som zvedava kedy zacnem lutovat ze som nesla v utorok - zrejme uz zajtra vecer :)

Halloween

Cely vikend sa niesol vicemene v znameni Halloween party v sobotu, len miestami prerusovany starostami poniektorych jedincov ohladom dovolenky.

V sobotu rano (teda rano jak rano, chrapali sme az do poludnia) sme od Jaimeho zvedeli ze v meste sa nachadza nieco ako pozicovna kostymov, coz nas velmi potesilo pretoze starosti o dovolenku akosi zmietli kostymy do pozadia, ale v sobotu uz bol najvyssi cas nieco podniknut. Dohodli sme sa teda ze tam spolu zajdeme, ale najprv sme museli vykonat svoje domace povinnosti - Tore umyval kupelnu, Monica a Anca kupelnu a celu izbu (mat v byte tri kupelne ma svoje nevyhody...), Jaime upratal izbu, Katka prala a ja som zehlila. Potom Tore a Monica odisli do Shoppers' stop pod zamienkou nakupu topanok ci opasku ci ja neviem coho pre Toreho, ale hlavne omrknut sveter ktory sa tam Monike naposledy pacil a ktory bol odsuhlaseny ako narodeninovy darcek, ale Tore presne nevedel ktory to je (ked sme sa potom stretli povedal ze je skaredy a hotovo. To ze sa jej pacil nie je argument...). Katka si sla vyzdvihnut fotak z opravy, ja do Central kupit nejake ovocie, a ked sme sa znova stretli doma, usudili sme ze sme hladne. Zacali sme teda zhanat zvysok osadenstva, ale Jaime povedal ze s Mirelou a zvyskom bytu (v sobotu sa konecne prestahovali, asi len 10 minut chodze od nasho bytu a strategicky blizko Cinnabaru) idu niekam jest a potom po kostymy, Tore a Monica ze idu hned po kostymy a potom jest, tak sme preskumali svoj hlad a usudili ze ideme najprv po kostymy.

Pozicovnu sme nasli pomerne lahko, s Torem a Monicou sme sa stretli tiez pomerne splavne, ale potom sme mali velky problem nieco vybrat, pretoze vsetky kostymy boli samozrejme indicke. Vselijaki Visnuovia, Krisnovia, Tarzan, Gandhi dokonca, guru... vacsina bohuzial pre muzov a pre damy vzhladom k odhalenej hrudi nevhodna. Nakoniec sme si ale vybrali, Anca chcela byt bojovnikom a dostala cerveny kabat a nohavice z kremoveho satenu a hrozne tazky cerveny turban. Katka bola Alexander Velky pretoze s kostymom bola z nejakeho dovodu strasna cervena parochna, strieborna prilba, modre zamatove saty ledva pod zadok, mecisko a kriklavo ruzovy plast ktory bol zo vsetkeho najlepsi ;) Ja som si vybrala kimono a rozhodla sa byt japonskou zenou.

Ked sme prisli domov, celili sme necakanej krize ked v La Sani nemali noodles! To nas zaskocilo a museli sme si teda nieco uvarit sami (pretoze na kebab sme nemali chut a nechceli sme tolko minat), a po traviacej pauze sme sa zacali chystat. Anca mi namalovala oci ciernou linkou aby mi ich zmensila a ja som ju natiahla do strany, dala si modre tiene (kimono bolo modre), zasponkovala si vlasy a zvonku ukradla umely kvietok ktory som do nich instalovala. Katka mi este pozicala brutalne cerveny ruz a bolo :) Anca vela priprav nepotrebovala, Katka tiez nie, a Monica vyskusala vsetky nase biele veci pretoze bola anjel, alebo skor vila.. (z IC si doniesla krasne kridelka a palicku) a okolo desiatej sme zanechali Toreho jeho futbalu a vyrazili na party.

Najlepsia bola asi cesta po ulici. Katka sla vpredu s mecom a vlajucim ruzovym plastom, my za nou a nas makeup skoro vysiel navnivoc lebo sme sa tak smiali ze sme mali slzy v ociach z toho jak sa na nas vsetci divaju. Cestou sme sa este museli stavit vo wine shope (hovorila som Katke nech tresne mecom o stol a povie tri piva!) a chlapik bol z nas taky hotovy ze nam zle spocital ucet (ale v jeho prospech samozrejme).

Party bola super, kostymy teda niektore velmi kreativne. Najlepsi boli asi Brazilci, z ktorych jeden sa cely namaloval na zeleno (netusim ako sa mu to podarilo, vraj mu Akshaya poradila co ma pomiesat ale nezachytila som to presne), vzal si hnede tricko ktore miestami natrhol a kratasy a bol Hulk. Druhy si namaloval hornu cast tvare na cierno, vzal si celenku s oranzovymi pierkami, nejake si dal aj na ramena, na trup nakreslil cikcak pruhy a urobil z niecoho luk a tiez mal velky uspech :) Tareq si vzal Santiagove odevy, obviazal nohu a hlavu, vzal si jeho Satyam ID a bol Santiago :) Vsetci z Adarsh Heights mali plachty s dierami na oci a usta (aby mohli konzumovat alkohol v mnozstve vacsom nez malom), ktore neskor vecer hodili na stranu a boli Rimania. Jaime bol upir, a este bol dobry Tore, ktory dorazil v turbane uviazanom ako sarong, potrhanom tricku s igelitkou a zobral od nas drobne cely vecer - zjavne sa tu v Indii nieco naucil :) Moj japonsky odev potom tromfli Marie, Stephanie, Nora, Annmarie a Colm ktori prisli tiez ako gejse, ale mali aj bielu tvar a usta nalicene len v strede :) Noru vlasy dozadu a biela tvar tak zmenili ze sme ju ani nepoznali...

V nedelu sme obligatne vyspavali az do dvanastej, a potom sme sa s Katkou rozhodli se uvarime pre rodinu obed. Nas krasny plan nam trochu pokazili Tore a Jaime ktori zdrhli sa pozriet na motorky (rozhodli sa ze chcu motorku, a to nie len skuter ale ozajstnu...) tak sme varili len pre Ancu a Monicu - urobili sme cestoviny so smotanovou omacku, kuratom, hraskom a zampionmi a bolo to ozaj dobre, musim si to pochvalit... a potom sme sli vratit kostymy a na futbal.

V nedelu poobede sa totiz mal konat futbalovy zapas Oldies vs New kids on the block, coz znamenalo vicmene zasluzili trainees povacsine z Adarsh Heights proti novym, coz su ludia z nasej davky a neskor. Ohladom tohoto zapasu prebiehala velka emailova vojna kto koho zrovna, kto hra ako Maradona a kto ako Zidane, ale nakoniec z toho nebolo nic pretoze v strede ihriska vraj postavili akysi plot. Zapas bol teda odvolany a my dievcata sme sa teda odobrali na nase tradicne nedelne posedenie pri kave ci zakusku. Vybrali sme si tentora Eat street, coz je rada fastfoodov pri jazere, ale sadli sme si na strechu a pozerali sa na ohnostroj nad IMAXom o ktorom sme dopredu nevedeli ale milo nas prekvapil. Pritom sme rozoberali nase priority co sa traineeshipu tyka a vymienali si postrehy o Satyame.

Vecer cestou domov nas samozrejme vodic rikse chcel oblafnut a vzal nas az k Hyderabad Central, tak sme ho prepustili v nemilosti (ac nie bez zaplatenia) a rozhodli sa teda pozriet sa do obchodov. Nic sme nekupili (aj tak nemame pred vyletom prostriedky navyse) ale videla som v Bennettone take krasne slnecne okuliare... Katka teda tvrdila ze mi vobec nesedia, ale ja som sa v nich citila ako filmova hviezda :) Tak mozno az budem mat zbytocne peniaze (vela zbytocnych penazi) a listok domov kupeny tak budem rozmarila a kupim si nejake...

Vyjednavanie s managementom

Posledne dni sa niesli v duchu vyjednavania o dovolenke aby sme mohli vyrazit na nas dlho ocakavany vylet do Rajasthanu... so striedavym uspechom.

V utorok a stredu sme mali meetingy s Debdeepom a Saileshom, z ktorych akosi vyplynulo ze trojrocny plan uz bol rozoslany a teda sme zacali mat obavy o nasu dovolenku. Vcera sa obavy skutocne potvrdili ked sme sa dozvedeli ze cely buduci tyzden su telekonferencie s ostatnymi jednotkami na ktorych im budu vysvetlovat plan a template a odpovedat na ich otazky... vecer sme s Katkou boli znacne nervozne a dokopy nic sme nerobili v ocakavani dnesneho meetingu so Sethuom.

Sethu rano potvrdil vsetky nase ocakavania ked nam oznamil ze predsa nam uz predtym povedal ze mame dva dni medzi sviatkami ale predtym teda nech pekne zostaneme doma. K tomu pridal ze teda aj tak predsa nemame narok na dovolenku, takze mozme byt vicemene radi ze mame aspon tie dva dni. To nas teda zaskocilo, pretoze sme zili v tom ze mame narok na 20 dni a tak nam nejakych pat nepripadalo ako ziadna velka vec, a tak nam povedal aby sme vec preverili, on este raz prekonzultuje zalezitost s Debdeepom a da nam v priebehu dneska vediet.

Ked sme potom cez prestavku sli za Debdeepom (pretoze dnes sme mali komunikacny trening) tak ten bol vemli prekvapeny a priam nasrany ze si dovolujeme takto opustit team v hodine najtazsej, sugestivne sa nas pytal ci problematiku ovladame tak skvele ze nemusime ist na ziadny z meetingov a ze ako potom budeme pracovat, a ze ci takto si teda predstavujeme teamovu pracu. Tiez netusil ako je to s volnom a tak som volala Ravimu, ktory mi oznamil ze za kazdy mesiac prace mame narok na jeden den volna, plus po pol roku si mozme vziat 10 dni. To nas teda nepotesilo, a ked sme informaciu posunuli dalej tak sme zvedeli ze Sethu s nami chce hovorit a ze teda az skoncime so skolenim tak budeme mat meeting.

Meeting samozrejme meskal, takze sme nestihli nas obvykly bus (piatok vecer a ja tu sedim ako pako v praci...), ukazal nam casovy plan ktory je skutocne velmi nahnuty a nakoniec po nasich staznostiach ze sme zabookovali aj camel safari a vsetko mozne povedal ze teda vec nechava na nas, a nech sa rozhodneme ako chceme, ale podla neho by sme mali zostat a skusit si to zariadit inak.

Katka okamzite povedala ze tym padom je to pre nu vyriesene a ide na vylet, ale ja riesim moralnu dilemu co a jak... Stephanie je na tom podobne ako ja a kedze Marie tiez nedostala volno, zrejme niekam pojdu spolu a nie nutne na sever. Tym padom by som sla celkom sama vlakom skoro dva dni, coz ma teda stastim nenaplna. Tak uvidime co povie rodina, a v pondelok budem musiet prijat nejake rozhodnutie. Takze neradostny vikend predo mnou, zajtra je Halloween party na ktoru mam prist v kostyme o ktorom zatial nemam ani sajnu, no krasa.

Tak hura domov, ale cestou La Sani... dnes si to zasluzim :)

PS. Vcera poslal Vijay email ze "My story was named the story of the week!"... precitala som a uzasla. A nemozem si odpustit nepripojit link...

Myslime len na Rajasthan...

Ano ano je to tak, nase myslienky ovlada predstava tridsathodinovej cesty do Rajasthanu, vyletu na tavach po ktorom si nebudeme moct ani sadnut, Taj Mahal a podobne dlha cesta domov...

No ale k udalostiam menej dalekosiahleho vyznamu... alebo ako sa to vezme :)

V pondelok nas opustil Tore, teda nie navzdy ale odstahoval sa od nas do Cyberspace a dostal konecne pracu... cimz sa nam zas zhorsil pomer zeny/musi v STC, ale konstatovali sme ze Daven si to vyslovene uziva. No ked niekto byval mesiac s piatimi holkami sam a vobec sa nestazoval, tak uz niet co dodat. Vcera sme teda (neviem ci rozruseni touto necakanou stratou) vsetci zmeskali bus do STC, poniektori (Monica Katka a ja) sme ho este stihli pri Hyderabad Central, ale Steph a Daven dorazili komplikovanymi prestupmi celkom piatimi riksami az o pol jedenastej v stave naprosteho vycerpania.

Den nam akosi ubehol, dokoncila som skoro svoj vyskum Juznej Korey, zvedela ze plan sa predsa len bude realizovat a skoro umrzla ked nam zasa znizili teplotu... studeny odchov. Poobede sa pustila hrozna burka ze korytnacky skoro odplavilo, ale nez sme sli domov tak nastastie presla.

Doma som potom chcela povodne prat, ale nakoniec som tuto myslienku opustila pretoze sa mi jednak nechcelo a jednak sa mi zdalo ze pradlo co visi na balkone nie je celkom suche, ale Anca taketo skrupule nemala a veselo si vyprala. Takze ma to caka dnes...

Dnes teda v praci vacsina mailovej komunikacie prebieha na temu Rajasthan, najnovsie je nas spolu 21 a myslim ze je to naprosto nerealne mnozstvo ludi na koordinaciu takze sice sme sa dohodli ze budeme fungovat v oddelenych skupinach, ale napriek tomu sa snazime dohodnut na camel safari, pretoze tam sa maju oslavovat Monikine narodeniny...

Inak vcera sa po dlhej dobe ozval aj Vijay smskou, uz som ani nedufala ked tu zrazu... neviem preco ta nahla odmlka (moja pracovna teoria je ze mu dosli "roztomile" smsky a musel cakat kym znovu nejaku ziska) ale ako Monica navrhovala, je treba zistit pricinu a potom situaciu znovu navodit :))

Inak dnes som od neho dostala clanok nejakeho Holandana o doprave v Indii... vynimocne celkom k veci :) A musim povedat ze napriek tomu ze znie dost odvazne, zodpoveda pravde (teda co sa kamionov tyka netusim, ale je to dost dobre mozne...) takze pripajam :)

Driving in India

(An article by a Dutch national who spent two years in India)

For the benefit of every Tom, Dick and Harry visiting India and daring to drive on Indian roads, I am offering a few hints for survival.

They are applicable to every place in India except Bihar, where life outside a vehicle is only marginally safer. Indian road rules broadly operate within the domain of karma where you do your best, and leave the results to your insurance company.

Do we drive on the left or right of the road?

The answer is "both".

Basically you start on the left of the road, unless it is occupied. In that case, go to the right, unless that is also occupied. Then proceed by occupying the next available gap, as in chess. Just trust your instincts, ascertain the direction, and proceed. Adherence to road rules leads tomuch misery and occasional fatality. Most drivers don't drive, but just aim their vehicles in the intended direction. Don't get discouraged. Except for a belief in reincarnation, the otherdrivers are not in any better shape.

Don't stop at pedestrian crossings just because some fool wants to cross the road. You may do so only if you enjoy being bumped in the back. Pedestrians have been strictly instructed to cross only when traffic is moving slowly or has come to a dead stop because some minister is in town. Still some idiot may try to wade across, but then, let us not talk ill of the dead.

Blowing your horn is not a sign of protest as in some countries. We honk to express joy, resentment, frustration, and romance or just activate a dozing cow in the middle of the bazaar.

Keep informative books in the glove compartment. You may read them during traffic jams, while awaiting the chief minister's motorcade, or waiting for the rainwater to recede when over-ground traffic meets underground drainage.

Occasionally you might see what looks like a UFO with blinking coloured lights and weird sounds emanating from within.This is an illuminated bus, full of happy pilgrims singing bhajans. These pilgrims go at break-neck speed, seeking contact with the Almighty, often meeting with success.

Auto Rickshaw, (Baby Taxi). The result of a collision between a rickshaw and an automobile, this three-wheeled vehicle works on an external combustion engine that runs on a mixture of kerosene oil and creosote or even cooking gas. This triangular vehicle carries iron rods, gas cylinders or passengers three times its weight and dimension, for an unspecified fare. After careful geometric calculations, children are folded and packed into these auto-rickshaws until some children in the periphery are not in contact with the vehicle at all. Then their school bags are pushed into the microscopic gaps all round, so those minor collisions with other vehicles on the road cause no permanent damage. Of course, the peripheral children are charged half the fare and also learn Newton's laws of motion enroute to school. Auto-rickshaw drivers follow the road rules depicted in the film Ben Hur, and are licensed to break all laws of physics.

Mopeds. The moped looks like an oil tin on wheels and makes noise like an electric shaver. It runs 30 miles on a teaspoon of petrol and travels at break-bottom speed. As the sides of the road are too rough for a ride, the moped drivers tend to drive in the middle of the road. They would rather drive under heavier vehicles instead of around them and are often "mopped" off the tarmac.

Leaning Tower of Passes. Most bus passengers are given free passes and during rush hours, there is absolute mayhem. There are passengers hanging off other passengers, who in turn hang off the railings and the overloaded bus leans dangerously, defying laws of gravity butobeying laws of surface tension. As drivers get paid for overload (so many rupees per kg ofpassenger), no questions are ever asked. Steer clear of these buses by a width of three passengers.

One-way Street: These boards are put up by traffic people to add jest in their otherwise drab lives. Don't stick to the literal meaning and proceed in one direction. In metaphysical terms, itmeans that you cannot proceed in two directions at once. So drive, as you like, in reverse throughout, if you are the fussy type.

Lest I sound hypercritical, I must add a positive note. Rash and fast driving in residential areas has been prevented by providing "speed breakers", two per house. This mound, incidentally, covers the water and drainage pipes for that residence and is left un-tarred for easy identification by the corporation authorities, should they want to recover the pipe for year-end accounting.

Night driving on Indian roads can be an exhilarating experience (for those with the mental makeup of Chenghis Khan). In a way, it is like playing Russian roulette, because you do not know who amongst the drivers is loaded. What looks like premature dawn on the horizonusually turns out to be a truck attempting a speed record? On encountering it, just pull partly into the field adjoining the road until the phenomenon passes.

Our roads do not have shoulders, but occasional boulders. Do not blink your lights expecting reciprocation. The only dim thing in the truck is the driver, and with the peg of illicit arrack (alcohol) he has had at the last stop, his total cerebral functions add up to little more than naught.Truck drivers are the James Bonds of India, and are licensed to kill. Often you may encounter a single powerful beam of light about six feet above the ground. This is not asuper motorbike, but a truck approaching you with a single light on, usually the left one. It could be the right one, but never get too close to investigate. You may prove your point posthumously. Of course, all this occurs at night, on the trunk roads. During thedaytime, trucks are more visible, except that the drivers will never signal. (And you must watch for the absent signals; they are the greater threat). You will often observe that the cleaner who sits next to the driver, projecting his hand out and waving hysterically. This is definitely not to be construed as a signal for a left turn. The waving is just a statement of physical relief on a hot day.

If, after all this, you still want to drive in India, have your lessons

Between 11 pm and 4 am - when the police have gone home and - the citizen is then free to enjoy the Freedom of Speed' enshrined in our constitution.

PS. Having said all this, it is also true that the accident rate and related deaths are less in India compared to US and other countries.

(The author's last stop in India was Hyderabad. We are yet to get a confirmation whether he is reunited with his family in Holland.)

Party party party

Tak tento vikend sme mali party ako nikdy predtym... zacalo to v piatok vecerou s chairmanom, pokracovalo v sobotu narodeninovou a rozluckovou party a poniektori neznicitelni jedinci si vyrazili von aj v nedelu vecer pobratat sa s managementom :)

V piatok sme sa teda mali druzit s managementom, k comuz nam mal dopomoct kulturny program a kontinentalna vecera. Program sme mali vicemene v trubke, ale predstava europskeho jedla v nas vyvolavala radostne ocakavania, ovsem tiez obavy ci sa nejedna len o plane sluby.

Zobudili sme sa do uprsaneho dna, i nahodili sme dazdniky a prvykrat v Indii aj lahke bundy a vyrazili do prace. Kedze vacsina party sa odohrava v STC na travniku pri bazene, mali sme obavy ako sa veci vyvinu za dazda, ovsem netrvalo dlho a dorazil mail od Rishiho, ze party sa presuva do Dhori di Dhani (alebo mozno aj Dhani di Dhori, ktovie) a auta nas vyzdvihnu o 5.30. Paranoidni jedinci hned pojali podozrenie ze by to mohla byt podivna Rajasthani village kde sme boli za nekrestanskych 100 rupii s VJom, a skutocne tomu tak bolo. V tom pripade sme zacali vysetrovat preco ked chairmanov prejav zacina o pol osmej mame na miesto vzdialene maximalne pol hodiny cesty vyrazat dve hodiny vopred... odchod bol teda o hodinu odlozeny, a po tom co nas poniektori lenivci opustili a pod zamienkou prezlecenia sa si sli schrupnut domov sme sa o pol siedmej zhromazdili na parkovisku pred dorms aby sme zistili, ze je pritomne celkom jedno male auto pre skoro dvadsat trainees a este k tomu madarsku mensinu ktora travila posledny vikend v Hyderabade pred vytuzenou cestou domov.

Konecne sa dostavil aj autobus objednany pre Madarov, ktori sa donho nasackovali, my sme vyplnili zvysne miesta a ked prislo aj druhe velke auto pre trainees tak sme konecne vyrazili k miestu konania velkolepej udalosti.

Tam sme fasovali turbany - ja som si vybrala zeleny - a usadili sa do velkeho salu aby sme vyckali par teplych slov od chairmana. Najprv prehovorila organizatorka vecera (ktora, ako som sa neskor dozvedela, nahradila Raviho v jeho funkcii), podakovala nam za ucast, vyjadrila nadej ze sa takto stretneme este casto, oznamila nam ze bude aj kulturny program (coz nas zas tak nepotesilo pretoze pre nas bola hlavna vecera :)) a uviedla dlho ocakavaneho chairmana.

Jeho prejav daval viac zmyslu nez som cakala, nieco o tom ako on sam bol v USA a musel sa kulturne prisposobovat... potom hovoril este jeden clen top managementu, a nakoniec sme dostali priestor my trainees aby sme vyjadrili co mame na srdci. Napodiv sa nasli aj dobrovolnici (alebo mozno "dobrovolnici", ako sa to vezme) - Rami sa vyjadril velmi pochvalne, no aby nie ked ho Satyam vysiela na tri mesiace do Budapesti, potom este par ludi a samozrejme Beata. Pri jej slovach My name is Beata and I come from Slovakia sme sa s Katkou na seba pozreli v porozumeni ze to zrovna spominat nemusela. Vyjadrila svojim obvyklym prehnanym sposobom ako je stastna ze tu moze byt a podobne... neskor sme sa zhodli ze v podstate mala pravdu, ale sposob akym to podala je hrozny.

Potom nasledoval kulturny program, ktory pozostaval z ukazok tradicnych indickych tancov do ktorych sa potom prelinali tance moderne - celkom zaujimave. Bohuzial v strede bola zaradena prestavka, pocas ktorej zacali nalievat alkoholicke napoje, a zadarmo, takze na druhu polovicu sa osadenstvo dostavilo uz znacne rozveselene (nechapem preco zasadne serviruju alkohol na prazdny zaludok, co tym asi chcu dosiahnut?) a roztrzite.

Po programe sme cakali uz len na veceru. Strategicky sme sa zhromazdili pri bufetovych stoloch kde sa nadejne zacali objavovat kusy masa, bagety, SUNKA, cestoviny a dokonca STEAK! Pravidelni navstevnici Ciinnabaru spoznali jedneho z barmanov a tento fakt spolu so servitkami s napisom Fusion 9 nam prezradil komu dakujeme za skvelu stravu ktorej sa nam dostalo.

A ze bola dobra! Dali sme si kolko sa do nas voslo a uz sme len sedeli a funeli. A ten dezert.. chocolate mousse a nejaky cheesecake, to bolo tak dobre ze som si dala hned dva :) Nechapem ako sa nam potom este podarilo tancovat, ale hudba bola vyborna, rozmotane turbany vyborna tanecna pomocka a tak sme az do polnoci vydrzali v plnej sile a skvelej nalade.

O polnoci sa zabava chylila ku koncu, a tak Tore ako spravny otec rodiny zohnal svoje ovecky dohromady, ukoristil auto a veelmi pohodlne sme sa zviezli do tepleho domova. Tam sme este sedeli v kruhu rodinnom a kecali o vsetkom moznom - prebrali sme Ankine meradla na muzov - zaujimaju ju hlavne topanky a ruky (tam sme museli konstatovat ze teda nechapeme preco Rodrigo lebo jeho topanky su priserne v zmysle too much :)).

V sobotu sme mali vecer objednanu dalsiu party, ale este predtym sme sa s Katkou chceli ist zaockovat proti encefalitide ktora ciha na dalekom severe a ja som si chcela kupit sosovky. Z prveho planu zislo ked sme zistili ze to stoji vyse Rs 2000 za tri davky a to je este len vakcina, nicmene sosovky som stastne kupila po tom co som sa s optikom do krvi pohadala ze ake vlastne potrebujem. On furt ze toric, toric a ze mi odmeria oci, ale ja som inteligentne prisla so sosovkami na ociach takze sa mi do toho nechcelo a presviedcala som ho ze ziadne specialne nepotrebujem a naopak odmietal vziat na vedomie informacie ktore som mu poskytovala ja, totiz o velkosti sosovky. Nakoniec sme sa nejak dohodli ze toric znamena pre astigmatikov ktorym ja nie som, takze comfort, a velkost som mu napisala na objednavku aby som potom mala pokoj. Zacvakala som Rs 950 a sli sme do kina.

Na Madagaskar! Sli sme do IMAXu na skoro rodinny vylet, dali sme si popcorn a colu a zhliadli po troch mesiacoch konecne nejaky film... bolo to celkom dobre, srandovne ac niektore vtipy trosku prilis priamociare, ale potesilo.

Z kina sme vyrazili jednak kupit baliaci papier, a okrem toho papier na kolaz pre Rishiho, pretoze prilezitostou sa opit boli Norine a Tatianine narodeniny plus Rishiho stahovanie do Chennai, ktore sa odteraz stane zakladnou pre vsetkych trainees. Miestom konania bola Shisha, novy podnik medzi Hyderabad Central a Lifestylom ktory vlastni nejaky Massimov znamy, tusim dokonca DJ. Dorazili sme samozrejme neskoro pretoze sme balili darceky a lepili fotky na kolaz pre Rishiho. Nicmene dorazili sme pred oslavencami, ktorym sa potom dostalo burliveho aplauzu, zboroveho spevu v anglictine aj spanielcine, kedze obe oslavenkyne su z Mexika.

Neskor vecer doslo aj na torty, jedna cokoladova a jedna kremova, obe vyborne a z oboch vacsina skoncila nie v nasich zaludkoch, ale na nasich tvarach, obleceni, rukach, vlasoch a podobne. Nacho sa v ohadzovani tortou zjavne vyzival a tiez som z jeho ruk pekny kus dostala :)

Ten vecer som ale nebola vo velmi dobrej nalade na party, takze som potom len posedela vonku, pokecala s Carlosom a bola celkom rada ze musime ist uz o polnoci. Tore pre zmenu pomerne triezvy - druhy den za sebou! Skoro neuveritelne :)

V nedelu potom nasledovalo tradicne spamatavanie sa, pospavali sme az do pol jednej (a potom samozrejme nevedeli vecer zaspat) a bohuzial som musela ist reklamovat svoje sosovky, ktore som si vyzdvihla uz v sobotu, ale az doma som si vsimla ze je na nich carovny napis MRP 845, coz znamena ze som zaplatila o 105 rupii viac nez je maloobchodna cena. Sla som teda do obchodu, kde sa ma snazili presvedcit ze clovek ktory mi sosovky predal dnes nie je pritomny a mam prist zajtra, ale ja som im oznamila ze ja robim business s obchodom a nie s konkretnym clovekom a kedze uznavaju moj narok za opravneny, nech mi vyplatia peniaze a potom si to od neho vymahaju ako vedia. A napodiv to zabralo! Dostala som svojich Rs 105 naspat - moje prve velke vitazstvo nad systemom! :)

Vecer potom Monica vyrazila na svoju tretiu party v rade, tentoraz u Hariho - osoba ktory mal prejav po chairmanovi a ktoreho pozna z IC v Agre. Party bola len pre par znamych trainees, a prilezitostou vraj bolo ze jeho pani chot je mimo mesto... Monica sa vratila dost znechutena a zdesena ze jedna indicka holka a Tania tam zostali aj na noc spat ked jeho zena je prec. A vraj vsetci si mysleli ze Tania je Slovenka...

Toreho narodeniny

Dnes mal teda Tore narodeniny, takze sme mali o program postarane, a to nielen na stredu ale tiez na utorok vecer, kedy po dlhom vahani sa predsa len rozhodol ze bude party.

Napisal v utorok teda pozyvaci email, ktory sme my uz len zakulisne upresnili o informaciu ze sa jedna o jeho narodeniny a ako sa dostat do nasho bytu, a potom uz sme len cakali na hosti... a cakali... a cakali... az sme sa dockali, a to v takom pocte ze sme boli sami prekvapeni. Polovicu sme ovsem my ani oslavenec nepoznali, coz nam ale nezabranilo v oslavach. O polnoci sme Toreho nakopli (mexicky zvyk), zaspievali Happy birthday a o tretej uz bol byt prazdny. Vec sa nezaobisla bez zasahov susedov, ktori jednak prisli nam oznamit ze sme prilis hlucni, a ked to nezabralo tak na osoby fajciace na balkone vyliali par kyblov vody.

V stredu rano sme teda vyskocili a dali sa do upratovania, pretoze sme sa obavali navstevy domaceho ktory keby videl byt v stave v akom sa nachadzal po party tak by asi nebol nadseny, ale vsetko sme zvladli bez akychkolvek problemov, a domaci sa este stale neukazal tak ktovie ci vobec pride :)

Zato na party prisiel Rodrigo, ktory uz mal byt davno niekde v Mumbai cakat na pripoj do Londyna... ale to by si nesmel zabudnut v Hyderabade americke viza. Takze druhy pokus v stredu a dovtedy nas a hlavne Anku oblazoval svojou spolocnostou.

V stredu rano sme chceli Toremu dat tortu ktoru sme v pondelok objednali v Bariste, a nas velkolepy dar, ale Anca nam presla cez rozum tym ze spala u Rodriga na Adarsh Heights. Okolo dvanastej sme ju zacali zhanat, o jednej sme ju aj stastne zohnali, o druhej aj fyzicky prisla, dala si sprchu a podobne a konecne sme mohli Toremu dat nasu krasnu cokoladovu tortu aj so svieckami a narodeninovy dar. Ten mal uspech, torta tiez, a vyrazili sme do mesta na drobne nakupy - ja teda pozriet ci nemaju niekde sandale namiesto mojich skonavsich... nemali. Vsetky sandale v meste su priserne, drahe, s absolutne rovnou podrazkou a na trekking naprosto nevhodne. Takze som prepadla zufalstvu a sla sa domov prezliect na veceru na ktoru nas Tore pozval do Fusion 9.

Na veceru sme teda sli rodina plus Rodrigo, ktory vec logisticky zabezpecil - cim sa rozumie ze vyuzil svoje znamosti tam aby pre nas otvorili, pretoze inak by to s nami nestihol kvoli letu. No co k tomu dalej povedat... jedlo bolo vyborne, mala som ozajstne hovadzie s vybornymi hranolkami, pre zmenu dalsiu tortu (to sme spievali Happy Birthday uz len tak na pol huby aby sa nepovedalo kedze to bolo vlastne tretikrat...) ktoru sme ani nedojedli pretoze uz sme nevladali, a stravili sme vecer travenim pri kartach a Titanicu.

Toreho darcek

Vikend ubehol akosi rychlo tak sme sa ledva spamatali a uz zasa bol pondelok rano... Katka bola dnes hyperaktivna, dala si doma ranajky a dokonca aj cvicila, ale ja som mala svoju obvyklu rannu nechut vstavat. Sli sme z domu len samy dve, pretoze Tore a Monika boli niekde (ako sme dufali) na ceste z Chennai. Bus bol skoro prazdny, vacsina obvykleho osadenstva bola nepritomna, a do prace sme dorazili len par minut po deviatej.

Po ranajkach sme narazili na navratilcov z Chennai, tak som s nimi sla na ranajky aby som si vypocula najnovsie klebety, kto s kym kde ako na party. Najvacsia udalost (teda okrem Ankinych excesov na plazi) bola ze Santiago si pri skoku zo strechy do bazena rozbil hlavu a potom este rozrezal nohu... takze ma tri stehy na hlave, sest na nohe a k tomu zacvakal 8000 Rs za snimky hlavy a sitie.

Inak sa dnesny den niesol v pripravach Toreho narodenin, ktore su v stredu a my, jeho najblizsi, priam rodina, nemame ziadny dostojny dar ani party.. takze sme mailovali ako divi a vymyslali co by sme mu tak kupili, a ako sa ho zbavit aby sme to mohli vybavit. Nakoniec to teda bude spolocne foto a mozno este nieco ak nas dostatocne osvieti :)

Tiez sme sa dnes dozvedeli ze bazen bude az do 1.11. zavrety!!! Hrozna to sprava pre nas ktori sme pod zamienkou plavania unikali z prace... a Tore si bude musiet najst iny predmet rannych mailov - Stephanie navrhla horoskopy, tak som zvedava co to bude :)

Z prace sme vyrazali v dvoch davkach, Mirela (Rumunsko, nova davka a Jaimeho oficialna priatelka) mala k dispozicii auto takze Tore a Monica sa zviezli s nou a my ostatni sme cakali na nas tradicny bus aby nas vzal do mesta. Dohodli sme stretnutie pri Hyderabad Central ze teda nieco kupime a odfotime sa, dame to vyvolat a zajtra akoby sme nasli.

Pri Hyderabad Central sme sa stretli tiez s Massimom, ktoreho chcela Monica poprosit ci by sme v stredu nemohli urobit pre Toreho piknik vo vidieckom sidle jedneho z jeho kamaratov. Massimo jej na email ovsem napisal, ze by to s nou chcel prediskutovat osobne, pretoze niektori trainees tam proste nie su vitani. S Katkou a Stephanie sme hned tusili ktora bije, pretoze Stephanie nam rozpravala o problemoch ktore s nima maju a ze sa k nim sprava otrasne, ale Monica stale dufala ze to tak zle nebude.. bolo. Vicemene Massimo povedal ze tam nemoze nikto z jeho bytu, coz pre nas nebola akceptovatelna moznost, takze tento plan padol.

Dohodli sme sa ze darcek bude spolocne foto a k tomu kurta, na ktoru sme na chrbat chceli nechat nasit cislo a meno. I s doverou sme sa vybrali do Hyderabad Central ze nejaku vyberieme... ale sme nevybrali. Bud boli priesvitne, alebo nevhodny strih, alebo nevhodna farba, alebo prilis zdobene - no nic. Tak sme sa pohli dalej k obchodom s indickymi odevmi, ale ani v dalsom sme nepochodili a tak bolo rozhodnute zabezpecit teda foto (najlepsie rovno v studiu), a potom jedinci s povinnostami voci svojim partnerom mozu odpalit, zatial co jedinci bez povinnosti mozu kupit prezent.

Najst o pol desiatej otvoreny fotoshop sa ukazalo ako velmi zlozita uloha, ale nakoniec sa nam podarilo jedno podivne studio najst. S chlapikom sme sa dohodli ze nam urobi skupinove foto, ale Jaime nechal v aute papier na nas krasny napis, takze musel ponho zatial co my sme cakali. Potom sme tvorili napis (We love you daddy...) a ked teda vsetko bolo hotove, zacali sme sa zhanat po fotografovi. A ten nikde. Po par minutach sme teda vyliezli von aby sme tam videli osobu ako strka film do predpotopneho fotaku, a na nasu otazku ze sme sa predsa dohodli na digitalnej fotke ktoru si odnesieme na usb nam bolo povedane ze pravdaze, ze tu 5 minutes nieco je. Na moj inteligentny dotaz ze kedy teda bude ta fotka hotova ked najprv musi vyvolat film a povodne nam sluboval do pol hodiny nam chlapik oznamil ze zajtra o 11.30 si mozme prist. To nas naprosto dorazilo, jednak nikto z nas v meste nepracuje takze to bolo vylucene, a okrem toho by sme to velmi nestihali dat potom este aj zvacsit. Nasrani sme teda odkracali zo studia, a stavili sme sa este v poslednom obchode sa pozriet na tu kurtu... a svete div sa, nasli sme! Sice samozrejme odmietli nam cokolvek nasit ci presit, pretoze na to oni nie su zariadeni, ale boli sme radi ze mame aspon nieco.

Fotku sme nakoniec vytvorili pred nasim domom a som zvedava ako to bude vyzerat. To uz bolo asi jedenast, Anca bola s nervami na konci pretoze v utorok Rodrigo na mesiac odlieta na okruznu cestu ponavstevovat svoje pribuzenstvo a dnes mal byt "special evening" za ktorymzto ucelom na ulici kupila kvety... :)

Este sme v Bariste objednali nekrestansky drahu tortu, sli s Monicou sa najest do La Sani, a ked sme o pol jednej v noci prisli domov tak sme boli uplne mrtve a rovno zaliezli do postele.