Moja prvá indická svatba!

Dnes som sa zúčastnila na pravej indickej, presnejšie juhoindickej svatbe!

Ráno sme sa mali stretnúť pred Sitara hotelom v Ameerpete o 8.35, pretože dátum a čas svatby v Indii je vec exaktne stanovená na základe konzultácie s astrológom. Nico a Imke samozrejme meškali, ale napriek tomu že sme dorazili chvíľku po stanovenej 8.45, zatiaľ na kvetami vyzdobenom pódiu prebiehali len prípravné činnosti bez účasti nevesty.

Usadili sme sa a než sme stihli začať byť netrpezliví, za zvuku bubnov a trúb prišla nevesta a usadila sa na pódium vedľa ženícha. Dostala kvetinový veniec, a začal sa dlhý proces kdeakých ceremónií nepochybne s hlbokým významom, ale pre nás bohužiaľ nepochopiteľných.

Nevesta so ženíchom dostali kokosový orech s ich menami na ňom napísanými, a bolo mu nejakým spôsobom požehnané.

Ženích neveste uviazal okolo pása povraz.

Ženích s nevestou si navzájom (a za výdatnej pomoci svadobných hostí) na hlavy sypali ryžu v množstve väčšom než malom, kvety, konfety, ružové lupienky a na záver na seba snáď dokonca fúkali polystyrén.

Ženích s nevestou si vymenili ďalšie kvetinové vence.

Ženích s nevestou dostali veľkú kovovú nádobu s úzkym hrdlom a pretekali sa kto z nej prvý vyloví neznámy predmet.

Ženích s nevestou boli dohromady zviazaní za cípy svojich odevov (mimochodom ženích bol len v nejakom kuse bielej látky spod ktorej presvitalo jeho nepríliš príťažlivé telo...).

Ženích s nevestou dostali požehnanie od rodičov a vyjadrili im úctu tým že sa im dotýkali nôh.

Vykonali puju (znamená že sa poklonili obrázku modrého muža, tuším Krishnu, zapálili oheň a rozbili kokosový orech).

So zapáleným ohňom vyšli na balkón, hádzali ryžu dole a privolávali bociana.

Ženích s nevestou sa vrátili na pódium a prijímali svadobné dary.

A potom už nasledovalo len fotenie s rôznymi záujmovými skupinami... niektoré veci sa proste nemenia :)

My sme sa v okamihu prijímania svadobných darov vzdialili smerom k bufetu, ktorý však ponúkal len klasické juhoindické jedlá ktorým sme viacmenej ľahko odolali, a okolo jedenástej sme sa odobrali domov sa prezliecť a odfrknúť si pred autobusom do STC.

S Katkou sme tiež konštatovali, že tu v Indii je tak jednoduché sa hocikam vbufetiť, väčšinu času sme stáli rovno neveste a ženíchovi pod nosom aby sme dobre videli a nikto nám nepovedal ani slovo - priam naopak, ešte nás povzbudzovali aby sme šli bližšie. Je to proste pohostinný národ, to sa im musí uznať :)

O pol jednej sme sa teda naložili do autobusu do STC ktorý bol príšerne plný, a rovnako ďalšie dva, a dúfali sme že už nás čaká len rýchla cesta do práce a klimatizovaná miestnosť, pretože sa akosi otepľuje. Ale to nám nebolo súdené... v strede cesty sa ozvalo buch! a náš autobus sa zastavil navždy.

Rýchlejší jedinci naskákali do ďalšieho busu, pomalejší čakali čo bude - a vida, objavil sa ďalší bus smerujúci do výukového centra v STC. Vodiča sme takmer násilím donútili aby nás vzal, a keď už sme si mysleli že teda všetko zlé je za nami, cesta bola zrazu zablokovaná.

Náš vodič sa ale vynašiel - obišiel to poľom!!! Normálne si to namieril na lúku a po hrboľoch tak pol kilometra prešiel bokom. To sa teda inde než v Indii stať nemôže :)

V práci sme si dali obed, konštatovali že náš šéf od nás chce nebodaj nejakú prácu a pokračovali v práci na itinerári do Sikkimu. Vyzerá že to bude náš posledný veľký výlet, a všetci začínajú hovoriť o ceste domov... vyzerá že toto bude tá dlhšia polovica traineeshipu :)