Ďalšie filmovanie...

Víkend sme započali úzkostným očakávaním kedy dostaneme výplatu.

V piatok to teda nebolo.

Ale zas tak to nevadilo, pretože o program sme mali aj tak postarané - Saifov šéf, Ross z Austrálie, sa z mne neznámeho dôvodu rozhodol že u seba doma usporiada barbecue party, a čo viac, že pozve všetkých trainees. My sme sa ponuke mäsa nebránili, a keď prihodil pivo na účet podniku tak mal o obrovský záujem postarané. Veci došli až tak ďaleko, že účasť bola možná len na základe mailu Saifovi, a ten vo štvrtok už prestal prijímať odpovede.

V piatok sme teda opustili prácu skôr aby sme sa stihli pripraviť na party, ktorá mala dokonca aj tému - mali sme prísť oblečení v "surfer style".

Okolo pol deviatej sme teda s Katkou nahodili červené plážové šaty a šlapky, a vyrazili nájsť Rossov dom v Jubilee Hills.

Mali sme relatívne šťastie na rikšu - alebo skôr šťastie praje pripraveným, pretože sme sa ich mongoloidným kývaním hlavy nenechali presvedčiť že vedia kde je Road 72, ale sme im položili kontrolnú otázku, a vzali sme až rikšu ktorá bola schopná odpovedať. A skutočne, na naše prekvapenie sme bez zbytočných zastávok za účelom zistenia správnej cesty našli Rd 72, prepustili rikšu a hľadali určenú parcelu.

Našťastie sme po chvíli blúdenia stretli Alexa a Luka, ktorí tam boli už ráno a tak nás naložili a zanedlho sme už stáli pred Rossovým domom.

Ross tam žije sám, má k dispozícii šesť spální a šesť osôb ktoré sa oňho starajú. Teda možno by ešte bolo na mieste podotknúť že má asi 50 rokov a pre Satyam pracuje ako zamestnanec Oraclu tuším.

Terasa bola zatiaľ dosť prázdna, a Ross sa už začínal obávať že to tak aj zostane, ale o pol jedenástej (mimochodom, pozvánky zneli na 19.00) sa zrazu prihrnula hromada ľudí a začala sa servírovať večera.

Mali sme hovädzie a kurča. Hovädzie bolo tentoraz možné uhryznúť, ale len s vynaložením maximálnej námahy a za cenu skoro kŕča v sánke. Zato kura bolo výborné, aj keď chleba bolo akosi málo a tak polovica hostí žula mäso najprv so zeleninou, a v druhej fáze len nasucho :)

Zato pivo tieklo prúdom, a tak čoskoro došlo na kdeaké výstrelky... Nicove šortky sa ocitli pri jeho členkoch viac než len raz, a raz dokonca nasledované aj spodkami... zato on dvíhal Katke šaty, Daven s Carlosom tam zdemolovali nejaké umyvadlo a vôbec to tam bolo nejaké divé. Ale večer mal aj svetlejšie momenty, napríklad na "rickshaw dance" sa nezabúda :)

Ešte zaujímavejšia bola cesta domov. Keďže dom je tak ďaleko, a Ross má pridelené služobné auto, tých čo chceli ísť domov rozvážal vodič s autom. S Jaimem, ktorý sa v poslednej dobe stal mojím obvyklým spoločníkom na ceste domov, sme sa rozhodli ísť okolo druhej. Zišli sme dole schodami a bolo nám povedané že máme počkať na auto tak desať minút. A tak sme si sadli a čakali.

Do toho zrazu zišiel dole Saif, a začal Rossovi niečo vykladať že keď príde auto, tak nech najprv vezme jeho kamarátov z Adarsh Heights lebo prišli skoro a chcú už ísť domov a že potom keď sa vráti tak môže vziať "these people".

Tak sme sa s Jaimem na seba pozreli, zdvihli sa a šli si nájsť rikšu.

Prešli sme sa až na hlavnú cestu, čo bolo tak 15 minút chôdze, a tam nebolo ani nohy, ba ani kolesa. Tak sme sa rozhodli v akte zúfalstva vrátiť kúsok naspäť, kde sme videli spiace rikše. Tie obvykle nikoho neberú, a tušila som že aj keby sme ich presvedčili tak by sme museli zaplatiť niečo nehorázne.

Ale cestou k nim sme stretli Tatianu s indickým chalanom ktorého meno si nikdy nepamätám na motorke, a tí nám sľúbili že ak po ceste stretnú nejaké rikše tak nám ich pošlú.

Len čo odišli tak sa pri nás zastavil Ind na motorke že či potrebujeme zviezť. Priznali sme že aj hej, a tak som vyhrnula šaty, nasadla na motorku, Jaime za mňa a šli sme.

To teda bola jazda! Ten človek bol naprosto nepríčetný! Ja som predpokladala že to bol niekto z našej party, pretože tam boli aj nejakí Indovia, ale ukázalo sa že je to úplne neznámy človek. Navyše v jednom kuse kecal, pritom ľavou rukou gestikuloval a motorku riadil len pravou, a akoby to nebolo dosť tak sa furt otáčal dozadu, a raz sme len-len že nenabúrali do obrubníka. Nechápem že s takýmto štýlom jazdy je ešte živý a zdravý.

Ale prežili sme až domov, aj keď mi teda nebolo všetko jedno, a o tretej som šťastne zaľahla do postele. Zobudila ma Katka o pol hodinu neskôr s oznámením že jej niekto na party potiahol z kabelky všetky peniaze čo mala a chalani za ňu museli zaplatiť taxíka. Tým som bola znechutená, ale ponevierali sa tam kdeakí ľudia ktorých sme nepoznali vrátane obsluhy, tak to mohol urobiť skoro hocikto.

V sobotu sme sa snažili dlho spať, ale vďaka horúčave sa nám zas tak nedarilo, a tak sme radšej vstali a začali sa venovať svojim povinnostiam - Katka prala a ja som zasadla k svojmu motivačnému listu a dotazníkovým otázkam, ktoré som dnes chcela v Reliance vyplniť a odoslať do KPMG aby som stihla deadline do konca apríla. Väčšinu práce som našťastie vykonala v piatok pred odchodom na party, a tak som to všetko len skopírovala, zanechala Katku odmrazovať chladničku a vyrazila do Reliance.

Tam som všetko uploadla, aj keď mi to pre zmenu spadlo (z ktoréhož dôvodu som to neurobila z práce - lebo stránka sa v jednom kuse musí obnovovať a s Internetom aký nám poskytuje Satyam je takmer isté že to niekedy v priebehu celého procesu spadne - a ja to môžem písať znovu) a zaskočil ma limit 550 znakov na rozpisovacie otázky, takže celá moja starostlivá príprava vyšla navnivoč a musela som to písať skoro celé znovu.

Ale podarilo sa, odoslala som svoju žiadosť, zistila že sme dostali zaplatené a zaplesala, a šla to osláviť do Hyderabad Central nákupom ovocia.

Večer sme mali pre zmenu party, tentoraz rozlúčková pre Merta a Nacha ktorí odchádzajú v priebehu týždňa, a tak sme sa odobrali na Adarsh Heights, ale po včerajšku boli všetci zničení a len tak postávali okolo. Navyše sme mali v nedeľu dohodnuté natáčanie s Rameshom, a tak sme sa pred polnocou rozlúčili a zdekovali.

V nedeľu sme teda museli vstávať nepríjemne skoro, Ramesh po nás mal prísť o 7.30 a napodiv sa ukázal dokonca predčasne. Opustila som teda domov bez umytia zubov ktoré som akosi nestíhala, potom sme 15 minút čakali na Taniu ktorú Ramesh svojím telefonátom že už na ňu čakáme ledva zobudil, a okolo pol deviatej sme došli do Bottles and Chimney, kde sme mali natáčať scénu z nočného baru.

Ako obvykle, najprv sme sa na hodinu dve natiahli na celkom pohodlných gaučoch kým pripravia scénu, a zoznámili sme sa s dvoma čiernymi chalanmi a jednou kazašskou devou ktorí tam boli s nami, a potom sme točili.

Najprv sme mali s Katkou scénu pri bare, kde nás usadili, postavili pred nás PRÁZDNE poháre, dali nám cigarety a furt nám opakovali "heavy dancing, heavy dancing". Barmana sme ukecali aby nám nalial aspoň trošku coly a nechápali sme prečo nám nedajú nejakú vodu s ľadom aby sm predstierali že popíjame vodku, ale namiesto toho okolo nás rozostavili farebné sirupy na prípravu koktejlov. No čo už, Bollywood.

Scéna pozostávala z príchodu troch nabúchaných chlapov do baru, postavili sa rovno za mňa a snáď si niečo objednali. Ja som im bola chrbtom (ale tým pádom tvárou ku kamere, ha!) tak som to nevidela, ale zjavne to v kuse kazili lebo sme tú scénu robili aspoň desaťkrát.

Do toho ešte barmana napadlo rozliať náplň do zapaľovača na bar a zapáliť, čo vytvorilo efektný oheň, ktorý mal ale bohužiaľ tendenciu veľmi skoro zhasnúť. Filmárom sa to ale veľmi zapáčilo, a tak ho nútili to robiť znovu a znovu, napriek tomu že sa sťažoval že je to pekne drahé a v jednom kuse jedným okom pozeral na galériu, kde na celé dianie dozeral majiteľ klubu. Navyše, než sa filmári od "song" dostali k "action" tak oheň väčšinou zhasol, takže všetko vyšlo navnivoč.

No ale nakoniec sme tú scénu horko-ťažko natočili, a presunuli sa k ďalšej. Tentoraz sme mali tancovať naboku, a okolo nás prešiel hlavný hrdina v obtiahnutom bielom tričku ktorý na seba furt striekal vodu a jeho topánky mali obrovskú podrážku.

To sme tiež zvládli, a prišiel zlatý klinec programu - vražda záporného hrdinu. Ten mal derované tričko cez ktoré bolo vidno celú jeho hruď a brucho, bol svalnatý a mal dlhé mastné vlasy, a tancoval tam s troma devami. Z nich jedna vyerala ako modelka a dve boli príšerné - boli tlusté, ale to im nebránilo v tom aby si tielka vyhrnuli kam sa dalo a potom sa v minisukni (doplnenej v jednom prípade teniskami, v druhom zimnými vysokými topánkami na hrubom opätku) natriasali pred kamerou. Brrr...

No ale záporák teda všetky tri dostatočne vytočil, potom prišiel klaďas, zapichol ho a odtiahol dozadu.

Celá scéna mala niekoľko nedostatkov - napríklad že hlavnému hrdinovi nedali nič do ruky takže ho vlastne prebodol len vzduchom, že keď čiernoodenca tiahol dozadu tak ten celkom poslušne prepletal nožičkami - ale myslím že náročnému indickému publiku to zas tak vadiť nebude. Scénu natočili z viacerých uhlov (ovšem stále bez noža, napriek tomu že ho z nejakého dôvodu bodal ľavou rukou ktorá bola natočená na kameru) a o pol jednej sme boli voľní.

To bolo asi najkratšie natáčanie aké som kedy zažila, a odhliadnuc od začiatku kedy v klube nešla klimatizácia a skoro sme sa uvarili to bolo vcelku príjemné. Potom sme ešte vyhodili Taniu a Gulju v Secunderabade (keby sme s Katkou tušili že Gulja býva tak ďaleko, tak by sme trvali na tom aby najprv vyhodili nás alebo si vezmeme rikšu, ale bohužiaľ sme to neurobili...) a tak sme domov prišli až o pol druhej, a pekne vyhladované.

Nechala som Katku s Torem si uvariť prvých, pretože sa chystali poobede hrať futbal, a potom som si urobila svoj obvyklý víkendový obed pozostávajúci zo zemiakov, vajíčok, cibule a šampionov, a natiahla sa na gauči.

Chvíľu som trávila, a potom som sa rozhodla ísť roztočiť svoju výplatu spolu s novonadobudnutým bohatstvom od Ramesha, a v kníhkupectve som si kúpila jednu knihu second-hand a druhú novú. K tomu dva páry náušníc z Hyderabad Central, farba na vlasy a keď sa Katka vrátila, vybrali sme sa do Vibes si nechať trošku podstrihnúť vlasy.

Šla som tam očakávajúc najhoršie, ale nakoniec to bolo v pohode. Môj kaderník síce nehovoril anglicky ale moje požiadavky mu boli pretlmočené, a napodiv ma ostrihal tak že sa tri týždne nebudem musieť vyhýbať zrkadlu. Pravda, zas tak veľa som toho nechcela - len to vzadu nejak zarovnať aby mi to tak veľmi nepadalo na krk, a to bolo všetko, ale moje skúsenosti z Shopper's Stop hovorili že aj na tom je vždy čo pokaziť.

A nejak znížili ceny, lebo som platila len Rs 225. Ale nesťažujem sa :)

Večer som strávila s novonadobudnutou knihou, a šla relatívne skoro spať.