Ajanta

Rano sme sa na budik o 5.45 tazko, ale predsa zobudili a po siestej sme vystupovali na stanici v Aurangabade. Len co sa nasa noha dotkla nastupista, uzaj sa na nas vrhli vselijaki drobni podnikatelia - jeden nech si vezmeme jeho dzip, druhy nech ideme do jeho hotelu, treti ze ma krasnu city tour... priserne. My sme mali z Lonely Planet vytipovany hotel ktory mal byt len v dochadzkovej vzdialenosti zo stanice, takze sme sa peso odvazne vybrali ho hladat. Nasi "sprievodcovia" nam ochotne ukazali smer, ale cestou do nas stale hustili to svoje "cheap price, cheap price, nice hotel, hot water 24 hours..". Po tom co sme videli asi tri hotely vratane toho ich sme si vybrali hotel doporuceny Lonely Planet - Tourist's home. Cenu sme nevalne dohodli na 225 Rs, zlozili sa, dali si "sprchu" ktora pozostavala z oblievania sa z vedra teplej vody, umyli si chrup a takto posilneni sa citili schopni zvladnut cely den jaskyn. Na prvy den sme si naplanovali Ajanta caves, pretoze su dalej a cesta trva tak 2.5 - 3 hodiny, takze na druhy den ked potrebujeme stihat vlak by sme boli v casovom strese.

Pri ranajkach v hoteli, ktore boli celkom dobre, sa nam prihovoril dalsi podnikatel, s ktorym sme sa nakoniec dohodli ze nam prenajme svoj jeep za 200 Rs na osobu, a mozme ho vyuzivat cely den jak chceme. Vybrali sme sa teda do jaskyn, a po neplanovanej zastavke, kedy vodic rozhodol ze chce ranajkovat, zastavil a naranajkoval sa bez toho aby nam povedal jedine slovo, sme okolo obeda dorazili do jaskyn.

Kedze vlada Maharasthry alebo niekto iny rozhodol, ze treba zabranit znecitovaniu okolia, tak vsetky auta a autobusy koncia na tzv. T-junction, a stade chodia len ekologicke kyvadlove busy k jaskyniam. Lenze, nez sa clovek dostane k ich zastavke, tak musi prejst "ulickou smrti", kde ciha tak 50 predajcov vsetkeho mozneho. Vrhli sa na nas ako osy na med, vnucovali nam take krystaly, pohladnice, videa a ja neviem jake vsetky mozne zbytocnosti, a furt "My name is Philip, this is my shop, come after you seen the caves".. tak sme ich vsetkych odbili after, after a presli stastne k busu.

Autobus nas skutocne vyhodil o 4 km dalej pri vstupe do jaskyn, kedy nase Residential Permit nic nezmohlo, a museli sme na drevo vysadzat 250 Rs kazdy. Po tom sme vyliezli peknych par schodov (ale cakali tam nosici so stolickou pre nevladne osoby), presli sa kusok okolo utesu a boli sme tam. Ukazali sme nas listok (ktory mimochodom bol utrzok papieru asi tak 3x1 cm, no vobec nevyzeral ze je hodny 250 Rs) a boli vpusteni do arealu s jaskynami (www) (foto jaskyni).

Jaskyne su organizovane do takej podkovy na utese okolo rieky, ktora je dole a tvori vnutorny okraj podkovy. Je ich asi 30, ale najviac casu sme samozrejme stravili v prvej, a potom uz nam to slo rychlejsie. Vzdy sme si museli dat dole topanky, takze nakoniec uz sa nam to nechcelo riesit a chodili sme horedole bosi, topanky kdeako pripevnene na batohoch. Jaskyne su zvlastne svojimi jednak malbami, a jednak sochami Buddhu, ktory ma tri zakladne pozicie - teaching, meditating a protecting - ktore sme v priebehu dna doviedli k dokonalosti. Okrem centralneho Buddhu boli obvykle po stenach zdobene sochami a malbami kadecoho. Pozerali sme teda jaskyne, potom nas zastihol pre zmenu lejak, tak sme v jednej zotrvali a preckali najhorsi dazd, a potom sme sa vybrali na kopec umiestneny v strede podkovy, kde je vyhliadka. Vystup na kopec bol strmy po schodoch, ale zvladnutelny - za 15 minut sme boli hore. Ricarda sa tam ujali dve male indicke zobracky, ktore najprv chceli aby ich niesol, a potom samozrejme peniaze... nakoniec im snad aj nieco dal, ale tie dievcata boli neuveritelne vytrvale, chceli najprv cokoladu, potom keks, potom nas upozornovali ze mame otvoreny batoh, ze tam je pekny vyhlad, ze sa chcu fotit, ze mi vyhodia smetie... no stale nieco.

Este predtym sme ovsem Ancu museli presvedcit ze ten kopcek zvladne, pretoze silou mocou chcela zostat dole ze ona to proste nevyjde, ze ma skusenosti... a nakoniec to vysla medzi prvymi. Nicmene cely den sa tvarila ako nestastie, tak som si uvedomila ze aj ja sa tak obcas tvarim a dala som si slavnostne predsavzatie ze uz nikdy viac to neurobim, pretoze je to priserne. Okrem toho mi neuveritelne liezla na nervy svojim "but whyyy?" ktore dokazala povedat tym najhroznejsim tonom, k tomu trosku hystericka... no ak ja som tiez taka, tak panboh pomahaj chudakom ktori to so mnou musia vydrzat :)

Okolo stvrtej sme mali dost, boli sme taki hladni ze by sme olizali aj tie farby zo stien a tak sme sa rozhodli, ze zjeme nieco maleho v stankoch pri parkovisku, a potom si dame poriadnu veceru v meste, pretoze cesta mala trvat skoro tri hodiny. Cestou dole z vyhliadky sa na mna ale nalepil predavac, ktory sa rozhodol ze mi preda taky ten kamienok, v ktorom je kristal - tak 3 cm dlhy a dnu bol fialovy kristal - mzono ametyst, bohvie. Kazdopadne za tu srandicku ktoru som vobec nechcela pytal 50 Rs! To som mu povedala ze ani omylom, a ked sa ma spytal ze "what is your price?" tak som mu zo srandy povedala ze 5 Rs. On ze nie a nie a nie, a ze "help small business" a ze musi zivit rodinu, a ze on to osobne niekde nasiel, ze v obchode to stoji 4-500 Rs ale ze on mi to da za puhych 50 - 40 - 30 - 20 - az nakoniec sa zasekol na 10. A ja stale ze 5. Potom teda ze mi da dva za 10, ale to ja zas ze nie, pretoze ked nechcem ani jeden, tak preco by som chcela hned dva? A neustale som mu opakovala ze to nepotrebujem, a nechcem, a tak... no nakoniec som to teda kupila za kompromisnych 6 Rs. Ostatni obcas nas vyjednavaci proces sledovali a povedali mi ze su fascinovani :) Proces teda vyzeral tak, ze ja som sla stale dopredu k vychodu a chlapik utekal povedla mna a hustil do mna tie svoje nezmysly. Nicmene nie vsetci boli tak stastni, a Jaime kupil pohladnice za nehoraznych 100 Rs, Nora za 50 Rs a ked potom zistili ze ich mohli mat aj za 20 tak bili hlavou o stenu. Anca potom este kupila taku mierne gycovitu krabicku na sperky (predavali tam plno takych kamennych predmetov, krabicky, vyrezavany slon...) za 200 Rs a potom tiez akosi zistila ze to mohla mat aj za polovicu.

Cestou domov sa nas vodic snazil este zlakat do jakejsi weaving factory, ale to sme ho zrusili a namiesto toho sa sli pozriet na "poor man's Taj Mahal" ako ho oznacuju v Lonely Planet, vlastnym menom Bibi Ka Maqbaara ale nechcelo sa nam platit 100Rs, bolo uz neskoro a tusili sme ze zvonku bude krajsi ako znutra - a pohlad zvonku bol zadarmo :) Potom sme sa presunuli do restauracie doporucenej taktiez Lonely Planet, Food Lovers, kde sme sa navecerali (dobre to teda podla mna velmi nebolo, naan nedopeceny a porcia nevelka) ale ostatnym to chutilo, a o desiatej uz sme s Katkou boli s vycistenymi zubami a umytymi nohami v posteli.