Slava nasmu vyletu...

Dnes rano sme sa teda zobudili o nekrestanskej pol siedmej, ked sa predavaci "ChaiCoffeeTea" rozhodli ze je cas na caj, a zacali v obrovskom pocte korzovat po ulicke s tymto bojovym pokrikom. Potom nasledovali decka, ktore sa zobudili a boli az velmi cule, nejaka zobracka s klapadlom, ktosi spieval, niekto iny kaslal a chrchlal, no proste spanku bol koniec. Asi preto chodia spat uz o deviatej (to je cas kedy vsetky kupe zhasnu - okrem zakernych cudzincov samozrejme, ktori rusia nocny klud o takej nekrestanskej hodine) a potom rano o pol siedmej boli vsetky kupe rozsvietene - okrem nasho samozrejme.

Vyckali sme teda trpezlivo prichodu vlaku na Begumpet Train Station, ktora je blizsie k Banjara Hills, a stastne vyskocili zo zastavujuceho vlaku. Potom sme ovsem celili nelahkej ulohe zohnat riksu domov... vlastne niekolko riksi. Od stanice samozrejme ziadali 80 Rs za cestu ktora stoji tak tretinu, tak sme sa vybrali peso na hlavnu ulicu, ale tam nas tiez nechceli vziat, az nakoniec sme zohnali jedneho, ktory bol ochotny nas na meter vziat domov. Lenze, nielen ze sa neotocil tam kde mohol, a previezol nas za dobrych 10 Rs naokolo, ale potom este zastavil niekde v bocnej ulicke, vzal flasu a povedal ze potrebuje benzin - po tom co sme minuli benzinku asi pred 5 minutami. To sme sa nasrali, hlavne Massimo, vyleteli z rikse a povedali ze neplatime a ideme si najst druhu. Na to chlapik zacal nadavat a ziapat, my sme nanho ziapali naspat, no krasna scena. Riksi pri nas zastavilo nepocitane, ale ten nas vsetkym vysvetloval aki sme hnusaci ze mu nechceme zaplatit, a niektore ozaj odisli. Nicmene potom sme do jednej nastupili, on nas nechcel pustit, tak sme zasa vystupili, poposli, zasa nastupili a uz konecne stastne odisli domov. Tento sa len smial a dusoval sa ze "no cheating, no cheating".

Doma sme si dali len rychlu sprchu a volali taxik do STC, pretoze sme potrebovali stihnut meeting so sefmi. Lenze, ked o desiatej prisiel taxik, tak to bolo nejake mlade ucho. Trikrat sme sa ho spytali ci pozna cestu do dediny kde je STC, a trikrat prikyvol ze hej. Po tristvrte hodine bolo na metri 314 Rs, a boli sme niekde kde sme to v zivote nevideli a zdaleka nie v STC. Tak sme sa ho znovu spytali, ci vie kde to je a ze neplatime tolko penazi. Nato vypol meter, a povedal ze 15 minut, a sme tam. Za 15 minut sme boli niekde medzi polami, a vobec netusili kam ideme... nakoniec po instrukciach od okoloiducich sme sa do STC dostali o 11.20, a normalne by cesta mala trvat tak 45 minut. Chlapik este drzo ziadal najprv 314 Rs, to sme povedali ze sranduje, potom aspon 270, coz by mala byt normalna sadzba, ale dali sme mu 200 a povedali ze moze byt rad ze ma nieco. Stale chudak opakoval ze I'm sorry, ale my sme boli nastvane ani nie preto ze nevedel kde to je, ale preto ze sa nas nespytal, ac my vieme kade sa tam ide (ale mysleli sme ze pozna inu cestu), ani preco nepouzil tu vysielacku ktora mu tam svieti na doske aby sa spytal dispecingu. Myslim ze Nora bola znacne zdesena a ze by mu aj bola zaplatila, ale my s Katkou sme boli nekompromisne.

Potom sme tu pooxidovali - Monica povedala ze chce zorganizovat cheerleaders pre chalanov, ktori budu mat futbalovy zapas s Indickymi zamestnancami Satyamu, a ze vraj JA mam byt cheerleader! Ha! No to som v zivote necakala ze ma postretne, ale zda sa ze uz je to tak.

Nas velky meeting o 12.30 bol z dovodu nedostatku miestnosti odlozeny najprv na poobede, a potom dokonca na piatok, a prisiel nam vyhrazny mail ze miestnost je rezervovana 9.00 - 17.00, tak to bude nieco strasneho. Brrr.

Dnes sa mi po tom vylete tak nechce pracovat, a mam prilis dobru naladu, takze nerobim skoro nic a ani asi nebudem :) Vecer sa musim stavit dat vyvolat fotky, mam 4 filmy tak to bude pekna palka. Ale chcela som aby aspon nejake fotky vysli... no uvidime. A asi padnem mrtva do postele (oprava - na matrac) a budem spat az do rana bieleho.

PS. Dnes mi dosiel okrem smsky aj MAIL od Vijaya! S povzbudzujucim pribehom... preco???