Backwaters

Po príšernej noci plnej tepla a komárov, kedy som si stokrát povedala že prvá vec ktorú ráno urobím je že pôjdem a kúpim tú vec do zástrčky proti komárom sme sa o ôsmej zobudili, umyli, zbalili, kúpili si mandarinky na raňajky a o deviatej spôsobne sedeli na schodoch pri recepcii čakajúc na vyzdvihnutie cestovnou agentúrou.

Čakali sme a čakali, až o 9.20 som si už povedala že by som ich mohla trošku zaurgovať. Recepčný zavolal agentovi a oznámil nám radostnú správu že už je niekto na ceste.

Niekto bol rikša, ktorý nás naložil a odviezol na roh bloku. Tam sme zastavili, a dozvedeli sme sa že čakáme na tretieho pasažiera.

Čakali sme naňho trpezlivo asi pol hodiny, ale sme sa nedočkali. O 9.50 teda vodič zavelil k odchodu, a vyrazili sme na hodinovú cestu plnú blúdenia niekam k prístavisku člnov. Tam sme sa po opakovaných dotazoch na cestu (kým sa to náš vodič snažil zistiť, tak s nami sa snažili hovoriť podivné osoby, ktoré mali spoločné dve veci – jednak nevedeli ani slovo anglicky, a jednak nevyzerali že by ich zaujímalo, že ich dlhým prejavom vôbec nerozumieme.

O jedenástej sme konečne dorazili na miesto určenia – malé prístavisko, z opačného konca jazera k nám pracne dovesloval čln s lodivodom, my sme nasadli a už sa šlo.

Moje obavy čo sa fundovaného sprievodcu týka sa naprosto naplnili. Ľudský pohon nášho člnu nevedel ani ceknúť, a naším sprievodcom pre výlet bol náš starý známy vodič rikše! Ten vedel anglicky len dve slová – yes a no, a používal len yes, takže informácie ním poskytnuté boli viac než otáznej kvality. Nicméne vyzeral že si dobre rozumie s chlapíkom od člnu a celou cestou sa spolu zaujate bavili. Ja som sa teda snažila sa ho niečo miestami opýtať, ale vždy mi so širokým úsmevom povedal len yes, a to bolo tak všetko. Tak sme sa na to teda vykašlali, a aspoň si užívali krajiny...

Neskôr sme stretli čln idúci oproti nám, z ktorého k nám pristúpil tretí Ind, ktorý, ako za chvíľu vyšlo najavo, vlastnil dom na jednom z ostrovov, kde sme vystúpili a fasovali kokosový orech. Ja kokosové mlieko nemám nejak extra rada, no ale sme si dali aby mohol Tomáš ochutnať. Bohužiaľ sa do kokosového mlieka okamžite nezamiloval, takže som to dopila viceméne sama pretože nad nami stáli všetci traja čakajúc čo teda bude.

Keď sme teda po spoločensky akceptovateľnej dobe opustili ostrov, člnom sme ho obkrúžili, videli nejakých mladých ako lovia ryby, potom sme videli pranie sietí a rybárov, ako aj úlovok – boli to také rybičky ešte menšie ako sardinky, tak to im pánboh pomáhaj keď sa tým musia živiť každý deň. Preplávali sme aj jedným malým kanálom aby sa nepovedalo, pretože celá village tour mala pozostávať z malých kanálov, návštevy dedín, pozorovaním tradičných činností v dedine a podrobného výkladu, ale ničoho z toho sa nám nedostalo. Tak sme pozorovali vtáctvo, a snažili sa z idúceho člnu vyfotiť ostrý ananás rastúci pri vode.

Do mesta sme sa vrátili okolo tretej, čím bolo jasne dané že vlak o 3.30 nestihneme, pretože sme neboli ani zďaleka zbalení. Rozhodli sme sa teda chytiť autobus, a keďže recepčný nám povedal že busy do Kochi chodia každú chvíľu, tak sme sa kľudne zbalili a vyrazili ležérnym tempom na stanicu.

Busy skutočne odchádzali každú chvíľu, ale označené len v miestnom jazyku, takže sme sa spýtali oficiálne vyzerajúcej osoby, a ten nám povedal že bus nám zrovna ušiel a ďalší ide až za 40 minút. To nás trošku vyviedlo z rovnováhy a začali sme uvažovať o návrate k pôvodnému plánu s vlakom, keď nám tu rovnaký človek povedal, že do Kochi ide tento autobus, a máme si nastúpiť.

Rovnaký úmysel ale pojalo asi tak sto Indov, ktorí sa im vlastným spôsobom začali cpať do autobusu hlava-nehlava. My sme si povedali že to hádam zvládneme aj bez strkania, a počkali kým sa tam všetci vtrepú. Potom na povzbudenie babky ktorá tam tiež nastupovala sme vošli a zisťovali situáciu.

Napodiv bolo pár sedadiel vpredu voľných, tak sme usadili batohy a seba, potom presadili batohy na schodíky permanentne zavretých predných dverí, my sme sa potlačili na sedadlo dimenzované zrejme pre dvoch Indov, ale tak jedenapol európskeho zadku, a čoskoro sme vyrazili.

No to bola cesta! Vodič jazdil štýlom brzda – plyn, neustále predbiehal čiara nečiara, a k tomu intenzívne trúbil. Jeho trúbka celou cestou takmer nestíchla, čo zodpovedalo náš nevyslovený dotaz ako to že najprv sa obsadzovali miesta zozadu, kde to najviac hádže... cestujúci si celkom logicky medzi modrinou na zadku a permanentnou hluchotou vybrali modriny.

Do Kochi sme dorazili až za tmy okolo ôsmej, a čelili problému kde vlastne vystúpiť. Kochi sa totiž skladá z viacerých častí – pevninské Ernakulam, nejaký ostrov medzi, a Fort Kochi na ostrove, kam sme si to (ako väčšina turistov) namierili my. No hej, ale kade zrovna ide náš autobus?

Keď sme sa ocitli na moste, tak sme usúdili, že buď ideme na ostrov, alebo ho naopak opúšťame a teda by sme mali urýchlene vystúpiť.

Druhá alternatíva sa ukázala byť pravdivou, a tak sme urýchlene vystúpili, a spýtali sa pána poblíž ako by sme sa mohli dostať do Fort Kochi. Ten nám doporučil autobus, a keďže zrovna jeden šiel okolo a zastavil na mýte, tak sme nelenili a nastúpili.

Za Rs 5 na osobu sme sa zviezli dobrých 20 minút až na konečnú do Fort Kochi. Tam sme vytiahli nepostrádateľnú Lonely Planet a vybrali si vhodný hotel. Keďže sme presne nevedeli kde sme, a ako by sme sa tam potme dostali, vzali sme rikšu a nechali sa zviezť.

Spencer’s home, ktorý sme si vybrali na základe doporučenia Lonely Planet mal ale voľnú len jedinú izbu, a to za Rs 1000. To by vraj bolo na jednu noc, a potom by nás mohli presunúť do iného hotela ktorý tiež vlastnia za nižší poplatok. Každú noc sa sťahovať mi ale neprišlo zas tak príťažlivé, a tak sme sa rozhodli skúsiť nájsť ešte niečo iného než pristúpime na túto ponuku.

Vodič rikše, ako to už tak s vodičmi rikše býva, mal v zásobe nejaký skvelý hotel kam nás aj vzal, my sme zhliadli izbu, a síce tiež s perspektívou zajtrajšieho sťahovania do inej, ale tentoraz len za Rs 400 sme sa ubytovali.

Keď sme toto šťastne vyriešili, bol čas zamyslieť sa nad ďalším problémom – našimi prázdnymi žalúdkami. Keďže sa nám nechcelo hľadať reštauráciu doporučenú recepčným a všetko podľa Lonely Planet bolo akosi ďaleko, proste sme sadli do reštaurácie na rohu, objednali si ja kantonské kura a Tomáš zázvorové, k tomu Kingfishera do konvičky (pretože nemali licenciu na podávanie piva) a kým nám doniesli výborné jedlo, v blízkom obchode som kúpila plug-in do zásuvky proti komárom.Po večeri sme sa ešte prešli v márnej snahe nájsť nejaký dezert, ale čoskoro sme to vzali vidiac že všetky obchody sú už zavreté, a doma odpadli mŕtvi.