Do Darjeelingu

Tak sme ju videli!!!

Ráno sme vstali o šiestej, Katka vybehla na prieskum a vrátila sa so správami o krásnom jasnom počasí, takže mi nezostalo než opustiť teplú postieľku, umyť zub a vyraziť hľadať taxi na Tashi view point.

Aby sme toho dosiahli, zišli sme na hlavnú cestu, zjednali sme cenu na 120 rupií a vyrazili na Tashi view point – pokus druhý. Už pri ceste cez most sa na nás Khangchendzonga smiala z diaľky, a my sme sa obávali aby nám keď sa nedívame niekam nezmizla...

Taxík šiel ultrapomaly a keď len trošku mohol, zásadne vypínal motor a šiel na voľnobeh – čím nás spoľahlivo dovádzal k zúrivosti, pretože sme tam už už chceli byť aby sme stihli východ slnka, a potom došli do Darjeelingu v nejakú rozumnú dobu.

Nakoniec sme to ale zvládli, vybehli sme hore na rozhľad – a tam už traja kórejsky vyzerajúci fotografi so statívmi a batohmi plnými foťáko, objektívov, filtrov a iného vybavenia číhali na ten pravý záber. Našťastie boli čoskoro spokojní, zbalili sa a na ich miesto sme nastúpili my s podstatne skromnejším vybavením. Vyfotili sme čo sa dalo, ale zas toľko toho nebolo – Khangchendzonga síce má vyše 8 000m, ale nie je zrovna blízko, a vyzerala akoby sa vynárala z hmly – pod ňou nič, nad ňou nič... Tak som zvedavá ako to bude vyzerať na fotke.

Zviezli sme sa taxíkom naspäť k hotelu, objednali si raňajky (nemali tibetský chlieb! :( Vraj kuchár neprišiel... zdá sa že príliš búrlivo oslavoval Losar), zbalili sme sa a po raňajkách sa vybrali na stanovisko jeepov aby sme sa prepravili do Darjeelingu.

Teda, to bola celkom sila.

Prišli sme na stanovisko, čo bolo vlastne kryté parkovisko s jednou pokladňou a plné jeepov. My sme boli okamžite odchytené, a odvedené do jeepu ktorý ide užajhneď a musíme sa ponáhľať!

Lenže ouha, náš okamžite odchádzajúci jeep bol v POSLEDNEJ rade, a pred ním stálo asi päť áut ktoré sa museli pohnúť aby sa mohol uvoľniť ten náš. Keď sme vyjadrili určité pochybnosti o tom že sa tak stane ešte dnes, bolo nám povedané že to nie je problém, pretože to sú kamaráti a oni sa cuknú.

Jeep sa čoskoro naplnil, a nadišiel čas vyraziť – keby pred nami ovšem nestálo zmienených päť áut, ktoré tiež boli tak zablokované, že sa snáď muselo pohnúť celé parkovisko aby sa dostali von. Katka už stratila nervy, vynadala vodičovi do idiotov a šla sama dohliadnuť na celý proces poposúvania áut... ale nakoniec sme napodiv ešte pred deviatou opúšťali Gangtok. Tak predsa len Sikkim ešte stále patrí Indii...

Necelých 5 minút nato nás opustil prvý cestujúci, a tak sme sa pohodlne rozvalili po dvoch na sedadlá kde sa obvykle tlačia štyria, v Rangpo odovzdali druhú kópiu permitu a náš pobyt v Sikkime sa skončil.

Počasie vydržalo krásne, obloha modrá až do Darjeelingu, kde nás vysadili pri stanici vláčiku (ktorého koľajnice s rozchodom tak pol metra len tak mimochodom viedli hneď pri ceste, a keďže vlak chodí len dvakrát za deň, alternovali ako chodník pre domácich) a na náš dotaz na Aliment hotel, doporučovaný jak Lonely Planet, tak Stephanie, Miguelom, Christianom a Barbarou sme dostali jednoduché inštrukcie: hore!

Tak sme sa teda vydali hore. Samozrejme pešo, pretože taxík pýtal nehorázne peniaze, a my sme predsa zdatné turistky ktoré sa len tak nejakého kopca nezľaknú. Ba ani s batohom na chrbte nie! Teda ja možno áno... ale také porazenecké myšlienky Katka nepripúšťala, a tak sme vyrazili po kľukatých uličkách na kopec.

Šli sme hore a hore a hore a zakaždým keď už som dúfala že sme na kopci tak sa vždy našla ešte nejaká ulička ktorá ma presvedčila o opaku. Už som si myslela že odpadnem, ale nakoniec sme predsa len celkom na vrchu kopca objavili vytúžený hotel Aliment. Recepčná nám pridelila izbu, zaviedla nás na TRETIE poschodie, a keď sme ju odsúhlasili, dozvedeli sme sa že na jednu noc neubytovávajú. Madam bola neoblomná, a tak sme (aspoň ja) zúrivo nahodili batohy a pobrali sa ďalej.

V okolí sa mali nachádzať ešte dva hotely rovnakej cenovej kategórie, ale jeden z nich bol zjavne v rekonštrukcii, a druhý bol snáď zatvorený – prítomné osoby akosi nehovorili anglicky.

Nakoniec sme sa ubytovali v hoteli vedľa Alimentu – Broadway Annexe, kde teda recepčný, mladý chalan ktorý snáď ešte nemohol byť ani plnoletý, tiež nehovoril anglicky a na nás dotaz na teplú vodu nám poskytol všemožné informácie o Darjeelingu okrem toho kedy tečie teplá voda. Chvíľu sme zvažovali studenú sprchu, ale na rozdiel od Hyderabadu a Varanasi to znamenalo nie vlažnú, ale skutočne ľadovú vodu, a tak sme túto myšlienku zavrhli a rovno vyrazili do ulíc.

Na poobede sme si naplánovali návštevu Himalayan Moutaineering Institute a Tibetan Refugee Self Help centra. Pôvodne sme sa plánovali na miesto dopraviť taxíkom, alebo presnejšie shared jeepom, a naspäť sa prejsť, ale jednak žiadny shared jeep nebol k dispozícii, a jednak sme stretli pána ktorý nám povedal že tam tiež má cestu, a že to nie je ďaleko ani pešo. Skutočne nás tam odprevadil, a asi po pol hodine cesty z hotela sme stáli pred HMI spojeným so Zoo.

Inštitút bol super, bol založený Tenzingom Norgayom, mal plno originálneho vybavenia z výprav na Everest a iné hory – ozaj si teda neviem prestaviť ako to s takými krámami dokázali :) No jo, goretex je goretex... boli tam perové vetrovky, obrovské rukavice, drevené lyže, kožené lyžiarky na šnurovanie a vlnené ponožky, snežnice z kožených pásov, predpotopné kyslíkové masky, čakany...

Druhá časť múzea pojednávala o výpravách na Everest, boli tam profily jeho pokoriteľov, znova výstavky vybavenia (tentoraz aj na porovnanie moderného), plastická mapa Himalájí a zoznam kedy boli zdolané jednotlivé osemtisícovky.

Cestou z múzea sme sa potom stavili v Nightingale Shrubbery, parku s výhľadom na druhú stranu údolia, ale dokopy nič tam nebolo – teda ak ako atrakciu nepočítam intenzívny spev vtáctva ktorý sa ale linul z všadeprítomných reproduktorov :(

Ďalej sme pokračovali k Tibetan Self Help Refugee Center, ktoré bolo cestou z HMI, ale z hrebeňa sme museli odbočiť na druhú stranu. Bolo to teda poriadne dole kopcom, keď som zhora videla kde až je budova s patričným nápisom na streche tak som si skoro zúfala, ale napriek tomu sme tam zišli – len aby sme zistili že kvôli Losaru je až do 5.3. zatvorené.

Tak sme otočili modlitebnými mlynčekmi aby sme si očistili karmu od negatívnych myšlienok na adresu tibetských utečencov ktorým sa nechce deň po novom roku pracovať, otočili sa a tým príšerným krpálom vystúpili zasa hore.

V žalúdkoch nám už škvŕkalo, a tak sme po konzultácii Lonely Planet vybrali reštauráciu Glenary’s, a rozmaznali sme sa tam kuracím steakom.Po večeri sme sa prešli po obchodoch, ale tie boli tak plné všetkého možného, že sme nevedeli kam skôr pozerať a cítili sme sa stratene. Nakoniec sme nič nekúpili, a zapadli v Alimente na internet... z ktorého ma o deviatej vyrazili, a tak som s Katkinou pomocou zobudila recepčného aby mi otvoril mrežu do nášho hotela, a o desiatej sme už pod krásne hrubou a dlhou perinou sladko spali. Zajtra nás čaká pre zmenu východ slnka, na ktorý sa vraj nutne musí vyraziť už o pol piatej, ale my s Katkou sme už vo veciach východov slnka skúsené, dobre vieme že pred šiestou sa neobjaví, a tak sme sa rozhodli vec pojať ležérnejšie.