Z Mumbai do Udaipuru

Ked som sa rano okolo deviatej zobudila, moj spolocnik zo vcerajska uz bol prec - cestoval len do Pune. Zato ja som mala pred sebou dalsie minimalne tri hodiny do Mumbai...

Nicmene nebolo mi dopriate dlho pocuvat discmana, coskoro sa mi prihovoril iny mlady muz, ktory ako vyslo najavo cestuje domov z Hyderabadu, ale zastavuje sa na jeden den v Mumbai pretoze tu pat rokov pracoval. Bol mi teda schopny a ochotny poskytnut cenne informacie tykajuce sa autobusov a vlakov na sever. Z vymeny smsiek s Katkou som sa dozvedela ze akcny team nebude v Jodhpure skor ako v nedelu rano, takze bud by som tam sama stravila sobotu, alebo mozem ist za nimi do Udaipuru a potom v noci zasa cestovat.

Zvolila som druhu moznost, pretoze jednak som nechcela uplne prist o Udaipur, a jednak sa mi uz viac nechcelo byt samej - aj ked takto som sa zoznamila s novymi ludmi a vlastne som sa ani chvilu zatial cestou nenudila. Moj novy znamy tiez zhodou okolnosti cestoval do Udaipuru, takze mi prezradil ze nie je priamy vlak, ale mozem ist do Ahmedabadu a stade do Udaipuru. To sa mi ale velmi nechcelo, pretoze tazko povedat ci by som zohnala vsetky listky, a co potom v Ahmedabade. Ocitla by som sa tam o deviatej vecer a tato myslienka sa mi velmi nepozdavala.

Dozvedela som sa teda, ze autobusy na sever odchadzaju z Borivali, takze mam vystupit nie na hlavnej stanici ako som planovala, ale uz v Dadare, coz je niekde na severe Mumbai a v mapke Lonely Planet to ani nebolo. Sanjay mi ale slubil ze ma vezme na metro a objasnil mi kde mam vystupit.

Vonku som ovsem prepadla mameniu taxikara ktory mi prisahal ze listky na bus mozem zohnat aj tu v Dadare pretoze nedaleko je autobusova stanica. Ked som netusila co robit, spytala som sa tretej nezavislej strany ktora mi potvrdila ze je tu skutocne stanica a ze je dobra sanca ze bus pojde stade. Rozhodla som sa teda ze lepsi vrabec v hrsti ako holub na streche a nasadla do taxika.

Velka chyba!!!

Len co mi taxikar (tlusty Sikh) a jeho kolega (dalsi tlusty Sikh) zdoraznil ze budem platit len to co je na taxametri mi bolo jasne ze tam bude urcite nieco priserneho. Tiez fakt ze som si musela vziat taxi a nie riksu ktore v centre nepremavaju nesluboval nic dobreho.

Taxikar ma vzal k stankom cestovnych kancelarii, kde spolucestujuci vystupil a zacal nieco zariadovat ohladom mojho listku do Udaipuru. Vystupila som tiez a sla sa pozriet co sa deje, ale z telefonatov agenta CK niekam som rozumela len slovam "foreigner, foreigner" a tie nevestili nic dobreho. A skutocne, dozvedela som sa ze ide autobus o hodinu do Udaipuru, maju snad posledne miesto, odchadza samozrejme z Borivali takze si musim vziat ten posahany taxik a co naviac, stoji Rs 700. Posledna informacia ma zaskocila pretoze som ocakavala tak polovicu, ale nebola som dost otrla na to aby som odisla alebo sa aspon sla spytat vedla, tak som nechala svojho agenta zaplatit listok, tupo nastupila do taxiku a nechala sa odviezt do Borivali.

Bolo to krasnych 40 minut v taxiku pocas ktorych som uvazovala kolko mi tak za to mozu nauctovat. Ked sme sa ocitli na autobusovom nadrazi a ukazali mi moj bus, skutocnost prekonala vsetky moje ocakavania. Ked som na taxametri uvidela sumu Rs 26.90, nechcelo sa mi verit vlastnym ociam. Ze by to bolo take lacne??? Nicmene ked som uvidela prepoctovu tabulku, skoro som odpadla. Bolo tam 596 rupii! Zaskripala som zubami, preskumala tabulku zhora zdola, ale nenasla som ziadnu chybu a tak som musela zaplatit. A ten podvodnik si este vypytal sprepitne Rs 100! To som kategoricky odmietla zaplatit, vzala svoje sakypaky a sla do autobusu.

Tam som samozrejme nemala sleeper ale len sedadlo, nicmene aspon som ho dostala samostatne a pomerne vpredu, tak som sa zlozila a psychicky sa pripravila na 16hodinovu cestu do Udaipuru. Inak autobus samozrejme siel az tak pol hodiny po case ktory mi udal moj mily taxikar, takze som mohla ist v pohode metrom, tu zohnat listky a usetrit kopec penazi. No ale to by som to nemohla byt ja...

Cesta ubiehala celkom v pohode, okolo siestej sme dorazili na prvu zastavku, tzv. cikpauzu. Ta sa odohrala na odpocivadle kde servirovali aj zltu dzabu neznamej konzistencie ktoru som ale neriskovala. Zato zachody, to bola chutovka. Bez svetla, kabinky bez dveri zato s intenzivnym zapachom. Snad je aj lepsie ze tam to svetlo nebolo inak by som sa nebola odvazila tam vstupit... ale podarilo sa.

Vonku som sa potom zoznamila so svojou spolocnickou na tuto cestu, ktorej meno som nebola schopna si zapamatat ale povedala ze ju mozem volat Anna (pracovala v call centre pre AT&T a tam musia mat vsetci nejaky americky znejuci pseudonym aby nebolo zjavne ze su z Indie. Maju aj trening prizvuku aby im Amici lepsie rozumeli!), povedala ze pracuje v FTV, coz je Fashion TV ako produkcna, ze pripravuje projekt Miss and Mr. BPO (business process outsourcing, presne to co robime my) a ze chce budovat karieru, ze ma priatela s ktorym sa dohodli ze sa za dva roky vezmu a ze teraz ide stravit Diwali s jeho rodinou nedaleko Udaipuru. Ked mi vymenovala ake vsetky darceky im vezie tak sa mi pretocili oci, pretoze to je minimalne jedna cela vyplata len na darceky. Slusne vychovane indicke dievca to zjavne nema lahke...

Bavili sme sa o vsetkom moznom, Anna maturovala z tanca a tuzi byt moderatorkou, bola skutocne uzasne ohybna - dlanou sa vedela dotknut predlaktia tej istej ruky! Na jednej strane tuzi po kariere, ale nevedela si predstavit ze by opustila Indiu a svoju "mama", pekne poslucha svojho priatela ktory jej rozkazuje co si smie a nesmie obliect, ale zato vyzera ze uz s nim byva a kludne ide k nemu na navstevu aj ked neviem ci sa to zas tak slusi. Tak som zvedava ako to dopadne s jej velkym planom na karieru a po dvoch rokoch sobas...

O deviatej uz som bola unavena tak som sa po zastavke na veceru (dali sme si len ovocie) odplichtila na svoje sedadlo a statocne sa snazila spat. Darilo sa mi to len s prestavkami, pretoze predo mnou mal pasazier sklopene sedadlo ktore ma buchalo do nohy, musela som mat nohy bud rozkrocene alebo stocene na jednu stranu a vobec to bolo obdivuhodne nepohodlne.

Okolo jednej druhej po polnoci bola dalsia cikpauza. Tentoraz sme sa nenominovali ani na spinave kadibudky, len sme zastavili za vybernou mytneho. Najprv boli na rade muzi, ktori si pri ceste vykonali co bolo treba, a potom prisiel rad na damy. Tym sa nedostalo velkych ohladov, a tie v sari sa skutocne vycikali len tak pri ceste opodial nenapadne sa tvariacich ale vsetko vidiacich chlapov. A nebolo im pritom vidno vobec nic! Len si tak cupli a uz to bolo.

To my v nohaviciach sme podobne moznosti nemali. Uz som sa chystala na tri hodiny utrpenia, ked som videla Annu ako sa vracia spoza domu na druhej strane cesty... okamzite som tam odpalila, a len co som sa vratila autobus vyrazil na zvysok cesty do Udaipuru.