Ďalšie filmovanie...

Víkend sme započali úzkostným očakávaním kedy dostaneme výplatu.

V piatok to teda nebolo.

Ale zas tak to nevadilo, pretože o program sme mali aj tak postarané - Saifov šéf, Ross z Austrálie, sa z mne neznámeho dôvodu rozhodol že u seba doma usporiada barbecue party, a čo viac, že pozve všetkých trainees. My sme sa ponuke mäsa nebránili, a keď prihodil pivo na účet podniku tak mal o obrovský záujem postarané. Veci došli až tak ďaleko, že účasť bola možná len na základe mailu Saifovi, a ten vo štvrtok už prestal prijímať odpovede.

V piatok sme teda opustili prácu skôr aby sme sa stihli pripraviť na party, ktorá mala dokonca aj tému - mali sme prísť oblečení v "surfer style".

Okolo pol deviatej sme teda s Katkou nahodili červené plážové šaty a šlapky, a vyrazili nájsť Rossov dom v Jubilee Hills.

Mali sme relatívne šťastie na rikšu - alebo skôr šťastie praje pripraveným, pretože sme sa ich mongoloidným kývaním hlavy nenechali presvedčiť že vedia kde je Road 72, ale sme im položili kontrolnú otázku, a vzali sme až rikšu ktorá bola schopná odpovedať. A skutočne, na naše prekvapenie sme bez zbytočných zastávok za účelom zistenia správnej cesty našli Rd 72, prepustili rikšu a hľadali určenú parcelu.

Našťastie sme po chvíli blúdenia stretli Alexa a Luka, ktorí tam boli už ráno a tak nás naložili a zanedlho sme už stáli pred Rossovým domom.

Ross tam žije sám, má k dispozícii šesť spální a šesť osôb ktoré sa oňho starajú. Teda možno by ešte bolo na mieste podotknúť že má asi 50 rokov a pre Satyam pracuje ako zamestnanec Oraclu tuším.

Terasa bola zatiaľ dosť prázdna, a Ross sa už začínal obávať že to tak aj zostane, ale o pol jedenástej (mimochodom, pozvánky zneli na 19.00) sa zrazu prihrnula hromada ľudí a začala sa servírovať večera.

Mali sme hovädzie a kurča. Hovädzie bolo tentoraz možné uhryznúť, ale len s vynaložením maximálnej námahy a za cenu skoro kŕča v sánke. Zato kura bolo výborné, aj keď chleba bolo akosi málo a tak polovica hostí žula mäso najprv so zeleninou, a v druhej fáze len nasucho :)

Zato pivo tieklo prúdom, a tak čoskoro došlo na kdeaké výstrelky... Nicove šortky sa ocitli pri jeho členkoch viac než len raz, a raz dokonca nasledované aj spodkami... zato on dvíhal Katke šaty, Daven s Carlosom tam zdemolovali nejaké umyvadlo a vôbec to tam bolo nejaké divé. Ale večer mal aj svetlejšie momenty, napríklad na "rickshaw dance" sa nezabúda :)

Ešte zaujímavejšia bola cesta domov. Keďže dom je tak ďaleko, a Ross má pridelené služobné auto, tých čo chceli ísť domov rozvážal vodič s autom. S Jaimem, ktorý sa v poslednej dobe stal mojím obvyklým spoločníkom na ceste domov, sme sa rozhodli ísť okolo druhej. Zišli sme dole schodami a bolo nám povedané že máme počkať na auto tak desať minút. A tak sme si sadli a čakali.

Do toho zrazu zišiel dole Saif, a začal Rossovi niečo vykladať že keď príde auto, tak nech najprv vezme jeho kamarátov z Adarsh Heights lebo prišli skoro a chcú už ísť domov a že potom keď sa vráti tak môže vziať "these people".

Tak sme sa s Jaimem na seba pozreli, zdvihli sa a šli si nájsť rikšu.

Prešli sme sa až na hlavnú cestu, čo bolo tak 15 minút chôdze, a tam nebolo ani nohy, ba ani kolesa. Tak sme sa rozhodli v akte zúfalstva vrátiť kúsok naspäť, kde sme videli spiace rikše. Tie obvykle nikoho neberú, a tušila som že aj keby sme ich presvedčili tak by sme museli zaplatiť niečo nehorázne.

Ale cestou k nim sme stretli Tatianu s indickým chalanom ktorého meno si nikdy nepamätám na motorke, a tí nám sľúbili že ak po ceste stretnú nejaké rikše tak nám ich pošlú.

Len čo odišli tak sa pri nás zastavil Ind na motorke že či potrebujeme zviezť. Priznali sme že aj hej, a tak som vyhrnula šaty, nasadla na motorku, Jaime za mňa a šli sme.

To teda bola jazda! Ten človek bol naprosto nepríčetný! Ja som predpokladala že to bol niekto z našej party, pretože tam boli aj nejakí Indovia, ale ukázalo sa že je to úplne neznámy človek. Navyše v jednom kuse kecal, pritom ľavou rukou gestikuloval a motorku riadil len pravou, a akoby to nebolo dosť tak sa furt otáčal dozadu, a raz sme len-len že nenabúrali do obrubníka. Nechápem že s takýmto štýlom jazdy je ešte živý a zdravý.

Ale prežili sme až domov, aj keď mi teda nebolo všetko jedno, a o tretej som šťastne zaľahla do postele. Zobudila ma Katka o pol hodinu neskôr s oznámením že jej niekto na party potiahol z kabelky všetky peniaze čo mala a chalani za ňu museli zaplatiť taxíka. Tým som bola znechutená, ale ponevierali sa tam kdeakí ľudia ktorých sme nepoznali vrátane obsluhy, tak to mohol urobiť skoro hocikto.

V sobotu sme sa snažili dlho spať, ale vďaka horúčave sa nám zas tak nedarilo, a tak sme radšej vstali a začali sa venovať svojim povinnostiam - Katka prala a ja som zasadla k svojmu motivačnému listu a dotazníkovým otázkam, ktoré som dnes chcela v Reliance vyplniť a odoslať do KPMG aby som stihla deadline do konca apríla. Väčšinu práce som našťastie vykonala v piatok pred odchodom na party, a tak som to všetko len skopírovala, zanechala Katku odmrazovať chladničku a vyrazila do Reliance.

Tam som všetko uploadla, aj keď mi to pre zmenu spadlo (z ktoréhož dôvodu som to neurobila z práce - lebo stránka sa v jednom kuse musí obnovovať a s Internetom aký nám poskytuje Satyam je takmer isté že to niekedy v priebehu celého procesu spadne - a ja to môžem písať znovu) a zaskočil ma limit 550 znakov na rozpisovacie otázky, takže celá moja starostlivá príprava vyšla navnivoč a musela som to písať skoro celé znovu.

Ale podarilo sa, odoslala som svoju žiadosť, zistila že sme dostali zaplatené a zaplesala, a šla to osláviť do Hyderabad Central nákupom ovocia.

Večer sme mali pre zmenu party, tentoraz rozlúčková pre Merta a Nacha ktorí odchádzajú v priebehu týždňa, a tak sme sa odobrali na Adarsh Heights, ale po včerajšku boli všetci zničení a len tak postávali okolo. Navyše sme mali v nedeľu dohodnuté natáčanie s Rameshom, a tak sme sa pred polnocou rozlúčili a zdekovali.

V nedeľu sme teda museli vstávať nepríjemne skoro, Ramesh po nás mal prísť o 7.30 a napodiv sa ukázal dokonca predčasne. Opustila som teda domov bez umytia zubov ktoré som akosi nestíhala, potom sme 15 minút čakali na Taniu ktorú Ramesh svojím telefonátom že už na ňu čakáme ledva zobudil, a okolo pol deviatej sme došli do Bottles and Chimney, kde sme mali natáčať scénu z nočného baru.

Ako obvykle, najprv sme sa na hodinu dve natiahli na celkom pohodlných gaučoch kým pripravia scénu, a zoznámili sme sa s dvoma čiernymi chalanmi a jednou kazašskou devou ktorí tam boli s nami, a potom sme točili.

Najprv sme mali s Katkou scénu pri bare, kde nás usadili, postavili pred nás PRÁZDNE poháre, dali nám cigarety a furt nám opakovali "heavy dancing, heavy dancing". Barmana sme ukecali aby nám nalial aspoň trošku coly a nechápali sme prečo nám nedajú nejakú vodu s ľadom aby sm predstierali že popíjame vodku, ale namiesto toho okolo nás rozostavili farebné sirupy na prípravu koktejlov. No čo už, Bollywood.

Scéna pozostávala z príchodu troch nabúchaných chlapov do baru, postavili sa rovno za mňa a snáď si niečo objednali. Ja som im bola chrbtom (ale tým pádom tvárou ku kamere, ha!) tak som to nevidela, ale zjavne to v kuse kazili lebo sme tú scénu robili aspoň desaťkrát.

Do toho ešte barmana napadlo rozliať náplň do zapaľovača na bar a zapáliť, čo vytvorilo efektný oheň, ktorý mal ale bohužiaľ tendenciu veľmi skoro zhasnúť. Filmárom sa to ale veľmi zapáčilo, a tak ho nútili to robiť znovu a znovu, napriek tomu že sa sťažoval že je to pekne drahé a v jednom kuse jedným okom pozeral na galériu, kde na celé dianie dozeral majiteľ klubu. Navyše, než sa filmári od "song" dostali k "action" tak oheň väčšinou zhasol, takže všetko vyšlo navnivoč.

No ale nakoniec sme tú scénu horko-ťažko natočili, a presunuli sa k ďalšej. Tentoraz sme mali tancovať naboku, a okolo nás prešiel hlavný hrdina v obtiahnutom bielom tričku ktorý na seba furt striekal vodu a jeho topánky mali obrovskú podrážku.

To sme tiež zvládli, a prišiel zlatý klinec programu - vražda záporného hrdinu. Ten mal derované tričko cez ktoré bolo vidno celú jeho hruď a brucho, bol svalnatý a mal dlhé mastné vlasy, a tancoval tam s troma devami. Z nich jedna vyerala ako modelka a dve boli príšerné - boli tlusté, ale to im nebránilo v tom aby si tielka vyhrnuli kam sa dalo a potom sa v minisukni (doplnenej v jednom prípade teniskami, v druhom zimnými vysokými topánkami na hrubom opätku) natriasali pred kamerou. Brrr...

No ale záporák teda všetky tri dostatočne vytočil, potom prišiel klaďas, zapichol ho a odtiahol dozadu.

Celá scéna mala niekoľko nedostatkov - napríklad že hlavnému hrdinovi nedali nič do ruky takže ho vlastne prebodol len vzduchom, že keď čiernoodenca tiahol dozadu tak ten celkom poslušne prepletal nožičkami - ale myslím že náročnému indickému publiku to zas tak vadiť nebude. Scénu natočili z viacerých uhlov (ovšem stále bez noža, napriek tomu že ho z nejakého dôvodu bodal ľavou rukou ktorá bola natočená na kameru) a o pol jednej sme boli voľní.

To bolo asi najkratšie natáčanie aké som kedy zažila, a odhliadnuc od začiatku kedy v klube nešla klimatizácia a skoro sme sa uvarili to bolo vcelku príjemné. Potom sme ešte vyhodili Taniu a Gulju v Secunderabade (keby sme s Katkou tušili že Gulja býva tak ďaleko, tak by sme trvali na tom aby najprv vyhodili nás alebo si vezmeme rikšu, ale bohužiaľ sme to neurobili...) a tak sme domov prišli až o pol druhej, a pekne vyhladované.

Nechala som Katku s Torem si uvariť prvých, pretože sa chystali poobede hrať futbal, a potom som si urobila svoj obvyklý víkendový obed pozostávajúci zo zemiakov, vajíčok, cibule a šampionov, a natiahla sa na gauči.

Chvíľu som trávila, a potom som sa rozhodla ísť roztočiť svoju výplatu spolu s novonadobudnutým bohatstvom od Ramesha, a v kníhkupectve som si kúpila jednu knihu second-hand a druhú novú. K tomu dva páry náušníc z Hyderabad Central, farba na vlasy a keď sa Katka vrátila, vybrali sme sa do Vibes si nechať trošku podstrihnúť vlasy.

Šla som tam očakávajúc najhoršie, ale nakoniec to bolo v pohode. Môj kaderník síce nehovoril anglicky ale moje požiadavky mu boli pretlmočené, a napodiv ma ostrihal tak že sa tri týždne nebudem musieť vyhýbať zrkadlu. Pravda, zas tak veľa som toho nechcela - len to vzadu nejak zarovnať aby mi to tak veľmi nepadalo na krk, a to bolo všetko, ale moje skúsenosti z Shopper's Stop hovorili že aj na tom je vždy čo pokaziť.

A nejak znížili ceny, lebo som platila len Rs 225. Ale nesťažujem sa :)

Večer som strávila s novonadobudnutou knihou, a šla relatívne skoro spať.

You Are Assimilating Well to Life in India When…..

(by Caroline Martin and Jennifer Polan)

· You can argue over 3 rupees (approx. 5.5 cents US).
· You can argue over 3 rupees (approx. 5.5 cents US) -- and you win.
· You learn it is OK not to carry your credit card and large sums of money (ie anything over Rs 50) in your wallet or purse unless you know you will use it.
· You, as a woman, you have learned to keep some money in your sari blouse or your wallet tied in your sari pallu. And to tie your key ring in sari pallu, knot it and tuck inside your underskirt (don't loose those keys!).
· You frequently take the public bus - sometimes with your luggage.
· You can get a Chennai autorickshaw driver to go somewhere for 10 rupees. (nemožné!!!)
· You carry your luggage on your head.
· You can walk barefoot down a city street without wincing.
· You can get into the bus by running and jumping up into it.
· You can ride pillion on the back of a motorcycle and not fall or feel scared- and sometimes carrying luggage!
· You have learned how to ride in a crowded bus, balancing on the toes of one foot, grabbing the handle on the ceiling with one hand and using the other to hold your bag so the strap or bag doesn't get slit and cut (aka silent purse snatching) and get your ticket (while going over many bumps).
· You can maneuver through a crowded train (to the exit and successfully get down) three stops before getting down.
· You forget looking for a seat belt in a car because it either doesn't exist or it is rusted to the car frame.
· You can ride your bicycle in heavy traffic on the road- realizing you can drive on either side of the road and even go under train crossings when down, because it is not illegal.
· You can ride your bike (bicycle) on the road in a sari (girls only, I hope).
· Locals on the bus ask YOU for the correct stop or connection busses.
· You realize you don't mind holding a naked baby on your lap for the bus journey as the mother hands him/her to you.
· When the bus or vehicle comes to the side of a road with a drop, cliff or water body next to it and no guard rail, you feel queasy but know you probably will be safe! (Especially in hilly terrain.)
· You view restaurant paper napkins as a source of free toilet paper. (hehehe.... skoro od prvého dňa :)))
· You despise using western toilets (as they seem more dirty than the Indian ones). (vo vlakoch a verejných záchodoch....)
· You stop carrying your antibacterial soap with you everywhere.
· You have learnt to eat with your hands and don't carry silverware with you everywhere you go.
· You can drink the sugarcane and fruit juices offered on the street without fear of sickness (due to being made with local water).
· You find a good, reliable doctor and don't mind going as it is only about Rs. 10 a visit (about 25 cents), and anyhow they prescribe B vitamins and more natural medicines.
· You have learnt it is OK to have dirty feet (when not at home) and how to wash them WITHOUT using your hands!
· You feel odd to wear shoes in someone's home.
· You have started wearing hair oil daily, and if you are a woman, started plaiting (braiding) your hair daily and keeping fresh flowers in it.
· You don't even know how you took a bath in a bathtub before! (As baths in India in 99% cases require a bucket of water and a mug to pour the water over you.)
· You learn to conserve water - especially if where you live has open tap only for a few hours a day.
· You no longer involuntarily exclaim 'oooohhhh' when the power fails. (Especially in Chennai.) (bohužiaľ ešte stále robím oooohhhh :))
· Sidewalk hawkers and legless beggars know instinctively not to bother you.
· You can distinguish the spoken sounds and printed alphabets of Kannada, Tamil, Malayalam and Telegu.
· You can read the Tamil (or the local language) road signs and understand them while passing in a vehicle.
· People express surprise that you don't speak Hindi.
· You can say "leave me alone" in four languages, other than English.
· You express gratitude for the temperature dropping to 90 degrees.
· You start taking people's advice on eating 'cooling foods' (ie coconut water, etc).
· You remember to ask for untorn notes (paper money) as change if given torn notes.
· You use your sari pallu as an umbrella to cover yourself from the sun.
· You know better than walk through water puddles for fear you may fall through the road, through a open sewer cover.
· Noises, like horns, diwali crackers, blaring temple music, mosque prayers, blaring film music and people don't bother you anymore. (You can even sleep through them.)
· You are OK that things may not start on time, and that may mean up to hours late!
· You learn to say 'ceri' (Tamil) or ok ok or yes or 'aachha' (Hindi) in pauses in conversations to show you are keeping interest. (ešte tika tika, čo je zrejme telugu :))
· You don't mind having the PCO or STD phone clerk to dial your phone numbers (and most possibly listen to your phone call)
· You don't mind anymore if people ask if you are married or not (if you're not).
· You don't mind people asking about your family background, but you learn to tailor or abbreviate it culturally-appropriate.
· You ask your family back home to send you Ziploc bags so you can use them to stash the extra sweets in when you visit many friends (else you may have to actually eat all those sweets in one sitting!).
· If you are a woman, you learn you can use your period as an excuse not to see people (ie. Especially if you don't really want to) or go to work or school. (hmmm... dobrý nápad :))
· Throwing garbage out of car, train or house windows to the street doesn't faze you.
· The smell of the Cooum (river in Madras) doesn't smell rancid to you after sometime.
· People joke saying - it is because you foreigners have learned to wear saris so much and do it so well, that the price of saris has increased.
· You call every man elder to you as 'saar' (not sir) and not even knowing their name sometimes, and every woman ma'am.
· You have learned it is OK to look at 100 saris in a shop, paining the shop keeper to take each one out of the cupboards, unfolding them, only to decide you don't want even one of them.
· You call an elevator a "lift," a hot water heater a "geyser" (pron. 'geezer'), speed bumps "rumblers," pharmacies "medical shoppes," say "kindly" instead of "please," call waiters "boss," all men over age 50 "uncle" and refer to any non-Indian (including Japanese ) as 'Westerners.' (až na to posledné teda... foreigner zostane foreignerom :) A zabudli na hit tejto sezóny - updation a upgradation!)
· You no longer bother to say "excuse me." (práve naopak, Indovia to hovoria často a zásadne vtedy keď sa to vôbec nehodí... napríklad keď ma potrebujú minúť a majú na to asi tak tri metre voľného miesta. Naopak, keď nie je miesto tak ani nepípnu, prípadne zasyčia, prípadne kričia "side!")
· The "Hindus only" temples don't look twice at you upon entering.
· Eating 'American' or 'Western' food is considered 'bland' (not spicy or tasty).
· You giggle if you see other foreigners eating masala dosai and sambar like a burrito at Taco bell (they wrap it and dip into the sambar bowl).
· You understand the use of carrying handkerchiefs! (ie. For wiping dripping sweat off your forehead, as a 'napkin' in the hotel, as a 'paper towel' in the temple when given kum kum so your hand doesn't get stained red!)
· You reuse your Bisleri or Aquafina water bottle until there are holes in it!
· You wondered how you ever walked streets in American cities without looking down (at the ground!).

Kľudný víkend

Tento víkend sa konala dlho avízovaná, raz presunutá, zrušená a obnovená party v Chennai, alebo presnejšie v Mamallapuram.

Ja som sa necítila na to aby som sa zúčastnila, pravdupovediac som sa celkom tešila na tichý, kľudný víkend doma, a tak som v piatok zamávala Katke na rozlúčku a rozvalila sa na gauči s dosť brutálnou knihou o odvykacej kúre od drog, ktorú som alternovala s Bradom Pittom v Tróji – a neskôr diskusiou s Monikou na tému prečo nemá rada Brada Pitta.

Na víkend sme boli s Jaimem predbežne dohodnutí ísť do kina na Crash – Daven a plno ďalších ľudí na tom bolo minulý týždeň a veľmi to doporučovali, tak sme sa rozhodli že sa tomu filmu teda pozrieme na zúbok.

Sobotu doobedu som strávila prevážne spánkom – na rozdiel od posledných ani neviem koľko víkendov, kedy som po deviatej už nemohla spať a strašila som ráno prvá v kuchyni a pri práčke, tentoraz som si schrupla až do jedenástej, až sa Monica rozhodla že zistí čo so mnou je a zobudila ma. Musím sa teda posťažovať, že napriek tomu že oni obvykle spávali minimálne do dvanástej, JA som ich budiť nechodila!

Dala som si teda raňajky, vypočula si Monikine sťažnosti na to že musí tráviť celú sobotu praním, a že ju nebaví tak skákať okolo tej nesamostatnej práčky, a keď sa vrátil Tore zo stanice, kde bol kúpiť lístky na ich dovolenku v Kerale budúci týždeň, spolu s Jaimem vyrazili do Ofen na tradičný víkendový brunch.

Ja som aktuálne bez peňazí, alebo teda presnejšie povedané, musím si dávať pozor na výdaje, pretože posledný deň v mesiaci je v nedeľu, a tak je možné že výplatu dostaneme v piatok (to by bolo ideálne...), v sobotu, ale treba tiež počítať s pondelkovou alternatívou, a tak musím mať na víkend nejakú tú rezervu. Uvarila som si teda zemiaky s cibuľovo-hubovo-vajíčkovým čímsi (najbližšie to asi malo k praženici, ale ktovie..), spráskla to a o pol štvrtej sme s Jaimem vyrazili do Hyderabad Central zhliadnuť Crash o štvrtej (veru áno, v Indii žiadny čas nie je nevhodný na predstavenie... a aj keď by sme uprednostnili večer, bohužiaľ toto bol jediný čas kedy Crash dávali).

V kine sme stretli Adele a Charlesa, ktorých som nevidela už aspoň dva mesiace, a ktorí strávili Veľkú noc v Darjeelingu a Kalkate, a potom už sme len zasadli do kina a pozerali ako sa v L.A. všetci navzájom nenávidia. Film to bol dobrý, a už som si dokonca zvykla aj na indickú prestávku v strede počas ktorej zrejme máme ísť urobiť ďalšiu tržbu stánkom s popcornom a colou :)

Po kine som sa zastavila v Moche za Barbarou, Dominikou a Elayne – Barbara mi porozprávala o svojich zážitkoch z Andamanov, Elayne o svojich plánoch na cestu na sever a Dominika z každého rožku trošku :) Toto bola moja prvá návšteva Mochy, a teda mám pocit že sa tam čoskoro zastavím znvou – ich „apple pie shake“ bol na moje počudovanie výborný, a prostredie tiež veľmi príjemné.

Doma som potom strávila večer pri knižke, a šla spať relatívne skoro.

V nedeľu som si opäť prispala, v poslednej dobe sa mi to nepodarí často tak to musím využiť kým sa dá. Plán na dnešný deň bol rumunský veľkonočný obed, pretože tento víkend je podľa pravoslávneho kalendára Veľká noc. Pôvodne plánovaný na 15h, presnunutý na 16h.

Monica s Torem okolo dvanástej odišli variť, Jaime si šiel dať asi po osemdesiaty krát opraviť motorku, a ja som zostala doma sama... čoho som sa rozhodla využiť a zotrieť podlahu ešte príšerne špinavú po utorkovej party. Predtým som ešte umyla našu kúpeľňu ktorá to už nutne potrebovala, a so zvyškom podlahy mi pomohol navrátivší sa Jaime.

Okolo štvrtej sme sa odobrali na Rd. 1, kde sa mala konať tá veľkolepá sešlosť. Ale len sme prišli a Monica nám oznámila že obed bude zrejme trošku meškať, zrejme tak hodinu. Tak sme sa usadili a čakali.

Čakali a čakali... medzitým chalani začali prehľadávať Mirelin počítač v snahe nájsť nejaké porno (na ploche umiestnený "playboy videoklip" ich navnadil týmto smerom) a dievčatá z nich boli zhnusené - mám pocit že hlavne preto lebo v tom počítači ozaj bolo niečo čo nemali nájsť, ale ani to nenašli.

Okolo šiestej sa servíroval obed - teda o tomto čase už skôr večera. Mali sme mrkvovú polievku pôvodom z Austrálie, ktorú uvaril Ozanin priateľ Tony (doteraz som ani nevedela že má nejakého priateľa...) a ktorá chutila celkom ako sviečková bez mäsa, a potom baklažán v rôznych úpravách, vajíčka s pomazánkou, dokonca jahňacie vo veľkej panvici so zeleninou a samozrejme plnená paprika. K tomu dva druhy zemiakov, zeleninový a ovocný šalát a na záver zmrzlina.

Inu, dali sme si do nosa :)

Ovšem takýmto nečakaným odkladom obeda padol plán ísť ešte zhliadnuť Ice Age 2 do kina.

Tak som sa namiesto toho odobrala do Food Worldu, a cestou sa mi podarilo šikovne sa zložiť v strede ulice keď som uvažovala nad všetkým možným okrem toho kam kladiem nohy, a domov som teda dorazila s pošramotenou figúrou a ešte pošramotenejším sebavedomím.

Doma som už len zjedla svoje ovocie (zamilovala som sa do manga...) a pre zmenu strávila zvyšok večera s knižkou pri telke.

Moje narodeniny

24 rokov.

Teda ako prvý mi vlastne blahoželal Vijay smskou, ale pre istotu už včera, takže to sa vlastne nepočíta... a prvenstvo teda patrí Jaimemu, ktorý sa pred ôsmou vynoril zo svojej izby, rozhodil ruky a zaspieval mi Happy Birthday :)

Tento počin potom opakoval v rikši s významným pohľadom na Ancu, ktorá mu okamžite vynadala že všetko pokazí, a že mi nechcela blahoželať v rikši, ale napriek tomu tak nakoniec učinila :)

V práci sme potom mali spolu raňajky, pre zmenu ukončené zborovým spevom...

Obed sme mali pre zmenu ukončený zborovým spevom, ktorému predchádzal (po indickom zvyku) koláč, ktorý zakúpili Daven so Stephanie a Daven mi ho s gustom rozplácol o líce, zatiaľ čo Steph mi držala ruky priklincované k stoličke. Dobrá spolupráca, obludy!

Večer som sa potom rozhodla že sa pôjdeme najesť do Odyssey, a potom k nám len na pár drinkov, rozoslala som maila a ako som povedala, tak sa stalo :)

Večer sme vystúpili z busu na Panjagutte a presunuli sa do Odyssey, kde som skonzumovala výborné grilované kura s hubovou omáčkou. Následne sme sa siedmi vtrepali do rikše, donútili strážnika v Q-marte aby nás ešte pustil dnu a kúpili ľad a citróny na neslávne známu caipirinhu.

Doma som potom po príchode ostatných dostala tortu so sviečkami ktoré odmietali zhasnúť, a keď už konečne zhasli tak sa znovu zapaľovali... znamená to snáď že moje želanie zostane nesplnené???

Tortu sme rozdelili rovným dielom, a potom už sa každý uchýlil k svojmu drinku a party pokračovala ako obvykle.... Katka už je skoro profesionálka v príprave caipirinhe, mám pocit že jej kamaráti doma sa majú na čo tešiť ;)

Jediná negatívna udalosť dňa bol zápas Ligy majstrov ktorý začal po polnoci a odviedol pozornosť takmer všetkých osôb mužského pohlavia k telke, kam ich nasledovala väčšina dievčat (niektoré tušili že je to márny boj a rovno to vzdali), ale nakoniec som sa príjemne porozprávala s Norou s občasnými Jaimeho pripomienkami... spať sme šli okolo tretej, a ako zajtra vstaneme je veľká neznáma :)

ICICI here ma'm...

(zvoní telefón)

Ja: Hello?

Osoba: Hello?

Ja: Hello?

Osoba: Hello?

Ja: Yes, I'm listening.

Osoba: Good afternoon ma'm. This is (doplň nezrozumiteľné indické meno) calling from ICICI ma'm.

(pauza)

Ja: And?

Osoba: I'm calling from ICICI, ma'm.

(pauza)

Ja: Ok.

Osoba: It's from ICICI.

Ja: Yes, I've heard that already. And?

Osoba: This is regarding the ICICI personal loan ma'm.

(pauza)

Ja: Ok, and?

Osoba: Are you interested in ICICI personal loan, ma'm?

Ja: No.

Osoba: Thank you very much ma'm, have a nice day.

Asi tak dve minúty nato....

(zvoní telefón)

Ja: Yes, hello?

Iná osoba: Hello ma'm, this is from SBI bank calling. Are you holding our lifetime (doplň nezapamätateľný názov zbytočného produktu)?

Ja: No.

Iná osoba: And are you interested in our lifetime ? It is

...

Tak ak toto sú školení telefónni operátori, tak pánboh pomáhaj indickému outsourcingu :)

Davenov zvuk a Leela Palace

Do Bangalore sme v počte 2 ks vyrazili so Santiagom v piatok večer.

Došli sme na stanicu na okraji mesta len s párminútovým meškaním v sobotu ráno, a než sa nám podarilo jednu z prítomných rikší presvedčiť aby nás vzala do mesta za férové cestovné podľa metra, a než sme skutočne dorazili do bytu, alebo skôr domu, bangalorských trainees, tak bolo skoro jedenásť.

Tam sme vytiahli z postele Ricarda, ktorý sa sťažoval ako je mu hrozne horúco, zatiaľ čo ja som sa nevedela nabažiť zamračenej oblohy a teploty hádam pod tridsať stupňov.

Zvyšok dopoludnia sme presedeli na gauči a prekecali s bangalorskými trainees, hlavne s Ricardom, Patrickom a novými tvárami - Thomas z Francúzska, ktorý si už pred dvanástou ubaľoval prvého jointa, Brendon z Austrálie, a Eric zo Švédska ktorý sa nám pochválil že bol včera hrať golf a stálo ho to nakoniec 3 500 rupií pretože bol "special day" a ceny boli dvojnásobné.

Dorazil aj Tareq, ktorý pobýva v Bangalore na návšteve u nejakých známych, tak sme pokecali na tému výhody traineeshipu v Dubaji (hlavne peniaze), a rozhodli sme sa že je čas vyraziť na obed.

Ten sme dali v The only place neďaleko MG Road, a mala som niečo čo sa volalo "cotlette milanese" a bol to echt wiener schnitzel :) Inu, nesťažovala som sa....

Medzitým sa rozpršalo, tak sme svoj pobyt v reštaurácii predĺžili, a až sa počasie trošku ukľudnilo, vyrazili sme do ulíc Bangalore.

V počte 4 ks sme skončili na MG road v športových obchodoch kde si chalani pozerali nejaké športové odevy a ja som sa nudila, ale potom sa našťastie ozvala Katka že sú v meste, a kde sme. Dali sme si teda rande v Garuda mall, kam sme sa promptne presunuli, a stretli sa tam s Damienom a časťou Mysorskej grupy.

Keď Daven počul že v Bangalore sa nachádza McDonald's tak mu viac nebolo treba. My s Katkou (v doprovode Ricarda) sme sa ešte pozreli na nejaké spodné prádlo, ja som poobdivovala sýtožlté kufre Samsonite, a vyrazili sme za ostatnými.

No ale to sme nepoznali bangalorské rikše. Ako Ricardo konštatoval, zjavne majú priveľa peňazí, pretože nie že nás nechceli vziať, ale väčšina prázdnych rikší ani nezastavila. Naveľa sme nejakú zohnali, prebojovali sa k Indian Express a stade ešte hodný kus došli pešo. A boli za to "odmenení" hamburgerom a hranolkami.

Večer sme sa potom stretli v dome a zvažovali čo ďalej. V Bangalore je plno klubov, ale všetky akosi žiadajú vstupné, štandardne 500 rupií. To sa nám, hlavne s vyhliadkou na zajtrajši brunch v Leela Palace nechcelo zaplatiť, a tak sme sa po pár pivách doma o pol jedenástej vybrali do iBaru, kde to vraj malo byť ok, ale keď nás videli (dve holky a asi osem chalanov) tak nás bez platenia odmietli pustiť - a tak sme sa vzali a odtrepali zas domov.

Tam sme dorazili zvyšné zásoby alkoholu, a okolo jednej som šla spať. Asi pol hodinu na to ma nasledoval Daven, a možno ďalšiu polhodinu potom do trojposteľovej izby pribudli Katka a Santiago. Tí už predtým javili všetky známky vzájomného zaujatia (ktoré som napriek Davenovým výzvam odmietla ísť pozorovať - ale tentoraz hora skutočne prišla k Mohamedovi) a rozhodli sa svoju činnosť presunúť do izby.

S Davenom sme sa najprv pokúšali tváriť nenápadne a zaspať.

Keď to nezabralo, zvolili sme opačnú taktiku, a jeden po druhom sme sa odobrali na záchod. Daven sa dokonca nasprejoval proti komárom (svoj odchod na záchod teda len predstieral aby dal najavo že je hore, a potom sa mohol nasprejovať bez toho aby vyzeral ako úchyl), ale podivné zvuky stále neprestávali.

Nakoniec som snáď nejak zaspala, ale keď som sa potom znovu zobudila, zas som počula mne už známe zvuky. A nebola som hore ani pol minúty, keď sa zrazu ozval dosť divný výkrik. Po ňom bolo konečne ticho.

Ráno sme sa postupne všetci zobudili, a keď Katka odišla na záchod tak sa ma Daven neistým hlasom spýtal či v noci kričal. Ja som z toho bola v miernom šoku, a potvrdila že áno.

Analýzou situácie vyšli najavo nasledujúce teórie o podstate nočného zvuku:

Daven mal nočnú moru že mu nieko kradne laptop, a snažil sa dotyčného zadržať, ale nebol schopný nič povedať lebo mu nejak nevychádzali slová z hrdla, a výsledkom bol onen podivný zvuk.

Santiago a Katka si to vyložili tak, že už toho má plné zuby a chce im povedať nech prestanú.

No a ja, ja som si daný zvuk vyložila ako logické vyústenie celého nočného diania a pripísala ho Santiagovi (a usúdila že je divnejší než sa na prvý pohľad zdá).

Keď sme si to všetko porovnali tak sme sa nemohli prestať smiať. Príhoda nás sprevádzala celým dopoludním, popoludním aj večerom, tvorila hlavnú náplň diskusie pri brunchovom stole v Leela Palace a ešte keď som v noci zaspávala v buse som cez svoju hudbu počula Davena snažiaceho sa zrekonštruovať svoj nočný výkrik.

No ale ešte je len jedenásť hodín, a nás čaká Leela Palace, hromada jedla a viac než malé množstvo šampanského...

Leela Palace je 7* hotel v Bangalore, ozaj krásny, ktorý každú nedeľu servíruje "champagne brunch" - za 1 200 Rs bufet so šampanským, z ktorého môžme zjesť koľko vládzeme, od dvanástej do štvrtej.

A že sme sa snažili aby sme za svoje peniaze dostali príslušnú protihodnotu.

Spomedzi kontinentálnej a orientálnej kuchyne sme zvolili kontinentálnu, a neľutovali. Ako predkrm si väčšina ľudí dala syry, ktorých tam bol veľký výber (a to v krajine kde syr znamená plátkový eidam podradnej kvality, prípadne podivný roztierateľný syr) vrátane plesňových syrov, brie, a k tomu potrebné komplementy ako vlašské orechy, mandle, pistácie, hrozno... Ja som tento chod preskočila, a ako predkrm si dala ozajstnú šunku, šunkový quiche (ktorý bol skvelý, napriek tomu že ho podozrievam z nezanedbateľného obsahu syru), krevety a prvýkrát v živote som ochutnala suši.

Keď sme sprášili predkrm, dali sme si druhé kolo - ja som si nabrala ďalší quiche, a ktomu pečeného moriaka so skvelou hubovou plnkou a nejaký zeleninový šalát... a k tomu nám čašníci neúnavne dolievali šampanské...

Potom som si na Katkinu radu dala dezert, pretože inak hrozilo nebezpečenstvo že by som naňho nakoniec nemusela mať miesto, a to by teda bolo zlé, pretože dezertov tam bolo hrozne veľa a jeden lepší ako druhý. Okrem čokoládovej fontány, v ktorej sme si máčali kdeaké ovocie (vrátane jahôd!!!) sme mali rôzne veľkonočné koláče, z ktorých som ochutnala len čokoládový bezmúkový - mňam - a inak si moje srdce získal jahodový cheesecake s celými jahodami na vrchu.... teda cheesecake som mala už v Hyderabade vo Fusion 9, čo nie je zrovna zlá reštaurácia, ba naopak, jedna z najlepších v meste, a teda veľmi ma neočaril. Ale toto, to bolo niečo úplne iného...

Keď sme sa spamätali z dezertov, prišiel čas na cestoviny - proste sme si navolili kombináciu cestovín a omáčky, kuchár nám to čerstvé pripravil a čašník doniesol až k nášmu stolu. Podobne fungoval aj gril s rôznymi druhmi mäsa, krevetami, grilovanou zeleninou a zemiakmi, ale z toho som bola schopná už len decentne uzobnúť.

Dala som si zákerne ešte jeden cheesecake, a potom už len ukradla tanier s polkou kiwi a polkou jahôd ktoré som nejak sprášila, zaliala to šampanským a pomarančovým džúsom, a dúfala že ma vynesú :)

Namiesto toho sme sa museli pohádať o cenu, pretože napriek tomu že pri príchode nám povedali že cena je Rs 1 200, zrazu bol sviatočný deň a platí sa Rs 1 500. To sa nám nezdalo, a Daven po asi hodine naťahovania presvedčil managera že zaplatíme len Rs 1 200, čím si získal náš nehynúci obdiv za svoje komunikačné schopnosti.

Hlavne v stave v akom sa nachádzal - pretože len pár minút predtým sa s chalanmi naťahovali úplne neskutočným spôsobom, chceli sa hádzať do blízkeho bazénu a podobne...

Konštatovali sme teda že ak cena doteraz nebola Rs 1 500 tak po našej návšteve ju určite zdvihnú, a pogratulovali si že sme teda prišli v tak hojnom počte (lebo sa k nám pridali aj navrátilci z Mysore, takže nás tam bolo asi dvadsať), užili si to a po nás potopa :) Tiež sme sa celkom potešili že v Hyderabade také nemáme, pretože inak by sme tam museli chodiť každý týždeň a to by sme skrachovali :)

Z Leela sme sa teda vďaka nečakanému zdržaniu domov dosť ponáhľali, len sme sa svižne zbalili a vyrazili na autobusovú stanicu. Katka, Ronaldo, Santiago a ja sme mali lístky na bus o 20.00, pretože ich Katka kupovala neskoro, plus s nami šiel Ramon ktorý bral Davenovi tašku (Daven chcel ešte niekam do baru, a ich bus mal byť až o 20.30).

Pred cestovkou sme boli o 19.50, a už sme sa nezmestili do malého busu ktorý nás mal vziať k veľkému busu. Tak sme chvíľu čakali, a potom nás teda vzal zriadenec rikšou. Ramona sme zanechali pred cestovkou čakať na Davena, ktorému sme toto usporiadanie oznámili telefonicky.

O to väčšie bolo naše zdesenie, keď sme Davena videli vykukovať z okna autobusu a pýtať sa kde sme nechali Ramona. Vysvetlili sme teda situáciu, Katka sa spýtala či bus prejde pred cestovku, dozvedeli sme sa že áno, a tak sme sa rozhodli ho vyzdvihnúť až pôjdeme. S tým sa Daven ukľudnil, zaľahol a ďalej osud nosiča svojej tašky neriešil.

Nakoniec poslala cestovka rikšu, pretože tam bol aj Nico a nejaké Kórejky ktoré s nami tiež boli, a tak sme sa okolo 8.40 všetci stretli v tom istom buse. A po deviatej za Davenovho hýkania vyrazili smer Hyderabad.

Cesta bola samozrejme krušná, boli sme v sleeperoch naskladaní jak sa dalo, hádzalo to tiež slušne... ale nakoniec sme to nejak prežili. Ešte som sa pobavila keď si Daven na pumpe dal džús, polku nechal a potom bol hrozne udivený že za to ešte musí aj platiť - a potichu sa ma spýtal či mám nejaké peniaze :)

V Hyderabade sme napodiv stihli bus o deviatej z Mayfair (a to aj so sprchou doma...), v STC celý deň nepreložili steblo krížom - ale zato rozprávali každému kto bol ochotný počúvať story o nočnom zvuku a smiali sa pri obede až nám slzy tiekli :)

Zajtra si to ešte vypočuje Monica...

Nepokoje v Bangalore

V stredu sme sa rozhodli že sa pripojíme k bande asi 20 ľudí ktorí sa rozhodli stráviť víkend v Bangalore, a zakúpili sme si lístky. Santiago a ja na vlak v piatok večer, a Ronaldo s Katkou na bus vo štvrtok večer.

Ja som piatok strávila kľudne doma ničnerobením (doslovne), a z mojej rutiny ma vytrhol až Tomáš keď mi volal a referoval že v Bangalore sú nejaké nepokoje a či sa tam ešte stále chystám.

Tak mi niečo porozprával, a potom v Bangalore a na internete som sa dozvedela zvyšok. A teda bolo to fascinujúce... zakaždým keď si myslíme, že po ôsmich mesiacoch v Indii nás už nič neprekvapí, pic ho! Zostaneme čumieť s otvorenými ústami.

Takže, stalo sa asi toto: V stredu či kedy umrel najvýznamnejší z významných bangalorských hercov (ktorý natáčal v Kannada, takže tu v Hyderabade sme o ňom ani nepočuli, ani nikde inde v Indii) menom Rajkumar. Aby bolo jasné, ten puk mal už 77 rokov a umrel na infarkt alebo tak niečo, takže prirodzená smrť a keď sa to tak vezme, tak ani nie nejak výrazne predčasná.

Davy zatúžili mu vzdať úctu (a možno sa presvedčiť že je ozaj mŕtvy, ktovie), čo im však nebolo z neznámych dôvodov umožnené. Tuším jeho telo bolo vystavené niekde na štadióne či kde, a asi sa nedostalo na všetkých, navyše vraj sa k nim polícia chovala "disrespectfully" a tak sa začalo niečo, čo skončilo pálením autobusov a policajných áut, a siedmimi mŕtvymi, z toho jeden policajt.

Pýtali sme sa na to potom Ricarda, a hovoril že to bolo niečo úžasné. Okolo tretej v práci nebolo ani nohy, všetci dostali voľno aj na ďalší deň takže sa vlastne nepracovalo jeden a pol dňa, ulice boli úplne prázdne až na občasnú rikšu či auto totálne polepené portrétmi zosnulého Rajkumara.

Ten už má čo-to za sebou, pretože v roku 2000 bol vraj unesený tamilským teroristom ktorý zaňho žiadal 40 crore rupií (1 crore je 10 mil), což vláda Karnataky odmietla zaplatiť, a ľudia vraj tiež vyrazili do ulíc a žiadali aby vláda zaplatila a aby bol ten puk oslobodený... nakoniec ho teda bandita pustil, a aj keď to nebolo potvrdené, vraj zaňho skutočne to výkupné zaplati.

Dva dni v telke nešlo nič iného než jeho filmy, a to doslovne.

Jeden a pol dňa sa nepracovalo a IT firmy utrpeli vraj škodu USD 160 mil.

Plus sedem mŕtvych.

A to všetko preto, že umrel nejaký herec - a to ani nie násilnou smrťou.

Breaking news!

V poslednej dobe som svoj blog akosi zanedbávala, lebo som mala pocit že sa v mojom živote nedeje nič zaznamenaniahodného, ale tento víkend bol opäť bohatý na udalosti, tak sa môžem bez zábran rozpísať...

Prvá zaznamenaniahodná udalosť bola, že vo štvrtok dorazila moja letenka!!! Mamut ju poslal len 29. marca, a 6. apríla už bola v mojich rukách! Síce otvorená z colného úradu v Mumbai, ale na prvý pohľad kompletná. Takže sa domov predsa len dostanem!!!

V piatok sme pre zmenu mali parti v Shishi - Nico tentoraz vybavil pre dámy zdarma Redbull s vodkou, tak sme sa rozhodli že si takúto šancu nemôžme nechať ujsť, a v plnom počte (okrem workohlika Jaimeho) sme vyrazili von.

Večer to bol viac než úspešný - pre niektorých teda viac než pre iných, pretože Katku som takú opitú snáď ešte nikdy nevidela.... žeby tá podivná kombinácia? Domov sme ju ledva dotiahli, a napriek tomu že v rikši vyzerala že v nej zostane spať, keď sme došli domov svižne preliezla otvorenú bránu, a doma sa oblečená vrátane kabelky natiahla na posteľ, kde zotrvala až do rána.

Ja som musela ešte odrážať telefonáty s pozvaniami na afterparty, a než som zatočila so Santiagom, Davenom aj Ronaldom tak chvíľu po jednej dorazil z práce Jaime.

S Teresou sme mu vysvetlili že nemá priveľa pracovať, ale myslím že to bolo zbytočné plytvanie energiou, a tak som sa radšej odobrala do postele.

V sobotu ráno mi bolo pekne teplo a ako obvykle po príjme alkoholu sa mi nechcelo spať, tak som okolo pol deviatej vstala, vyprala si biele prádlo, počkala na ostatných kým vstanú a oznámila svoj úmysel ísť na poštu poslať domov knihy.

Tie som zbalila do Satyam tašky (bola plná) a dala ju chalanom poťažkať - ich kvalifikovaný odhad znel 12+kg. Zadúfala som že až tak zle snáď nebude, a vybrala sa najprv na poštu v Banjara Hills zistiť či by mi to neposlali.

Neposlali.

Namiesto toho ma odoslali do Abids, kde mi to kvalifikovane zabalia, a tak som si rozmyslela či je mi lepšie Abids alebo Secunderabad, rozhodla sa pre Abids a vyrazila.

Tam mi to skutočne pán za nehoráznu sumu zabalil z piatich strán do rozstrihanej obálky vyloženej takým igelitovým pukacím čímsi, a jednu stranu nechal otvorenú pretože vraj bookpost ide s jednou stranou voľnou. To ma dosť vydesilo, pretože o ničom takom dievčatá nič nehovorili, no ale budiž. Nechala som si teda vytvoriť dva balíky - jeden vážiaci 4950g a druhý 4150g, pričom maximálna váha jedného je 5kg - bola som očarená ako presne to ten pán čo to balil odhadol :)

No a potom som sa zaradila do fronty na poslanie. Bola tam zvlášť fronta pre dámy ktorú som nehanebne využila, ale bohužiaľ mi houby pomohla, pretože po 20 minútach čakania som sa pohla o jedno miesto, a pani za prepážkou k všeobecnému zdeseniu vyložila tabuľku Lunch.

Tak som sa rozhodla že je čas uplatniť indickú taktiku.

Obišla som prepážku, a spýtala sa prvej okoloidúcej zamestnankyne pošty čo mám robiť s týmto balíkom.

Tá mi povedala nech ju nasledujem, a tak som ju nasledovala do útrob pošty, kde mi oba balíky odborne odvážila, a povedala nech si tu sadnem a čakám na osobu za prepážkou ktorá eventuálne moje balíky pošle.

A tak som si sadla (už to bol pokrok) a čakala.

Medzitým som mala možnosť pozorovať menej šťastlivých jedincov ktorí boli donútení otvoriť svoje starostlivo zabalené balíky a podrobiť ich inšpekcii. Obzvlášť ma pobavila veľká polystyrénová krabica s adresou nejakého indického študenta medicíny na Ukrajine, ktorá mala tak 60*40*50 cm, a bola plná - samozrejme - jedla. Ale akého jedla! Myslím že rovno od mamičky, pretože väčšina z toho bola zatavená do strieborných sáčkov aké dostávame v indických reštauráciach keď si berieme jedlo sebou. K tomu nafasoval hliníkový kotlík ktorý ma fascinoval nemenej - zdá sa že Ukrajina je skutočne divočina kde sa varí rovno na kameni keď tam nemajú ani kotlíky.

Tak som čakala asi desať minút, a rozhodla som sa že je čas sa trošku pripomenúť, a tak som sa vo svojom kúte postavila a snažila sa prekážať ako to len šlo. Taktika sa osvedčila, a ja som bola vyzvaná aby som sa dostavila s balíkm k okienku. To som bez otáľania učinila, a úradníčka s frflaním odbavila moje dva balíky.

Zaplatila som za to 342 rupií, a som zvedavá kedy to dôjde. Na pošte v Banjara Hills mi oznámili že loďou to trvá jeden až dva mesiace, ale ja myslím že mali na mysli jeden PLUS dva mesiace :) Tož uvidíme.

Po tomto vyčerpávajúcom zážitku som si šla nakúpiť do Big Bazaaru, a stade rovno domov, kde som sa stretávala s Katkou aby sme sa šli pozrieť do Bombay Store, kde Monika minule nakúpila celkom pekné darčeky pre rodičov.

V Bombay Store mali ale zrovna výpadok prúdu, a tak sme márne namáhali oči aby sme si pozreli vystavené kurty, a rozhodli sme sa to na dnes vzdať a prísť inokedy.

Zvyšok soboty som strávila pri počítači a knižke, a Jaimemu s Katkou sa ma o polnoci nepodarilo zlákať na posedenie k Brazílcom...

Nedeľa ráno bolo to najteplejšie ráno aké som kedy zažila.

Proste som ležala v posteli a potila sa. Fujtajxl.

Takže som ani nespala zas tak dlho... vstala som okolo desiatej, zjedla žltý melón a rozhodla sa že si uvarím vajíčka a krevety ktoré som si dopriala na šalát do práce.

Lenže ouha, moje včera zakúpené vajíčka boli do jedného pokazené, a tak som ich s preklínaním vyhodila a od Toreho si požičala dve jeho aby som mala obed aspoň na zajtra a pozajtra než nakúpim nové zásoby. No jo, ani sa niet čomu diviť keď ich v takej horúčave skladujú len tak voľne položené a nie v chladničke...

Uvarila som teda dve vajcia na tvrdo, a ku krevetám som pristúpila s krajnou nedôverou ako k smrteľnému nepriateľovi. Na sáčku bolo sugestívne varovanie "nevariť viac ako 30s" a vzadu dôkladný popis všetkých hrôz ktoré sa stanú ak ich nebodaj prevarím.

Ale podarilo sa mi ich neprevariť! Odstavovala som ich asi tak každých 30 sekúnd či už náhodou nie sú príliš, a tak som ich zachránila pred inak istým osudom. Ale neviem neviem či sa mi ten stres chce ešte opakovať....

Okolo pol jednej sme sa s Katkou vychystali a vyrazili do Subway na obed, kde si nás mal vyzdvihnúť Ramesh, pretože znova nastal čas pripomenúť sa indickému showbusinessu.

Ramesh samozrejme meškal, ale keď sa objavil tak mal príjemne plné auto iných trainees, a vzal nás skutočne neďaleko nášho bydliska. Natáčali sme na streche budovy s najtvrdším trávnikom na svete a výhľadom na mesto, a boli sme novinári.

Scéna sa odohrávala okolo chytenia nejakého hrozného zločinca Sivanny ktorý bol postavený na rovnakú úroveň s Usámom, až na to že ho chytili. My sme mali najprv prejaviť šok (vážna tvár) pri interview s indickou novinárkou - stáli sme v polkruhu a dvaja z nás dostali text čo majú povedať), a potom sme boli asistentami nejakého dôležitého herca, což sa poznalo tak že chalani boli rozostavení na streche s dôležito vyzerajúcimi zložkami, a dievčatá boli naaranžované okolo herca rovno pred kamerou, a ja som mu niečo ukazovala v mojom sivom dôležito vyzerajúcom folderi. Potom mu Cristina doniesla telefón, a herec odkráčal zo scény.

Obe tieto scény sme natočili na prvýkrát, tak sme so sebou boli spokojní a gratulovali si že keď nám to nekazia tí Indovia ako pekne rýchlo nám to ide.

Jediný zádrhel bol v tom, že sme na asistentskú scénu dostali kostýmy. Chalani nejaké obleky, a dievčatá sukne a saká. Teda neviem či sa dá hovoriť o oblekoch, pretože zásadne k sebe nepasovali saká a nohavice, a to jak vzorom, tak farbou a veľkosťou, a veľkosťou navyše nepasovali ani k svojim nositeľom - boli buď šialene veľké alebo ledva-ledva.

My dievčatá sme na tom neboli oveľa lepšie, a parili sme sa v umelých blúzkach podivných vzorov a veľkostí a ťažkých (ale krátkych) sukniach.

Nakoniec ešte Katka a Cristina dostali veľké úlohy - boli v správach, a v "breaking news" oznamovali chytenie menovaného Sivanny. Katka keď sa vrátila tak nám povedala že vraj nebola dosť nadšená a vraj ju chceli donútiť od radosti vyhodiť nejaké pero do vzdchu, ale dúfam že sa namiesto toho rozhodla dodať Bollywoodu trošku reality :)

Natáčanie sme teda skončili dokonca skôr než bol plán, a tak nás Ramesh postupne aj s výplatou vyložil pri našich bytoch. Ja som si kúpila v La Sani noodles lebo som bola vyhladovaná k smrti, osprchovali sme sa a vyrazili na Adarsh Heights sa rozlúčiť so Senom, ktorý v utorok odlieta na Andamany a stade rovno domov, do Kanady, do Toronta.

Podpísali sme mu koláž ktorú zmajstrovala Tatiana, jeho priateľka, pokecali s ostatnými, a ja som o jedenástej vyrazila domov lebo som umierala od smädu a dúfala že ešte niekde zachytím otvorený obchod.

To som nezachytila, a tak som bola odkázaná na našu chladničku, kde som zákerne vypila Jaimemu trošku jeho chladenej vody, načapovala mu novú a dúfala že môj zločin prejde nepovšimnutý.

Čoskoro sa vrátila aj Katka, a okolo polnoci sme zaľahli - po prvýkrát v tomto roku so zapnutým ventilátorom.

A bolo to strašné, pretože vôbec nepomohol.

Nákup kníh

Týždeň uplynul pomerne rýchlo - vo štvrtok sme mali voľno kvôli novému roku, tak Tamas a Nico na oslavu zorganizovali v stredu barbecue spojené s pozeraním zápasu Ligy Majstrov. Tá našťastie začína až okolo pol jednej indického času, takže keď teda konečne začal, väčšina chalanov bola tak opitá že už im nejaký futbal mohol byť ukradnutý :)

Barbecue malo začať presne o deviatej, a keď sme sa s Katkou o pol desiatej dostavili, ešte ani nehorel oheň. Ten bol naveľa založený v kvetináči zakúpenom za týmto účelom, chalani niekde zohnali drevené uhlie a kus pletiva ako mriežku, ale vzhľadom k nedostatočnému vetraniu zdola uhlie príliš nehorelo a tak ho museli neustále popoháňať fénom.

Hlavný pyroman bol Tamas, ktorý sa na túto príležitosť zaodel do kraťasov ktoré mu viseli proklate nízko, a keď sa skláňal nad ohňom tak sme videli výrazne viac než sme kedy chceli :) Skončil pokrytý uhlíkmi od hlavy až po päty vrátane chrbta, a tam už ozaj netuším ako sa mu to dostalo. V priebehu grilovania sme ešte boli nútení presťahovať gril, pretože sa sťažovali susedia že im od neho chytia kvetinky... a za pol minúty nato vyložili na okno decko aby sa tiež pobavilo pohľadom na blbých cudzincov.

Okolo pol dvanástej teda bolo mäso konečne ugrilované, tona šalátu pripravená, zemiakové pyré tiež, caipirinha pripravená Katkou pod odborným vedením Ramona, Santiaga a Marcela dávno vypitá a my sme sa teda vrhli k stolu ochutnať tie dobroty.

Lenže ouha, hovädzí steak mal konzistenciu podrážky, a ač som sa snažila jak som mohla ho požuť, moja snaha nebola korunovaná úspechom. Keď už som mala pocit že kŕč v čeľusti je len otázkou sekúnd, radšej som šla a steak diskrétne vypľula do koša (v polminútovom intervale nasledovaná Stephanie).

To uz mi ale ozaj stačilo, ešte som pokecala s Jaimem ktorý až teraz dorazil z práce a teda nemám čas sa s ním baviť doma, a odobrala sa do postele.

Štvrtok sme strávili ani už neviem akou blbosťou, ale večer sme boli behať, a keď som sa vrátila, našla som doam správu že Carlos už mi dososal ten Photoshop a môžem si ho prísť vyzdvihnúť!

V piatok sme sa cítili ako v pondelok po víkende (ale to ani náhodou neznamená že sme boli výkonní akoby sme dva dni odpočívali...) a večer nás čakala party v Shishe - dievčatá všetky drinky zdarma a chalani za fixný poplatok Rs 200 pivo neobmedzene.

Dala som si teda nejaký ten gin-sprite (alebo sprite-gin?) a pokecala s dvoma Austrálcami na ktorých nás všetky upozornila Anca - bol tam jeden mladý a jeden starý, a mladý veľmi zaujal jej pozornosť. Vzhľadom k tomu že Rodrigo bol neďaleko, neodvážila sa s ním prehovoriť, ale nás ktoré sme tak učinili celý večer sledovala pozorným okom :) Nicméne neboli sme ani jedna veľmi úspešné, pretože Austrálčania sa zásadne vyskytovali vo dvojici, a v takejto konštelácii sa mladý nedostal vôbec k slovu pretože keď starý začal hovoriť, tak už neprestal.

Nicméne pred polnocou som ich musela rýchlo opustiť, pretože sa mi naliehavo zažiadalo čerstvého vzduchu a obávala som sa najhoršieho, ale k žiadnym incidentom nedošlo a doma som veľmi rýchlo a veľmi tvrdo zaspala že som ani nepočula Katku ktorá sa vrátila tak pol hodiny po mne.

V sobotu som mala naplánovaný veľký knižný výlet s Barbarou a Elayne tak som s ťažkým srdcom odmietla go-karting s ostatnými len preto, aby som sa dozvedela že Barbara s Elayne už majú knihy nakúpené a chcú ich ísť len poslať. To ma zaskočilo, a tak som svoju účasť zrušila, a vybrala sa namiesto toho nejaké tie knihy teda nakúpiť a pošlem ich samostatne budúci týždeň.

Vzala som si svoje nové topánky aby som otestovala svoju schopnosť chodiť na podpätkoch a vybrala sa do Himalaya Book shop, kde som zakupila Being Indian, Holy Cow, Kite Runner a Shantaram, a potom som sa presunula do antikvariátov, kde som objavila dvoje Škrupule, a bola mi uznaná zľava Rs 20 z dôvodu chýbajúcich drobných na výdavok.

Do jedných som sa doma hneď pustila a zistila že v angličtine je to ešte drsnejšie než v slovenčine, a ani som si nemyslela že sa od toho odtrhnem keď mi Katka volala že sú už na Mayfair a idú na bowling, ale než tam skutočne došli tak som aj ja došla do psychického rozpoloženia kedy som usúdila že spoločnosť mi urobí dobre. Už som mala za sebou obed z La Sani, neúspešnú výpravu do Vibes kde mi doporučili pleťovú masku proti akné za Rs 1200 čo som s vďakou odmietla, a tri pokusy o telefonát Zuzke Cakociovej ktorá mala narodeniny, a tak som sa prezliekla do niečoho pohodlnejšieho a vyrazila oprášiť svoje bowlingové schopnosti.

Dráhy boli veľmi pekné, a mne sa darilo dosť... extrémne. Dvakrát sa mi podarilo hodiť strike, a dvakrát sa mi po ňom podarilo hodiť nulu či jedna. Ale zoznámila som sa s Haakenom z Nórska ktorý prišiel vo februári a s troma kórejskými dievčatami ktorých mená som zabudla len čo som ich počula, ale ktoré boli veľmi milé.

Po bowlingu som sa rozhodla ísť si od Carlosa vyzdvihnúť svoj Photoshop, a tak som sa ho horko-ťažko dovolala, zastavili sme sa s Katkou u chalanov a vypočuli si ich hádku ktorý futbalový team je lepší - večer hrajú dva teamy z Porto Allegre proti sebe, a zatiaľ čo Ronaldo vyzdvihoval prednosti Internacionalu, všetci ostatní Brazílci boli za Gremio. Katka vydala vyhlásenie že ona bude fandiť tomu teamu ktorý má krajších hráčov, a požiadala o obrázky teamu. Obidvaja jej za pomoci google images vyhoveli, až na to že Ronaldo fixloval a snažil sa nám podstrčiť Richarda Gerea (na čo Katka vôbec neprišla a divila sa že taký starý hrá futbal :)). Potom zvolili opačnú taktiku a ukazovali nám aké obludy hrajú v druhom teame, a teda našli sa v obidvoch dobré masky :)

Nechali sme ich teda svojej zábave, a vyrazili domov aby sme sa najedli, pretože nás čakal neľahký večer - konali sa hneď dve party a na obidvoch sa očakávalo že sa objavíme. Rozhodli sme sa teda že najprv sa zastavíme na Beátinej rozlúčkovej party, a potom sa presunieme k Rodrigovi a Anke kde zotrváme po zvyšok večera.

Ako sme povedali, tak sme urobili - začali sme u Beáty, s ktorou sme sa rozlúčili, pretože po dosť rýchlom rozhodnutí letí domov už v nedeľu, a po desiatej sme sa objavili u Rodriga, kde boli zatiaľ len Tore, Monica, Jaime a my sme doviedli Petra a Jean. Anca bola naštvaná pretože nikde ani nohy (navyše drinky na účet podniku, teda skôr Rodriga), ale okolo polnoci sa predsa len byt zaplnil.

Ja som odišla okolo druhej a Jaime mi za to bol veľmi vďačný pretože ho Rodrigo nechcel pustiť, ale ja som mu poskytla dostatočnú zámienku - predsa by Rodrigo nechcel aby som šla domov sama?! Do postele som sa teda dostala okolo tretej, a pre zmenu zaspala tak rýchlo že som Katku ani nepočula prísť.

Na nedeľu som si naplánovala návštevu knižného trhu v Abids, kde sa vraj dajú zohnať všetky možné knihy za lákavo nízke ceny, a ešte som bola nečakane donútená do svojho itineráru zahrnúť návštevu internet café, pretože som v domienke že mažem vírus zmazala generátor kľúča.

Počkala som teda do druhej, a keď som potom zistial že moja domienka že futbalový zápas sa hrá pri Nizam college bola nesprávna a budem tam musieť sama, som sa vybrala na cestu.

Vodič rikše ma doviezol presne tam kde som chcela byť, a len čo som prišla k prvému stánku, chlapík mi uchmatol moje krásne výtlačky z Amazonu a šiel zháňať mnou požadované knihy u iných stánkov.

To sa mi zas tak nepáčilo, pretože by som to radšej urobila sama, a navyše som bola donútená konverzovať s predavačom, ktorý nevyzeral ani na dvadsať, ale zato mal hnedé zuby a asi tak 45 kg. Dozvedela som sa aká som krásna, musela som povedať odkiaľ som a kde bývam, a moje knihy stále nikde. Už som si začínala zúfať, ale bez svojich papierov som bola bezbranná lebo názvy kníh som si pamätala len hmlisto, a tak som nemala na výber než čakať.

Naveľa pomocník predavača pribehol s prvou knihou, a za chvíľu k nej pridal aj druhú. Tretiu mi zaprel, a tak som sa pozrela na tie čo mi doniesol, zistila že vôbec nerozumiem tomu o čom sú a ťažko posúdim či sú v poriadku alebo nie, ale vyzerali novo, autori sedeli, a tak som sa pustila do zložitého vyjednávania o cene.

Ako prvú cenu mi samozrejme zahlásil to čo bolo napísané vzadu na knihách.

To som samozrejme so smiechom odmietla.

A tak sme sa začali hýbať dole... ako prvú mi dal zľavu Rs 20, z ktorej som teda nebola práve nadšená, ale pomaly sme sa niekam dostávali... naveľa zľavil z Rs 900 na Rs 810, vraj desať percent, ale viac to nejde lebo jeho nákupná cena je Rs 770.

Tak som párkrát chcela odísť a zakaždým ma zavolal naspäť... padla aj nákupná cena až sme sa zašprajcovali na Rs 640 z ktorých som ja chcela zľavu, a on ani za nič lebo že to je jeho nákupná cena. Tak som mu vysvetlila čo si myslím o jeho cenách, ale ani to nepomohlo. Navyša začal s neuveriteľne otravným pleeeeeease.... pleeeeeease.... ktoré čoskoro splnilo svoj účel lebo ma to prestalo baviť, a pristala som na jeho posledný návrh - Rs 640 a kúpi mi zrmzlinu.

Šli sme teda do blízkej cukrárne, kde som si objednala zmrzlinový pohár a nemilosrdne odmietla všetky žiadosti - obed, kino aj telefónne číslo (všetky tri sprevádzané protivným pleeeeease), zaplatila len za svoj pohár (zdalo sa že môj milý známy očakával že zacvakám oba lebo sa k plateniu veľmi nemal) a rozlúčila sa navždy (teda aspoň dúfam :)) Ešte som sa teda pobavila nad zamestnancom cukrárne, ktorý sa ma ako obvykle pýtal odkiaľ som, a keď som mu povedala "Slovakia" tak na to reagoval "but which country?"

Prešla som ešte asi dva stánky hľadajúc poslednú knihu z Pachovho zoznamu, ale bola som doporučená do jedného z kamenných obchodov na druhej strane ulice.. tak som sa tam odobrala, odovzdala svoj printout, bola odkázaná do inej miestnosti a za chvíľu mi bola prinesená moja knižka. Pozrela som ešte na nejaké knihy o Photoshope, ale oficiálna bola len na CS, a navyše to bol tak diletantský výtlačok, že som sa rozhodla do toho neinvestovať ani rupiu a namiesto toho som za pomoci svojho už realizovaného nákupu zrazila cenu poslednej knihy, zaplatila a vyrazila na cestu domov.

Rozhodla som sa ísť autobusom na Panjagutta circle, zastaviť sa v inet café a stade si vziať rikšu domov.

Jediný problém na tomto pláne bol, že som netušila ani odkiaľ chodia busy, ani ktorý mi vlastne treba.

Za pomoci niekoľkých predavačov som lokalizovala zastávku, a dotazom zistila že ten správny bus má číslo 187.

Stála som na tej zastávke dobrých desať minút a prešlo tade aspoň dvadsať busov, ale ani jeden nemal číslo 187. Začala som sa teda skusmo pýtať v busoch či náhodou nejdú do Panjagutty, a dozvedela som sa že nie, ale mám si počkať na 225.

To bola iná pesnička, lebo také číslo som tu už určite zahliadla, a keď sa objavilo znovu, nastúpila som a skutočne sa dotala do Panjagutty na kruhový objazd. Prešla som sa do inet café kde som stiahla svoj súbor, zazúfala si že nejde icq a šla domov.

Tam som si teda nainštalovala Photoshop, napriek tomu že ma Tomáš telefonicky vydesil že nemám dosť pamäti - náhodou mám, heč! a čakala kým sa ostatní vrátia z futbalu.

Vrátili sa Tore s Monikou z nákupov, ukázali mi čo nakúpili v Bombay Store a zas odfrčali sa najesť do KFC. Medzitým mi ale stihli ešte prezradiť že Katka vraj hovorila niečo o kine dnes večer, a tak som nelenila a zavolala jej - a skutočne!

Poniektorí vraj majú lístky na V for Vendetta od 10.30 dnes v IMAXe, a tak sme sa rozhodli ísť skúsiť svoje šťastie či tiež ešte nejaké nezoženieme. Najedli sme sa, upatlala som si mäso na zajtrajší šalát a vyrazili sme do kina.

Lístky mali, a tak sme zhliadli film na veľkom plátne.... a domov dorazili až okolo pol druhej. Uložili sme sa teda spať a zadúfali že zajtra sa nám podarí nejakým zázrakom vstať.

Podarilo :)