Udaipur

V Udaipure ma bus vyhodil pred siedmou rano, a po tom co som usudila ze Anna uz zrejme odisla so svojim priatelom ktory ju mal vyzdvihnut som dohodla cenu rikse podla doporucenia Lonely Planet a vyrazila do Lal Ghat Guesthouse za ostatnymi.

Tam som ich nasla v dorm room vsetkych pekne pohromade a spali ako zabiti. Zobudila som Katku ktora mi len oznamila ze vcera sli neskoro spat a zasa odpadla. Ja som si dala sprchu (studenu), ktora mi nepadla zas tak dobre pretoze som bola z cesty pekne premrznuta - na Indiu bola rano prekvapiva zima. Pokusila som sa trosku spat, ale nepodarilo sa a vzhladom k tomu ze som poriadne jedlo mala naposledy skoro pred dvoma dnami, vyrazila som vymamit z kuchyne nieco na zub.

Ked som vysla na nadvorie, objednala si a bola poucena ze mozem jest na terase, vydala som sa smerom k streche. A na prvom poschodi, len co som vystupila hore - krasny vyklenok na sedenie rovno nad jazerom! Uzasny vyhlad, ani sa mi nechcelo verit vlastnym ociam. Hned som vytiahla fotak a cvakla to :) Hore na streche bol potom vyhlad na cele jazero, plus osoba z Izraela s ktorou som sa dala do reci aby mi nebolo pri ranajkach otupno. Na Indiu mala asi len tri tyzdne a cestovala "how I feel it" - ked uz ma nejakeho miesta dost, proste sa pohne dalej, a takto presla vacsinu Rajasthanu a nejake mesta na severe.

Potom prisla Shanthi, dali sme si spolu ranajky a Shanthi bola napadnuta agresivnou veverickou ktoru sa snazila krmit ale ktora ju namiesto toho uhryzla do ruky. Po zvysok ranajok sa potom na vevericku mracila a vsetkym vykladala ake zakerne zviera to je. Vstala tiez Katka, takze sme sa znovu zvitali, zaradovali sa ze sme sa tak pekne stretli a sli zobudit ostatnych aby sme nezmeskali checkout.

To bola ale uloha vskutku nelahka. A coskoro som sa dozvedela aj preco - vecer predtym boli najprv pozriet zapad slnka zo Sunset point (kde bola spievajuca fontana ktora hrala samu brazilsku hudbu, takze vsetci vyspevovali "Zaaamiiin.... nanananananana) a potom si niekde dali special lassi, coz je lassi vylepsene marihuanou. Vraj to vyzeralo odpudivo (syto zelene) chutilo rovnako odpudivo ale chalani, konkretne Zamin, Santiago, Jaime a Colm a Mirela ho statocne vypili. Vraj to trvalo tak hodinu kym sa dostavili vysledky, ako prva to pocitila Mirela a potom aj ostatni.... Jaime to popisal ako ze si vsetko pamata a vsetkeho si je vedomy, ale ze bol poriadne spomaleny, zjavne im vsetko bolo vtipne a mali velku potrebu vody, po ktoru im musela chodit Anca. Katka rano referovala ze sa proste sla osprchovat, a ked sa vratila, vsetci sedeli na jej a Ankinej posteli a bolo im vtipne.

Do toho sa vratil Carlos, ktory ten den stravil dost zvlastnym sposobom - cestou do Udaipuru busom si chcel vytrepat prikryvku, a podarilo sa mu s nou vytrepat aj mobil. Vzal to ale pomerne stoicky a povedal si ze hlavne ze je zivy a zdravy. Na druhy den rano im to ale nedalo a skusili na mobil zavolat. No a svete div sa, niekto to zdvihol, povedal ze mobil nasiel a udal meno dediny kde sa zrovna nachadza. Napodiv to vobec nebolo medzi Udaipurom a Mt. Abu, ale este niekde dalej po ceste z Udaipuru. Carlos si teda vzal risku a vyrazil... vylet mu trval viacmenej cely den, mobil skutocne ziskal, zoznamil sa s celou dedinou, bol pozvany na veceru a este aj odfoteny s poctivym nalezcom do novin akoze slusni ludia su stale medzi nami :)

Vratil sa ale az okolo polnoci, a zrovna ked sa po nom zacali ostatni zhanat. Pred polnocou, ked (vraj) padla otazka kde sa tula Carlos, Zamin vypulil oci, a pod vplyvom special lassi zahlasil "You don't know? Well Carlos has lost his cell phone..." a zacal vykladat celu historiu, ktoru ale samozrejme vsetci ovladali. Jaime ked nam to potom rozpraval tak po tychto slovach naznacil poriadne zaucho a vyhlasil ze na Zamina malo special lassi najhorsi vplyv :)

Rano teda vsetci vyzerali primerane vcerajsej zabave. Po tom co sme sa vytrepali z hostelu do inej resaturacie na ranajky ale Anca a Mirela ju zavrhli ako sice s peknym vyhladom ale spinavu sme sa vratili do nasho hostela a dali si ranajky tam. S Carlosom sme predtym este kupili listky do Jodhpuru - ja pretoze som uz bola po ranajkach a on pretoze musel vyrovnat vcerajsi ucet za riksu. V hosteli sme sa najedli - ja som si dala uz len lassi, a chlapci tam sedeli ako omameni, oci podliate krvou a boli radi ze su radi.

Po ranajkach sme sa opat rozdelili. Vacsina skupiny uz videla mesto, a rozhodli sa najat si bicykle a vyrazit na druhu stranu jazera. Ja a Carlos sme mesto nevideli, takze sme sa rozhodli ist si pozriet City Palace, mozno chram a potulat sa po meste.

V City palace sme zaplatili listok (ale nie na fotak, bola som lakoma), najali si spolu s dvoma dalsimi ludmi sprievodcu a vyrazili na prehliadku. Palac bol pekny a velky, boli z neho krasne vyhlady na mesto... ale v polovici prehliadky Carlosovi zavolal nejaky jeho kamarat z Banagalore, ktory mal prist v priebehu dna ze uz teda prisiel a Carlos ho musel ist vyzdvihnut. Ja som dokoncila prehliadku, pokecala s ostatnymi cestovatelmi a pomalym krokom sa vybrala k temple ktory som chcela vidiet.

Cestou som kupila este krasny zapisnik s rucne vyrabanym papierom a viazany v cervenej tavej kozi z ktoreho som sa rozhodla si urobit cestovny dennik, kedze som tusila ze pristup na internet bude dost obmedzeny, a zrovna ked som pisala smsku Carlosovi ze zacinam mat hlad a kde je ze by sme sa nejak stretli a prediskutovali dalsiu strategiu mi zaklopal na rameno a predstavil mi svojho kamarata z Brazilie, toho casu pracujuceho pre TCS v Bangalore, Thiaga. Kedze Thiago nevidel palac, sli sa nanho pozriet, tentoraz uz bez sprievodcu (ktory nasu prehliadku stejne dost odflakol, zjavne v tuzbe stihnut za den co najviac zakaznikov) a ja som pokracovala k templu.

Samozrejme som sa cestou stratila, pretoze to co som minula a usudila ze nebude ono bolo ono, tak som zisla dole k rieke, cestou sa stavila v obchode so salmi kde mali nadherny zelenozlty, ale farba nebola konzistentna a mal nejake zle nitky tak som nic nekupila ale zato prijemne pohovorila s majitelom obchodu ktory tvrdil ze podobne obchody ma v Amsterdame a neviemkde este, a skutocne na to aj vyzeral. Obecne Udaipur je uzasne mesto, take kludne, nikto sa tam nevnucuje tak brutalne ako na inych miestach, proste relax.

Dole pri rieke som pre zmenu narazila na Carlosa s Thiagom ktori sa mi uz smiali ze som sa do toho chramu este stale nedostala, a sli sme do hostelu pockat na Esther (Peru) a Tonyho (USA), ktori mali dorazit vlakom z Ahmedabadu.

Necakali sme dlho, Esther a Tony za chvilku dorazili a hlavne Tony bol pre mna poriadnym prekvapenim. Odhliadnuc od toho ze som ocakavala dalsich dvoch Brazilcov, Tony bol celkom ina vekova kategoria ako my! Neskor som sa dozvedela ze ma 55, a pracuje ako "accent trainer" v Microsofte pre ich call center. Esther pracovala s Thiagom v TCS.

Boli asi styri hodiny a my sme teda celili otazke co s nacatym dnom. Bolo jasne ze chceme ist niekam odkial by mohol byt pekny zapad slnka, a tak sme mali na vyber bud Sunset Point kde boli ostatni vcera a Katkine nadherne fotky zapadu slnka nad jazerom ma k tomu velmi lakali, ale na to bolo este trosku skoro. Preto sme sa rozhodli ist do Monsoon palace, ktory je trosku dalej za mestom a treba tam ist riksou. Dohodli sme teda cenu a vyrazili.

Pri vchode sme boli prijemne prekvapeni ze akceptuju foreign registration, ale ja som bila hlavou o stenu pretoze som si uvedomila z v hosteli som v zaujme odlahcenia svojho batohu vybrala vsetky papiere vratane tohoto. Mala som najvacsi batoh zo vsetkych, ale ten jeden posahany papier tam samozrejme nebol. Tak som zaplatila svojich Rs 80, vstupne pre riksu a pokracovali sme na kopec. Bol to teda poriadny zatahovak, v strede kopca bola doporucena prestavka pre riksu na schladenie motora, ale nakoniec sme to zvladli az hore. Tam sme mali veeela casu, tak sme len tak posedavali v oknach palaca (ktory je totalne prazdny), potom vonku na lavicke a hypnotizovali slnko aby uz zapadlo. Nakoniec sa stastne podarilo, my sme si urobili svoje tri zabery zapadu slnka za horami a uz slusne vyhladovani vyrazili domov.

Ostatni uz na nas cakali v Minerva cafe na streche odkial bol krasny vyhlad na vysvieteny Lake palace (predtym sidlo maharaju, teraz hotel) a City palace (do dneska sidlo maharaju) a jazero, ktore vraj po desatrocnom suchu bolo este pred par tyzdnami uplne prazdne! To vyzeralo uplne neuveritelne, ale vysvetlovalo to nadsenie s ktorym sa v nom miestni kupali, skakali donho, umyvali sa a podobne.

Ked sme sa vystverali po schodoch na strechu, hned na uvitanie sme sa dozvedeli ze si nic nemame objednavat pretoze trva celu vecnost kym to donesu. Oni si vraj objednali uz pred hodinou a este stale nic. My sme vsak na ich dobre rady nedali a objednali si... a cakali... a cakali... potom zacali nosit prve jedla predoslej skupine... a my sme stale cakali... no trvalo to teda dlho. Urcite vyse hodiny, a prvykrat sa prejavila Jaimeho zla karma pretoze jeho jedlo prislo uplne posledne z prvej skupiny a mozno aj po niektorych z nas.

Ked sme sa teda najedli, sli sme do hotela kde sa cistotnejsi z nas osprchovali, dobalili, a vyrazili na autobus do Jodhpuru. Mali sme byt nastupeni na stanici o pol desiatej, cast zasadla na sedadla a cast zalahla do sleeperov - bohuzial neboli listky pre vsetkych na spanie. Indicke dialkove autobusy maju vacsinou cast normalnych sedadiel, ktore su vsak vyrazne menej pohodlne ako busy ktore nas vozia do prace, a miesta na nohy je obvykle pramalo, a nad nimi sa nachadzaju sleepery, vacsinou dvojmiestne na jednej strane a jednomiestne na druhej, pricom pod jednomiestnymi je uz len jedno sedadlo, a ulicka je dost siroka. To je velmi prakticke, pretoze busy naberaju cestujucich az kym nepraskaju, a spi sa kde sa da. Sleeper je teda take male kupe so zasuvacimi dverami, dlzky cloveka (bohuzial indickeho takze som sa dotykala steny hlavou aj nohami) s polstrovanou "podlahou". Indovia su schopni sa tam nasackovat aj styria, ale my dve s Katkou sme mali co robit aby sme sa s batohmi zmestili.

Nicmene vycerpana celodennym chodenim, velmi nevyspata z predoslych dvoch dni a dost unavena som zaspala a spala s mensimi prestavkami az do Jodhpuru.