Vianoce v Indii

Do Štedrého dňa sme sa zobudili okolo desiatej, zaželali si Veselé Vianoce a konštatovali že sa vôbec necítime vianočne :)

Už u nás bola Ana (Monikina najlepšia kamarátka z Rumunska, toho času Satyam Chennai) ktorá s nami mala stráviť Vianoce, a keď sme sa všetci prebrali k životu, rozhodli sme sa ísť nakúpiť do Q-Martu a začať s prípravami vianočnej večere, ktorá sa teda po veľkom dohadovaní mala konať v nedeľu.

S Katkou sme rozpočet vyrátali na približne tisíc rupií za kilo makrely, dvojnásobnú dávku kokosovej rolády a zemiakový šalát neznámeho množstva. Podarilo sa nám ho viac menej dodržať, kúpili sme dve kilá zemiakov, dve malé majonézy indického pôvodu, kyslé uhorky (o kvalitu ktorých sme sa báli najviac, pretože Katka hovorila že v Amerike vôbec neboli kyslé) za Rs 90 fľašu a šli domov to všetko nejak spatlať do oslnivého výsledku.

Medzitým ale Moniku začalo niečo bolieť... zámerne hovorím niečo, pretože nebolo celkom jasné čo. Držala si líce, ale hovorila že to nie je zub. Usúdili sme teda že to bude zrejme nerv a že jej prechladol od prievanu v buse, a klimatizácia tomu tiež práve nepomáhala...

Keď sme nakúpili tak dievčatá usúdili že predsa len bude lepšie keď zájdu za lekárom, a ako povedali tak aj spravili. Kým my sme sa mordovali na kokosovej roláde (obzvlášť ja, pretože som robila tmavé cesto a teda som si dala... keď som potom chytila len tenkú knihu tak sa mi ruky triasli...) a potom krájali a krájali na zemiakový šalát, Monica s Anou navštívili neurológa ktorý potvrdil našu diagnózu, dal jej nejaké tabletky a povedať že viac menej niet pomoci a že vlastne ani nie je vedecky dokázané ako to vzniká, ale stáva sa to.

Ana s Monicou šli potom vyzdvihnúť Monikin vianočný darček, ktorý jej po svojom šéfovi poslala kamarátka na praxi v Singapure. Medzitým Anca uvarila baklažány na šalát, nechala ich vychladnúť a vyrazila s Rodrigom na večeru do Adarsh Heights.

Party mala začať o deviatej, a predtým sme sa dohodli že pôjdeme do Ofen, inak známej ako Swiss bakery, na večeru. Chodili sme okolo celý týždeň a pozorovali krásny (ač umelý) vianočný stromček... pôvodná dohoda znela okolo šiestej, ale to po Ane a Monike ešte neboo ani chýru ani slychu. S Katkou sme sa teda rozhodli ísť zavolať domov aby sme potom nedzržiavali... ale s Monikou toto zásadne nehrozí. O pol ôsmej ich stále nebolo, a keď sme im volali že kde sú, tak vyšlo najavo že vo Vibes sa dávajú strihať.

Naveľa predsa len dorazili, a Monica nám ukázala čo dostala zo Singapuru - krásne čínske šaty, taký ten klasický strih... až na to že jej boli malé a zrejme jej nikdy dobré nebudú, pretože singapurský krajčír má iné miery než ona poskytla.

V Ofen bola večera skvelá, zahrali nám k nej aj nejaké tie koledy... jediné čo nám kazilo radosť bolo že Monicu dosť intenzívne bolel ten nerv a nebola ani schopná dojesť svoj sendvič. Šli sme teda domov sa prezliecť, vzali sme svoje darčeky pre Secret Santa a okolo desiatej dorazili na Rd 3 k Brazílcom, kde sa konala party.

Chalani to krásne vyzdobili, na stenu Tania naaranžovala z farebného papiera vianočný stromček, blikali tam aj nejaké žiarovky... a v kuchyni sa chladilo 150 pív a nejaký ten tvrdý alkohol. Party sa konala na terase, a vchod do kuchyne/baru bol prehradený stolom... vedľa visel cenník s lákavo nízkymi cenami a niektorými zaujímavými položkami - s Katkou a Jaimem sme hneď zavelili caiprinhu, a Carlos nám ju odborne namiešal. Ten večer ich nasledovalo ešte niekoľko (vlastne až kým nedošla vodka ktorou nahrádzali brazílku pálenku) a po polnoci prišiel čas rozdeľovať darčeky. Mimochodom s ohľadom na túto slávnostnú udalosť všetci chalani z Adarsh Heights dorazili v košeli s kravatou, a pôsobili teda obzvlášť slávnostne.

Začal Zamin, ktorý povyliezol na schody, ktoré vedú z dolnej terasy na hornú (kde sa tiež nachádza izba Petra a Damiena - v lete sa tam uvaria) a oznámil že jeho Secret Santa je kto a dal mu svoj prezent. U Brazílcov to teda skončilo zaujímavo, pretože sa vylosovali medzi sebou, byt Marie a Steph mal tiež aspoň dve zhody, len u nás sme nikto nemali nikoho z rodiny. Monica dávala darček nejakej holke z NGO, Katka Bhavne, Jaime Marcelovi a ja jediná som mala niekoho koho poznám - Marie. Zato som dostala darček od nejakého chalana z Aiesecu - CD s indickou hudbou od interpreta mne neznámeho, ktoré akosi postrádalo obal, ale zato nieslo hrdý nápis Free with YEDA. To ma teda potešilo priam nevýslovne.

Monica dostala šál od Tatiany, Katka miniCharminar od Colma, a Jaime malú motorku od Davena. Zaujímavý darček dostal Ricardo od Jean - otvárak na pivo so zabudovaným zapaľovačom. Po štyroch šťuknutiach zapaľovaču došiel plyn a otvárak bol vraj rovnako nefunkčný (až na to že neotvoril ani tie štyri pivá)...

Okolo druhej som usúdila že mám dosť a vybrala sa domov. Katka dorazila až o pol siedmej (to mi teda oznámila keď prišla, v našej izbe to človek absolútne nepozná či je hlboká noc alebo skoré ráno), a Steph v pondelok referovala že ešte o štvrtej ju počuli cez ulicu ako spieva Last Christmas a Feliz Navidad...

V nedeľu sme spali až do dvanástej - primerane situácii... a keď sme vstali, Monica s Anou (Monica s ústami plnými studenej vody pretože jej to vraj pomáha) začali variť sarmale, což sú viacmenej plnené papriky, ale bez mäsa - jediné mleté mäso, ktoré bolo k dispozícii, bol mutton (v Indii to znamená kozu) a to tam dávať nechceli, takže mäso substituovali žampinomi. Požičali si aj tlakový hrniec, ale nakoniec sa im plnka akosi vysypala z inkriminovaných paprík takže výsledok nebol príliš oslnivý. Chuť ale bola ok, takže sa rozhodli že papriky naplnia na mieste činu a šli s ostatnými Rumunkami na nejakú vianočnú sešlosť.

My s Katkou sme okolo šiestej usúdili že vypražíme rybu... a samozrejme sme zistili že nám dochádza plyn a plameň teda nie je zrovna silný. Okrem toho sme pražili a pražili a ryba sa nám stále zdala akási nedorobená... až kým nebola skoro čierna a to už sme ju chtiac nechtiac museli vybrať aby nebola zas spálená. No prašť jak uhoď...

Nakoniec sme ju dovyprážali u susedov ktorí nám láskavo poskytli svoj varič, ale stále sa nám zdala nejaká divná... nehotová, a smrdela rybinou. Zadúfali sme teda že nejak dôjde alebo keď vychladne tak sa zlepší, podobne ako roláda ktorá na druhý deň našťastie stratila tú hroznú indickú maslovú pachuť.

Rybu to čakanie napodiv skutočne vylepšilo a tak sme sa rozhodli ju servírovať nastudeno. Zbalili sme teda svoje jedlo a čakali pre zmenu na Monicu s Anou, aby sme spoločne vyrazili na miesto určenia a dostali sa tam aspoň približne v určenú hodinu - o deviatej večer.

Keď sme Anu a Monicu volali o 8.45 že kde sú, tak sme sa dozvedeli že s Rumunkami, a že sa tak nejak nepozerali na hodinky... a že máme vziať sarmale a stretneme sa tam. Tie ale boli v neutešenom stave, tak sme sa rozhodli že vezmeme celý hrniec a oni nech už s tým potom urobia čo vedia. Šťastným nosičom hrnca sa stal Rodrigo, ktorý ho niesol s krásne dištancovaným výrazom...

Na Rd 3 ešte prebiehali posledné prípravy, ale čoskoro sa všetci zbehli, doniesli čo navarili - Carlos svoje fazule v ktorých dokonca plávala nejaká údenina!, my rybu a šalát, Kanaďanky nejakú zeleninu so zemiakmi, Rumunky Sarmale a baklažánovú pomazánku, ryžu na dva spôsoby a ovocný šalát.

No spráskli sme to razdva, a to teda nebolo veľmi strategické, pretože sa začali podávať dezerty. Mali sme írsky puding, našu roládu, čokoládové gule čo urobli Santiago, citrónový dezert od Ricarda a pre zmenu chocolate mousse (konzistenciou skôr puding, teda niečo medzi...) od Santiaga. Všetky dievčatá ním boli unesené a vyhlasovali že toto teda chcú mať doma a že si ho vezmú :) To ale nevedia že mne vlastne vyšiel na Luciu ako budúci manžel... vlastne to nevie ani on, hehe :) Katka vraj zostane stará dievka, a Stephanie vyšiel Paolo.

Zostali sme posedávať na streche až do jednej, ešte sa medzitým servírovala hot whisky, nejaký ryžový nápoj pôvodne z Mexika a zhliadli sme aj fotky zo včerajška... polovica aktérov vyhlasovala že si nič nepamätajú a že fotky sú nepochybne vylepšené vo Photoshope...