Kochi

Ráno sme sa zobudili na krákanie vrán a trúbenie trajektu... ale žiadne komáre! Zato som sa v noci zjavne prilepila a odtrhla ramenom k pyžame, takže som ju musela trošku preprať, vzala si tričko bez rukávov aby mi rameno vetralo a vyrazili sme na raňajky do Koshi art cafe.

Tam bolo plno, a ako sme postupovali dozadu, koho nevidíme – Rashmiho, nášho známeho z vlakovej stanice vo Varkale! Zvítali sme sa teda, on nám prezradil že sme včera večer zmeškali jeho neplánovaný koncert, že bol z Alleppey sklamaný a že sa zdrží tak možno do zajtra. Prisadli sme si teda, a objednali si to čo všetci ostatní naokolo – ponuku dňa, čerstvé ovocie a koláč.

Raňajky boli výborné, a pri nich sme si vypočuli Rashmiho recenziu na bubienok tabla ktorý si kúpil nejaký Austrálčan – a mal dohodnuté aj hodiny u niekoho v Kochi kto by ho naučil naňho hrať. Tabla vraj preplatil, pretože jednak dostal namiesto dvoch ktoré tvoria plnú sadu len jeden, a nedostal k nemu prstenec na ktorom to sedí na zemi a obal na kožu navrchu.

Rashmi sa nás potom pýtal aké máme ďalšie plány, a keď sme neboli schopní dodať presný plán, tak nás pozval do Lila Gallery, kde môžeme zhliadnuť súčasné umenie, a je to neďaleko synagógy, takže potom môžeme rovno pokračovať v našom turistickom počínaní.

Nevediac ako odmietnuť sme teda súhlasili, a nechali sa rikšou odviezť ďalej na ostrov, kde sme skutočne navštívili galériu vystavujúcu diela troch Indov a jednej Španielky žijúcej v Indii. Španielka sa ukázala byť dokonca manželkou majiteľa galérie, což bol Ind tak storočný s dlhou bradou a píšuci básne. Španielka s indicky znejúcim menom (ktoré asi bolo zčasti umelecké) Gayatri Gamuz maľovala oleje s celkom zaujímavými námetmi – Tomáš vyhlásil že má zmysel pre humor. Obrazy boli zväčša hlavy s nejakým zaujímavým detailom, a tiež bola zjavne fascinovaná dutinami, pretože ďalšia séria mala na čele diery a v nich žil tu motýľ, tu niečo iného... Veľké oleje predávala za Rs 30 000, tak som sa zmýšľala kto to tu asi kupuje, a keď už to niekto kúpi, tak ako to dostane domov?

Pozvanie na čaj sme ale odmietli a vyzbrojení inštrukciami od majiteľa galérie sme sa vybrali nájsť Dutch palace kde vraj mal byť v budoári vymaľovaný chlípny Krishna obšťastňujúci svojimi šiestimi rukami a dvoma nohami osem milkmaids.

Cestou ale moju pozornosť pritiahol prístav nachádzajúci sa na druhom brehu kanálu, a tak som prišla bližšie k brehu aby som si na to posvietila... a bola odchytená pánskou obsluhou verejných záchodov, ktorý sa ma dotázal odkiaľ som, a keď som priznala že zo Slovenska, tak sa mi pochválil že ovláda 42 jazykov a keby som bola taká láskavá a napísala mu nejaké vety po slovensky, pretože to je jeho hobby. Tak som teda súhlasila, zasadla za jeho stolík, a niečo mu napísala. Najprv nám teda ukázal nespočetné zošity s rôznymi vetami a ich prekladmi. Spravidla tam bola anglická veta, preklad do nejakého jazyka, a potom v malayam poznačená vyslovnosť. Niektoré vety boli teda dosť zvláštne a ich použitie otázne, ale chlapík vyzeral že z nich má veľkú radosť. Preložila som mu teda nejaké tie vety, a medzitým som vyberala za toalety – tri rupie za veľkú a jednu za malú. Dostali sme aj colu, zo stromu turmeric, ponuku masáže hlavy, štyri hádanky a po dvoch hodinách sa rozlúčili a vybavení jeho adresou aby sme mu mohli poslať pohľadnicu sme vyrazili k Dutch Palace.

Ten sme si nemohli nechať ujsť, a tak sme zaplatili vstupné dve rupie každý a prešli sa palácom – nástenných malieb tam bolo viac, okrem toho nejaké zbrane, nejaké nosítka alebo tak niečo, no a potom samozrejme spomínaný budoár. Krishna bol teda drsný, a naokolo sa tam veselilo všetko čo malo ruky a nohy, hlavne rôzne zvieratá... teda naše hrady a zámky sa môžu schovať :)

Z Dutch Palace sme pokračovali uličkou smrti lemovanou všetkými možnými obchodmi so suvenírmi k synagóge, ktorá ale bola dnes zatvorená – sobota. Tak sme aspoň zablúdili do jedného zo sta blízkych obchodov s korením a nejaké nakúpili.

To už boli štyri hodiny a my sme zasa dostali hlad.. ktorý sme dúfali zahnať v Casa Maria, ale tam nás odohnali že o tejto obskúrnej hodine nevaria, a tak sme si vzali rikšu naspäť do Fort Kochi, a rozhodli sa niečo zjesť pri čínskych rybárskych sieťach, kde sú stánky s čerstvými rybami a stánky kde si ich môžeme nechať uvariť.

Kúpili sme teda krevety a odovzdali ich chlanovi zo stánku, že nám ich urobí s cesnakom, maslom a neviemčím ešte... aj nám ich urobil, a boli výborné... až na to, že sme nejak nepočítali s tým že za varenie sa platí extra, a vo výsledku tam nechali celkom dosť peňazí.

Stade sme sa vybrali do lekárne, pretože moje zranenie bolo síce suché, ale hnisavé a vyžadovalo dezinfekciu.
V lekárni nás ale zaskočili, pretože nemali žiadny sprej ktorý fanaticky presadzoval Tomáš, a ponúkli nám v prvom rade nejaké tabletky, ktoré sme ale odmietli, a potom teda priznali existenciu jódového roztoku. Tomáš ma strašil že to bude štípať úplne príšerne, a chcel peroxid, ale ten nemali, a tak sme teda nakoniec vzali fľašu jódu, vatu (Tomáš mi to chcel aplikovať tyčinkou do ucha, ale predstava že sa mi v tom bude pol hodiny nípať ma teda nadšením nenapĺňala – rozhodla som sa pre bolestnú, ale rýchlu aplikáciu), a potom sterilný vankúšik a pásku na zalepenie. Dúfali sme v nepriľnavé náplasti, ale tie boli samozrejme utópiou...

...tak som si doma s búšiacim srdcom aplikovala jód, ale bolo to úplne bezbolestné – rana bola zrejme dostatočne zaschnutá. Tak som si ju prelepila sterilným čímsi, čo bola vata obalená v sieťke ktorá mala zrejme zabezpečiť neprilepenie sa k rane, a vyrazili sme na predstavenie Kathakali, čo je keralská forma divadla.

Vybrali sme si neďaleké Kerala Kathakali Center, ktoré bolo veľmi doporučované Lonely Planet, a neľutovali sme. Síce sme zmeškali makeup, ale prišli sme práve včas na predstavenie samotné. Dostali sme na papieri dej predstavenie v angličtine, pretože pri Kathakali sa nerozpráva, a tiež sme si vypočuli priblíženie niektorých výrazov a vyjadrení rôznych emócií. Potom sa už začala samotná hra.

Jej dej bol dosť priamočiary – bol raz jeden démon, ktorý polapil všetky krásne devy z neba za pomoci nejakého ženského démona. Ženský démon ale cestou niekde stretol syna boha Indry (ktorý mal žiarivo zelenú tvár, možno práve to na ňom bolo také sexy...) a hrozne sa doňho zamilovala. Keďže ale nebola príliš krásna (celá čierna) tak sa prevtelila do nejakej z krásnych unesených žien a zvádzala nebohého hrdinu. Ten si ju chcel vziať, ale najprv sa musí ísť predstaviť pánovi otcovi. To sa jej samozrejme nechcelo, tak na to chcela rovno hupnúť. Tu ju mladý prehliadol, a aby ju potrestal, tak jej (už v démonej podobe) odrezal tuším nos, uši a prsia. A bolo.

No predstavenie to bolo celkom zaujímavé, a hlavne bola fascinujúca mimika hercov...

Potom sme sa s Tomášom rozdelili, on šiel pretriediť fotky na počítač, a ja som šla poslať správu domov a uploadnúť nejaké fotky. To sa mi aj šťastne podarilo (ač som pri tom zavirovala prenosný disk, to teda majú v tom internet cafe pekné praktiky...).

Doma som si strhla náplasť pre zmenu aj s chrastou, ale aspoň na nej zostal všetok ten hnus. Vydezinfikovala som si to jódom (tentoraz už to štípalo) a nechala vetrať...Večer sme zhliadli Corpse Bride, no bolo to fakt super – a nechcelo sa mi veriť že to naozaj boli všetko bábky, až keď som to videla na konci v titulkoch. Ale aj tak by ma zaujímalo ži k tomu robili nejaké počítačové úpravy – stavím sa že áno... no až sa zasa budem nudiť v práci, tak sa môžem pozrieť.