Jaisalmer

Dnes bolo na programe spoznavanie Jaisalmeru... chceli sme sa prejst pevnostou, mestom a zajst si k jazeru z ktoreho mal byt pekny vyhlad na mesto. A samozrejme nakupy...

Tymi sme zacali. S Katkou sme vstali okolo osmej, dali si batohy do uschovy v hosteli a sli zistit do Calcutty aka je situacia s ostatnymi. Ti este neboli ani zdaleka pripraveni ist na ranajky, tak sme sa rozhodli ist objavovat mesto samy.

Skoncili sme samozrejme v obchodoch, zapacili sa nam saly za Rs 50 za ktore sme nemali ani srdce zjednavat cenu nizsie, a kurty ktore nam bol chlapik ochotny usit ci prisposobit na mieru. Zainvestovali sme teda, ja do fialovej a Katka do ruzovkastej s tym ze si ich vyzdvihneme poobede. Cestou stade sme sa este zastavili v obchode so salmi, kde som sa nechala ukecat na zltozeleny pashmina/silk sal, a pre Moniku sme kupili krasny zlty.

To uz sme sa ale stretli s ostatnymi a dali si ranajky na namesti (alebo skor nad namestim na terase) v restauracii 8July ("Run by Australian resident"). Bola to restauracia so suverenne najrychlejsou obsluhou zo vsetkych v ktorych sme kedy jedli, az na to ze trosku draha a porcie nie az take dobre.. ale ochotna obsluha to bohato kompenzovala.

Po ranajkach sme sa rozdelili - poniektori sme vyrazili do City museum oproti restauracii, z ktoreho mal byt krasny vyhlad - a aj bol - a dievcata (bohuzial aj s Jaimem, ktory to neskor velmi olutoval) na nakupy. Muzeum bolo krasne, vyhlad skutocne na vsetky svetove strany, a nakoniec sa akosi pomiesali aj zamery jednotlivych skupin, pretoze v muzeu som si kupila pravy pashmina sal. Pozerala som tiez na prstene, ktore boli ani nie gravirovane, ale skor "vyrezavane" zo striebra, a boli na nich indicki bohovia, zvierata, pamiatky Rajasthanu a podobne... boli ocenene podla dni prace ktore vyzadovali, jeden den za 250 rupii, takze to bolo zjavne naprosto mimo moj rozpocet. Ale zato som ich pochvalne ocenila, pohliadla na fotku otca majitela ktory je v Guinessovej knihe rekordov za to ze napisal neviemkolko znakov na zrnko ryze a nic nekupila.

Vonku sme sa trosku poprechadzali po meste a o druhej boli nastupeni na namesti ako sme sa dohodli aby sme sa sli pozriet do mesta. Ale ouha, na namesti mal stanok predavac nausnic takze Mirela, Shanthi, Anca a v zavese Jaime sa akosi zdrzali, v meste pri obchode s jedlom sme stratili aj Carlosa, takze k jazeru sme nakoniec dosli v znacne zmensenom pocte. Zato sme cestou stretli Pop a Davida, ktori nas zaviedli za Davenom a Susan... nemohli sme s nimi dlhsie pobudnut pretoze stihali vlak do Jodhpuru za dvadsat minut, ale zazitky z camel safari boli silne na oboch stranach a stretnutie ac kratke bolo mile.

Prenajali sme si na pol hodiny lodicku, drsne odmietli chlapika ktory nastupil aby vesloval ze si chceme veslovat sami a vyrazili sme neohrozene do stredu jazera. Ako vesliarsky guru sa ukazal Tony ktory mal skusenosti z rokov minulych a tak nam vydaval pokyny ako veslovat. Nutno podotknut ze pri veslach sa vystriedal Thiago a vsetky pritomne zeny, ostatni chlapi sa nechali vozit a ani im to neprislo divne... paskudy lenive. Z jazera sme videli Carlosa ako na nas mava z brehu, ale vratit sme sa ponho nemohli tak sme dufali ze tam este bude ked prirazime naspat k brehu. Ale nebol.

Do mesta sme sa teda vratili znovu bez neho, a tam sme sa akosi roztratili a kazdy si vyrazil svojim tempom a svojim smerom v klukatych ulickach stareho mesta. Bolo to krasne, ani som nevedela kam sa skor divat pretoze furt nejake haveli... jedine som bola nestastna pretoze som to tuzila odfotit a bolo mi jasne ze na fotke to nebude vyzerat zdaleka tak dobre ako v skutocnosti, a to aj keby Indovia nemali mily zvyk pred najkrajsie budovy natahat tak po 10 dratov neznameho urcenia.

S prechadzkou sme skoncili ked sme zistili ze Diwali este zdaleka neskoncilo a miestni chlapci nas ohlusili poriadnym delobuchom... par sekund som nic nepocula, a potom som im len ukazala prislusne gesto a vyrazila radsej do pevnosti nieco zlupnut.

Veceru sme si dali v restauracii Little Tibet, ale stavila som na osvedcene cinske noodles (ac neviem ci je vhodne si v tibetskej restauracii davat cinske jedlo, ale na z tibetskych jedal boli skoro same polievky a to bolo pre mna akosi malo), zhliadli sme krasny zapad slnka nad pevnostou a celili otazke co s nacatym vecerom - bolo ledva osem a nas vlak siel az o jedenastej....

Takze... preco nie henna?

Kedze som mala akosi vela volneho casu, povedala som si ze kaslem na to a dam si urobit hennu. Nasli sme Bobby henna center doporucovane jak Siti, tak Lonely Planet a po chvili jednania o cene a velkosti dekoracie som sa ocitla v skusenych rukach kozmeticky... namalovala mi "love motive", od ukazovaka az do polky predlaktia kvetinovy motiv. Mala som to 20 minut nechat zaschnut, potom cez noc neumyvat a rano to mozem zlupat. Vraj to vydrzi dva tyzdne...

S pocitom ako princezna ktora sa nesmie nicoho dotknut som sa vratila do hotela, vzali sme si s Katkou batohy a sli sa vyvalit do Calcutta guesthouse za ostatnymi. Na mezzanine tam mali prihodne umiestnene matrace, kde sme takmer bez zivota vegetovali az kym nebol cas vyrazit na vlak. Zisli sme peso k brane, drsne odmietli vsetky rikse s tym ze stanica je preda len co by kamenom dohodil, a sli peso.

Po desiatich minutach sme Katku a Carlosa, akcne turisticke duo uz svorne preklinali, ale videlo sa nam ze uz je jednoduchsie tam dokracat a tak sme zatali zuby a skutocne stanica sa tak po dvadsiatich minutach chodze objavila. Nas vlak uz bol pristaveny, vsetky svetla zhasnute, ale nasli sme svoj vagon, vytasili baterky a vida, aj svetla sa zapli. Zalahli sme do svojich sleeperov a s vidinou velmi kratkej noci velmi skoro zaspali.