Tri dni vo Varkale

Ledva sa mi podarilo zaspať, keď ma ráno zobudilo akési pospevovanie mantier zo strany čiernoodených spolucestujúcich. Začali s tým ešte za tmy, odhadom okolo šiestej, a nie a nie prestať, napriek tomu že som vynaložila všetku možnú snahu ich ignorovať. Tentoraz nás teda nezobudili predajcovia čaju o siedmej ako som Tomášovi sľubovala, ale ešte skôr títo maniaci.

Okolo pol deviatej som usúdila že moja snaha spať a nevšímať si ich Krishna, Krishna je márna a tak sme sklopili moje stredné lôžko a usadili sa dole. Dala som si na raňajky hrozno, a naši spolucestujúci vytiahli nejaké parathy s fazuľami alebo niečím podobným – to bolo Tomášovo prvé stretnutie s klasickou indickou stravou a myslím že zanechalo hlboký dojem :)

No a potom už sme len posedávali, snažili sa nájsť nejakú rozumnú polohu pre boľavý chrbát, miestami sme komunikovali s našimi spolucestujúcimi, a keď v Kottayam vystúpili (mali tam navštíviť nejaký chrám na záver štyridsaťdňového pôstu) tak sme sa nehanebne rozvalili v celom kupé.

Do Varkaly sme dorazili s hodinovým meškaním, a tak sme nemeškali, vzali rikšu (teda samozrejme po nevyhnutnom dohadovaní o cene...) a nechali sa odviezť do nami vybraného hotelu – v tomto prípade Bamboo villa. Vodič rikše nás presviedčal že tam nemajú miesto, a agilne nás zaviezol do iného hotela, kde nám sľúbil izbu za tristo rupií s výhľadom na more.

Izba teda bola pekná, majiteľ dokonca akceptoval tristo rupií, ale výhľad teda s morom nemal nič spoločné... pekne sme teda poďakovali, a požiadali aby nás odviezol do Bamboo villa.

Odviezol nás do Bamboo villaGE, ktorá teda vyzerala ako miesto popisované v Lonely Planet (vrátane hojnej populácie nezávislých cestovateľov s dredmi vo voľných odevoch, ktorí vegetovali v hojdacích sieťach) a celkom sa mi pozdávala, vrátane tentoraz už skutočného výhľadu na more, ale bohužiaľ pre nás nemali miesto.

Odkázali nás ale na vedľajší hotel, kde nám majiteľ okamžite predviedol krásnu izbu, ktorá vyzerala úplne novo, a mala východ na dvorček z ktorého bol nerušený výhľad na more (Varkala je totiž na útese, dole je pláž a hore sú hotely, obchody, reštaurácie... a celkom po kraji vedie chodníček. No a hneď za týmto chodníčkom bol náš hotel :)). Spýtala som sa teda na cenu, a moje obavy sa potvrdili – majiteľ si popýtal tisíc rupií!

Oznámila som mu teda s ľútosťou, že to je nad naše možnosti, a ako naše možnosti označila tristo až päťsto rupií. Ešte to skúsil so šesťsto, ale nakoniec sme tú krásnu izbu dostali za Rs 500 na noc! Prišlo mi to ako celkom dobrá cena, miesto to bolo naozaj pekné...

....jeho chyby sme odhalili až neskôr. Jednak celá Varkala zjavne trpí nedostatkom elektriny, pretože výpadky boli na dennom poriadku, a to nie ako v Hyderabade na pár minút, ale klidne na pár hodín. Tým ale trpeli všetci bez rozdielu. Náš hotel mal k tomu ešte jeden drobný nedostatok, a to slabý prúd vody (samozrejme studenej) takže sme si mohli vybrať buď ledva kvapkajúcu sprchu, alebo kohútik a vedierko.

Keďže už boli štyri hodiny, dali sme si rýchlu sprchu a vyrazili na pláž zachytiť posledné lúče slnka. Pláž bola neďaleko, bolo len treba prejsť kus po chodníku na útese, a potom zísť dole schodami na pláž.

Tam sme strávili tak dve hodiny polehávaním a poskakovaním vo vlnách, ktoré teda boli dosť silné... na plávanie to rozhodne nebolo, pretože vďaka prúdom sa človek ani nepohol z miesta.

Pred šiestou som zavelila na odchod aby sme mohli zhliadnuť západ slnka nad morom, ale ten som nakoniec prepásla v sprche, a Tomáš referoval že aj tak za veľa nestál.

Vyrazili sme teda zohnať niečo na zub. Prešli sme celou promenádou (s početnými zastávkami v obchodoch, priznávam... je ich tam hrozne veľa, a väčšina z nich predáva skoro to samé – šály, sukne, kurty, náramky... napodiv Varkala je plná tibetských obchodíkov, takže sme videli tričká, mosadzné misky, trúby, hudbu... a Tibeťanov ktorí to predávali.

Pred reštauráciami sa spravidla nachádzal vykachličkovaný pultík, na ktorom boli vystavené čerstvé ryby. Tie sme mohli omrknúť, ukázať si na svoju obeť a potom už len čakať... okrem rýb mali tiež kreverty, miestami kalamáre a pár krabov.

Prvý večer sme si teda dali nejaké veľké ryby z ktorých nám len ukrojili po steaku, a dali sme si ich na keralskký spôsob – zabalené v banánovom liste s nejakou kokosovou omáčkou. Troškou som sa jej obávala, aby to nebolo príliš sladké, ale nakoniec to bolo výborné.

Po večeri sme si ešte v blízkom obchodíku kúpili čokoládový koláč, na izbe ho zjedli a nevyspatí z cesty pomerne rýchlo odpadli.

V stredu som sa zobudila už okolo deviatej, nechala som Tomáša vyspávať a s foťákom sa vybrala na obhliadku okolia.

Vyrazila som na opačnú stranu než v utorok večer, a čoskoro som došla k schodom dole. Zišla som teda, a rozhodla sa vrátiť po pobreží – ktoré ale nie je na tento účel prispôsobené, takže som si miestami pripadala ako horská koza. Prešla som teda po kameňoch – miestami to teda bolo dosť dobrodružné, ale vždy suchou nohou a okrem pár škrabancov a trošky špiny som neutrpela žiadnej ujmy (ak teda nepočítam ujmu zrakovú a čuchovú – miestni tento priestor používali v lepšom prípade ako smetisko, v horšom ako latrínu).

Do hotela som sa vrátila po desiatej, nemilosrdne vytiahla Tomáša z postele a s prísľubom raňajok ho donútila sa obliecť a vyraziť.

K raňajkám sme zasadli okolo jedenástej v blízkom Art Cafe (z nejakého dôvodu všetky reštaurácie pestujú image parížskeho café), ja som si dala konzervatívne vajíčka, ale Tomáš dobrodružne miestnu špecialitu – puttu, což bol podľa čašníka nejaký druh wheat, a keď to doniesli tak to vyzeralo ako biely kokosový válec, servírovaný s medom a mliekom. Chutil dobre, a aj som zaľutovala že som si tiež nedala...

Okolo dvanástej (servis sa rozhodne nevyznačoval nejakou extra rýchlosťou) sme sa teda pobrali na pláž, aspoň trošku sa zvlažiť. Cestou som ešte neodolala a investovala do dvoch širokých sukní, ktoré nosila polovica turistiek (druhá polovica nosila fisherman pants, voľné nohavice na zaväzovanie) a na pláž sme teda došli značne neskoro.

Skočili sme rovno do vody, a až na to že ma zo dvakrát poriadne spláchla vlna sme si to celkom užívali – vlny boli dosť nepravidelné, občas skoro žiadne, a občas také veľké že mnou ozaj celkom slušne hodili.

Potom sme chvíľu vegetovali na brehu že teda trošku vyschneme a pôjdeme domov, ja som si čítala Týden – Kroniku roku 2005 aby som zvedela že Standa Gross je loser roku a tak podobne... a po tom čo sme boli dostatočne uvarení sme si povedali že sa teda pôjdeme ochladiť do vody.

No a než sme stihli dôjsť dosť ďaleko, za miesto kde sa lámu vlny, tak sa jedna zlomila rovno nado mnou a tak mnou praštila o dno, že som spomenula všetky obeti utopené v jezoch, a keď som sa vynorila z vody tak som zistila že okrem toho že mám piesok naprosto všade, som si odrela rameno a bradu.

Odreniny v slanej vode pekelne štípali, takže som zahájila ústup a pri tej príležitosti zistila že mi to ešte aj krváca. Tak to už bolo rozhodnuté že sa vrátime do hotela ošetriť mi zranenia – a ja teda aj odhadnúť rozsah škôd :)

Rozsah bol slušný, poriadna odrenina na rameni a na brade, škrabance na hrudníku a pod okom – no dokonalá obeť domáceho násilia. Vymyla som si teda soľ a piesok, nasypala Framykoin a sušila rany...

Večer sme potom vyfotili kopec západov slnka (to sú tie hrôzy s digitálnym foťákom....), a vyrazili hľadať internet, ako aj sa informovať na možnosti plavby po backwaters z Kollam do Alleppey.

Detaily plavby sme zistili veľmi skoro, a nepotešili nás. Premáva jedna loď, z Kollam vyráža o 10.30 a do Alleppey dorazí o 18.30 a je veľká – tak 60 osôb. My sme dúfali v niečo menšie, ale tzv. village tour bola len na pol dňa, a ešte k tomu s návratom do Kollam, zatiaľ čo my sme naopak dúfali že sa plavbou posunieme ďalej na sever.

Hľadali sme tiež internet, ale vzhľadom k častým výpadkom prúdu to s ním nebolo nijak ružové – keď sme konečne našli funkčný net, tak bol taký pomalý ako ani doma cez modem snáď nie... no ale vyslali sme dymový signál a zauvažovali čo s večerou.

Vôňa z blízkej reštaurácie sa nám zapáčila, a tak sme dlho neuvažovali a zapadli tam na večeru. Tomáš sa rozhodol vyskúšať niečo z indickej kuchyne a tak som mu ako riešenie pre začiatočníkov doporučila chicken 65. Ja som si dala krevety, a keď slečne pri vedľajšom stole doniesli obrovský tanier veľkých kreviet s hranolkami tak som sa už nemohla dočkať svojho jedla.

To ma ale trošku sklamalo – slečna mala zjavne Tiger prawns, zatiaľ čo ja normálne, takže som dostala misku v ktorej v cesnakovej omáčke plávali normálne malé krevety – čím ale nechcem v žiadnom prípade povedať že by neboli výborné J Chicken 65 bolo servírované suché, a teda ani trošku nie štipľavé – aký to rozdiel oproti našej kantíne, kde je intenzívne červené a vyžaduje zapitie aspoň dvoma pohármi vody :)

Po večeri sme zvolili tentoraz jablkový koláč, a rozhodli sa omrknúť fotky. Ale ouha, keď som skúsila zapojiť počítač v krátkom období dodávky elektrického prúdu, tak v strede bootovania zamrzol. I prikročili sme k vybratiu baterky aby sme ho odpojili, a on už potom nenaštartoval.

Predstava ako budem niekde po Indii zháňať servis notebooku, a ako dlho to asi tak bude trvať ma značne zdeptala. Podľa nízkych obrátok ventilátoru sme usúdili, že zrejme v sieti nie je dostatočné napätie, ale aj tak nám to prišlo divné – na zdroji sa písalo že funguje od 100 do 240V, a sto tam hádam bolo.. a počítač sa ani nehol. Rozhodli sme sa to teda znovu vyskúšať ráno, keď bude viac prúdu, a pre zmenu šli spať.

Ráno sme vstali skôr, vyskúšali počítač, ale napriek tomu že ventilátor sa točil ako divý počítač nenaštartoval. To mi teda morálku zrovna nezdvihlo, rovnako ako regres mojej rany na rameni – stále mokvala... už som začínala spomínať na Petra Marlowa z Krále Krysy a hovorila Tomášovi že bude musieť za dráty mi zohnať sulfonamid, ale nevyzeral presvedčený.

Namiesto toho sme opäť navštívili naše milé Art café, kde som deň predtým vegetovala v hojdacej sieti a zamilovala sa do nej... stolík pri sieti bol tentoraz obsadený, tak sme zasadli vedľa s nádejou, že pani čoskoro odíde – jej raňajky vyzerali dojedene a ona si už len čítala knižku.

Objednala som si puttu, a vydala zvláštne inštrukcie – namiesto mlieka dvojnásobnú dávku medu. Čašník sa na mňa divne pozeral a hovoril že to si ešte nikto neobjednal, ale objednávku prijal a dokonca aj správne doniesol. Po tom čo sme to zlupli sme sa vydali smerom k helipadu na konci útesu, aby sme zistili či tam náhodou nestoja autobusy do Kollam. Tie tam teda nestáli, ale cestou sa nám podarilo uskutočniť nejaké nákupy prezentov domov, ako aj nádherný veľký ananás na obed.

V hoteli sme zastihli majiteľa, tak sme sa skusmo spýtali na vlaky – a dostalo sa nám presných časov, spomedzi ktorých sme si vybrali vlak o 15.05. Pomaly sme sa zbalili, vyplatili hotel (mimochdom, hotel sa volal Santa Claus all season village, a skutočne tam bola figurína Santa Clausa...), za rohom chytili rikšu a zviezli sa na stanicu.

Tam sme zakúpili lístky (prvý krát počas môjho pobytu v Indii bez vyplnenej žiadanky) a pri zisťovaní, z ktorého nástupišťa odchádza vlak do Kollam sme sa zoznámili s Alenou. Alena je slovenská učiteľka indického tanca pôsobiaca v Nemecku, v Indii je po siedmy krát a to bolo radosti keď sme po prvých anglických vetách zistili že sa vlastne dohodneme slovensky! V príjemnom rozhovore sme strávili čas do príchodu vlaku, na polhodinovú cestu do Kollam sa prifarili do skoro prázdneho kupé a v Kollam na nástupišti si vymenili emaily a rozlúčili sa.