Bangalore

Zobudila som sa o šiestej, což bol očakávaný čas príchodu do Bangalore, a s nádejou vyhliadla z okna...

...aby som videla šíre polia a lúky. Do Bangalore sme dorazili až okolo siedmej s obligátnym hodinovým meškaním, a po tom čo som sa dala vyložiť pri Corporate Circle na radu spolucestujúceho som nahodila batoh a vyhádala si cenu podľa taxametra – bohužiaľ jeden a pol keďže vraj ešte je skoro.

Na letisko to stálo teda skoro sto rupií, cenu ktorú som prvému rikšákovi s prehľadom odmietla, a po tom čo som prešla pri vlnitom plechu ako mi Tomáš pri telefonáte nakázal, nevšímavo prešla okolo strážnika o ktorom mi taktiež prezradil že ma nepustí dnu sme sa po pol roku teda opäť zvítali :)

Z letiska sme vzali predplatenú rikšu, a rozhodla som sa že ako prvé skúsime hostely na MG Road, ktoré by mali byť takpovediac v centre. Rikša nás za krásnych Rs 45 vzala na križovatku MG Road a Brigades, kde nás teda zanechala s tým že náš cieľ – Ajanta hotel – je len tu za rohom.

Hotel tam samozrejme nebol, ale zato tam bolo KFC J Prešli sme dole celou Brigade aby sme zistili že sme na nesprávnej ulici, tak sme prešli zasa naspäť, a nabrali smer k letisku.

Zastavili sme sa v pár hoteloch, z toho dvoch doporučených Lonely Planet, ale nikde pre nás nemali miesto... keď sme konečne došli k Ajante, a tam nás taktiež odmietli, rozhodli sme sa zmeniť taktiku, a nechali sme sa rikšou odviezť do Gandhi Nagar ku Kampegowda circle, kde malo byť ďalšie semenište lacných hostelov – a aj tak by sme tam skôr či neskôr skončili, pretože by sme tam museli večer na vlak.

V prvých sme opäť nemali šťastie, ale nakoniec sa nám podarilo sa ubytovať v hoteli s nezapamätateľným menom, ktorý nám láskavo poskytol izbu hneď s troma posteľami, teplú vodu rovno zo sprchy (ač do vedra...) a to všetko za miernu cenu Rs 300.

Vybalili sme teda darčeky (ja viac, a hneď som načala slaninu, jee, tá bola dobrá... ač Tomáš mi stále vykladal že je po záruke a stejne nemohla tú cestu prežiť a mala by som ju teda radšej vyhodiť...), osprchovali sa, a na chvíľku sa natiahli aby sme sa spamätali zo svojich silných cestovných zážitkov.

Mne sa napodiv zas tak spať nechcelo, tak som vyrazila nakúpiť rôzne nevyhnutnosti, ako filmy do foťáku a baterky (na ktoré som teda vyjednala signifikantnú zľavu, kus za Rs 90 sa mi ešte nikdy kúpiť nepodarilo...), vrátila som sa vyzdvihnúť Tomáša, a šli sme na net zistiť ako naše lístky do Trivandrum, ako aj podať správu domov že sme sa šťastne zišli živí a zdraví a môžeme pokračovať po našej trase.

Internet café bolo teda úžasné, a klávesnica vyrábala medzery všade kde sa jej to zrovna hodilo takže maily boli dosť stručné, no ale aspoň nejaký signál. Mrkli sme tiež na našu situáciu s lístkami do Trivandrum, a tá bola neutešená – už len hodiny pred cestou sme stále boli na waiting liste. Rozhodla som teda že vyvinieme plán B, a v prípade že lístky nezískame, vyrazíme cez Coimbatore do Ooty, kam ešte boli na jeden vlak lístky na sleeper, a na druhý 3A, což ešte bolo zvládnuteľné. Tiež som dúfala, že nám vedúci stanice vydá duplikáty na naše stratené lístky, ktoré by som potom v prípade nepotvrdenia našej rezervácie mohla vrátiť aby sme neboli tak veľmi stratoví.

Systémom nadchodov a podchodov sme dorazili k rezervačnému úradu na Bangalorskej stanici, vyčkala som frontu pre dámy a na dotaz sa dozvedela že sme stále WL12/WL13. To nebolo radostné, ale pani sa tvárila nádejne, a vraj až do šiestej vždy máme šancu. Vlak do Trivandrum bol až o 21.45, ale zato vlak do Coimbatore, naše náhradné riešenie, bol už o 18.40, čo teda nebolo ideálne. Rozhodla som sa že lístky zatiaľ nekúpim, a uvidíme čo nám povie supervisor.

Toho sme odhalili na prvom poschodí, prehovorili s ním, prehľadne mu spísali všetky údaje o našich stratených lístkoch, a dozvedeli sa niekoľko zaujímavých informácií.

Tak po prvé, ak nám potvrdia lístky, tak máme prísť za ním a on nám ich vydá. Ale ak nám ich nepotvrdia, tak sú proste stratené, pretože za nepotvrdené lístky nám duplikát nevydá. To ma nepotešilo, a snažila som sa z neho teda vydolovať, akú šancu máme že sa na waiting liste posunieme dosť hore... pán tomu veľkú šancu nedával, ale zato nás upozornil na možnosť núdzových lístkov. Na tú ja som celkom zabudla ač o nich inak viem, a poniektorí v Hyderabade ich aj využívali... ale samozrejme aby sme ich dostali, tak musíme ísť niekam celkom inam – divisional Office. Ten bol nielen v celkom inej budove, ale dokonca aj v celkom inom areáli ktorý mal samostatný vchod z ulice... boli sme tam uvedení k milému pánovi, ktorý sa pozrel na našu horko ťažko vyplnenú žiadosť (na ktorú sme museli aj uviesť kvôli akémuže emergency žiadame o lístky – tak som tam napísala že sa musíme užajhneď stretnúť s kamarátmi ktorí majú naše letenky :)), a pán nám po telefonáte naspäť supervisorovi povedal že nám teda lístky potvrdí, a máme sa vrátiť naspäť za supervisorom, ktorý nám tie lístky teda vydá.

Tak sme sa vrátili naspäť odkiaľ sme vyšli, ale lístky sme nedostali, pretože vraj ešte šéf divízie zatiaľ neuvoľnil kvótu, a máme prísť až o pol štvrtej štvrtej. Keďže boli ledva dve, rozhodli sme sa vrátiť sa domov, na chvíľku sa natiahnuť, a neskôr sa teda vrátiť.

Ako sme sa rozhodli tak sme urobili, a pred štvrtou už sme mašírovali naspäť mostom a tunelom, prehovorili s naším milým supervisorom, ktorý niečo ešte išiel overiť vybaviť, ale nakoniec sme na podivnom papieriku skutočne uvideli tie čarovné slová – okienko 11, miesta 25 a 26!!!

No nemohla som uveriť nášmu šťastiu. Zjavne v Indii je možné všetko....

Boli teda už štyri, a my sme zatiaľ poriadne nejedli... aby sme to napravili, nechali sme sa zviezť na MG Road, kde sme najprv zmenili peniaze, a potom zapadli do objaveného KFC... no priznávam že to bol môj nápad, ale nemohla som odolať J Po KFC sme si dali ešte čokoládový koktejl v Coffee Day, a pomalým krokom sa rozhodli prejsť smerom k domovu.

Okolo ôsmej sme už mali pomalého kroku dosť, a aj začínal byť čas zbaliť ten bordel ktorý sme nechali na izbe a ísť na stanicu aby sme nezmeškali náš ťažko vydobytý vlak.

Lenže ouha, nepočítali sme s Bangalorskou dopravnou špičkou. Dobrých pätnásť minút sme sa pokúšali zastaviť rikšu, a všetky boli plné. Domáci nám zavile odmietli prezradiť ktorý autobus by nás vzal na autobusovú stanicu, že vraj si máme vziať rikšu... no takí múdri sme aj my!!!!

Nakoniec sa akoby zázrakom objavilo hneď päť rikší, tak sme vzali hneď druhú a po ôsmej skutočne boli doma, a mohli veselo baliť...

...napodiv sa nám to všetko podarilo naskladať naspäť do batohov, tie naložiť na plecia a so skoro polhodinovým predstihom sme boli na stanici.

Náš vlak tam už bol tiež, tak sme našli svoje kupé, ktoré sme mali zdieľať s nejakými pútnikmi, odenými komplet v čiernom, vyhodili batohy na vrchné lôžko a usadili sa.

Čoskoro sme sa nielen usadili, ale aj uložili, pretože sme boli obidvaja pekne unavení... nasadili sme si teda mikiny s kapucňou ktoré sme si za účelom ochrany uší v prievane vo vlaku doniesli, zaželali si dobrú noc a zaľahli... ale ja som nezaspala. Rozhodla som sa že si popočúvam ešte trošku hudby zo svojho nového prehrávača, a bola som ním teda unesená.... tak som počúvala a počúvala a nespala, až som sa rozhodla že tomu teda musí byť koniec, a chtiac nechtiac sa musím pokúsiť aspoň trošku spať.