Davenov zvuk a Leela Palace

Do Bangalore sme v počte 2 ks vyrazili so Santiagom v piatok večer.

Došli sme na stanicu na okraji mesta len s párminútovým meškaním v sobotu ráno, a než sa nám podarilo jednu z prítomných rikší presvedčiť aby nás vzala do mesta za férové cestovné podľa metra, a než sme skutočne dorazili do bytu, alebo skôr domu, bangalorských trainees, tak bolo skoro jedenásť.

Tam sme vytiahli z postele Ricarda, ktorý sa sťažoval ako je mu hrozne horúco, zatiaľ čo ja som sa nevedela nabažiť zamračenej oblohy a teploty hádam pod tridsať stupňov.

Zvyšok dopoludnia sme presedeli na gauči a prekecali s bangalorskými trainees, hlavne s Ricardom, Patrickom a novými tvárami - Thomas z Francúzska, ktorý si už pred dvanástou ubaľoval prvého jointa, Brendon z Austrálie, a Eric zo Švédska ktorý sa nám pochválil že bol včera hrať golf a stálo ho to nakoniec 3 500 rupií pretože bol "special day" a ceny boli dvojnásobné.

Dorazil aj Tareq, ktorý pobýva v Bangalore na návšteve u nejakých známych, tak sme pokecali na tému výhody traineeshipu v Dubaji (hlavne peniaze), a rozhodli sme sa že je čas vyraziť na obed.

Ten sme dali v The only place neďaleko MG Road, a mala som niečo čo sa volalo "cotlette milanese" a bol to echt wiener schnitzel :) Inu, nesťažovala som sa....

Medzitým sa rozpršalo, tak sme svoj pobyt v reštaurácii predĺžili, a až sa počasie trošku ukľudnilo, vyrazili sme do ulíc Bangalore.

V počte 4 ks sme skončili na MG road v športových obchodoch kde si chalani pozerali nejaké športové odevy a ja som sa nudila, ale potom sa našťastie ozvala Katka že sú v meste, a kde sme. Dali sme si teda rande v Garuda mall, kam sme sa promptne presunuli, a stretli sa tam s Damienom a časťou Mysorskej grupy.

Keď Daven počul že v Bangalore sa nachádza McDonald's tak mu viac nebolo treba. My s Katkou (v doprovode Ricarda) sme sa ešte pozreli na nejaké spodné prádlo, ja som poobdivovala sýtožlté kufre Samsonite, a vyrazili sme za ostatnými.

No ale to sme nepoznali bangalorské rikše. Ako Ricardo konštatoval, zjavne majú priveľa peňazí, pretože nie že nás nechceli vziať, ale väčšina prázdnych rikší ani nezastavila. Naveľa sme nejakú zohnali, prebojovali sa k Indian Express a stade ešte hodný kus došli pešo. A boli za to "odmenení" hamburgerom a hranolkami.

Večer sme sa potom stretli v dome a zvažovali čo ďalej. V Bangalore je plno klubov, ale všetky akosi žiadajú vstupné, štandardne 500 rupií. To sa nám, hlavne s vyhliadkou na zajtrajši brunch v Leela Palace nechcelo zaplatiť, a tak sme sa po pár pivách doma o pol jedenástej vybrali do iBaru, kde to vraj malo byť ok, ale keď nás videli (dve holky a asi osem chalanov) tak nás bez platenia odmietli pustiť - a tak sme sa vzali a odtrepali zas domov.

Tam sme dorazili zvyšné zásoby alkoholu, a okolo jednej som šla spať. Asi pol hodinu na to ma nasledoval Daven, a možno ďalšiu polhodinu potom do trojposteľovej izby pribudli Katka a Santiago. Tí už predtým javili všetky známky vzájomného zaujatia (ktoré som napriek Davenovým výzvam odmietla ísť pozorovať - ale tentoraz hora skutočne prišla k Mohamedovi) a rozhodli sa svoju činnosť presunúť do izby.

S Davenom sme sa najprv pokúšali tváriť nenápadne a zaspať.

Keď to nezabralo, zvolili sme opačnú taktiku, a jeden po druhom sme sa odobrali na záchod. Daven sa dokonca nasprejoval proti komárom (svoj odchod na záchod teda len predstieral aby dal najavo že je hore, a potom sa mohol nasprejovať bez toho aby vyzeral ako úchyl), ale podivné zvuky stále neprestávali.

Nakoniec som snáď nejak zaspala, ale keď som sa potom znovu zobudila, zas som počula mne už známe zvuky. A nebola som hore ani pol minúty, keď sa zrazu ozval dosť divný výkrik. Po ňom bolo konečne ticho.

Ráno sme sa postupne všetci zobudili, a keď Katka odišla na záchod tak sa ma Daven neistým hlasom spýtal či v noci kričal. Ja som z toho bola v miernom šoku, a potvrdila že áno.

Analýzou situácie vyšli najavo nasledujúce teórie o podstate nočného zvuku:

Daven mal nočnú moru že mu nieko kradne laptop, a snažil sa dotyčného zadržať, ale nebol schopný nič povedať lebo mu nejak nevychádzali slová z hrdla, a výsledkom bol onen podivný zvuk.

Santiago a Katka si to vyložili tak, že už toho má plné zuby a chce im povedať nech prestanú.

No a ja, ja som si daný zvuk vyložila ako logické vyústenie celého nočného diania a pripísala ho Santiagovi (a usúdila že je divnejší než sa na prvý pohľad zdá).

Keď sme si to všetko porovnali tak sme sa nemohli prestať smiať. Príhoda nás sprevádzala celým dopoludním, popoludním aj večerom, tvorila hlavnú náplň diskusie pri brunchovom stole v Leela Palace a ešte keď som v noci zaspávala v buse som cez svoju hudbu počula Davena snažiaceho sa zrekonštruovať svoj nočný výkrik.

No ale ešte je len jedenásť hodín, a nás čaká Leela Palace, hromada jedla a viac než malé množstvo šampanského...

Leela Palace je 7* hotel v Bangalore, ozaj krásny, ktorý každú nedeľu servíruje "champagne brunch" - za 1 200 Rs bufet so šampanským, z ktorého môžme zjesť koľko vládzeme, od dvanástej do štvrtej.

A že sme sa snažili aby sme za svoje peniaze dostali príslušnú protihodnotu.

Spomedzi kontinentálnej a orientálnej kuchyne sme zvolili kontinentálnu, a neľutovali. Ako predkrm si väčšina ľudí dala syry, ktorých tam bol veľký výber (a to v krajine kde syr znamená plátkový eidam podradnej kvality, prípadne podivný roztierateľný syr) vrátane plesňových syrov, brie, a k tomu potrebné komplementy ako vlašské orechy, mandle, pistácie, hrozno... Ja som tento chod preskočila, a ako predkrm si dala ozajstnú šunku, šunkový quiche (ktorý bol skvelý, napriek tomu že ho podozrievam z nezanedbateľného obsahu syru), krevety a prvýkrát v živote som ochutnala suši.

Keď sme sprášili predkrm, dali sme si druhé kolo - ja som si nabrala ďalší quiche, a ktomu pečeného moriaka so skvelou hubovou plnkou a nejaký zeleninový šalát... a k tomu nám čašníci neúnavne dolievali šampanské...

Potom som si na Katkinu radu dala dezert, pretože inak hrozilo nebezpečenstvo že by som naňho nakoniec nemusela mať miesto, a to by teda bolo zlé, pretože dezertov tam bolo hrozne veľa a jeden lepší ako druhý. Okrem čokoládovej fontány, v ktorej sme si máčali kdeaké ovocie (vrátane jahôd!!!) sme mali rôzne veľkonočné koláče, z ktorých som ochutnala len čokoládový bezmúkový - mňam - a inak si moje srdce získal jahodový cheesecake s celými jahodami na vrchu.... teda cheesecake som mala už v Hyderabade vo Fusion 9, čo nie je zrovna zlá reštaurácia, ba naopak, jedna z najlepších v meste, a teda veľmi ma neočaril. Ale toto, to bolo niečo úplne iného...

Keď sme sa spamätali z dezertov, prišiel čas na cestoviny - proste sme si navolili kombináciu cestovín a omáčky, kuchár nám to čerstvé pripravil a čašník doniesol až k nášmu stolu. Podobne fungoval aj gril s rôznymi druhmi mäsa, krevetami, grilovanou zeleninou a zemiakmi, ale z toho som bola schopná už len decentne uzobnúť.

Dala som si zákerne ešte jeden cheesecake, a potom už len ukradla tanier s polkou kiwi a polkou jahôd ktoré som nejak sprášila, zaliala to šampanským a pomarančovým džúsom, a dúfala že ma vynesú :)

Namiesto toho sme sa museli pohádať o cenu, pretože napriek tomu že pri príchode nám povedali že cena je Rs 1 200, zrazu bol sviatočný deň a platí sa Rs 1 500. To sa nám nezdalo, a Daven po asi hodine naťahovania presvedčil managera že zaplatíme len Rs 1 200, čím si získal náš nehynúci obdiv za svoje komunikačné schopnosti.

Hlavne v stave v akom sa nachádzal - pretože len pár minút predtým sa s chalanmi naťahovali úplne neskutočným spôsobom, chceli sa hádzať do blízkeho bazénu a podobne...

Konštatovali sme teda že ak cena doteraz nebola Rs 1 500 tak po našej návšteve ju určite zdvihnú, a pogratulovali si že sme teda prišli v tak hojnom počte (lebo sa k nám pridali aj navrátilci z Mysore, takže nás tam bolo asi dvadsať), užili si to a po nás potopa :) Tiež sme sa celkom potešili že v Hyderabade také nemáme, pretože inak by sme tam museli chodiť každý týždeň a to by sme skrachovali :)

Z Leela sme sa teda vďaka nečakanému zdržaniu domov dosť ponáhľali, len sme sa svižne zbalili a vyrazili na autobusovú stanicu. Katka, Ronaldo, Santiago a ja sme mali lístky na bus o 20.00, pretože ich Katka kupovala neskoro, plus s nami šiel Ramon ktorý bral Davenovi tašku (Daven chcel ešte niekam do baru, a ich bus mal byť až o 20.30).

Pred cestovkou sme boli o 19.50, a už sme sa nezmestili do malého busu ktorý nás mal vziať k veľkému busu. Tak sme chvíľu čakali, a potom nás teda vzal zriadenec rikšou. Ramona sme zanechali pred cestovkou čakať na Davena, ktorému sme toto usporiadanie oznámili telefonicky.

O to väčšie bolo naše zdesenie, keď sme Davena videli vykukovať z okna autobusu a pýtať sa kde sme nechali Ramona. Vysvetlili sme teda situáciu, Katka sa spýtala či bus prejde pred cestovku, dozvedeli sme sa že áno, a tak sme sa rozhodli ho vyzdvihnúť až pôjdeme. S tým sa Daven ukľudnil, zaľahol a ďalej osud nosiča svojej tašky neriešil.

Nakoniec poslala cestovka rikšu, pretože tam bol aj Nico a nejaké Kórejky ktoré s nami tiež boli, a tak sme sa okolo 8.40 všetci stretli v tom istom buse. A po deviatej za Davenovho hýkania vyrazili smer Hyderabad.

Cesta bola samozrejme krušná, boli sme v sleeperoch naskladaní jak sa dalo, hádzalo to tiež slušne... ale nakoniec sme to nejak prežili. Ešte som sa pobavila keď si Daven na pumpe dal džús, polku nechal a potom bol hrozne udivený že za to ešte musí aj platiť - a potichu sa ma spýtal či mám nejaké peniaze :)

V Hyderabade sme napodiv stihli bus o deviatej z Mayfair (a to aj so sprchou doma...), v STC celý deň nepreložili steblo krížom - ale zato rozprávali každému kto bol ochotný počúvať story o nočnom zvuku a smiali sa pri obede až nám slzy tiekli :)

Zajtra si to ešte vypočuje Monica...