Z Kochi do Kumily

Ráno sme sa zobudili, dali si raňajky pre zmenu v Koshi art café – tentoraz to bola omeleta s hriankou, opäť výborné – a pre zmenu sa rozdelili. Tomáš sa chcel ísť pozrieť na kostol, zatiaľ čo ja som chcela využiť slnečného počasia aby som si vyfotila čínske rybárske siete.

Tak som tam prišla, a urobila pár fotiek, načož som bola posádkou blízkej siete pozvaná hore! Siete sú totiž na takom pákovom mechanizme, ktorým sa spustia na dno, a potom sa zasa vytiahnu... je to celé dosť veľké, a obsluhujú to aspoň piati chlapi.

Tak som im teda pomohla ťahať, a potom som sa šla dopredu pozrieť čo ulovili – bola tam tak jedna ryba normálnej veľkosti, a inak nič. Sieť spustili zasa dolu, a ja som zostala vpredu sa baviť s predákom – povedal mi že hĺbka je tu tak 15m, že makajú od šiestej do tretej a nechávajú si 70% zisku – zvyšok ide majiteľovi siete. Drevo je vraj teak, a vydrží tak 5 rokov. No bolo to zaujímavé, a keď som sa vrátila do hotela tak mi Tomáš závidel, hlavne s prihliadnutím k tomu že kostol vraj nic moc.

Zlá správa bola, že sme zmeškali bus do Kumily. Nejaký akceptovateľne pohodlný ide vraj len jeden, a to skoro ráno. O tom sme nič nevedeli, a tak nám bolo doporučené aby sme sa vlakom zviezli do Kottayam, a stade potom chytili nejaký bus do Kumily pretože ich ide viac. Vlak mal ísť z Ernakulam Town o 13.50, tak sme sa pohodlne zbalili a vyrazili do mesta.

Do Ernakulam sme sa zviezli MHD, a tam sme potom čelili problému ako sa teda dostať na stanicu. Vodič rikše nám ponúkol zvezenie za Rs 20 (čo, ako sme neskôr zistili, bola ich fixná sadzba skoro za hocičo), a položil nám zákernú otázku, že či Ernakulam Town, alebo Junction.

No a tam som zaváhala, a zvolila zle, pretože som z nejakého dôvodu bola presvedčená, že všetky vlaky ktoré idú cez Town, idú aj cez Junction. Keďže Junction bola bližšie, tak som sa rozhodla ísť tam. Vystáli sme si frontu na lístky, a zistili že vlak cez túto stanicu neprechádza.

Keďže bolo 13.45, šanca že vlak stihneme na druhej stanici bola nulová. Tak som sa na seba naštvala! Vonku som sa odmietla baviť so zavilými vodičmi rikší, a pozdĺž trate sme sa prešli na autobusovú stanicu.

Tam nám povedali že bus do Kumily by mal ísť za necelú pol hodinu. To bola dobrá správa.

Tá zlá bola, že aj keby nám stál pod nosom tak na to nikdy neprídeme, pretože busy boli označené len v Malayam, a okrem toho sa okolo nich vždy zhromaždil kopec ľudí a veľmi skoro ich naplnil.

Chvíľu sme si teda zúfali, dívali sa na autobusy a snažili sa zistiť ktorý z nich tak asi ide do Kumily, ale čoskoro sme pochopili že to valný zmysel nemá.

Šla som sa opäť k okienku Enquiry dotázať, či už teda bus do Kumily prišiel, a prípadne ktorý to tak asi je. Stretla som tam troch ďalších cestovateľov, ktorí túžili ísť do Munnaru, a dostalo sa im odpovede že žiadny bus do Munnaru už nejde. Aký bol môj údiv, keď som na autobus do Kumily dostala rovnakú odpoveď! Pán mi doporučil aby som chytila bus do Kottayam, a stade už niečo do Kumily pôjde. A do Kottayam vraj ide tamten autobus, ukázal s neurčitým gestom smerom k skupine asi piatich autobusov.

Prišla som teda k autobusom a pýtala sa ktorýže ide do Kottayam... samozrejme žiadny. Ale pánovi v jednom z nich sa nás uľútilo, a prezradil mi že oproti vlakovej stanici sú súkromné busy, ktoré by do Kumily ísť mohli.
To ma celkom potešilo, pretože súkromné busy obvykle sľubujú vyššiu mieru pohodlia, a tak sme sa za Rs 20 pre zmenu presunuli k vlakovej stanici, tam sa vodič rikše spýtal kam ďalej, uličkami prešiel niekam pekne ďaleko až som pochybovala, ale nakoniec nás skutočne vyklopil pri nejakých autobusoch. Pokrikovaním z rikše dokonca zistil ktorý je ten pravý, a tam nás zanechal.

Také jednoduché to ale nebolo. Ten Pravý autobus totiž nešiel do Kumily, ale do Kattappany, ktorá mala byť asi hodinu vzdialená od Kumily, ale vraj tam nie je žiadny problém chytiť nadväzujúci spoj. V Kattappane vraj budeme o 8.20 a o 9.20 sme v Kumily.

Tak sme sa teda nechali ukecať, zaplatili dvakrát 78 rupií, nechali si batohy umiestniť na predné sklo, seba dozadu na ultraúzke sedadlo, a už sme šli.

Vyrážali sme poloprázdni, až som uvažovala či si neodstadnúť na samostatné sedadlo, ale to sa čoskoro zmenilo. Ako sme prechádzali ulicami Kochi, ľudia nastupovali a nastupovali, až už boli všetky sedadlá obsadené, a stálo sa. No a tak to pokračovalo celý zvyšok cesty. Postupne sme začali stúpať, a z okien sme videli hlboké údolia, priehradu, no krásna príroda, ktorú som ale mala pokazenú chlapíkom opierajúcim sa viac o moje rameno než o roh sedadla.

Po príšernej päťhodinovej ceste sme ale skutočne dorazili do Kattappany, a čo viac, prvé čo sme videli (a počuli) po vystúpení z autobusu bol ded v deke vyvolávajúci „Kumilykumilykumily“ úžasnou rýchlosťou.

Rýchlo sme sa teda presunuli, ja som si odbehla na záchod, a než som sa stihla vrátiť tak už mi šiel naproti zriadenec aby som si švihla, ja som nastúpila a autobus sa pohol. Tomáš mi prezradil, že ač zriadenec vyzeral že okrem svojho kumilykumily nevie povedať nič iného, na tému mojej neprítomnosti toho nakecal celkom dosť – škoda že v jazyku nám nezrozumiteľnom.

Cesta do Kumily trvala skutočne niečo vyše hodiny, pritom mierne popŕchalo, takže sme z autobusu vystúpili do mierneho kropenia niečo po pol desiatej. Na námestí sme ako obvykle otvorili Lonely Planet, vytipovali niekoľko vhodných hotelov, ale než sme sa stihli zorientovať kde vlastne budú, boli sme odchytení Indom, ktorý nám sľuboval homestay za Rs 500. To sme s vďakou odmietli s poukazom na náš rozpočet – a samozrejme mal aj náhradné riešenie, hotel za púhých Rs 300. To už bola iná, a tak sme sa nechali rikšou zviesť do hotela, kde mali celkom peknú izbu, a tak už sme zostali.

A koho sme tam pri check-ine nestretli – našich známych z autobusovej stanice v Kochi! Keďže do Munnaru nezohnali žiadny spoj, s prestupom podobne ako my skončili taktiež v Kumily, a dokonca v našom hoteli!

Pán nás potom zviezol do Maharani, indickej reštaurácie kde sme si dali ja vyprážané kura a Tomáš butter chicken, zatiaľ čo nám náš nový známy vykladal čo všetko môžeme v Kumily podniknúť. Alebo skôr v Periyar Wildlife Sanctuary, ktoré bolo pár kilometrov vzdialené, a ktoré bolo vlastne cieľom našej cesty.A bolo toho dosť. V ponuke boli treky rôznej dĺžky a obtiažnosti, plavba loďou po jazere, spice tour, večerná prechádzka po rezervácii... vzhľadom k daždivému počasiu (a vystrašení poznámkou o pijaviciach) a k našej lenivosti vstať skoro ráno sme si na druhý deň vybrali spice tour, ktorá zahŕňala návštevu čajovej plantáže, továrne na spracovanie čaju a záhrady kde sa pestuje korenie. No a potom nás už čakala len teplá postieľka, matrace pre istotu obalené igelitom... ktovie aké zlé skúsenosti tu už s hosťami mali :)