Cesta do Bangalore

Po srdceryvnom rozlúčení s rodinou (zastúpenou Torem, Monicou a Ancou) a cesnakovom kebabe v Paradise hoteli som nasadla do malého autobusu aký nás vozieval z STC do mesta, a dúfajúc že ho čoskoro vymeníme za skutočný diaľkový autobus 2 + 1 sľúbený cestovnou kanceláriou som sa o šiestej vydala na cestu do Bangalore.

Z Paradise sme pokračovali k Big Bazaaru, kde do poloprázdneho autobusu v ďalšej pobočke cestovky pristúpili ďalší cestjúci, a potom niekde ďalej kde už som to nepoznávala pristúpili ešte ďalší, takže už sa v buse nedalo ani pohnúť. Našťastie skutočný autobus už nebol ďaleko, a tak po jedenapolhodinovej ceste som konečne spočinula na svojom sedadle č. 24 skoro na konci autobusu. Otvorila som si Směšné lásky v anglickom vydaní ktoré som si zakúpila za účelom skrátenia dvanásťhodinovej cesty, a s radostným zistením že sedadlo je veľmi pohodlné, a osoba predo mnou sa nesklápa, takže si môžem drzo vyložiť nohy na opierky zozadu som začala čítať prvú poviedku.

Moja radosť ale netrvala dlho, pretože za pár minút sa z reprákov typicky indickej kvality (= príšerné) začali linúť podivné zvuky, a než som sa stihla spamätať, tak zrazu zhasli svetlá a ja som zistila že vpredu sa snažia premietať akýsi film. Zo svojho sedadla úplne vzadu som toho veľa nevidela, a fakt že film bol v hindi môjmu porozumeniu veľmi nepomáhal. Podarilo sa mi identifikovať logo NASA, takže som pochopila že mladý Ind má byť výskumným pracovníkom v NASA, zrovna snáď dostal občianstvo ale vďaka nejakej katastrofe sa musí vrátiť domov. Ďalej som prestala pozerať, pretože som si spomenula že mi o tom filme rozprával ktosi v lietadle ešte keď som letela do Hyderabadu – mladý Ind samozrejme v starej vlasti stretne krásnu Indku, zistí že doma je jeho geniality potreba viac než v cudzine a o tri hodinky všetko skončí happyendom.

Mne sa ale tri hodiny na ten happyend čakať nechcelo, pretože príšernosti ktoré vychádzali z reproduktorov nedávali naprosto žiadnu šancu na spánok. O to väčšia bola moja radosť keď zrazu zvuky prestali, a po asi pätnástich minútach nemého filmu vypli aj telku a spalo sa.

Okolo deviatej sme zastavili na večeru, tak som navštívila platené toalety (ktoré teda boli na moje veľké prekvapenie dosť čisté), zjedla zásoby mandariniek a naďalej sa neúspešne pokúšala zaspať.Ďalšia prestávka bola okolo druhej, natankoval autobus aj my – podnikaví zamestnanci Reliance pumpy nám až pod nos doniesli poháre mosambee džúsu, ktorý som vypila, navštívila toaletu posiatu malými chrobákmi a konečne aspoň na chvíľu zaspala. Asi vedia prečo servírujú ten džús...