Breaking news!

V poslednej dobe som svoj blog akosi zanedbávala, lebo som mala pocit že sa v mojom živote nedeje nič zaznamenaniahodného, ale tento víkend bol opäť bohatý na udalosti, tak sa môžem bez zábran rozpísať...

Prvá zaznamenaniahodná udalosť bola, že vo štvrtok dorazila moja letenka!!! Mamut ju poslal len 29. marca, a 6. apríla už bola v mojich rukách! Síce otvorená z colného úradu v Mumbai, ale na prvý pohľad kompletná. Takže sa domov predsa len dostanem!!!

V piatok sme pre zmenu mali parti v Shishi - Nico tentoraz vybavil pre dámy zdarma Redbull s vodkou, tak sme sa rozhodli že si takúto šancu nemôžme nechať ujsť, a v plnom počte (okrem workohlika Jaimeho) sme vyrazili von.

Večer to bol viac než úspešný - pre niektorých teda viac než pre iných, pretože Katku som takú opitú snáď ešte nikdy nevidela.... žeby tá podivná kombinácia? Domov sme ju ledva dotiahli, a napriek tomu že v rikši vyzerala že v nej zostane spať, keď sme došli domov svižne preliezla otvorenú bránu, a doma sa oblečená vrátane kabelky natiahla na posteľ, kde zotrvala až do rána.

Ja som musela ešte odrážať telefonáty s pozvaniami na afterparty, a než som zatočila so Santiagom, Davenom aj Ronaldom tak chvíľu po jednej dorazil z práce Jaime.

S Teresou sme mu vysvetlili že nemá priveľa pracovať, ale myslím že to bolo zbytočné plytvanie energiou, a tak som sa radšej odobrala do postele.

V sobotu ráno mi bolo pekne teplo a ako obvykle po príjme alkoholu sa mi nechcelo spať, tak som okolo pol deviatej vstala, vyprala si biele prádlo, počkala na ostatných kým vstanú a oznámila svoj úmysel ísť na poštu poslať domov knihy.

Tie som zbalila do Satyam tašky (bola plná) a dala ju chalanom poťažkať - ich kvalifikovaný odhad znel 12+kg. Zadúfala som že až tak zle snáď nebude, a vybrala sa najprv na poštu v Banjara Hills zistiť či by mi to neposlali.

Neposlali.

Namiesto toho ma odoslali do Abids, kde mi to kvalifikovane zabalia, a tak som si rozmyslela či je mi lepšie Abids alebo Secunderabad, rozhodla sa pre Abids a vyrazila.

Tam mi to skutočne pán za nehoráznu sumu zabalil z piatich strán do rozstrihanej obálky vyloženej takým igelitovým pukacím čímsi, a jednu stranu nechal otvorenú pretože vraj bookpost ide s jednou stranou voľnou. To ma dosť vydesilo, pretože o ničom takom dievčatá nič nehovorili, no ale budiž. Nechala som si teda vytvoriť dva balíky - jeden vážiaci 4950g a druhý 4150g, pričom maximálna váha jedného je 5kg - bola som očarená ako presne to ten pán čo to balil odhadol :)

No a potom som sa zaradila do fronty na poslanie. Bola tam zvlášť fronta pre dámy ktorú som nehanebne využila, ale bohužiaľ mi houby pomohla, pretože po 20 minútach čakania som sa pohla o jedno miesto, a pani za prepážkou k všeobecnému zdeseniu vyložila tabuľku Lunch.

Tak som sa rozhodla že je čas uplatniť indickú taktiku.

Obišla som prepážku, a spýtala sa prvej okoloidúcej zamestnankyne pošty čo mám robiť s týmto balíkom.

Tá mi povedala nech ju nasledujem, a tak som ju nasledovala do útrob pošty, kde mi oba balíky odborne odvážila, a povedala nech si tu sadnem a čakám na osobu za prepážkou ktorá eventuálne moje balíky pošle.

A tak som si sadla (už to bol pokrok) a čakala.

Medzitým som mala možnosť pozorovať menej šťastlivých jedincov ktorí boli donútení otvoriť svoje starostlivo zabalené balíky a podrobiť ich inšpekcii. Obzvlášť ma pobavila veľká polystyrénová krabica s adresou nejakého indického študenta medicíny na Ukrajine, ktorá mala tak 60*40*50 cm, a bola plná - samozrejme - jedla. Ale akého jedla! Myslím že rovno od mamičky, pretože väčšina z toho bola zatavená do strieborných sáčkov aké dostávame v indických reštauráciach keď si berieme jedlo sebou. K tomu nafasoval hliníkový kotlík ktorý ma fascinoval nemenej - zdá sa že Ukrajina je skutočne divočina kde sa varí rovno na kameni keď tam nemajú ani kotlíky.

Tak som čakala asi desať minút, a rozhodla som sa že je čas sa trošku pripomenúť, a tak som sa vo svojom kúte postavila a snažila sa prekážať ako to len šlo. Taktika sa osvedčila, a ja som bola vyzvaná aby som sa dostavila s balíkm k okienku. To som bez otáľania učinila, a úradníčka s frflaním odbavila moje dva balíky.

Zaplatila som za to 342 rupií, a som zvedavá kedy to dôjde. Na pošte v Banjara Hills mi oznámili že loďou to trvá jeden až dva mesiace, ale ja myslím že mali na mysli jeden PLUS dva mesiace :) Tož uvidíme.

Po tomto vyčerpávajúcom zážitku som si šla nakúpiť do Big Bazaaru, a stade rovno domov, kde som sa stretávala s Katkou aby sme sa šli pozrieť do Bombay Store, kde Monika minule nakúpila celkom pekné darčeky pre rodičov.

V Bombay Store mali ale zrovna výpadok prúdu, a tak sme márne namáhali oči aby sme si pozreli vystavené kurty, a rozhodli sme sa to na dnes vzdať a prísť inokedy.

Zvyšok soboty som strávila pri počítači a knižke, a Jaimemu s Katkou sa ma o polnoci nepodarilo zlákať na posedenie k Brazílcom...

Nedeľa ráno bolo to najteplejšie ráno aké som kedy zažila.

Proste som ležala v posteli a potila sa. Fujtajxl.

Takže som ani nespala zas tak dlho... vstala som okolo desiatej, zjedla žltý melón a rozhodla sa že si uvarím vajíčka a krevety ktoré som si dopriala na šalát do práce.

Lenže ouha, moje včera zakúpené vajíčka boli do jedného pokazené, a tak som ich s preklínaním vyhodila a od Toreho si požičala dve jeho aby som mala obed aspoň na zajtra a pozajtra než nakúpim nové zásoby. No jo, ani sa niet čomu diviť keď ich v takej horúčave skladujú len tak voľne položené a nie v chladničke...

Uvarila som teda dve vajcia na tvrdo, a ku krevetám som pristúpila s krajnou nedôverou ako k smrteľnému nepriateľovi. Na sáčku bolo sugestívne varovanie "nevariť viac ako 30s" a vzadu dôkladný popis všetkých hrôz ktoré sa stanú ak ich nebodaj prevarím.

Ale podarilo sa mi ich neprevariť! Odstavovala som ich asi tak každých 30 sekúnd či už náhodou nie sú príliš, a tak som ich zachránila pred inak istým osudom. Ale neviem neviem či sa mi ten stres chce ešte opakovať....

Okolo pol jednej sme sa s Katkou vychystali a vyrazili do Subway na obed, kde si nás mal vyzdvihnúť Ramesh, pretože znova nastal čas pripomenúť sa indickému showbusinessu.

Ramesh samozrejme meškal, ale keď sa objavil tak mal príjemne plné auto iných trainees, a vzal nás skutočne neďaleko nášho bydliska. Natáčali sme na streche budovy s najtvrdším trávnikom na svete a výhľadom na mesto, a boli sme novinári.

Scéna sa odohrávala okolo chytenia nejakého hrozného zločinca Sivanny ktorý bol postavený na rovnakú úroveň s Usámom, až na to že ho chytili. My sme mali najprv prejaviť šok (vážna tvár) pri interview s indickou novinárkou - stáli sme v polkruhu a dvaja z nás dostali text čo majú povedať), a potom sme boli asistentami nejakého dôležitého herca, což sa poznalo tak že chalani boli rozostavení na streche s dôležito vyzerajúcimi zložkami, a dievčatá boli naaranžované okolo herca rovno pred kamerou, a ja som mu niečo ukazovala v mojom sivom dôležito vyzerajúcom folderi. Potom mu Cristina doniesla telefón, a herec odkráčal zo scény.

Obe tieto scény sme natočili na prvýkrát, tak sme so sebou boli spokojní a gratulovali si že keď nám to nekazia tí Indovia ako pekne rýchlo nám to ide.

Jediný zádrhel bol v tom, že sme na asistentskú scénu dostali kostýmy. Chalani nejaké obleky, a dievčatá sukne a saká. Teda neviem či sa dá hovoriť o oblekoch, pretože zásadne k sebe nepasovali saká a nohavice, a to jak vzorom, tak farbou a veľkosťou, a veľkosťou navyše nepasovali ani k svojim nositeľom - boli buď šialene veľké alebo ledva-ledva.

My dievčatá sme na tom neboli oveľa lepšie, a parili sme sa v umelých blúzkach podivných vzorov a veľkostí a ťažkých (ale krátkych) sukniach.

Nakoniec ešte Katka a Cristina dostali veľké úlohy - boli v správach, a v "breaking news" oznamovali chytenie menovaného Sivanny. Katka keď sa vrátila tak nám povedala že vraj nebola dosť nadšená a vraj ju chceli donútiť od radosti vyhodiť nejaké pero do vzdchu, ale dúfam že sa namiesto toho rozhodla dodať Bollywoodu trošku reality :)

Natáčanie sme teda skončili dokonca skôr než bol plán, a tak nás Ramesh postupne aj s výplatou vyložil pri našich bytoch. Ja som si kúpila v La Sani noodles lebo som bola vyhladovaná k smrti, osprchovali sme sa a vyrazili na Adarsh Heights sa rozlúčiť so Senom, ktorý v utorok odlieta na Andamany a stade rovno domov, do Kanady, do Toronta.

Podpísali sme mu koláž ktorú zmajstrovala Tatiana, jeho priateľka, pokecali s ostatnými, a ja som o jedenástej vyrazila domov lebo som umierala od smädu a dúfala že ešte niekde zachytím otvorený obchod.

To som nezachytila, a tak som bola odkázaná na našu chladničku, kde som zákerne vypila Jaimemu trošku jeho chladenej vody, načapovala mu novú a dúfala že môj zločin prejde nepovšimnutý.

Čoskoro sa vrátila aj Katka, a okolo polnoci sme zaľahli - po prvýkrát v tomto roku so zapnutým ventilátorom.

A bolo to strašné, pretože vôbec nepomohol.