Jaipur

Rano sa Katka prebrala o neuveritelnej pol osmej, podla vlastnych slov si dala nieco proti bolesti, dvadsatminutovu sprchu a bola pripravena na cely den poznavania Jaipuru, alias "pink city".

Dali sme si teda ranajky v nasom skvelom hosteli, ja korunovane bananovym kolacom, a vyrazili do mesta. Chalani boli opat nezvestni, ale po vcerajsom vykone sme ani necakali ze sa tak skoro preberu. My s Katkou sme sli najprv kupit listky na autobus do Agry, takze sme sa s holkami dohodli ze sa stretneme neskor pred branami City Palace.

Listky sme stastne zohnali, tri sleepery po Rs 200, odchod 23.00, z miesta nedaleko nasho hostelu. Vyrazili sme teda za holkami, a objavili ich v blizkych obchodikoch ako nakupuju vecny kalendar, tricka a podobne. Tiez sme nakupili tricka (a planovali ich vyuzit hned na vecernu cestu vlakom), a sli v zmensenej zostave do pevnosti. Anca a Mirela, nemajuc foreign registration, odmietli zaplatit vstupne pre cudzincov a radsej sa rozhodli venovat nakupom. Dohodli sme si s nimi teda stretnutie na neskor, a po tom co sme odrazili vsetky pokusy nas preradit do fronty pre cudzincov sme zakupili indicke listky a nakracali do palacu.

Ten mal oproti europskym pamiatkam jednu zvlastnost - predajne so vsetkym moznym su nie (len) na konci prehliadky, ale hlavne na zaciatku. Hned sa na nas vrhli agenti s teplou vodou, ze ich obchod je najlepsi, najlacnejsi, o tolko a tolko percent lacnejsi nez na ulici a nakupujeme priamo od umelca bla bla bla. Samozrejme boli vyrazne drahsi nez na ulici, tak sme sa radsej rozhodli venovat prehliadke palaca.

V jednej z budov bolo muzeum latok a odevov, tak sme sa poucili o odievacich zvykoch, zhliadli polovy dres maharaju ktory dal dohromady najuspesnejsi polovy team na svete - vyhral s nim vsetky sutaze v UK, Indii a este kdesi osem rokov za sebou 1930 - 1938.

Potom sme zhliadli manufakturu kde sa vyrabali vsetky tie suveniry ktore sme s nadsenim vacsim ci mensim nakupovali, ci by sme radi nakupovali ale boli nad nase moznosti. Videli sme tkat koberce (na rozdiel od pani Malikovej ich tkali vertikalne), vyrabat papier, malovat miniatury, sperky... a vsade fotky predajcov ci vyrobcov s princom Charlesom, ktory zjavne musel City palace niekedy v minulosti navstivit. Potom sme prebehli ostatne nadvoria, jedno cervene, jedno so styrma branami z ktorych kazda bola inej farby a inak vyzdobena a mne sa pacilo asi najviac z celeho palaca a ani sme ho cely nestihli, pretoze uz sme sa mali stretnut s holkami, a co si budeme vykladat, dve hodiny nam stacili :)

Medzitym sme este stihli vyliezt na minaret, odkial bol krasny vyhlad na cele mesto, a zhodli sme sa ze by ho mali viac turisticky propagovat.

Ako dalsi sme mali v plane Hawa Mahal (Wind palace), ale ked sme tam dosli, rozhodla som sa vyhladat teda nejaky foto obchod, a nechala sa zlakat vodicom rikse ze ma do nejakeho vezme za Rs 20 tam aj naspat. S Katkou som si teda dohodla stretnutie o pol hodiny neskor a vyrazila som.

Uz cestou do obchodu mi spolusediaci vodica (to je hrozny zvyk v Indii, ze vodic si vezme nejakeho sukromneho kamarata pripade agenta s teplou vodou...) vykladal ako vsetci obchodnici v Jaipure nakupuju v Mughal city, ze tam maju uplne vsetko za velkoobchodne ceny, tak som len cakala kedy mi navrhne ze ma tam za vyhodnu cenu zvezie. Vydrzal s tym ale az do spiatocnej cesty :) Vo fotoobchode som narazila na velmi ochotneho a schopneho majitela, ktory mi vysvetlil ze to ze zrkadlo ma chlpy vobec nevadi, pretoze na fotke sa to nakoniec neobjavi kedze zrkadlo sa pri akte fotenia zdvihne. To ma tak rozradostnilo, ze som az lutovala ze si od neho nemozem kupit ziadne sluzby a tak som vzala aspon film. Sam od seba (!!!) mi ho dal za Rs 110, a este pridal dve baterky ktore som odmietla, ale vzal si ich moj agilny vodic rikse, vraj do ovladaca na telku. Csetou naspat sa ma este snazili zlomit aby som si ich najala na cestu do Amber fort, kam sme sice ist chceli, ale prostrednictvom MHD, takze som jeho "student price" s vdakou odmietla, zaplatila dohodnutych Rs 20 a prepustila ich.

Pred Hawa Mahal sme sa nahodou stretli s nakupovacim teamom, dievcata ale este stale nemali vsetko co chceli, a tak sme s Katkou na Amber fort vyrazili pre zmenu sami.

Nasadli sme na miestny autobus, ktorym sme priblizne polhodinovu cestu vykonali za krasnych Rs 6, zoznamili sa so skolskym zajazdom ktory bol nami fascinovany, a o tretej sme stale pod Amber fort. Ta sa tycila na kopci nad jazerom, tak sme odfotili co sa dalo, odmietli vsetky pohladnice a ine zbytocnosti, odfotili sa s par zaujemcami a vyrazili na cestu hore.

Na prvej krizovatke, kedy sme sa mali rozhodnut ci vpravo alebo vlavo sme zvolili alternativu vlavo, a tak sme skoncili nie na Amber fort, ale na Jaigarh fort hned nad nim. Po tom co sme odhalili diverziu zo strany koktaveho Inda, ktory sa nas snazil presvedcit ze pevnost je kvoli filmovaniu zatvorena, sme bez vacsich problemov vyliezli hore, zakupili vstupenky tentoraz bez fotakoveho listku a sli omrknut najvacsi kanon v Indii. Vraj ho na bitevnom poli muselo tahat 32 volov! Ale nevyzeral...

Kedze uz boli styri, odmietli sme vsetky ziadosti o "one picture, one picture" a sli na Amber fort. Tam sme sa zas museli odfotit (to je jedna z manii Indov, len co vidia cudzinca, hned sa s nim musia odfotit, obzvlast otravni su mladi chalani ktori maju tendenciu nas brat za ramena, pas ci ruky... comuz my sa ale branime takze ich "svetacke" fotky vyzeraju asi vo vysledku dost divne), kupili sme si listky opat bez fotakovych listkov, ale presli nam cez rozum ked sme fotaky museli pri vstupe odovzdat. A len co sme vosli som lutovala... a ked som videla zrkadlovy palac, lutovala som tak ze som sa vratila, doplatila a vzala si fotak :)

Tam som tiez pochopila aku velku blbost som urobila ked som kyvla na ponuku kozmeticky ze mi napise hennou moje meno na dlan. Nie je to velkym pismom, ale bohuzial dost velkym na to, aby to vedeli vsetci precitat napriek tomu ze im to neukazujem. Na pevnosti sa zrovna nachadzala skupina tak 15 chalanov veku pubertalneho, maximalne tak 18.. tazko povedat u tych Indov, pretoze vsetci su vychrtli, s prisernym ucesom aky u nas frcal niekedy v 80. rokoch, poobliekani do obtiahnutych nohavic a tych najprisernejsich topanok a triciek, ktori maju pocit ze su hrozne sexy, anglicky nevedia ani zatat ale o to intenzivnejsie pokrikuju a chcu sa fotit. Brrr.

Pevnost bola uzasna, jedinou vadou na krase boli masy ludi ktori si zjavne mysleli to same. Pobudli sme asi hodinku, a vyrazili na autobus nazad do mesta. A ako si tu ideme dole z kopca, sprevadzane menovanou skupinou chlapcov, zrazu citim ze moja topanka sa ma dotyka niekde kde predtym nezvykla.. a skutocne, pohlad nadol odhalil ze na mojej pravej topanke sa definitivne odtrhla jedna polovica koze vpredu. Topanka stale slusne drzala, ale ja som si zazufala.

Cesta do mesta bola krusna, pretoze autobus uz prisiel skoro plny a tak sme skoro celu cestu stali, a boli sme radi ze mozme pri Hawa Mahal vystupit.

Rozhodla som sa namiesto investicie do novych topanok vyhladat obuvnika, ktori v Indii vacsinou operuju na chodniku a vraj su velmi sikovni... jedneho som nasla velmi rychlo, pozrel mi na topanku a zahlasil "Five rupees". Uistila som sa ze pouzije lepidlo a nebude sit, a suhlasila.

Samozrejme mi topanku zasil, a to tak ze volny kus koze stiahol nizsie a prisil zboku k podrazke. To sposobilo ze na pravej nohe je teda predny uchyt tesnejsi, tak som si utiahla aj lavy, povzniesla sa nad to ze sa to podivne vychlipuje a usudila ze definitivna smrt topanok nastane az ked sa presupe podrazka (uz ma od tohoto bodu deli asi tak len milimeter).

Napisali sme Shanthi ako su na tom s nakupovanim, a dostala som odpoved ze este stale nemaju nejake kurty, takze sa stretneme o siedmej v nasom hosteli na veceru. To sa nam celkom hodilo, pretoze Katka sa nakazila vseobecnom salovou maniou a napriek tomu ze saly nenosi sa rozhodla ze mozno by si predsa len nejaky mala kupit. Sli sme teda do obchodu kde Esther vcera dosiahla taku vyhodnu cenu, a zacali jednat.

Ujal sa nas tam mlady chalan, podla ktoreho Katka v kazdom zo salov ktore skusila vyzerala "beautiful". Najprv to vykladal jej, ale potom ked videl ako sa ma Katka pyta co tento a co tamten sa zjavne rozhodol ze musi presvedcit predovsetkym mna, a tak MNE zacal vykladat aka je v tom krasna, a ze v tomto nie je beautiful, ale very very beautiful a podobne. My sme z neho mali srandu, ale nevedeli sme sa rozhodnut pretoze zas taky vyber farieb nemali. Nakoniec si Katka vybrala bledomodry, a zacala jednat o cene. Oni zacali na styroch stovkach, to my sme samozrejme so smiechom zavrhli a navrhli stovku. Tak sme jednali a jednali, a ked chceli za sal uz len Rs 180 sme sa zdvihli a odisli.

Hned vonku sme stretli Shanthi, Ancu, Mirelu a Esther ktore mali vcelku plne tasky, a vcera v tom samom obchode uz nakupili, ale majitel sa stale nevzdaval a snazil sa nam znovu predat prave pashmina saly, nakoniec siel s cenou az na Rs 400 za kus, coz nas donutilo sa zamysliet aka je asi ich skutocna cena a hlavne kvalita. Katka svoj sal, vdaka obavam predavaca ze navzdy stratil jej pozornost (ktoru ukradli dievcata s inforamciou ze nasli kozeny fotoalbum a dennik ktory sme doteraz marne zhanali), dostala nakoniec za Rs 100 a prislub ze sa pozrie aj na obchod so striebrom.

Dali sme si od holiek vysvetlit kde kupili dennik a album, a sprevadzane mladym predavacom vyrazili naznacenym smerom. Predavac nas este predtym zaviedol do spriateleneho obchodu so suvenirmi kde sa nam ale denniky nezdali, a album vobec nemali, potom nas zavliekol do obchodu so striebrom kde si Katka kupila nausnice, a nakoniec prisahal ze ideme do obchodu s kozou ale bola to galeria kde o kozi ani len nepoculi, tak sme ho v nemilosti prepustili a obchod nakoniec, ked uz sme sa takmer vzdali, nasli, a za nehoraznu cenu v porovnani s Udaipurom nakupili co sme chceli.

Potom sme vyrazili za chlapcami, ktori sedeli nie v nasom hoteli, ale v inej restauracii nedaleko, ktora vyzerala vyborne, ale draho. Kedze oni uz boli po veceri, rozhodli sme sa pockat na zvysok nakupovacieho teamu aby sme sa dohodli co dalej. Ked dievcata prisli, oznamili nam ze ony chcu jest v McDonalds, a tak sme sa presunuli a nacpali sa nezdravymi hamburgermi a hranolkami... a zmrzlinou...

A tam, tam Carlos zistil ze zmeskali vlak. Okrem nas s Katkou a Ancou totiz vsetci mali kupene vlakove listky do Agry, nicmene bohuzial na 4. novembra o 02.00 am, coz uz bolo. Carlos si neuvedomil ze uz bude novy den, a tak kupili listky na zly den. Nastala teda panika, ale vzhladom k tomu ze sme zatial skoro vzdy mali stastie s autobusovymi listkami, rozhodli sme sa zvolit aj tentoraz tuto strategiu. Katka ich vzala k nasej cestovke (kde vraj robili hrozny bordel, obisli vsetky naokolo nez zistili ze ine listky nez tie ktore im drzia v jednej uz nezozenu), kde kupili listky, tretou svetelnou sa zbalili a napodiv sme to vsetko stihli. Cestou ma este Jaime hrdinne zachranoval, ked som sla sama pri ceste a pridruzil sa nejaky Ind, zrovna ma minali v riksi Jaime a Tony, tak sme si zamavali, nacoz Jaime o par metrov vyskocil z rikse, prisiel ku mne a so slovami "My girlfriend!" ma objal - k poriadnemu uzasu mojho nezelaneho spolocnika. Ked som ich uistila ze som v pohode pomaly odisli, a Indovi som len pridala ze moj boyfriend je velmi ziarlivy tak nech sa radsej strati :)

Ked sme o pol jedenastej nastupili do autobusu, zistili sme ze vsetky lozka su dvojite. To znamenalo ze kedze Anca, Katka a ja sme mali tri, jedna z nas bude zjavne spat s niekym cudzim, na coz sme ale neboli pri nakupe upozornene. Vyslo to na Ancu a ta bola skoro hystericka ze ona s nikym spat nechce... na lozku uz bola rozlozena zena s dvoma detmi, ktoru sme teda vypakovali, lahla si tam Anca, a potom nastalo vyjednavanie. Vyslo totiz najavo, ze inkriminovana zena, jej manzel a dvaja synovia vo veku priblizne 2 a 6 rokov maju spolu jedno sedadlo a jedno lozko. Shanthi nakoniec aby Anca prestala blaznit povedala ze ona tam bude spat a Anca moze spat s Mirelou, a tiez povolila aby tam spala pani a male dieta. Lenze manzel tam nasackoval aj vacsie dieta, a pre Shanthi teda zostalo asi tak 20 cm na strane. To sa nam nezdalo, a tak sme donho hucali Shanthi z jednej strany, my s Katkou z lozka oproti a pridal sa este Colm z ulicky aby synovi prikazal ist dolu a spal dolu. Manzel sa len tvaril blbo a ze snad tak zle nebude, ale nakoniec zasiahla pani a syna poslala dole.

Napriek tomu ze sme nakoniec teda mali sleepery, sme sa tej noci vobec nevyspali - nikto.