Nákup kníh

Týždeň uplynul pomerne rýchlo - vo štvrtok sme mali voľno kvôli novému roku, tak Tamas a Nico na oslavu zorganizovali v stredu barbecue spojené s pozeraním zápasu Ligy Majstrov. Tá našťastie začína až okolo pol jednej indického času, takže keď teda konečne začal, väčšina chalanov bola tak opitá že už im nejaký futbal mohol byť ukradnutý :)

Barbecue malo začať presne o deviatej, a keď sme sa s Katkou o pol desiatej dostavili, ešte ani nehorel oheň. Ten bol naveľa založený v kvetináči zakúpenom za týmto účelom, chalani niekde zohnali drevené uhlie a kus pletiva ako mriežku, ale vzhľadom k nedostatočnému vetraniu zdola uhlie príliš nehorelo a tak ho museli neustále popoháňať fénom.

Hlavný pyroman bol Tamas, ktorý sa na túto príležitosť zaodel do kraťasov ktoré mu viseli proklate nízko, a keď sa skláňal nad ohňom tak sme videli výrazne viac než sme kedy chceli :) Skončil pokrytý uhlíkmi od hlavy až po päty vrátane chrbta, a tam už ozaj netuším ako sa mu to dostalo. V priebehu grilovania sme ešte boli nútení presťahovať gril, pretože sa sťažovali susedia že im od neho chytia kvetinky... a za pol minúty nato vyložili na okno decko aby sa tiež pobavilo pohľadom na blbých cudzincov.

Okolo pol dvanástej teda bolo mäso konečne ugrilované, tona šalátu pripravená, zemiakové pyré tiež, caipirinha pripravená Katkou pod odborným vedením Ramona, Santiaga a Marcela dávno vypitá a my sme sa teda vrhli k stolu ochutnať tie dobroty.

Lenže ouha, hovädzí steak mal konzistenciu podrážky, a ač som sa snažila jak som mohla ho požuť, moja snaha nebola korunovaná úspechom. Keď už som mala pocit že kŕč v čeľusti je len otázkou sekúnd, radšej som šla a steak diskrétne vypľula do koša (v polminútovom intervale nasledovaná Stephanie).

To uz mi ale ozaj stačilo, ešte som pokecala s Jaimem ktorý až teraz dorazil z práce a teda nemám čas sa s ním baviť doma, a odobrala sa do postele.

Štvrtok sme strávili ani už neviem akou blbosťou, ale večer sme boli behať, a keď som sa vrátila, našla som doam správu že Carlos už mi dososal ten Photoshop a môžem si ho prísť vyzdvihnúť!

V piatok sme sa cítili ako v pondelok po víkende (ale to ani náhodou neznamená že sme boli výkonní akoby sme dva dni odpočívali...) a večer nás čakala party v Shishe - dievčatá všetky drinky zdarma a chalani za fixný poplatok Rs 200 pivo neobmedzene.

Dala som si teda nejaký ten gin-sprite (alebo sprite-gin?) a pokecala s dvoma Austrálcami na ktorých nás všetky upozornila Anca - bol tam jeden mladý a jeden starý, a mladý veľmi zaujal jej pozornosť. Vzhľadom k tomu že Rodrigo bol neďaleko, neodvážila sa s ním prehovoriť, ale nás ktoré sme tak učinili celý večer sledovala pozorným okom :) Nicméne neboli sme ani jedna veľmi úspešné, pretože Austrálčania sa zásadne vyskytovali vo dvojici, a v takejto konštelácii sa mladý nedostal vôbec k slovu pretože keď starý začal hovoriť, tak už neprestal.

Nicméne pred polnocou som ich musela rýchlo opustiť, pretože sa mi naliehavo zažiadalo čerstvého vzduchu a obávala som sa najhoršieho, ale k žiadnym incidentom nedošlo a doma som veľmi rýchlo a veľmi tvrdo zaspala že som ani nepočula Katku ktorá sa vrátila tak pol hodiny po mne.

V sobotu som mala naplánovaný veľký knižný výlet s Barbarou a Elayne tak som s ťažkým srdcom odmietla go-karting s ostatnými len preto, aby som sa dozvedela že Barbara s Elayne už majú knihy nakúpené a chcú ich ísť len poslať. To ma zaskočilo, a tak som svoju účasť zrušila, a vybrala sa namiesto toho nejaké tie knihy teda nakúpiť a pošlem ich samostatne budúci týždeň.

Vzala som si svoje nové topánky aby som otestovala svoju schopnosť chodiť na podpätkoch a vybrala sa do Himalaya Book shop, kde som zakupila Being Indian, Holy Cow, Kite Runner a Shantaram, a potom som sa presunula do antikvariátov, kde som objavila dvoje Škrupule, a bola mi uznaná zľava Rs 20 z dôvodu chýbajúcich drobných na výdavok.

Do jedných som sa doma hneď pustila a zistila že v angličtine je to ešte drsnejšie než v slovenčine, a ani som si nemyslela že sa od toho odtrhnem keď mi Katka volala že sú už na Mayfair a idú na bowling, ale než tam skutočne došli tak som aj ja došla do psychického rozpoloženia kedy som usúdila že spoločnosť mi urobí dobre. Už som mala za sebou obed z La Sani, neúspešnú výpravu do Vibes kde mi doporučili pleťovú masku proti akné za Rs 1200 čo som s vďakou odmietla, a tri pokusy o telefonát Zuzke Cakociovej ktorá mala narodeniny, a tak som sa prezliekla do niečoho pohodlnejšieho a vyrazila oprášiť svoje bowlingové schopnosti.

Dráhy boli veľmi pekné, a mne sa darilo dosť... extrémne. Dvakrát sa mi podarilo hodiť strike, a dvakrát sa mi po ňom podarilo hodiť nulu či jedna. Ale zoznámila som sa s Haakenom z Nórska ktorý prišiel vo februári a s troma kórejskými dievčatami ktorých mená som zabudla len čo som ich počula, ale ktoré boli veľmi milé.

Po bowlingu som sa rozhodla ísť si od Carlosa vyzdvihnúť svoj Photoshop, a tak som sa ho horko-ťažko dovolala, zastavili sme sa s Katkou u chalanov a vypočuli si ich hádku ktorý futbalový team je lepší - večer hrajú dva teamy z Porto Allegre proti sebe, a zatiaľ čo Ronaldo vyzdvihoval prednosti Internacionalu, všetci ostatní Brazílci boli za Gremio. Katka vydala vyhlásenie že ona bude fandiť tomu teamu ktorý má krajších hráčov, a požiadala o obrázky teamu. Obidvaja jej za pomoci google images vyhoveli, až na to že Ronaldo fixloval a snažil sa nám podstrčiť Richarda Gerea (na čo Katka vôbec neprišla a divila sa že taký starý hrá futbal :)). Potom zvolili opačnú taktiku a ukazovali nám aké obludy hrajú v druhom teame, a teda našli sa v obidvoch dobré masky :)

Nechali sme ich teda svojej zábave, a vyrazili domov aby sme sa najedli, pretože nás čakal neľahký večer - konali sa hneď dve party a na obidvoch sa očakávalo že sa objavíme. Rozhodli sme sa teda že najprv sa zastavíme na Beátinej rozlúčkovej party, a potom sa presunieme k Rodrigovi a Anke kde zotrváme po zvyšok večera.

Ako sme povedali, tak sme urobili - začali sme u Beáty, s ktorou sme sa rozlúčili, pretože po dosť rýchlom rozhodnutí letí domov už v nedeľu, a po desiatej sme sa objavili u Rodriga, kde boli zatiaľ len Tore, Monica, Jaime a my sme doviedli Petra a Jean. Anca bola naštvaná pretože nikde ani nohy (navyše drinky na účet podniku, teda skôr Rodriga), ale okolo polnoci sa predsa len byt zaplnil.

Ja som odišla okolo druhej a Jaime mi za to bol veľmi vďačný pretože ho Rodrigo nechcel pustiť, ale ja som mu poskytla dostatočnú zámienku - predsa by Rodrigo nechcel aby som šla domov sama?! Do postele som sa teda dostala okolo tretej, a pre zmenu zaspala tak rýchlo že som Katku ani nepočula prísť.

Na nedeľu som si naplánovala návštevu knižného trhu v Abids, kde sa vraj dajú zohnať všetky možné knihy za lákavo nízke ceny, a ešte som bola nečakane donútená do svojho itineráru zahrnúť návštevu internet café, pretože som v domienke že mažem vírus zmazala generátor kľúča.

Počkala som teda do druhej, a keď som potom zistial že moja domienka že futbalový zápas sa hrá pri Nizam college bola nesprávna a budem tam musieť sama, som sa vybrala na cestu.

Vodič rikše ma doviezol presne tam kde som chcela byť, a len čo som prišla k prvému stánku, chlapík mi uchmatol moje krásne výtlačky z Amazonu a šiel zháňať mnou požadované knihy u iných stánkov.

To sa mi zas tak nepáčilo, pretože by som to radšej urobila sama, a navyše som bola donútená konverzovať s predavačom, ktorý nevyzeral ani na dvadsať, ale zato mal hnedé zuby a asi tak 45 kg. Dozvedela som sa aká som krásna, musela som povedať odkiaľ som a kde bývam, a moje knihy stále nikde. Už som si začínala zúfať, ale bez svojich papierov som bola bezbranná lebo názvy kníh som si pamätala len hmlisto, a tak som nemala na výber než čakať.

Naveľa pomocník predavača pribehol s prvou knihou, a za chvíľu k nej pridal aj druhú. Tretiu mi zaprel, a tak som sa pozrela na tie čo mi doniesol, zistila že vôbec nerozumiem tomu o čom sú a ťažko posúdim či sú v poriadku alebo nie, ale vyzerali novo, autori sedeli, a tak som sa pustila do zložitého vyjednávania o cene.

Ako prvú cenu mi samozrejme zahlásil to čo bolo napísané vzadu na knihách.

To som samozrejme so smiechom odmietla.

A tak sme sa začali hýbať dole... ako prvú mi dal zľavu Rs 20, z ktorej som teda nebola práve nadšená, ale pomaly sme sa niekam dostávali... naveľa zľavil z Rs 900 na Rs 810, vraj desať percent, ale viac to nejde lebo jeho nákupná cena je Rs 770.

Tak som párkrát chcela odísť a zakaždým ma zavolal naspäť... padla aj nákupná cena až sme sa zašprajcovali na Rs 640 z ktorých som ja chcela zľavu, a on ani za nič lebo že to je jeho nákupná cena. Tak som mu vysvetlila čo si myslím o jeho cenách, ale ani to nepomohlo. Navyša začal s neuveriteľne otravným pleeeeeease.... pleeeeeease.... ktoré čoskoro splnilo svoj účel lebo ma to prestalo baviť, a pristala som na jeho posledný návrh - Rs 640 a kúpi mi zrmzlinu.

Šli sme teda do blízkej cukrárne, kde som si objednala zmrzlinový pohár a nemilosrdne odmietla všetky žiadosti - obed, kino aj telefónne číslo (všetky tri sprevádzané protivným pleeeeease), zaplatila len za svoj pohár (zdalo sa že môj milý známy očakával že zacvakám oba lebo sa k plateniu veľmi nemal) a rozlúčila sa navždy (teda aspoň dúfam :)) Ešte som sa teda pobavila nad zamestnancom cukrárne, ktorý sa ma ako obvykle pýtal odkiaľ som, a keď som mu povedala "Slovakia" tak na to reagoval "but which country?"

Prešla som ešte asi dva stánky hľadajúc poslednú knihu z Pachovho zoznamu, ale bola som doporučená do jedného z kamenných obchodov na druhej strane ulice.. tak som sa tam odobrala, odovzdala svoj printout, bola odkázaná do inej miestnosti a za chvíľu mi bola prinesená moja knižka. Pozrela som ešte na nejaké knihy o Photoshope, ale oficiálna bola len na CS, a navyše to bol tak diletantský výtlačok, že som sa rozhodla do toho neinvestovať ani rupiu a namiesto toho som za pomoci svojho už realizovaného nákupu zrazila cenu poslednej knihy, zaplatila a vyrazila na cestu domov.

Rozhodla som sa ísť autobusom na Panjagutta circle, zastaviť sa v inet café a stade si vziať rikšu domov.

Jediný problém na tomto pláne bol, že som netušila ani odkiaľ chodia busy, ani ktorý mi vlastne treba.

Za pomoci niekoľkých predavačov som lokalizovala zastávku, a dotazom zistila že ten správny bus má číslo 187.

Stála som na tej zastávke dobrých desať minút a prešlo tade aspoň dvadsať busov, ale ani jeden nemal číslo 187. Začala som sa teda skusmo pýtať v busoch či náhodou nejdú do Panjagutty, a dozvedela som sa že nie, ale mám si počkať na 225.

To bola iná pesnička, lebo také číslo som tu už určite zahliadla, a keď sa objavilo znovu, nastúpila som a skutočne sa dotala do Panjagutty na kruhový objazd. Prešla som sa do inet café kde som stiahla svoj súbor, zazúfala si že nejde icq a šla domov.

Tam som si teda nainštalovala Photoshop, napriek tomu že ma Tomáš telefonicky vydesil že nemám dosť pamäti - náhodou mám, heč! a čakala kým sa ostatní vrátia z futbalu.

Vrátili sa Tore s Monikou z nákupov, ukázali mi čo nakúpili v Bombay Store a zas odfrčali sa najesť do KFC. Medzitým mi ale stihli ešte prezradiť že Katka vraj hovorila niečo o kine dnes večer, a tak som nelenila a zavolala jej - a skutočne!

Poniektorí vraj majú lístky na V for Vendetta od 10.30 dnes v IMAXe, a tak sme sa rozhodli ísť skúsiť svoje šťastie či tiež ešte nejaké nezoženieme. Najedli sme sa, upatlala som si mäso na zajtrajší šalát a vyrazili sme do kina.

Lístky mali, a tak sme zhliadli film na veľkom plátne.... a domov dorazili až okolo pol druhej. Uložili sme sa teda spať a zadúfali že zajtra sa nám podarí nejakým zázrakom vstať.

Podarilo :)