Prichod do Jaipuru

Z komy sme sa prebrali o pol siestej v Jodhpure, kde sme bleskovo prestupili na vlak do Jaipuru a pokusili sa nadviazat tam kde sme vo vlaku z Jaisalmeru prestali... bez valneho uspechu. Preda len sedadlovy vlak je sedadlovy vlak, pohodlny v ziadnom pripade nie ale precpany rozhodne. Nez sme sa rano s Katkou zobudili, clovek s omeletami bol prec a tak sme co chvila vybiehali na stanici z vlaku v nadeji ze najdeme predavaca jedla, ovsem stanice boli prilis male a zatrubenie nas stale zahnalo do vlaku prilis skoro.

Az asi hodinu pred Jaipurom sa nam podarilo ukoristit omelety, ktore sme zlupli z novinoveho papiera jak nic, a potom uz sme len cakali na vyslobodenie z nepohodlia sedaciek v Jaipure.

Dorazili sme o pol jedenastej, vyskakali z vlaku a samozrejme peso sa vybrali hladat vybrany hotel - Jaipur Inn.

Neviem kde presne sa stala chyba, ale nikdy sme ho nenasli. Teda aspon vacsina z nas. Sli sme a sli, miestami sa dokonca pytali na instrukcie, slabsie charaktery dokonca tuzili po riksi, ale stale ziadny uspech. A pritom sa zdal tak blizko! Stale sme dostavali informacie ze uz len 500m, 200m, ale akosi sme sa nepriblizovali.

Zato sme zacali stracat ludi. Ako prvy odpadol Colm, ktory nas daleko predbehol a zmizol neznamo kam. Potom sme prisli o Esther, Mirelu a Shanthi, ktore si vzali riksu a odfcali tiez neznamo kam. Nato sme objavili aspon bankomat, takze sme si vybrali peniaze aby sme obnovili zasoby zdecimovane Jaisalmerom, a vyrazili smerom k Ever Green, s ktorymi Carlos hovoril po telefone a vraj maju pre nas miesto.

Ked sme dorazili k Ever Green, videli sme vedla seba tri hostely - Ever Green, Pink Sun a Akshantha. Ako prvu sme pozreli Akshanthu, a nepacila sa nam. Cena sice akceptovatelna, ale izby nepekne, stare, spinave, ziadna tepla voda.... sli sme teda pozriet Ever Green. Ten bol krasny, s atriom a zelenou v strede, ale lacne izby boli zabrane a mali len dvoj az trojlozkove izby za Rs 350. Taka nehorazna suma aku sme nezaplatili za cely cas vyletu sa nam opat nepozdala, a tak sme sa sli pozriet na treti hostel, Pink sun, hlavne potom co Jaime referoval ze tam boli a je to ok.

Celkom ok to nebolo, hotelier bol znacne prekvapeny ked zistil ze je nas 13 a teda v troch izbach by sme museli byt po troch, ale nakoniec navela suhlasil. Tiez sme sa vytasili s neuveritelnym mnozstvom narocnych poziadavok - ze chceme postelne pradlo, ziarovku do kupelne, a ked Tony povedal ze chce treti matrac a odmietol spat s chalanmi na dvojposteli ako treti, tak hotelier vybuchol. Odmietol nam dat matrac, ac sme vedeli ze je v miestnosti ktora bola predtym otvorena a teraz ju zamkol. Na balkone visel iny matrac, tak sme sa teda spytali ci mozme dostat aspon ten. Mohli sme. Poteseni svojim uspechom sme poziadali znovu o matrace zo zapovedanej miestnosti, nacoz sme sa dozvedeli ze su spinave. Nam to nevadilo a chceli sme ich napriek tomu, tak sme sa opat dozvedeli ze ich mat nemozme. A my znovu ze preco...

Nato uz chlapik vybuchol. Ze je len jeden, ze ho prehaname ako sialeni s nasimi malichernymi poziadavkami typu postelne pradlo a ziarovka a matrace a ze on nestiha a ze nech si trhneme nohou... tak sa Carlos a Tony zdvihli ze teda idu na obed. On ze nie, nech zaplatime pretoze si budeme chodit po celom Jaipure a potom sa odstahujeme niekam inam. To bol skutocne ich plan, ale nakoniec sme sa teda rozhodli odist predsa len do Akshanthy pretoze tam aspon majitel nie je sialeny. Tak sme si vzali batohy z izieb, pozdravili a odisli. Ked som odchadzala tak hotelier skoro plakal, ospravedlnoval sa ze uznava svoju chybu a mozme dostat matrace, ale uz bolo neskoro.

V Akshanthe sme teda dostali pridelene izby, ale este stale sme postradali tri dievcata. Katka sa sla osprchovat, a majitelia sa z nas medzitym snazili vymoct platbu vopred za izby (obvykle sa plati az pri odchode druhy den), ale my sme ich inteligentne odmietali s poukazom na to ze este maju nejaki ludia prist a ze sa dohodneme a zaplatime potom. A skutocne, dievcata prisli, izby sa im nepacili (niet divu) a rozhodli sa ze chcu ist pozriet do Ever Greenu, ze im nevadi ze budeme platit viac ale ze tu neostanu.

Tak sme sa po druhykrat zdvihli a prestahovali. Majitelia hostelu (ktori vyzerali skor ako nejaki smetiari) velmi protestovali, vraj uz sme izby "pouzili" tym ze sme si do nich dali batozinu a ze teda uz ich musime vziat, ze sme povedali... my ze sme od zaciatku tvrdili ze cakame na zvysok grupy, a ze ked nesmieme do izieb s batozinou tak nam to mali povedat.. nakoniec sme teda odisli do Ever Greenu, ale chlapi uz z nas boli taki zhnuseni, ze ac hostel bol velmi pekny, rozhodli sa nasledovat Colma do Jaipur Inn. Nejakym zazrakom sa mu ho podarilo najst a cakal tam na nas, ale ked sa dlho nedockal tak smskol a prisiel za nami.

Rozdelili sme sa teda na muzov a zeny, zeny zostali v dvoch izbach po tri v Ever Green, a muzi sa presunuli do dorms v Jaipur Inn. Vzhladom k tomu ze cenovy rozdiel na hlavu bol asi len Rs 20 a my sme mali tri vlastnu sprchu s tecucou teplou, ba priam horucou vodou, a v hosteli skvelu restauraciu ktorej sluzby sme hned vyuzili, pravom sme mali pocit ze sme to vyhrali.

Po sprche, ktoru sme si patricne vychutnali, sme si sli dat nieco medzi obedom a ranajkami - boli uz dve hodiny, ale od rana sme jedli len velmi lahko a tak sme mali hlad. Poniektori uz sice ranajkovali, ale ked potom za nami prisli a uvideli cim sa krmime, neodolali a tiez si objednali. Katka si dala schnitzel! Sice bol tenky ako papier a samozrejme z kuracieho masa, ale nebol zly... ja som si vo vidine opulentnej vecere dala len noodles, ale neodolala som jak lassi, tak cokoladovemu kolacu ktory mali za puhych Rs 25 vystaveny na pulte, a bol taky dobry ze Esther len ochutnala, a uz mavala na casnika nez donesie dalsi.

V restauracii sme sa zdrzali do stvrtej pochvalujuc si ako sme to genialne vyriesili. Vzhladom k tomu, ze vsetky pamiatky z Jaipure z nejakeho dovodu zatvaraju o pol piatej, bolo jasne ze uz si toho vela nepozrieme. Kratka prechadzka po meste nam tiez odhalila, ze v Jaipure zjavne oslavuju Diwali o den neskor, pretoze vacsina obchodov bola zavreta, rovnako ako sme to videli vcera v Jaisalmeri. Nakukli sme teda do tych ktore boli otvorene, hladajuc hlavne kozene topanky, fotoalbum a ktovie co este nam padne do oka.

Pomalym krokom sme dosli k branam pevnosti, za ktorymi mal zacinat bazaar, ale ten nas znacne sklamal - pripominal prilis Charminar, medzi stankami vietnamskeho typu s lacnymi nevkusnymi odevmi sa nachadzali hrnce, prislusenstvo na motorky a rozne ine potreby denneho zivota, ktore ovsem pre nas ako turistky nemali velkej ceny. A v Indii, kde je jeden obchod s hrncami, mozme si byt iste ze najblizsich sto metrov neuvidime ziadny iny pretoze obchody maju tendenciu sa zoskupovat podla zamerania.

Dosli sme teda az na roh vstupu do palaca, ked tu sme sa neopatrne dali do reci s tam postavajucim osobou. Ten nam oznamil ze kozu sme mali nakupit v Jaisalmeri, a ze v Jaipure mame kupovat striebro! A aka to nahoda, on pracuje v "tovarni" na strieborne sperky, kde mozme nakupit az o 30% lacnejsie nez na ulici! Nam samozrejme zasvietili oci, a kedze sme aj tak nemali nic lepsieho na praci, vybrali sme sa omrknut tu jeho predajnu.

Zaviedol nas nedaleko do dvora ktory by sme skutocne nikdy nenasli (mimochodom obchod sa volal Satyam international :)), a na pult pred nas vysypal krabice nausnic, priveskov, prstenov na nohy, naramkov na kotnik a my sme sa hrabali a hrabali a hrabali. Jedine Anca nevyzerala zaujata, prvy a posledny krat ju nezaujimali nakupy, ale zato vydala odborne stanovisko ze striebro zrejme bude prave - pracovala v obchode so striebrom doma, a oboznamila nas so znackou ktoru ma prave striebro mat. My sme sa prehrabovali v sperkoch, povacsine striebornych s nejakym kamenom, a ked sme sa obcas spytali na cenu, dozvedeli sme sa len ze vsetko co sa nam paci si mame dat na stranu a ze on nam potom urobi "vyhodnu cenu".

Ako povedal, tak sme ucinili, ale ked uz sme tam boli asi hodinu a pol a nakupy sa stale nechylili ku koncu (a kopky zrejme neboli zas take velke ako dufal), majitel sa staval dost nervoznym a netrpezlivym, a na konci teda ani nebol ochotny velmi z ceny zlavit. Napriek tomu zme odchadzali spokojne so svojimi nakupmi - Shanthi naramok a dva na nohy, my s Katkou a Mirelou toe rings, nausnice a Mirela este privesok. Zo zaciatku majitel nieco este vykladal o spriaznenom obchode so sari kam nas vezme zajtra, ale ako videl ze zjavne nemame tolko penazi na nakupovanie ako dufal uz potom obchod ani nespomenul a my sme sa nespytali.

Zato sme cestou este natrafili na dalsi obchod so salmi, kde Esther zurivo jednala a nakoniec dostala jeden pravy pashmina sal, a dva silk/pashmina za Rs 1200. Zistili sme ale, ze podiel hodvabu a pashminy moze byt velmi rozny, a podla toho sa lisi aj cena. A prava pashmina... v tomto obchode som o tom mala skutocne pochybnosti. Shanthi si kupila nejake latky na salwar kamiz, a tym sme povazovali nase dnesne nakupy za uzavrete.

Po nakupoch sme sa zacali pomaly zaujimat co je s chlapcami. Z smskovej vymeny vyplynulo ze sedia na streche Jaipur Inn a popijaju pivo, a my im mame doniest dalsie. Vybrali sme sa teda za nimi, poctivo zdolali sest poschodi na strechu a videli ako sedia za stolom a pred nimi aspon dvadsat prazdnych pivovych flias. Samozrejme uz boli v nalade, a nikomu z nich sa nechcelo ist po dalsie pivo - boli by kludne poslali slabe zeny, a Katka mala taku chut si tiez dat ze jej to ani nevadilo. Nakoniec s nou odisiel Jaime, a my sme sa zacali zhanat po niecom na veceru.

Na streche servirovali len thali ktore velmi pripominalo stravu z STC az na to ze stalo Rs 100, tak sme zisli dole, kde sme zvedeli ze nemaju skoro nic, a hranolky, najprijatelnejsia alternativa, budu hotove az za pol hodiny, pricom bud tam pockame alebo si potom po nich prideme, pretoze oni ich za nami hore nedonesu. To ma od jedla odradilo a vratila som sa hore na strechu. Medzitym sa vratili Katka a Jaime, otvorili dalsie piva a uz to slo... natahovali Colma co kupil k sukni a topu pre Sudhu (Jaime naznacoval ze to bude skor pre Colma osobne), Carlos oznamil Anke ze nevie nic o muzoch pretoze chcela volat Rodrigovi namiesto aby ho nechala sa trosku povarit a hovorili sme len tak o nicom...

O desiatej terasu zavreli, a vzhladom k tomu ze sme mali akosi privela piv, presunuli sme sa za chlapcami do ich dorms, rozvalili sa na posteliach a pokracovali tam kde sme prestali. Katka bola vo svungu, a ked Carlos uz odpadol nacisto mrtvy, pokusala sa mu este do ust naliat nejake pivo aby ho prebrala. Carlos sa ale ubranil, a tak vzala zavdak Thiagom ktoremu rozpravala o Portugalsku kde bola na Erasme, a sadali si stale blizsie a blizsie... potom holky povedali ze uz chcu ist, a aj sli, ale ja som radsej zostala aby som potom vzala domov Katku. Pomaly odpadavali dalsi a dalsi, do postele zaliezol Tony, potom Colm a vedla neho Jaime, ktory si z neho stale robil srandu kvoli fotke s dierou v boxerkach ktoru rozoslala pred odchodom Stephanie, a Colm bol pripraveny sa branit vsetkymi moznymi prostriedkami, z ktorych mal bohuzial zrovna k dispozicii len vankus.

Ked Katka s Thiagovou pomocou (doslova fyzickou pretoze jej to pivo nalial do ust) dorazila tretie pivo, usudila som ze je vhodny cas ist domov - ostatni chalani uz sa trusili z kupelne a chceli spat, tak sme sa zdvihli a po kratkom vahani :) predsa len odisli domov.

To tiez bola cesta! Nez sme zohnali riksu, Katka kricala na celu ulicu "Rickshaw here! Jaipuuuur! Woohooo!" a podobne, a ze ona teda vie kricat. Ja som sa len snazila ju skludnit aby nebolo uplne vsetym jasne ze je namol aby sa nam nieco nestalo, ale zbytocne. Nakoniec sme zohnali cykloriksu, nasadli a vyrazili. Cestou sme sa este zbavili dvoch mladikov na motorke ktori velmi stali o rande ale na nasu teamovu pracu boli kratki :) Cestu domov nasla napriek svojmu stavu skor Katka ako ja, a doma len padla na postel a spala.